Bude zamestnanecká samospráva prestupnou stanicou k ekonomickej demokracii? (III. časť)

V tretej časti sa zameriame na ďalšie dva body (V. a VI.), kde poukážeme na riziká pre námezdných pracujúcich vo Schweickartových zamestnaneckých samosprávach (ZS) ako predvoji, resp. prestupnej stanici k ekonomickej demokracii. Budeme sa venovať centralizovanej alokácii a problémom s inováciami a produktivitou práce.

V. Alokácia centrálne nahromadených fondov a s ňou spojené vážne nesystémové problémy.

    Podľa D. Schweickarta základná myšlienka, na ktorej by mala fungovať zamestnanecká samospráva (ZS), spočíva v „alokácii centrálne nahromadených fondov v prvom rade podľa princípov férovosti, zdravej konkurencie a efektívnosti. Pod férovým podielom sa rozumie podiel podľa prepočtu na obyvateľa.“ (1) Čiže v podstate pôjde opäť o redistribučný prerozdeľovací systém prostredníctvom štátnych “osvietených byrokratov” bratislavského centralizmu.     Podľa Tomáša Baťu „prerozdeľovanie peňazí ´zhora´ nezaručuje racionálne využívanie peňazí, lebo tam kde ich ľudia nevytvoria, zvyčajne ich ľahšie a nehospodárne míňajú, a nie vždy na to, čo je v danej situácii najdôležitejšie a užitočné pre väčšinu. Obec, mesto, okres aj krajina  má právo žiť zo svojich prostriedkov, hospodáriť bez dlhov, bez subvencií. A nie sa dávať ošklbávať na daniach, t. j. dať sa najprv oberať o to, čo vytvorila a potrebuje pre svoju existenciu, aby potom behala a prosíkala po úradoch peniaze na krytie nákladov! Prerozdeľovací systém vedie k zakrývaným podvodom. (…) Tento systém prakticky kazí charaktery občanov, pretože tí verejní zástupcovia, ktorí najviac ohýbajú pred vrchnosťou chrbty alebo pomocou úplatkov hľadajú cestičky na zvýhodňovanie voči ostatným žiadateľom o prídely, bývajú zvyčajne najúspešnejší.“ (2) Ako ďalej píše D. Schweickart: „Ak región A má X % obyvateľov, dostane X % peňazí z národného investičného fondu na nové investovanie.“ Čiže „na základe právneho nároku dostane svoj presne vyrátaný podiel.“ (3) Z uvedeného je zrejmé, že by boli v podstate zbytoční centristickí byrokrati, lebo stačil by sofistikovaný PC program, ktorý by podľa štatistických údajov alokoval peniaze na účty do regiónov podľa počtu obyvateľov. Keby tam nebol „zakopaný socialisticko-centristický pes“, ktorého nespravodlivé fungovanie D. Schweickart  popisuje takto: „…alokácia investičných fondov sa musí riadiť princípom používaným pri alokácií verejných služieb ako sú vzdelanie, zdravotná starostlivosť a to v prepočte na obyvateľa. (4) Na druhej strane to autor vzapätí čiastočne neguje: „Nič z toho však nemôže byť dôvodom, aby princíp alokácie kapitálu v prepočte na obyvateľa platil absolútne. Právo regiónu  či spoločenstva na podiel investičného fondu podľa prepočtu na obyvateľa je iba predbežné, možno ho anulovať etickými alebo ekonomickými okolnosťami. Takéto rozhodnutia sa musia prijímať verejne, prostredníctvom demokratickej národnej i regionálnej legislatívy a s plným vedomím faktu, že niektoré regióny dostanú viac, ako to určuje prepočet na obyvateľa, iné zase menej.“ (5)

    Pozrime sa na to z pohľadu Tomáša Baťu, ktorý bol presvedčený, že „ľudia budú dosahovať lepšie výsledky, ak budú môcť sami rozhodovať o použití finančných prostriedkov, ktoré vytvorili.“ Tvrdil, že „nemožno dosiahnuť silný štát, kde chýba silný občan.“ Predstavoval si „konkurenciu samospráv v súperení medzi sebou v službách svojim občanom.“ (6) Z uvedeného vyplýva, že Tomáš Baťa o takmer storočie predbehol v myslení dobu, lebo jeho názory boli priamo-demokraticky participatívne až komunitaristické. Vzhľadom k tomu, že uznával funkciu silného decentralizovaného štátu, tak sa principiálne odlišoval od anti-etatistických anarchistov, ale zároveň sa svojím decentralizovaným a participatívnym pohľadom zásadne odlišoval od centralistických komunistov a sociálnych demokratov. Tomáš Baťa opisuje staré slovanské zvykové právo, podľa ktorého „všetci príslušníci obce zvážali plody svojej práce do jednej stodoly. Plody potom prerozdeľoval staršina – avšak podľa svojvôle, nie podľa zásluh – medzi príslušníkov obce. Bol to starý rodový socializmus. Na tejto pôde sa tiež dobre darilo novému Marxovmu socializmu, ktorý je v podstate to isté, lenže rozšírené na celú spoločnosť.“ (7) Inými slovami, rozhodovacia svojvôľa byrokrata sa preniesla z občinovej úrovne na centralizovanú štátnu úroveň, v čom vidíme zásadný problém.

VI. Zníženie produktivity práce, komplikované presadzovanie zlepšovateľských inovácií a vynálezov v ZS

    V úvode VI. časti opäť použijeme citát Tomáša Baťu: „Vtedajší (ale ani súčasný) zabehnutý systém námezdnej pracovnej sily neinicioval pracovníkov k lepším výsledkom, ako keby sa prejavili, lebo nedokázal ich podnikavosť zmerať a odmeniť. Zavedením samosprávy dielní sa tento nedostatok neodstránil.“ (8) Tomáš Baťa si uvedomoval, že náklady na obuv sa dajú znížiť „úsporou použitých surovín a materiálov a šetrenie je v rukách každého pracovníka. Vychádzal z vlastného psychologického poznatku o človeku a jeho túžbe po vlastníctve a uznaní.(9)

    Z dôvodu vnútorných rozporov (10) medzi nájomníkmi platiacimi dane z VP a štátnym prenajímateľom, čiže  štátnymi oligarchickými vlastníkmi výrobných prostriedkov (VP), bude znížená motivácia námezdných pracujúcich zlepšovať cudzie VP, ktoré majú de facto v prenájme. Dokonca, keďže námezdní pracujúci nevlastnia VP, tak bez súhlasu byrokratického aparátu nebude možné zlepšováky a vynálezy z vlastnej iniciatívy zaviesť do praxe v prenajatom podniku. Navyše, ak by aj boli inovácie a vynálezy zavedené do praxe a mali by vplyv na zvýšenie produktivity práce, tak by mohlo dôjsť k zníženiu počtu námezdných pracujúcich a k prepúšťaniu z dôvodu nadbytočnosti najatým manažmentom. Lebo tento manažment by sa dostával súčasne do dvojitého sporu s prenajímateľmi (štátnymi oligarchickými vlastníkmi) a zároveň nájomcami (zamestnancami ZS) podniku, prenajatého od štátnej byrokracie. Štátni byrokratickí prenajímatelia budú zrejme vyžadovať efektívnosť výroby vo „svojom podniku“ a dosahovanie zisku. Ale aj námezdní nájomníci by si chceli udržať svoje pracovné miesta. Tým, že by námezdní pracujúci – zlepšovatelia zvýšili zisk štátnej firme a ušetrili pracovné miesta zamestnancov, tak by zároveň mohli poškodiť sebe alebo svojim kolegom. Najatý manažment ZS by nebol ochotný trpieť prezamestnanosť z dôvodu efektivity výroby a dosahovania zisku. Lebo by inak riskoval, že v prípade krízy alebo štátnej kontroly by v prípade nedosahovania primeraného zisku mohol vlastník VP vyhlásiť bankrot a firma by išla do konkurzu, čím by manažéri ohrozili sami seba, čiže dobre platené pracovné miesta.

    Okrem toho ak by boli inovácie alebo vynálezy v oblasti ochrany zdravia pri práci a zlepšenia alebo skultúrnenia pracovného alebo životného prostredia, tak by s veľkou pravdepodobnosťou narazili na odpor vlastníkov VP, ktorí pracujúcim v ZS prenajímajú VP. Nielen, že by prenajímateľom vlastniacim podnik (vládnucej štátnej byrokracii) nepriniesol zisk, ale paradoxne ich eventuálne zavedenie by v prípade ich realizovania zvýšilo náklady na úkor nevyplatenej nadpráce. Čím by došlo k rozporom medzi záujmami vlastníkov VP a prenajímateľmi v ZS. Pritom vždy by išlo o zisk firmy, tzn. o nadhodnotu, ktorú si bez ohľadu na vlastnícke vzťahy pracujúci v ZS vytvorili svojou nezaplatenou nadprácou. Čo sa týka zvýšenia produktivity a kvality práce, tak tá je v značnej miere v rukách pracujúcich ZS, lebo aj tí najmenej kvalifikovaní pracujúci najlepšie vedia, kde a čo treba zlepšiť, resp. ako zvýšiť akosť výrobku či služby a produktivitu práce, ak sú k tomu motivovaní z dlhodobého hľadiska.

    Tento problém vyrieši jedine radikálna zmena vo vlastníckych vzťahoch, ktorú doc. Milan Valach popisuje nasledovne: „Zvratom a radikálnou zmenou, pred ktorou stojíme, je prevod vlastníctva podnikov do rúk ich zamestnancov. Ide o získanie rozhodujúceho vplyvu na chovanie (správanie) sa firmy. Tým sa vyrieši nielen daný problém – bod b) (ekologický), ale aj vnútorný rozpor medzi zamestnancami a vlastníkmi, ktorý znižuje produktivitu, brzdí rozvoj inovačného chovania zamestnancov a je zdrojom demoralizácie ľudskej spoločnosti.“ (11)

    Nakoniec aj samotný Marx bol presvedčený, že zisk (nadhodnota) musí patriť priamym výrobcom (12), ktorými rozhodne nie je vládnuca oligarchia, ani ňou poverená štátna byrokracia, ktorá sa správa ako lénny prenajímateľ VP (vazali vládnucej oligarchie). V súčasnej dobe je vzdelanostná úroveň pracujúcich na diametrálne odlišnej úrovni v porovnaní s tou, aká bola v cárskom Rusku alebo vo Veľkej Británii v druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia s obrovskou negramotnosťou proletariátu. Preto vzdelaní pracujúci nepotrebujú nad sebou dozerajúcich štátnych byrokratov, ani ponechávať zisk z nadpráce vládnucej politickej oligarchii. Preto pracujúci nesmú pripustiť, aby si títo „noví vládnuci panovníci“ uzurpovali právo na vlastníctvo VP a tým pádom aj hegemóniu nad námezdným prekarizovaným ľudom krajiny pod rúškom viac než pochybného „všeľudového“ štátneho vlastníctva.


1 Schweickart, D., Po kapitalizme ekonomická demokracia, VSSS, Bratislava 2010, s. 78

2 Bubeníková, Ľ., Odkaz Tomáš Baťu zakladateľa, Grandmond a.s., Partizánske 2000, s. 23-24

3 Ibid. S. 24

4 Tzn. jedná sa o podobný nespravodlivý až centralisticko-idiotsky alokačný systém, aký sa využíva v súčasnej dobe pri alokácií peňazí na žiaka, čiže prepočtom pridelených peňazí cez samosprávy do škôl, podľa počtu žiakov. Tam sa takmer vôbec neberie ohľad na to, v akom zlom stave sú školy, dielne, telocvične, jedálne, aký je chudobný región, samosprávna obec, aká je tam veľká nezamestnanosť, koľko je tam zamestnaných pedagogických a nepedagogických zamestnancov.

5 Schweickart, D., Po kapitalizme ekonomická demokracia, VSSS, Bratislava 2010, s. 80

6 Bubeníková, Ľ., Odkaz Tomáš Baťu zakladateľa, Grandmond a.s., Partizánske 2000, s. 24

7 Bubeníková, Ľ., Odkaz Tomáš Baťu zakladateľa, Grandmond a.s., Partizánske 2000, s. 8

8 Bubeníková, Ľ., Odkaz Tomáš Baťu zakladateľa, Grandmond a.s., Partizánske 2000, s. 13

9 Ibid s. 13

10 Valach, M., Svět na předělu, Grimus,  Jihlava 2009,  s. 344

11 Ibid s. 341-342

12 Viac na: http://www.klemens.sav.sk/fiusav/doc/filozofia/2012/3/208-220.pdf


Foto: John Greenfield, CC

Redakcia DAV DVA nezodpovedá za prezentované názory prispievateľov či respondentov a nemusí sa s nimi úplne, ani čiastočne stotožňovať.

Iné časti:

Zdieľaj tento článok:

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

2 thoughts on “Bude zamestnanecká samospráva prestupnou stanicou k ekonomickej demokracii? (III. časť)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *