Len pre vašu predstavivosť a informovanosť: Neviem, či Slovensko bolo niekedy v takom centre pozornosti celého sveta, ako práve v týchto dňoch. Prejavy solidarity prúdia doteraz na Úrad vlády SR, na Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR i na Úrad prezidentky SR nielen z krajín EÚ, ale od neuveriteľných viac ako 200 lídrov prakticky zo všetkých kontinentov od Brazílie až po Indiu, od USA až po Rusko, od Iránu až po Vatikán. Tento je napríklad od palestínskeho premiéra Mohammada Mustafu.
***
Chcel by som vysoko oceniť odvážny postoj Roba Grigorova, ktorý v súvislosti s atentátom na predsedu vlády povedal slová, pod ktoré sa v plnej miere podpisujem: „Niekedy je čas byť ticho, ale niekedy treba niečo povedať. Myslím, že práve teraz je ten čas. Môže si o mne myslieť kto chce, čo chce, vážim si Roberta Fica. Mal som to privilégium nespoznať ho pracovne, ale ako bežného človeka. Videl som zblízka jeho skromnosť, schopnosť empatie. Vážim si, že sa mu dá hovoriť pravda bez diplomatických kľučiek a on pravdou odpovedá. Aj keby o ňom celý svet hovoril len to najhoršie, môj názor to neovplyvní. S čistým svedomím môžem povedať, že náš premiér je slušný človek a že mu plne dôverujem. Teraz mám o tohto človeka, ktorého som spoznal a ktorý sa mi zapísal do života, strach. Moje myšlienky sú pri ňom. Želám mu, aby túto hroznú udalosť prežil bez vážnejšej ujmy na zdraví. Želám mu ľudí v jeho blízkosti, ktorí ho majú radi. Ale najmä, želám mu aj úctu zo strany spoločnosti, ktorú si už dávno zaslúži.“Spomenul som si na naše osobné zoznámenie (bude to už sedem rokov). Vtedy mi vírila v hlave jedna z mojich najobľúbenejších piesní, ktorá nás sprevádzala vždy v zlomových okamihoch našich moderných dejín: v roku 1989, v roku 1998, v roku 2012 (pri antigorilích protestoch) a ktorá je aktuálna opäť. Pocta Majakovskému, od Roba – Robovi. Púšťam si ju aj dnes, ponúkam ju aj vám. https://www.youtube.com/watch?v=9luyW-lcXacA na záver ešte jednu vec. Chcem sa naozaj zo srdca poďakovať celému zdravotníckemu i nezdravotníckemu personálu Rooseveltovej nemocnici v Banskej Bystrici, ktorý v týchto dňoch a hodinách robí zázraky. Máme naozaj špičkových lekárov a som rád, že im náš premiér na rozdiel od iných politikov v plnej miere dôveruje.
***
Keď Michal Šimečka – ten Michal Šimečka, ktorý odmietol dať vláde obligátnych sto dní – odrazu vyzýva na sto dní pokoja, môže vám to nadvihnúť obočie, nemali by ste zabudnúť na to, ako vykrikoval, že bude vláde hádzať polená pod nohy, ale zodpovedný štátnik sa musí pozerať dopredu. Rovnako keď novinár Arpád Soltész – ten Arpád Soltész, ktorý za to, že som žiadal mier na Ukrajine, vyzýval ľudí na môj lynč, aby mi nikto nepodal ani len pohár vody – zrazu navrhuje zmierenie, verte mi, že mám z toho zmiešané pocity. Ale len malé deti ukazujú na druhých prstom. Dospelý človek by sa v záujme vyššieho cieľa mal dokázať povzniesť nad pocity osobnej krivdy. A tým vyšším cieľom je súdržné a silné Slovensko. Ak chce niekto míňať energiu na vzájomné výčitky, túto disciplínu mu rád prenechám. Ja sa budem zameriavať na hľadanie východísk. Oceňujem dnešné gesto úradujúcej prezidentky a zvoleného prezidenta pozvať za okrúhly stôl predstaviteľov všetkých parlamentných strán, ale mám k tomu dve poznámky. Jednak si myslím, že tento krok prichádza neskoro. Zuzana Čaputová mala päť rokov na to, aby zjednocovala spoločnosť, namiesto toho odmietala rokovať s vtedajšou opozíciou a dnešnou koalíciou. No čo je oveľa dôležitejšie: toto stretnutie nebude mať žiadny význam, keď sa politici len stretnú a urobia si imidžovú fotečku. Preto som navrhol, že potrebujeme spoločné pravidlá, ktorými zaviažeme politikov, akýsi etický kódex, čo je už neprípustné a za čiarou. Vyspelá spoločnosť nepotrebuje mať takéto pravidlá politickej kultúry písomne, ale my zjavne nie sme takou spoločnosťou a aspoň dočasne potrebujeme takýto morálny kompas. Viac nájdete v tomto rozhovore:
***
V SPORE O TO, KAM SME SA DOSTALI, NIET NEVINNÝCH. VŠETCI SME TERČE.
Stupňujúca sa a neustále živená nenávisť v spoločnosti si vypýtala tú najhoršiu daň. Iste chápete, že dnes som nemal čas ani chuť písať statusy. Od obeda odpovedám domácim i zahraničným novinárom, volajú mi veľvyslanci, priatelia, kolegovia. Všetci sú vydesení a kladú si otázku, čo sa to deje. Nechcel som sa vám prihovoriť pod tlakom obrovských emócií, ktoré zmohli aj mňa. Všetko, čo chcem v tejto chvíli povedať, je toto. Slovensko prežilo najdramatickejší deň svojej modernej histórie. Boli sme svedkami prvého atentátu na slovenského politika. Toto sa na Slovensku ešte nikdy nestalo. Nedá sa to prirovnať k ničomu, len k atmosfére politických atentátov v USA v šesťdesiatych rokoch minulého storočia na Johna F. Kennedyho, Roberta Kennedyho a Martina Luthera Kinga. Je to strašný zlomový moment pre Slovensko a chápem všetkých, ktorí cítia strach, neistotu, žiaľ i hnev. Robert Fico toto vyústenie predvídal. Krátko po prezidentských voľbách, keď vládnych politikov začali napádať na uliciach, si položil otázku, kam to smeruje a kedy niekoho zastrelia…To posledné, čo v tejto chvíli potrebujeme, je začať sa navzájom obviňovať. Viem si predstaviť, aké teórie sa vám preháňajú hlavou, ale nerobte to. V spore o to, kam sme sa dostali, niet nevinných. Neukazujte prstom na druhých, zamyslite sa nad tým, čím ste vy osobne prispeli k tomu, aby sa tu neprehlbovala vzájomná nevraživosť. Každý musí začať od seba. Katarzia môže prísť až po spoločnom uvedomení si chýb, ktoré každý z nás robil, než to vyústilo do tohto tragického bodu. V kritických chvíľach ako je táto, sa každá zdravá spoločnosť zomkína okolo vedenia štátu, vedomá si toho, že teraz sme v ohrození všetci. Všetci sme terče. A potrebujeme sa navzájom chrániť. Ak budeme namiesto východiska hľadať vinníkov, upadneme ešte do hlbšej krízy ako doteraz.Dnes som videl plakať ľudí, ktorí Roberta Fica nikdy nemali radi. Všetkých nás to zasiahlo. Kiež by nás to všetkých spojilo. Lebo súdržnosť je najdôležitejší nástroj, ako prekonať toto hrozné obdobie a obnoviť stabilitu štátu. Všetci tu veríme, že Robert Fico prežije a že ho táto strašná skúsenosť posilní. Naozaj silno veríme. A plačeme. Plačeme ako malé deti. Ženy i silní chlapi. Je to neprenosný pocit. Keď som bol v priamom vysielaní TV Nova, moderátorka mi priniesla čerstvú správu, že jedna z guliek zasiahla brucho a dôležité orgány a náš premiér bojuje o život. V tej chvíli sa mi roztriasol hlas. A ako vtedy, ani teraz nedokážem povedať už nič viac, ako toto: „Robo, drž sa, potrebujeme ťa.“
