Právnik Branislav Fábry: Únos Vietnamca v Nemecku a zneužitie kauzy na Slovensku?

Na začiatku mesiaca august sa na Slovensku rozvinula rok stará kauza vietnamského občana menom Trinh Xuan Thanh, ktorého mali podľa nemeckých informácií uniesť vietnamské tajné služby. Hoci podľa doterajších informácií únos nastal v Nemecku a ako taký by mal byť predovšetkým dôvodom na nemeckú vnútropolitickú diskusiu, kauza vyvoláva najviac politického rozruchu na Slovensku. Kauza sa stala aj nosnou témou opozičných politikov a médií proti vládnej koalícii – objavili sa dokonca výzvy na odstúpenie či trestné postihy konkrétnych politikov.

Pri skúmaní problematiky treba predovšetkým uviesť, že ak platí nemecká verzia udalostí, teda, že išlo o únos vietnamskou tajnou službou v Berlíne, nastalo zásadné zlyhanie na nemeckej strane. Ak nemecké štátne orgány naozaj nedokázali odhadnúť záujem vietnamskej vlády na osobe Thanha, je to pre tieto orgány veľký problém. Vietnam sa o vydanie Thanha intenzívne usiloval aj pri rokovaniach na najvyššej úrovni a preto mali byť nemecké tajné služby ostražitejšie a zintenzívniť ochranu dotyčnej osoby. V nemeckých štátnych orgánoch pôsobí množstvo kráľovsky platených analytikov, ktorí sa venujú aj problematike Vietnamu, ak však ani oni nevyhodnotili situáciu správne, svedčí to o ich neefektívnej práci. Taktiež vzniká dojem, že niektorí z nich zareagovali na vlastné zlyhanie tým, že sa pokúsili preniesť časť zodpovednosti na iných a to aj obvineniami voči Slovensku.

Samozrejme, že Nemecko nemôže úplne zabrániť aktivitám cudzích tajných služieb na vlastnom území, avšak v prípade Thanha nemecké orgány podcenili aj mieru rizika, ktoré je Hanoi ochotný kvôli únosu znášať. Nemci sa zrejme spoliehali na to, že Vietnam si voči Nemecku nedovolí podobné kroky, keďže Nemecko je jeho hlavným obchodným partnerom v EÚ a od roku 2011 medzi krajinami existovalo aj tzv. strategické partnerstvo (po únose zrušené). Navyše, v decembri 2015 podpísal Vietnam komplexnú obchodnú zmluvu s EÚ, ktorá dodnes neprešla hlasovaním v Bundestagu. Nesprávne hodnotenie situácie mohli ovplyvniť aj predsudky voči Vietnamu, ktorý je v Berlíne vnímaný predovšetkým ako rozvojová krajina.

Vietnamská vláda však má o sebe podstatne vyššiu mienku a považuje sa za regionálnu veľmoc, ktorá v 20. storočí uspela aj v konfliktoch s veľkými mocnosťami (Francúzsko, USA, Čína). Avšak hoci sa vietnamská vláda pri svojom konaní správala veľmi sebavedomo, taktiež podcenila ostrú reakciu druhej strany. Vietnam predpokladal, že záujem Nemecka na jednom Vietnamcovi, ktorý ešte ani nezískal azyl, nebude až tak vysoký a protiprávny čin sa podarí vyriešiť niekoľkými zákulisnými dohodami. Hanoi pritom mylne vychádzal z predchádzajúcich  únosov nemeckých občanov tajnými službami USA, pri ktorých nemecká vláda prejavovala často až nepochopiteľnú mieru „porozumenia“.

Najznámejším prípadom únosu po zjednotení Nemecka bol prípad bývalého spolupracovníka americkej NSA menom Jeffrey Carney, ktorý pracoval pre východný blok a v roku 1985 utiekol do NDR. Po zjednotení Nemecka ho však uniesli americké tajné služby v roku 1991 priamo z centra Berlína do USA, kde bol odsúdený na 38 rokov. Nemecká vláda však reagovala len veľmi pomaly a protestnú nótu odovzdala až v roku 1998, keď už bol trestný čin podľa nemeckého práva premlčaný. Na celej kauze bolo závažné aj to, že USA pri únose využili svoju vojenskú infraštruktúru na území Nemecka.

Situácia bola pritom oveľa závažnejšia než v prípade vietnamskej kauzy,  pretože americký agent po úteku do NDR obdržal východonemecký pas na meno „Jens Karney“, vďaka ktorému bol i po zjednotení Nemecka vnímaný ako nemecký občan. Z uvedeného dôvodu by bolo jeho vydanie právnou cestou do USA nepravdepodobné a USA radšej prikročili priamo k únosu. Kvôli otázke občianstva však nebolo možné tento únos úplne ignorovať a aj nemecká vláda dlho hľadala prijateľné právne odôvodnenie svojich krokov: až v roku 2003 sa definitívne presadila s problematickou právnou konštrukciou, že nemecký občan Jens Karney bol len krycou identitou amerického občana, pracujúceho pre tajné služby NDR.

Veľmi problematická bola aj reakcia nemeckej vlády na únos nemeckého občana libanonského pôvodu Chalída al-Masrího americkou CIA v roku 2003. V rámci boja proti terorizmu ho USA uniesli z územia Macedónska do tajnej väznice v Afganistane, kde ho protiprávne a bez rozhodnutia súdu väznili a mučili. Až neskôr zistili, že si ho pomýlili s inou osobou a prepustili. V Nemecku sa však tento únos nemeckého občana stretol s verejným odsúdením a dokonca aj súd v Mníchove označil konanie CIA za trestný čin. Napriek tomu však podľa zverejnených depeší Wikileaks nemecké ministerstvo spravodlivosti pomáhalo CIA vyhnúť sa trestnej zodpovednosti pred nemeckými súdmi – v rozpore so záujmami nemeckého občana. Veľmi „umiernený“ prístup ku konaniu tajných služieb USA v Nemecku preukázala aj reakcia spolkovej vlády na kauzu odpočúvania miliónov nemeckých občanov, vrátane kancelárky A. Merkelovej, zo strany NSA.

Témou, ktorú treba pri celej kauze rozobrať, je aj hodnotenie osoby Trinh Xuan Thanha. Tento v minulosti (2009 – 2013) zastával funkciu riaditeľa firmy PetroVietnam Construction, v rámci ktorej sa dopustil defraudácie značných prostriedkov. Podľa vietnamských údajov išlo asi o 130 miliónov eur. Jedným z jeho problémov bol pritom luxusný životný štýl, na ktorý by mu oficiálny príjem zjavne nestačil. Fotografia, ako sa Thanh vozí na luxusnom vozidle Lexus, sa veľmi rýchlo rozšírila a vďaka nej sa funkcionár stal i mediálnym symbolom korupčného správania. A hoci určite nejde o jediného korupčníka vo Vietname, luxusný životný štýl verejných funkcionárov je v socialistickom štáte vnímaný ešte kritickejšie než na Slovensku.

V diskusii o osobe bývalého riaditeľa sa často hovorí o tom, že išlo o vybavovanie si účtov medzi jednotlivými frakciami v rámci komunistickej strany, že išlo o boj medzi reformátormi a konzervatívcami. Túto verziu sa pokúsil šíriť aj samotný Thanh a jeho advokáti Je síce celkom možné, že Thanh patril k reformnému krídlu v Komunistickej strane Vietnamu, avšak ani súčasné reformné krídlo vietnamských komunistov sa k nemu už nehlási. Spojenie s osobou, ktorú verejnosť považuje za symbol korupcie v krajine, by bolo pre reformných politikov veľmi nešťastné.

Vo Vietname sa boj proti korupcii stal jednou z hlavných tém posledných rokov a jednou zo snáh straníckych reformátorov je práve odstránenie rozšírených korupčných praktík. Túto tému začalo brať veľmi vážne aj najvyššie vedenie štátu, pretože vysoká miera korupcie ohrozuje nielen hospodársky rozvoj, ale aj dôveryhodnosť politického systému a tým aj mocenskú základňu komunisitckej strany. Ani samotné Nemecko dôvody trestného procesu proti Thanhovi nespochybňovalo, žiadalo len dodržiavať princípy právneho štátu. Aj preto Thanh v azylovom konaní argumentoval najmä s odôvodnením, že mu vo Vietname hrozí trest smrti.

Trest smrti je v mnohých štátoch prípustný i za ekonomické zločiny, avšak v prípade veľkých korupčníkov to nemôže slúžiť ako výhovorka na udelenie azylu. Treba si uvedomiť, že do EÚ prichádza veľmi mnoho zločincov, ktorí v Afrike, Ázii či v bývalom ZSSR okradli štát a dúfajú, že keď svoje bohatstvo investujú v EÚ, dostanú tam azyl a do krajiny pôvodu ich nevydajú. Najmä príklady ruských zbohatlíkov z 90-tych rokov, ktorí neskôr presídlili do EÚ, dokazujú, že krajiny EÚ majú s uvedeným postupom skúsenosti. Tradičným prostriedkom obhajoby týchto zbohatlíkov je to, že označia stíhanie svojich zločinov v krajine pôvodu za politické prenasledovanie.

Z hľadiska Slovenska je pri problematike Thanhovej kauzy najzásadnejšia otázka miery slovenského zapojenia do únosu. Podľa vietnamskej verzie udalostí sa Thanh vrátil do Vietnamu sám na základe nátlaku rodiny a túto verziu potvrdzuje aj video s jeho výpoveďou v televízii, podľa nemeckej verzie však bol Thanh z EÚ vyvezený za pomoci slovenského vládneho špeciálu. Neznáme auto s českou ŠPZ ho najprv odviezlo z Berlína do Bratislavy, kde mal byť údajne po schôdzke ministrov SR a Vietnamu a za nejasných okolností naložený do lietadla bez dokladov o jeho skutočnej identite.

Vo vzťahu k Slovensku prišlo zo strany Vietnamu k porušeniu niektorých právnych noriem, napr. čl. 41 Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch, ktorý hovorí, že všetci diplomati, požívajúci imunity a výsady, musia rešpektovať právny poriadok prijímajúceho štátu. Pravdepodobne tiež prišlo k zneužitiu dôvery, keď si vietnamská strana prenajala slovenský vládny špeciál a využila ho spôsobom, ktorý bol namierený voči Nemecku. Keďže však Vietnamci pri svojom konaní nebrali ohľad ani na záujmy Nemecka, len sotva bolo možné predpokladať, že ich odstraší prípadné zhoršenie vzťahov so Slovenskom.

Pokiaľ ide o zapojenie Slovenska, nemožno vychádzať z toho, že by Vietnamci chceli predstaviteľov SR o svojich skutočných aktivitách informovať. Vietnamské tajné služby by sa pri únose snažili spolupráci so slovenskými štátnymi orgánmi skôr vyhnúť, pretože v nich pôsobí veľa ľudí, ktorí majú blízko k západným veľmociam a aj R. Kaliňák priviedol na ministerstvo vnútra viacero osôb z prozápadných mimovládnych organizácií. Vtedajší minister navyše nemal zrejme ani subjektívny motív na vedomú spoluprácu s vietnamskými tajnými službami. Pri podobnej ponuke by si R. Kaliňák určite ihneď uvedomil riziká spolupráce s Vietnamcami proti Nemecku. Na rozdiel od Vietnamu má totiž nemecká vláda značný vplyv na slovenskú politiku a aj Kaliňákove majetky sa nachádzajú v krajinách pod nemeckým vplyvom.

Kauzu možnej spolupráce slovenských orgánov s vietnamskými tajnými službami však treba seriózne vyšetriť a takéto vyšetrovanie musí prebehnúť dôveryhodným spôsobom. Podozrenia z vedomej spolupráce s vietnamskými tajnými službami treba brať naozaj veľmi vážne, do vyšetrovania by však nemali zasahovať ani subjekty s postrannými politickými úmyslami. Za takéto subjekty možno určite považovať prezidenta A. Kisku či médiá ako Sme a Denník N, ktoré sa snažia využiť kauzu na rozbitie vládnej koalície. Špekulatívne teórie uvedených médií ako dôkaz nestačia, najmä keď sa opierajú o „anonymné“ svedectvá a aj tie sú veľmi rozporuplné, na čo poukázala reakcia ministerstva vnútra. Samozrejme, vo verejnej diskusii treba kriticky pristupovať tak k ministerstvám, ako aj k mediálnym špekuláciám, avšak s odsudzujúcimi výrokmi treba počkať na závery skutočného vyšetrovania.

Značným problémom posledných rokov sa stalo aj odstraňovanie princípov právneho štátu pri „mediálnom vyšetrovaní“ najrôznejších káuz. Ide o postup, pri ktorom sa vytvára prezumpcia viny konkrétnych subjektov a žiada sa, aby jednoznačne preukazovali svoju nevinu. Pri kauze J. Kuciaka bola od začiatku vinná vláda a v podstate neexistoval dôkaz, ktorý by mohol jej mediálnych odporcov presvedčiť o opaku. Dnes sa situácia opakuje a médiá spolu s A. Kiskom opäť našli veľmi rýchlo „vinníka“ a aplikovali naň princíp prezumpcie viny. Mediálni „vyšetrovatelia“ pritom a priori odmietajú a zosmiešňujú akékoľvek dôkazy, svedčiace o opaku, napr. výsluch na tzv. detektore lži, ktorý absolvoval R. Kaliňák.

Pri takomto konaní mainstreamových médií sa však dá čakať iba ďalší pokles ich dôveryhodnosti. Ich prepojenie na oligarchov (Penta, Eset) je viac ako očividné a ich snaha nahradzovať právne postupy mediálnymi kampaňami povedie len k ešte väčšej oligarchizácii politiky či oslabovaniu demokratických princípov. V záujme demokracie je to, aby sa súťaž politických síl uskutočňovala vo voľbách a vládu zostavoval ten, kto dostane najviac hlasov, nie ten, kto dokáže rozpútať najväčšiu hystériu v médiách.

Zoznam publikácii B. Fábryho na stránke Univerzity Komenského v Bratislave