CHMELÁR vs. KŇAŽKO: Chmelár „vrácia úder“ faktami, píše o spolitizovaní kultúry

Herec Milan Kňažko, aktívne pôsobiaci vo svojej profesii počas socialistickej etapy česko-slovenskej spoločnosti, v STARTIUP zaútočil na Chmelára, ktorého označil za nevzdelaného v oblasti kultúry. Ten si to nenechal, a posiela mu odkaz. Redakcia DAV DVA doplnila pre dejiny aj zdroje.

CHCELI STE SKULTÚRNIŤ POLITIKU,
A NAMIESTO TOHO STE SPOLITIZOVALI KULTÚRU

(Odpoveď Milanovi Kňažkovi a ďalším politizujúcim hercom)

Pred vchodom do jaskyne Šipka nad Štramberkom na severnej Morave je do kameňa vytesaný nápis „Bez umění neprožiješ život.“ Je to odkaz na výrok svetoznámeho maliara Zdeňka Buriana, ktorý sem chodil po inšpirácie pre svoje prehistorické obrazy. Jaskyňu totiž pred takmer 40 000 rokmi obývali neandertálci. Aj v týchto nehostinných podmienkach mali svoju kultúru, ktorá bola oveľa komplexnejšia a vyspelejšia ako sa dlho predpokladalo. Títo pravekí ľudia prejavovali známky symbolického myslenia, sociálnej súdržnosti a technickej zručnosti. Existujú dôkazy, že žili v organizovaných skupinách, prejavovali empatiu, starali sa o chorých, zranených alebo starých.

Prečo to hovorím? Lebo kultúra má pre spoločnosť oveľa širší a hlbší význam ako sú len extravagantné vystúpenia vyšinutých jedincov, ktoré dávajú zmysel iba im. Charakterizuje nás, formuje nás, robí nás lepšími. Jej odlišný charakter v rôznych častiach sveta a v rôznych historických obdobiach neznamená, že my sme tí lepší ako ostatní. Máme len odlišné spôsoby vyjadrenia a odlišný vkus. Mladý influencer Filip Sulík (ktorý má inak výborné postrehy odhaľujúce pokrytectvo tejto spoločnosti) cíti nutkavú potrebu urážať ženy pre ich vzhľad, a pritom zjavne netuší, že ideál ženského tela s výraznými prsiami, bruchom a bokmi (viď paleolitické sošky žien ako symboly plodnosti a kultu matky) existoval v našej civilizácii desaťtisíce rokov, kým jeho vychudnuté modelky sa tešili priazni len desiatky rokov a už opäť prestávajú byť v móde. Len skutočné hodnoty pretrvajú.

Potreba kultivovať je jednou z najdôležitejších potrieb spoločnosti. Pôvodné hebrejské slovo „abad“ znamenalo síce obrábať, pestovať a starať sa, no už v Biblii sa netýkalo len pôdy, ale bolo komplexnou filozofiou bytia, podľa ktorej má človek premieňať svoje okolie, svoj svet na miesto, na ktorom sa môže rozvíjať život. Človek nie je povolaný na to, aby to, čo dostal, zanedbával, ale aby to zveľaďoval a chránil. Preto treba kultivovať nielen pôdu, aby na nej rástla úroda, ale aj spoločnosť, aby v nej rástla spravodlivosť; vzťahy, aby v nich rástla dôvera a človeka, aby v ňom rástlo ľudské dobro.

80-ročný herec Milan Kňažko mi venoval nezvyčajne veľa priestoru v rozhovore pre Startitup, pretože mu leží v žalúdku moja kritika politizujúcich hercov. Hovorí v ňom napríklad, že je „demagogická odporná lož“ tvrdiť, že „herci povedali, že sú inteligentnejší ako ostatní“ (tak si to vraj zapamätal) a že veľmi pochybuje o tom, že niekto niečo také povedal… S ohľadom na jeho vek a zhoršujúcu sa pamäť ho nemienim urážať, len si ho dovolím láskavo usmerniť, že reč je o široko diskutovanom výroku Maroša Kramára, ktorý v rozhovore pre 360-ku povedal, že herci sa preto tak často vyjadrujú k politike, lebo vraj majú „širší pohľad na spoločnosť“, lebo majú „viac načítané ako iní ľudia“. (zdroj)

Odhliadnuc od faktu, že takí spisovatelia či filozofi majú oveľa viac načítané a hlavne pochopené ako herci, no necítia potrebu prvoplánovo politizovať – tento nepatrične povýšenecký pohľad kritizovalo veľa ľudí, nielen ja. Napríklad operný spevák Ľudovít Ludha (ktorý bol zo SND vyhodený za minulej vlády v roku 2022 spolu s desiatkami ďalších umelcov – vtedy však herci nielenže neprotestovali, ale mnohí tieto čistky podporovali) sa na Kramárovu adresu vyjadril, že herci síce pracujú s myšlienkami tých najväčších dramatikov, to však neznamená, že sú to ich vlastné myšlienky, ako o sebe niektorí herci nadobúdajú falošný dojem. Nie často sa totiž vtlačí pečať geniálneho dramatika do človeka, ktorý ho len reprodukuje. (zdroj)

Podobne zdeformovaný pohľad na svoju úlohu má aj herec Alexander Bárta, ktorý sa v tom istom médiu nechal počuť, že on vie držať krompáč v ruke, ale nie každý sa dokáže naučiť Shakespearea (zdroj). Takéto nenáležité pohŕdanie inými profesiami len zvýrazňuje odtrhnutosť od života tých, ktorí namiesto toho, aby pomáhali kultivovať spoločnosť, preceňujú svoje miesto v nej. Mimochodom, držať v ruke krompáč nie je to isté ako živiť sa ním. Som presvedčený, že veľa robotníkov by sa skôr naučilo Shakespearea, ako by útly pán Bárta vydržal pracovať s krompáčom osem hodín denne.

Kramárove hlúpo povýšenecké slová o hercoch ako inteligentnejších, sčítanejších a nadanejších ľuďoch ako väčšina populácie priamo vyvracajú praktické skúsenosti s nimi. Ja by som ich nazval skôr odvážnejšími, lebo nie každý má tú drzosť verejne sa strápniť vo vedomostnej súťaži či v „zábavných“ reláciách o potulkách po Slovensku, pri ktorých vystavujú na obdiv také medzery v poznaní svojej vlasti, že by ich zahanbilo priemerné školopovinné dieťa.

Príznačný v tomto smere je aj nedávny rozhovor herca Mateja Landla pre Aktuality.sk (zdroj), v ktorom mudroval o niečom, o čom zjavne nemal ani paru. Landl dramatizujúcim tónom povedal, že situácia v STVR vraj pripomína „normalizáciu v päťdesiatych rokoch“. Redaktor (zjavne tiež z tej kategórie sčítanejších a vzdelanejších) sa mu ani len nepokúšal vysvetliť rozdiel medzi tyraniou v päťdesiatych rokoch (keď režim popravil desiatky nevinných ľudí) a normalizačným obdobím v sedemdesiatych rokoch minulého storočia (keď sa likvidovali výdobytky Pražskej jari a forma útlaku bola výrazne menšia).

Priam komicky vyznieva Landlova replika, že podporuje hercov, ktorí odmietli spolupracovať s STVR, no na otázku, či ukončí zmluvu s verejnoprávnou televíziou aj on, sa ohradil, že komu by tým pomohol. No a jeho pocit, že teraz sú pomery „desaťkrát horšie ako za mečiarizmu“ bez uvedenia jediného konkrétneho argumentu majú tiež hodnotu ankety na ulici. Najmä keď ignoruje jednostrannosť redaktorov a relácií za minulej vlády, za ktorej existovali „čierne zoznamy“ nepohodlných ľudí – ktoré v dnešnej STVR jednoducho nie sú.

Nemienim reagovať na všetky Kňažkove urážky a osobné poznámky. Keď ma nepovažuje za významného, ale kŕčovito mi venuje pomerne veľkú časť rozhovoru, je to úplne v poriadku. Význam človeka posúdi až večnosť a na nejaké márnomyseľné prekáračky nemám čas.

Napokon, ani ja neviem pochopiť, prečo medzi našich najväčších hercov, ktorí sa narodili v plachtinskej doline (Ctibor Filčík, Štefan Kvietik, Július Pántik) zaraďujú aj Milana Kňažka. Ale vyprosím si, aby tento politický aktivista, ktorý si už len občas odskočí k herectvu, nazýval moju vecnú kritiku správania hercov „fašizoidnou“ a fakty o kolaborácii hercov s každým režimom za „táraniny“.

Pán Kňažko by nemal používať cudzie slovíčka, ktorých obsahu nerozumie. No len jeho vysoký vek ho ospravedlňuje, že účelovo stráca pamäť. Ak nechcem byť osobný (lebo by som mu musel pripomenúť jeho aktívnu účasť na normalizačných filmoch a seriáloch v sedemdesiatych rokoch), hádam si ešte dokáže spomenúť, koľkí z hercov podpísali Antichartu, koľkí za Protektorátu hajlovali v Národnom divadle a udávali. Marián Labuda mal v sebe aspoň toľko cti, že v roku 1989 priznal, že „tieto tváre boli dvadsať rokov zneužívané“ (zdroj). Ale oni sa nechávali zneužívať oveľa dlhšie a hlavne dobrovoľne, hrdinov bola len hŕstka a hlavne – neprestali s tým dodnes.

Kňažko vedome zavádza podobne ako jeho kolegovia, keď tvrdí, že im zakazujeme vyjadrovať sa k politike. Takú hlúposť nikto nikdy nepovedal. Odmietame však prvoplánovú politizáciu kultúry sprevádzanú manipuláciou a nátlakom. Tak ako v reštaurácii nie som povinný počúvať názory čašníka na túto vládu, tak ako na hokejovom štadióne chcem vidieť chalanov hrať, a nie politizovať, rovnako si kupujem lístky do divadla preto, aby som videl konkrétnu hru, nie postoje hercov k ministerke kultúry. Už som upozornil, že tým škodia sami sebe, lebo znižujú silu a presvedčivosť svojej umeleckej výpovede. Ak im to nevyhovuje, nech si založia Progresívne divadlo, kde môžu agitovať, že volili Šimečku a Korčoka, ale nech s tým neobťažujú v Slovenskom národnom divadle, ktoré je pre všetkých. Kultúra má spájať, nie rozdeľovať.

Milan Kňažko si protirečí aj v tom, keď obhajuje právo hercov hovoriť o politike, ale pýta sa, prečo hovorím o divadle ja, keď mu vraj nerozumiem. Základné nepochopenie je v tom, že Kňažko si myslí, že ak je herec, rozumie divadlu. Je to niečo podobné, akoby bol špičkový chirurg vyhlasovaný za experta na financovanie zdravotníctva alebo každý učiteľ za odborníka na školstvo. Napokon, Kňažko ten rozdiel ukázal sám – bol totiž mizerným ministrom kultúry. Ubezpečujem ho však, že o dejinách divadla viem toho rozhodne viac ako on sám a o súčasnej tvorbe mám väčší prehľad ako tento dôchodca. Hovorí sa tomu „všeobecný rozhľad“ – kedysi cnosť renesančných ľudí, dnes terč zakomplexovaných polovzdelaných jedincov. Ak sa tejto téme venujem ako politický analytik, tak jedine preto, že ľudia ako Kňažko, Stanke, Pauhofová a podobní spolitizovali kultúru do tej miery, že nekultivujú spoločnosť (aby som sa vrátil k pointe vyslovenej na začiatku), ale sprimitívňujú ju a polarizujú.

Herci sa môžu v rámci svojich občianskych práv politicky aktivizovať do sýtosti, len nechápem, prečo o nej poskytujú rozhovory, keď zjavne nerozumejú ani základným pojmom. To je otázka aj na novinárov: keď budú robiť rozhovor o najnovších kozmických letoch, asi neoslovia operného speváka. Všetci by urobili lepšie, keby sa vrátili k svojim profesiám a robili si svoju prácu poriadne. Lebo predpokladám, že herectvu sa nevenujú preto, aby rozoštvávali ľudí a robili jednostrannú propagandu pre jednu politickú stranu. Alebo sa mýlim?

Eduard Chmelár

---