Milan Kenda: Zrážka romantických snov s biznisovou realitou (Henryk Sienkiewicz: Americké rozprávky)

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

SIENKIEWICZ, Henryk: Americké rozprávy. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018.

    Nie prvý raz siaha Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov po prezentácii knihy Henryka Sienkiewicza /1846 – 1916/. Tento poľský prozaik a publicista bol tvorcom osobitého modelu národnej historickej epopeje a za celoživotné dielo nositeľom Nobelovej ceny za literatúru z roku 1905, a to s osobitným prihliadnutím na román z počiatkov kresťanstva QUO VADIS. Z filozofického hľadiska bol predstaviteľom pozitivizmu, teda úsilia o zobrazovanie sveta i dejín prostredníctvom syntézy poznatkov špeciálnych vied, faktografie a opisu. Pre vlastenecký akcent vo viacerých jeho textoch /zobrazovanie dejín, aktivít, úspechov i útrap Poliakov/ sa jeho literárne dielo stalo v Poľsku všeľudovým čítaním.

    Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov mu vydalo nielen túto dnes recenzovanú knihu AMERICKÉ ROZPRÁVKY, venovalo mu pozornosť aj v edičných plánoch v predchádzajúcich rokoch – predstavilo dospelým čitateľom jeho LISTY Z AMERIKY a mládeži zasa dobrodružný román PÚŠŤOU A PRALESOM.

    AMERICKÉ ROZPRÁVKY pochádzajú z autorovej ranej tvorby, keď bol Sienkiewiczov dôraz na faktografiu a opis obzvlášť výrazný. Vidíme to v podrobných opisoch americkej flóry, fauny, geografie, histórie Divokého Západu i neraz až bizarnej atmosféry historických udalostí. Termín „rozprávky“ v súvislosti s aktivitami, ktoré autor opisuje, rozhodne nie je šťastný. Sú to poviedky, podaktoré prerastajúce do noviel, no keďže často z nich presvitajú osudy a zážitky autentických osôb, buď vyrozprávané autorovi priamo aktérmi, alebo prostredníctvom informátorov, najlepšie by sa tu hodil názov „príbehy“. Veď pod pojmom „rozprávka“ si zvyčajne predstavujeme čosi celkom iné: fantazijné texty o drakoch, pannách, rytieroch a lesných vílach…

    Prvá z próz má názov STRÁŽCA MAJÁKA. Táto malá poetická encyklopédia mora, skĺbená s ponorom do pocitov a myšlienok starnúceho, ekonomicky neúspešného svetobežníka, je pozoruhodný psychologický vstup a prológ do tejto série amerických príbehov s aktérmi poľského pôvodu /štatisticky významná časť migrantov do Ameriky/. O čo ide v tomto príbehu? Starnúceho muža poľského pôvodu, bývalého svetobežníka a dobrodruha, hľadajúceho na záver svojej životnej dráhy pokojné zamestnanie v samote služby na majáku, postihne zvláštne nešťastie. Čaká ho strata vysnívaného zamestnania v momente eufórie nad zásielkou poľských kníh, ktoré mu zaslali vďační poľskí emigranti, združení do vlasteneckého spolku. Starec sa rozcitlivie nad knihami veršov poľských  klasikov, zasní sa, zaspomína. Zo spomienok napokon prechádza do rojčivého sna, pričom zabudne rozsvietiť spásonosné svetlo majáka. Spôsobí tak lodnú katastrofu, nájazd z lodí na plytčinu, za čo je prepustený z vysnívanej funkcie. Za svoje citové vzplanutie, za oživenie vlasteneckého cítenia draho zaplatí. Jeho emocionálny vzostup knižným impulzom prebudeného vlastenectva kruto zavŕši pád do opätovnej únavnej tuláckej reality.

    V ironizujúcej reportáži SPOMIENKY Z MARIPOSY opisuje bizarné stretnutia s biznisovo zameraným hoteliérom nemeckého pôvodu /negatívna postava/ a staručkým včelárom, poľským „lesným mužom“ /pozitívna postava/, ktorý si starobylú poľštinu udržiava len pomocou každodenného čítania biblie Jakuba Wujka zo 16. storočia.

    Tretí 57-stranový, tvrdo realistický príbeh s názvom ZA CHLEBOM, zničujúca odysea bez šťastného konca, sa odohráva na štyroch miestach. Začína sa na poľskom vidieku, pokračuje únavnou a ponižujúcou plavbou spolu s ďalšími chudobnými migrantmi do New Yorku, živorením v New Yorku, a naostatok, v dôsledku šťastnej náhody, putovaním za pôdou do americkej divočiny. Príbeh ukončí tragédia pri rozsiahlej, ničivej povodni. Sledujeme tu reťaz utrpenia pre oboch hlavných hrdinov príbehu, poľského sedliaka s mladučkou dcérou. Utrpenie v podpalubí parníka, neľudská bieda vo vysnívanom New Yorku bez peňazí a bez znalosti angličtiny, neskôr ťažký život kolonistov, spätý s klčovaním zalesnenej pôdy a útrapy zavŕšené tragédiou počas povodne. Šokujúce vytriezvenie z naivného amerického sna! Toto miestami až naturalistické rozprávanie je nielen obrazom náborovými agentmi oklamaného a ošklbaného poľského vysťahovalca, ale rovnako väčšiny neúspešných slovenských vysťahovalcov do Ameriky, v ktorej mnohí-premnohí v biede zahynuli, alebo nedôstojne živorili. O takýchto stroskotancoch sa nehovorí, o nich sa nič nedozvieme. Vieme len o šťastlivcoch, ktorým buď pomáhali už usadení, etablovaní krajania, alebo mali takpovediac z pekla šťastie, prípadne ostré lakte či rýchlejšie kolty. Je to teda sonda aj do našej fatálnej vysťahovaleckej histórie, sonda pravdivá, objavná, ilúzie rúcajúca.

    Sienkiewicz plasticky a bez idealizácie zobrazuje pestrú societu vysťahovalcov už v podpalubí lode: „V prednej časti lode sa strakatila rôznofarebná chamraď emigrantov, ktorí sa viezli v podpalubí. /…/ Spod paluby liezli stále nové a nové figúry. Robotníci, nemeckí sedliaci, pouliční povaľači z rozmanitých prístavných i prímorských miest, ktorí vyrazili do Ameriky hľadať šťastie, nie prácu.“ Pre Sienkiewicza je veľká americká téma zrážkou medzi romantickými snami a tvrdou biznisovou realitou. A to je konfrontácia podnes aktuálna, aj pre nás zaujímavá. Okrem iného aj ako kritická pripomienka do radov slniečkarov naďalej sprosto zbožňujúcich Strýčka Sama.

    Sienkiewicza akoby očaroval vtedajší dynamický, farbistý a kabaretný svet cirkusov, ktoré v súčasnosti už odchádzajú do ríše zabudnutia, v lepšom prípade do sveta spomienok. Onen bizarný, pestrý cirkusový svet veľkých stanov, slonov, šeliem, hltačov ohňa, klaunov, krásnych akrobatiek v krátkych sukničkách, krasojazdkýň, hudobníkov a distingvovaných pánov  cirkusových riaditeľov v bielych rukavičkách. V pionierskych časoch dobýjania amerického Západu, obsadzovania prérií preoraných na rozsiahle lány fariem i zlatonosnej Kalifornie, v časoch ustavičných šarvátok s Indiánmi, boli putovné cirkusy pre prvotné, neraz len jednouličné osady /zárodky budúcich miest/ obrovským, obľúbeným, ba až uctievaným rozptýlením. Veď divadlá boli ďaleko na americkom Východe a kiná ešte neexistovali! Zvláštnemu cirkusovému fenoménu Sienkiewicz venoval v tejto knihe až dva príbehy: romanticky ladený text ORSO a sarkasticky ladený text SACHEM. Táto cirkusová dvojica predstavuje nenásilnú symbiózu romantiky s iróniou, najmä na adresu povestného amerického pokrytectva.

    Rozsiahly, takpovediac kmeňový text tejto knihy má názov STEPOU. Teda putovanie prériou, ale aj inými lokalitami severoamerického teritória, od východného pobrežia k pobrežiu Kalifornie. Je to podrobné rozprávanie istého kapitána, vodcu veľkej skupiny vysťahovalcov, ktorá mierila do Kalifornie. Kolóna plachtami krytých vozov, aké poznáme z mnohých amerických filmov. Kolóna vystavená nespočetným predvídateľným i nepredvídateľným prekážkam, nástrahám a nebezpečenstvám – nielen v podobe bojovných Indiánov, zberateľov skalpov, ale aj vrátane fatamorgány, ktorá vyčarila obraz zasnežených končiarov kalifornského pohoria Sierra Nevada. Pri tomto prelude skrsla v mysliach kolonistov falošná predstava, že už sú veľmi blízko k vytúženej Kalifornii. Žiaľ, opak bol pravdou, a vyhladovaná, vyčerpaná, vysmädnutá, týfusom sužovaná karavána napokon dorazila do cieľa katastrofálne preriedená. Drastické opisy utrpenia kolonistov sú „prenežnené“ zobrazením ľúbostného vzťahu medzi kapitánom a krásnou Lilian, o ktorú pred cieľom navždy prichádza, lebo jeho láska podľahne infekcii zabíjajúcej účastníkov výpravy vo väčšom meradle ako zákerní Indiáni. Z tejto literárnej reportáže získavame dokonalú predstavu o heroickom dobýjaní Divokého Západu osadníkmi z rozličných kútov sveta.

    Knihu uzatvára próza s názvom V KRAJINE ZLATA. V úvodnej časti nás veľký poľský spisovateľ zoznámi s faktografiou a atmosférou kalifornskej zlatej horúčky, predovšetkým prostredníctvom údajov o bádensko-švajčiarskom pionierovi Johnovi Sutterovi, objaviteľovi zlata v Kalifornii. Založil pílu, no objavil zlato. Po objave zlata sa v Sutterovom sídle rozrástlo mesto kopáčov zlata – Sacramento. Hniezdo kšeftovania, chľastu a vrážd, lokalita bez práva, legislatívy a morálky. Z tohto textu získavame naskrze odidealizovaný, do istej miery nelondonovský obraz o živote a zomieraní zlatokopov. Sienkiewicz píše: „Kšeftári si prisvojili všetko, čo baník vykopal: boli to prevažne oplani pod temnou hviezdou zrodení. No aj ich fach bol riskantný: nejeden skončil s guľkou v hlave a nožom v hrudi, nejeden z ničoho nič zmizol a viac o ňom nepočuli. Vtedy sa nik o nikoho nestaral, nijaké právo či legislatíva sem nedoliehala.“

    Autor privádza na scénu prvú dámu príchodiacu do tohto pekla, plavovlasého anjela, miss Monterayovú. Tá svojou milotou najprv šokuje a potom spacifikuje sakramentskú navzájom sa strieľajúcu a prebodávajúcu, večne ožratú societu zlatokopov i drevorubačov. Z dnešného pohľadu takéto umravnenie gaunerov jednoduchou prítomnosťou výrazne nežného pohlavia javí sa ako čosi neuveriteľné, ako spisovateľská bujná fantázia, ako psychosociologická anekdota. Lenže tento úkaz nám prezentujú v mnohých románoch, filmoch i seriáloch z Divokého Západu ako reálny jav. Je to ale úkaz hodný dôkladného psychosociologického výskumu, hrubočiznej odbornej publikácie. Pre úplnosť dodávam, že plavovlasý anjel tu prežije začiatok ľúbostného vzťahu s istým lovcom, ktorý ju zachránil z pazúrov veľkého, rozzúreného medveďa. Takže skvelý poľský rozprávač už po druhý raz v tejto knihe /prvý raz v príbehu ORSO/ ukazuje, že zásadne nepohŕda happy endom v tomto diele o amerických anomáliách i paradoxoch a vysťahovaleckých tragédiách.

    Knihu bravúrnym spôsobom preložil Miloš Ferko. Opatril ju početnými prekladateľskými poznámkami pod čiarou, v ktorých nielenže /ako samozrejmosť/ prekladá anglické výrazy, ale aj objasňuje rozličné geografické, biologické, sociologické, historické i literárne zvláštnosti a súvislosti na úrovni skvele zorientovaného literárneho historika a teoretika, ba aj komentátora encyklopedického formátu. Vo svojom preklade používa celú škálu dávnejších slovenských výrazov, spomedzi nich podaktoré som tu videl prvý raz v živote. Zrejme tak dosiahol príbuznosť svojho prekladu s autorovou poľštinou z 19. storočia. Len mám trochu strach: Ako porozumie týmto archaickým výrazom mladý slovenský čitateľ, ktorý nie je schopný čítať s porozumením ani len texty v súčasnej slovenčine? Ibaže – existuje vôbec súčasný mladý slovenský čitateľ kníh? Ale vráťme sa k prekladu. Keby tak mohol recenzent zatlieskať prekladateľovi za jeho výkony, zatlieskal by som Milošovi Ferkovi!

Milan Kenda, vyšlo aj v Literárnom týždenníku

PODPORTE nezávislé spravodajstvo

Len vďaka Vašej podpore dokážeme robiť kvalitnú a nezávislú žurnalistiku

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *