Včerajším zložením sľubu na pravé poludnie, sa stal Peter Pellegrini novým prezidentom Slovenskej republiky. Takmer v polovici času od jeho víťazstva v druhom kole nad Ivanom Korčokom, po jeho včerajšiu inauguráciu, sme boli svedkami atentátu na premiéra Roberta Fica. Tento atentát, okrem iných udalostí, mal logicky značný dopad, aj na priebeh samotnej inaugurácie, ktorú od začiatku do konca sprevádzali mimoriadne bezpečnostné opatrenia. Takmer na každom kroku bolo vidieť uniformovaných príslušníkov bezpečnostných zložiek, pričom sa logicky v teréne určite vyskytovalo aj nemalé množstvo tých neinformovaných.
Našťastie môžeme konštatovať, že sme neboli svedkom žiadnej mimoriadnej udalosti a celá táto ceremónia, doplnená o až do rána trvajúci program, dopadla bez akýchkoľvek atakov. Mementom úspešnosti priebehu celej akcie bol aj prejav prezidenta Petra Pellegriniho. Bol prednesený bez čítania, rétoricky príjemne, v požadovanej kvalite hodnej situácie, no najmä obsahovo vyvážený, zodpovedajúci ,,duchu doby“, s odkazom na frustráciu bežných ľudí z vyhrotenej situácie v politike a spoločnosti. V jednom má Peter Pellegrini nepochybne výhodu. A tá spočíva v tom, že sa ujal úradu prezidenta Slovenskej republiky po Zuzane Čaputovej a Andrejovi Kiskovi.
Obidvaja jeho predchodcovia majú totiž mnoho spoločného. Ani jeden z nich, predtým ako sa stali prezidentmi, v politike nepôsobili, obidvaja boli marketingovými tvárami, ktoré boli vybrané v podstate na poslednú chvíľu. Obidvaja takmer bez akýchkoľvek okolkov a zaváhaní napĺňali záujmy vybraných skupín, elít a jednej konkrétnej ambasády. Keď Robert Fico, ešte ako opozičný politiky opakoval, že Čaputová dopadne ako Kiska, tak mi hneď ako prvé napadlo, že to hádam nie je ani možné. Veď to, nemôže byť ani len fyzicky možné. Myslím si, že v určitých momentoch sa to aj naplnilo.
Napokon, toto už skôr pochopili aj kruhy, ktoré stáli za Zuzanou Čaputovou, a ,,odporučili“ jej nekandidovať. Samozrejme, verejnosti to bolo prezentované ako ,,autonómne“ rozhodnutie prezidentky Čaputovej, ktorá po svojom ,,úspešnom“ mandáte, dlhom boji za ,,slušnosť“ v politike, v boji proti ,,zlým silám“, v boji za ,,zelenšie, európskejšie, demokratickejšie“ Slovensko, musela napokon ustúpiť. Musela ustúpiť, kvôli nenávistným, niekedy údajne až osobným atakom ,,číreho zla“. Určite to nebolo kvôli tomu, že nezastavila zločinné celoplošné testovanie, kde milióny občanov, ktorým mala slúžiť ona, poslúžilo ako pokusné králiky v pofidernom experimente, ktorý sa, nie náhodou stal súčasťou zahraničných vedeckých štúdií.
Alebo, určite to nebolo kvôli tomu, že odignorovala vôľu státisícov, ktorí túžili po referende. Naopak, ruky nohy si išla dolámať, aby v čo najskorší možný čas podpísala DCA. Pri odovzdaní Migov na Ukrajinu, vládou v demisii, nemihla ani obočím, nie to okom. Na druhej strane, keď bolo nevyhnutné zastať sa ,,našich chlapcov“ z NAKA, tým natočila osobitné video, a celou váhou úradu prezidenta republiky sa ich, okamžite len po začatí trestného stíhania, v plnej miere zastala. Že toto jej konanie bolo za hranou a nie hodné úradu prezidenta, si možno uvedomila aj sama. Bývalý šéf SIS Pčolinský v nedávnom rozhovore s Mimi Šramovou spomenul moment, keď Čaputová povedala po akcií NAKA s názvom ,,Rozuzlenie“, že vyvodí zodpovednosť voči vedeniu polície, ak nebude Pčolinského nasledovník, Michal Aláč vzatý do väzby, čo malo v danom momente demonštrovať nedôvodnosť samotného konania voči nemu. Že to tak v trestnom práve nemusí byť, a že rozhodnutie o vzatí do väzby nemusí byť daná do súvisu s ne/dôvodnosťou začatia trestného stíhania, či vznesenia obvinenia ( v konaní o vzatí, alebo nezavzatí obvineného do väzby by sa pre nedostatok času, takáto skutočnosť nemala posudzovať), to nateraz nechám bokom.
Toto všetko, ale aj iné záležitosti, zostali v našom mainstreame, nie len v deň inaugurácie úplne zabudnuté, akoby sa nikdy nestali. Ako inak, podobný prístup bol zaujatý aj voči exprezidentovi Kiskovi. Všetko, okrem jeho ,,filantropických“ a ,,podnikateľských“ úspechov, zostalo zahalené v čierno-čiernej tme. Povinnou jazdou, však ostala pravidelne sa opakujúca rekapitulácia o tom, ako Imrecze mal Pellegriniho usvedčiť z trestnej činnosti. Táto skutočnosť musela byť, ako inak povinnou súčasťou mediálneho pozadia v deň inaugurácie nového prezidenta. Imreczeho motivácia, či okolnosti takéhoto usvedčovania, ostali pochopiteľne zamlčané.
Na záver, ešte pár slov k tomu, akým spôsobom sa tu určité kruhy snažia Čaputovej vytvárať kult osobnosti. Nechám bokom akciu s názvom ,,Poďakovanie Zuzane Čaputovej“, o ktorej sme informovali tu: https://veci-verejne.sk/kult-osobnosti-ako-vysity-akcia-venovana-caputovej-na-rozlucku-financovana-aj-z-verejnych-zdrojov/ Nakoľko, toto je už otvorené šialenstvo. Ale, ak ste náhodou nevideli, pozrite si len samotný deň inaugurácie v našich mainstreamových médiách. Úplne bude stačiť, len ten jeden deň. Nemyslím si, že by som bol veľmi mimo, ak som mal pocit, že to už pomaly nebolo o inaugurácii Petra Pelelgriniho, ale až o niečom takom, ako smútočnom obrade venovanom končiacej prezidentke Zuzane Čeputovej. Jedna vec je zhodnotenie výkonu funkcie prezidentky, nejaké formálne a dôstojné pripomenutie si, určitých jej momentov vo funkcii, ale čo mohli vidieť diváci týchto médií, bolo podľa mňa úplne za hranou.
Neviem, akým bude Peter Pellegrini prezidentom, ale prajem mu nech naplní svoj sľub. Myslím si, nechám prirodzene stranou moje ideologické výhrady, že má na to, aby bol dôstojným a dobrým prezidentom. Byť len lepším, ako boli jeho dvaja predchodcovia, však na to stačiť nebude.
Dušan Deák
