Zmena myslenia pracujúceho ľudu nastane až po zmene politického systému (II. časť)

Za posledných 25 rokoch sledujeme drastický nárast sociálnych nerovností a kriminality spôsobenej chudobou. Prekarizačný rast neistoty vytvára agresívny emocionálny náboj, ktorý sa vládnuca oligarchia a politické strany snažia ventilovať v propagande a represívnom násilí proti vhodne vybranému nepriateľovi, len aby sa agresivita neobrátila proti kapitalistickému systému a samotnej vládnucej oligarchii. Takýmito „vhodnými“ nepriateľmi sú utečenci, azylanti, kriminalizovaní Rómovia, nezamestnaní, bezdomovci a pod. Podobný „masmediálny cirkus“ dlhodobo veľmi úspešne funguje v USA, kde sú takto mediálne kriminalizovaní chudobní Afroameričania a Hispánci. Ak chcú  byť politické strany a vládnuca oligarchia úspešné v tomto svojom úsilí, tak sa im to môže propagandisticky masmediálne podariť takým spôsobom, že na čas ovládnu myslenie ustráchanej verejnosti. „Za tejto situácie potom celý systém smeruje k pravicovej diktatúre, vo vyhrotenejších situáciách priamo k fašizmu (alebo neonacizmu). Tento vývoj hrozí najmä vtedy, keď je ľavica slabá, alebo dočasne úplne zmizla z politickej scény ako akcieschopný politický subjekt“.

    Ak má nastať rázna renesancie autentickej ľavice, tak je nevyhnutné vytvoriť prístupy, akými sú rovnosť, spravodlivosť a egalitárne, nediskriminačné, ale zároveň proväčšinové právo. Potrebujeme vytvoriť úplne nový koncepčný aparát a oprášiť autentické ľavicové hodnoty na morálnych základoch obhajujúcich záujmy tých najviac znevýhodnených vlastencov. Je nevyhnutné vysvetliť princípy, od ktorých sa odvíja pravdivé stanovisko, ktoré možno chápať ako prosystémový postoj. S týmto často splýva takzvaná kozmetická ľavicovosť, ktorá sa v reále len pokúša obrúsiť niektoré najkrikľavejšie stránky súčasného systému. Vládnuce triedy sa zo všetkých síl snažia o maximalizáciu svojho prospechu, tj. o prisvojenie si čo najväčšieho podielu na bohatstvo, ktoré vytvoria ovládané triedy. Súčasne využívajú ovládané triedy ako nástroje na presadenie tohto svojho záujmu, aj voči okolitým krajinám v dobyvačných vojnách, ako sme toho svedkami v súčasnosti. Čím väčšiu moc sústreďujú vládnuce triedy vo svojich rukách a čím sú ovládané triedy bezmocnejšie, tým väčší priestor sa otvára pre maximalizáciu prospechu vládnucich na úkor ovládaných. Tým ale tiež rastie arogancia a pýcha mocných. Napriek tomu v tejto dobe sa tzv. ľavicové strany prestávajú usilovať o odstránenie kapitalizmu, ale sa mu len snažia dať „ľudskú tvár„, aby sa následne degenerovali do mocenských nástrojov spojených s osobnými  kariérami s veľkými platmi a odmenami pre svojich funkcionárov. „Prax východného bloku, skúsenosť s vládou tzv. komunistických strán, ktoré sú pravicovými médiami, rovnako ako aj rôznymi pohrobkami komunistického totalitarizmu, klamlivo vydávané za uskutočnenie ľavicových ideálov, poskytujú odpudivú skúsenosť, ktorá vopred zdiskredituje všetky úvahy (a snahy) o inú budúcnosť, o prekonanie kapitalizmu nejakým spravodlivejším spoločenským systémom.“

    Doc. Ladislav Hohoš zverejnil pred časom zaujímavý článok, kde poukazuje na to, že na Slovensku chýba v ľavej časti politického spektra strana typu Die Linke, teda marxistická ľavica. Keďže dnes pod marxizmom si vieme predstaviť čokoľvek od boľševického marxizmu-lenizmu až po aberantský a protekcionistický kultúrny marxizmus, tak je potrebné sa snažiť sprofanovanému pojmu „marxizmus“ vyhnúť z viacerých dôvodov. Nakoniec to, čo je z marxizmu nadčasovo použiteľné pre autentickú ľavicu, tak to obsahoval aj ľavicový anarchizmus a najmä komunitarizmus.

    Doc. Hohoš ďalej píše: „Hneď po minulých voľbách, v ktorých strana Smer nie vlastnou zásluhou získala absolútnu väčšinu, som bol toho názoru, že treba myslieť na budúce voľby a možných koaličných partnerov. Už pred štyrmi rokmi bolo evidentné, že táto konštelácia je neopakovateľná. Monopol na ľavicovú časť politického spektra sa vypomstil, mohla a mala vzniknúť politická strana typu Die Linke.“ Ďalej píše: „Hlasy, ktoré by táto ľavicová strana, nazvem ju „Vízia“, získala, chýbajú na vytvorenie ľavicovej koalície. Kam sa rozptýlili sa dá ľahko odhadnúť. Slovenské voľby nie sú o programoch, ale o osobách (a peniazoch). Napokon na to, aby sa strana dostala do parlamentu, program mať nemusí, stačí dobre nastavená kampaň.”

    S týmto názorom môžeme súhlasiť len z malej časti, ale s podstatnou časťou môžeme dôrazne polemizovať. Považujeme za absurdnosť akýmkoľvek spôsobom udržiavať koaličný potenciál asociálnej a korupčnej strane Smer-SD. Lebo Ficov Smer sa zachoval vrcholne arogantne k najchudobnejších vrstvám (nezamestnaným, rómskej menšine a bezdomovcom) a prekarizovaným pracujúcim (zdravotným sestrám,  učiteľom a živnostníkom,…). Ficov tzv. farmársky zákom bol namierený proti sociálne odkázaným a jeho zámerom bolo kriminalizovaním odviesť na nich pozornosť. Od čias asociála Ľ. Kaníka sa len raz znižovali sociálne dávky a to pokračovalo asociálmi zo Smeru v r. 2013 znížením z 63 € na 61,60 €, ktoré si navyše nezamestnaní musia odrobiť na nútených prácach. Čím de facto Smer zrušil sociálnu pomoc tým najchudobnejším v rozpore s viacerými ústavnými článkami. Už len pre tento Richterov asociálny čin si Smer nezaslúži autentického ľavicového koaličného partnera. Každá koalícia so Smerom by znamenala sústavné spory vo vnútri koalície. Taktiež spolu nesenie politickej zodpovednosti za korupčné kauzy hegemonistických smerákov v prospech ich donorov, resp. mecenášov, ktorým sú desaťročia hlboko zaviazaní, tak inak ako korupčne konať ani nemôžu. Smeráckou dlhodobou taktikou pri rozkrádaní štátu je odviesť pozornosť na tých najúbohejších, ktorí bojujú o holé prežitie a poštvať proti ním sociálne silnejšiu vrstvu s poukázaním, že úbožiacii ktorých vládnuca oligarchia okradli o všetko (stratou zamestnania a domovov), „parazitujú“ na ich daniach.

    Smer okrem toho pohltil značnú časť oportunistických funkcionárov z HZDS, ZRS, SNS a HZD, takže je aj personálne spojený s privatizáciami a škandálmi Mečiarovej vlády. „Skúsenosť s vládou komunistických (a v súčasnosti sociálno-demokratických) strán na dlhú dobu zdiskreditoval samotný pojem ľavice. Ľudia práce, ľudia žijúci len zo svojej mzdy, sa tak ocitajú bezmocní tvárou v tvár silnejúcemu globálnemu kapitalizmu. Kríza sociálneho štátu, rastúce sociálne rozpory, začínajú zvoľna generovať spoločenskú nespokojnosť. Je len otázkou času, kedy sa plne prejaví potreba artikulácie a spoločného presadzovania záujmov tejto neprivilegovanej väčšiny spoločnosti. Je len otázkou času, kedy sa obnoví volanie po vzniku autentickej ľavice.“  Dokonca sa domnievame, že táto doba už prichádza a je spojená s pomalými krokmi uvedomovania si, že sociálny štát a socializmus v jeho rôznych farebných a ideologických obmenách boli len prechodnou fázou k tzv. ultraimperializmu, ako ho nazval správne nazval Kautsky. Ako ďalej píše doc. Hohoš „Spontánne vystúpenie proti afére Gorila bolo zahnané (ministrom Lipšicom) výhražným používaním vodného dela v treskúcom mraze. Takže sa nevyužil revolučný potenciál začiatkom roka 2012. Potrebné je argumentovať právnym štátom, nedostatočnou právnou istotou, na čom sú určite zainteresovaní aj poctiví podnikatelia. A zastať sa živnostníkov, najmä tých z donútenia, ktorí nemajú inú možnosť ako prekarizovanú prácu. Pokiaľ ide o dlhodobú nezamestnanosť, problém je neriešiteľný a vládnuca oligarchia to vie. Návrat k welfare state nie je možný, to je pasca zo strany pravice. Treba však využiť argument, že úroveň miezd zaostáva za dosiahnutou produktivitou práce, čo je nespravodlivé.“ Doc. Milan Valach spontánne nadväzuje: „Ľavica však nemôže byť obrodená bez dlhodobého programu a cieľov. Bez splnenia týchto podmienok sa z nej stane len jedna z tuctových parlamentných strán idúce slepo za vývojom kapitalistickej spoločnosti a utápajúca sa v politických čachroch o korytá pre svojich funkcionárov. Bez tohto cieľa nie je schopná ukázať humánnejšiu a spravodlivejšiu (alternatívnu) spoločnosť za kapitalizmus, ale len sľubovať voličom jeho ľudskejšiu tvár.“ Ako veľmi správne poukazuje Otto Rühle: „Zrušenie súkromného vlastníctva nie je zárukou socializmu. Súkromné vlastníctvo môže byť zrušené tiež ešte v rámci (štátneho) kapitalizmu. To čo skutočne determinuje socialistickú spoločnosť, okrem toho že skoncujeme so súkromným vlastníctvom výrobných prostriedkov (a prírodných zdrojov), spočíva v tom, že pracujúci ľudia získajú (plnú) kontrolu nad výsledkami svojej práce a skoncujú s námezdným systémom. Oba tieto výdobytky v Rusku neboli naplnené, rovnako ako v Taliansku a Nemecku. Hoci niekto môže tvrdiť, že Rusko malo k socializmu o jeden krok bližšie, než ostatné krajiny. Nevyplýva z toho, že „sovietsky štát“ pomáhal medzinárodnému proletariátu akýmkoľvek spôsobom postúpiť k dosiahnutiu cieľov svojho triedneho boja. Práve naopak, pretože Rusko sa nazýva socialistickým štátom, zavádza a klame pracujúci celého sveta. Ruský mýtus sa tak premieňa na ideologickú zbraň kontrarevolúcie. Človek nemôže zároveň slúžiť dvom pánom. Ak napriek tomu dve zjavne proti sebe stojace spoločenskej triedy uprednostňujú rovnaký štátny systém, je zrejmé, že nie je niečo v poriadku. Jedna alebo druhá trieda musí chybovať. Nikto by teraz nemal dospieť k záveru, že ide len o v skutočnosti nedôležitý problém, lebo hoci politické formy môžu byť identické, ich obsah (ideológia) sa môže značne líšiť. Zradili by sme tak sami seba. Pre marxistu tomu tak nemôže byť, pretože forma a obsah sebe navzájom zodpovedajú a jedno nemôže byť oddelené od druhého.“

    Ako zrejme pozorný čitateľ postrehol, tak tento článok je v podstate kompiláciou politických názorov doc. Milana Valacha, doc. Ladislava Hohoša a Otta Rühleho, s viacerými doplnkami a aktuálnymi poznámkami. Nepotrebujeme sa prezentovaním relevantných ultraľavicových politických názorov dostávať do osobných sporov s dotknutou časťou politických pseudoľavicových funkcionárov, len preto, že sa to môže dotknúť ich osobných snáh a túžob po blahobyte. Vieme, že aj Ježiš Kristus sa v polemikách s farizejmi a zákonníkmi odvolával na to, čo už bolo napísané a publikované na verejnosti. Ježiš Kristus sa vždy staval na stranu chudobných a utláčaných, poukazujúc na nespravodlivo využívané bohatstvo a neľudskú chamtivosť a lakomosť zbohatlíkov. Politická realita v takmer všetkých politických stranách viac či menej okato ukazuje na fakt, že v skutočnosti sa presadzujú len záujmy bohatých vlastníkov. Za (slobodného) človeka je považovaný len ten, kto má dostatočne veľký majetok. Z hesiel o rovnosti, slobode a bratstve vzápätí nezostáva nič. „Skutočná demokracia musí byť vybojovaná nielen proti odporu cirkvi (kléru) a (euro)šľachty, ale aj proti odporu kapitalistov,“ ale najmä v prospech prekarizovanej drvivej väčšiny na Slovensku. Toto by malo byť reálnou náplňou politickej práce autentickej ľavice.

Foto: Pipe Loyola M, CC

Predchádzajúci článok:

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

Zdieľaj tento článok:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *