Eduard Chmelár naložil Socialistom, Bekmatovovi, „republikovej rade“ a ponúkol im riešenie v podobe Lucie Hubinskej

Zdieľaj článok:

AKO VYVIESŤ SOCIALISTOV Z KRÍZY

Včera som vám v skratke priblížil špecifiká vývoja slovenskej ľavice, ako aj príčiny, pre ktoré sa historicky zdiskreditovala. https://www.facebook.com/photo?fbid=947792977392925&set=a.475941007911460 Klasická ľavica dnes sľubuje veci, ktoré pri súčasnom stave globálneho kapitalizmu v podmienkach oligarchického režimu nedokáže splniť. Tvrdiť však, že rozdiel medzi ľavicou a pravicou dnes už neexistuje, je falošný trik neoliberálnej ideológie. Stačí, ak vytiahnete otázku sadzieb daní, aby sa konflikt medzi pravicou a ľavicou obnovil v tej najzúrivejšej podobe. Ľavicové pohľady na riadenie ekonomiky naďalej existujú, o to vôbec nejde. Problém spočíva v tom, že niektorí zanovití vyznávači dichotomického členenia politiky odmietajú pripustiť, že delenie na ľavicu a pravicu na ekonomickej osi dnes nie je jediným rozlišovacím kritériom, že volič sa stotožňuje s množstvom ďalších politických, sociálnych a kultúrnych identít, ktoré ovplyvňujú jeho rozhodovanie.

Dogmatické trvanie na ľavo-pravom konflikte je niečo podobné, ako keby si fyzik nevedel predstaviť iný ako dvojrozmerný priestor. Takto dnes politická realita skrátka nefunguje.Druhým problémom je nekvalifikované, skreslené až falošné vnímanie toho, čo ľavica skutočne je. Z ultrakonzervatívnej scény počúvame bludy, ktoré každý liberálny postoj označujú za „neomarxistický“, pričom títo ľudia zjavne netušia, čo to marxizmus je. Najčastejšie sa však v slovenských podmienkach označuje za ľavicový tzv. sociálny prístup. Už som varoval pred tým, že sociálny rozmer má aj SNS, KDH či dokonca ĽSNS a Republika. Základným rozlišovacím a identifikačným znakom ľavice je skôr rovnosť. Rovnosť nielen občianska a politická, ale aj ekonomická, sociálna a kultúrna.Zmätok v pojmoch je do značnej miery spôsobený tým, že odkedy strany nedokážu zabezpečiť masovú členskú základňu, ktorá ich dokázala ufinancovať sama a stali sa z nich politické eseročky v rukách oligarchov, rezignovali na politické, resp. ideologické vzdelávanie svojich členov a sympatizantov. Neplatí to však len o sociálnej demokracii, lebo ani konzervatívci a liberáli v tom často nemajú jasno. Tak ako je politicky mŕtva ľavica, rovnako zanikla aj čistá pravica. Otázkou je, či takúto hodnotovú politiku ešte možno vzkriesiť.

Pred piatimi rokmi sa o to pokúsila partia nadšencov, ktorá založila hnutie Socialisti.sk. Priznám sa, že pôvodne sa mi do tohto projektu ísť vôbec nechcelo. Nepovažujem sa za stranícky typ, ale sľúbil som to svojim priateľom, ktorí mi pomáhali v prezidentskej kampani. Ďalší dôvod, pre ktorý som to robil, bol veľmi jednoduchý – chcel som mať koho voliť s čistým svedomím. Názov hnutia som navrhoval veľmi jednoduchý a čistý. Mnohí ma od toho odhovárali s relevantným argumentom, že ľudia nerozumejú politologickému obsahu toho pojmu a budú si ho stotožňovať s komunizmom. A veru, nejedna babička sa pri vyslovení toho názvu prežehnala, vydesená, že jej zasa idú zobrať kravku či kus poľa. Moja námietka bola principiálna. Chcem, aby ľudia rozumeli tomu, čo chceme, za čo bojujú a koho podporujú. Chcem, aby sa naučili identifikovať vlastné záujmy a voliť v ich prospech. Chcem, aby boli oveľa uvedomelejší ako doposiaľ, nedali sa opiť rožkom a nehlasovali podľa prvej signálnej sústavy. Možno, keby som to nazval napríklad Mierové hnutie, malo by to väčší ohlas. Ale mojím cieľom nebol jednorazový úspech. Preto som sa aj po neúspešných voľbách vzdal funkcie predsedu, lebo som chcel prijať zodpovednosť za výsledok a umožniť hnutiu, aby hľadalo lepšie riešenia. Prízvukoval som, že chcem do nášho politického prostredia vniesť ducha západnej straníckej demokracie, kde po prehratých voľbách líder automaticky odstupuje. Túto tradíciu sa mi zatiaľ založiť nepodarilo, lebo vidíme, že hnutie Socialisti.sk ani po opakovaných volebných neúspechoch z nich nevyvodilo ani tú najmenšiu sebareflexiu. Svoj najlepší výsledok stále zažilo za mojej éry, a to sa niet čím chváliť. Napriek tomu si nemyslím, že bolo chybou odstúpiť, za chybu považujem to, čoho sme svedkami v poslednom období.

Dlho som sa k vývoju v hnutí nevyjadroval. Najprv som chcel novému vedeniu dopriať potrebný čas na to, aby ukázalo, čo dokáže, a potom som ho nechcel poškodiť v komunálnych, regionálnych, parlamentných a európskych voľbách. Dnes, keď sa jednotliví predstavitelia hnutia začali veľmi nešťastným spôsobom osočovať a prať špinavú bielizeň na verejnosti, keď sú voliči zmätení z toho, čo sa to vlastne deje, musím ako zakladateľ tohto politického subjektu povedať k tomuto vývoju zásadné stanovisko.

Ako viete, z hnutia Socialisti.sk som už dávnejšie odišiel. Najprv som sa vzdal funkcie „čestného predsedu“ (čo bolo prvé vážne upozornenie) a neskôr som opustil rady Socialistov aj formálne. Dôvodom bola čoraz arogantnejšia (ne)komunikácia nového predsedu Artura Bekmatova. Nie je náhoda, že z tých istých dôvodov odišiel z hnutia aj prvý podpredseda Martin Štunda, Branislav Vilmon a pôvodne tiež Matej Pinter. Teda takmer všetci, ktorí toto hnutie so mnou krvopotne zakladali. A ak tieto spôsoby predsedu za hlavnú príčinu konfliktu označuje aj samotná Republiková rada, tak sa nikto nemôže tváriť, že ak sa nám niečo nepáči, majú odísť členovia, a nie predseda (ako im to odkázali z jedného ľavicového webu, ktorý osočuje kritikov Artura Bekmatova, ale im samotným odmieta dať priestor).Celá situácia začína byť vyslovene trápna. A to obojstranne. Riadne zvolená Republiková rada si nevie dať rady so svojím predsedom. Ten s jej členmi obmedzuje komunikáciu len na nevyhnutné úkony, odmieta s nimi riešiť zásadné veci a politická činnosť hnutia je tak ochromená. Túto patovú situáciu sa rozhodol riešiť predseda naozaj svojským spôsobom. Zvolaním mimoriadneho snemu (hoci ten riadny prebehol v júni) a náborom nových členov, ktorí by mali tých súčasných prehlasovať. Ale toto už zaváňa pokusom o prevrat. Považujem takéto riešenie za vrcholne nezodpovedné, lebo už teraz je situácia v členskej základni tak vyhrotená, že ak zvíťazí jedna či druhá strana, hrozí rozpad hnutia. V takejto situácii je moje stanovisko nekompromisné.

Ryba smrdí od hlavy. Predseda Socialistov.sk Artur Bekmatov nesie zásadným spôsobom zodpovednosť za nezvládnuté komunikačné procesy v hnutí, ktoré je dnes katastrofálne rozhádané, a mal by v záujme upokojenia situácie odstúpiť, nie intrigovať a prehlbovať rozkol. Som presvedčený, že nový líder by mal byť výsledkom kompromisu oboch strán tak, aby sa udržala jednota hnutia. Aby som bol spravodlivý, nechcem povedať, že Artur je zodpovedný za všetko a nič dobré pre Socialistov.sk neurobil. Pozitívne hodnotím jeho dobudovanie štruktúr členskej základne a vysoko si cením, že pokračoval v našich výjazdoch do fabrík k robotníkom. Ale sám musí prijať zodpovednosť za to, že z veľmi nízkych ľudských pohnútok odstavil pôvodných zakladateľov hnutia a priviedol si tam vlastných ľudí z komunistického prostredia, ktorí sa teraz obrátili proti nemu a celé sa mu to vymklo z rúk. Je mi ľúto, nezvládol to. To sa nedá prehliadnuť. Nepáči sa mi však ani spôsob, akým zareagovala Republiková rada. Problémy sa mali riešiť za zatvorenými dverami, nie na verejnosti. Keď som im to vyčítal, bránili sa tým, že s Bekmatovom sa nedá komunikovať. Nuž hej, mám s tým svoje skúsenosti, ale urobiť to takto? Čo tým dosiahli? Že poslúžili ako užitoční idioti pravicovým médiám, ktoré si zgustli na ich kritike Fica (a iba kvôli tomu im po prvýkrát a zrejme naposledy poskytli päť minút slávy v mediálnom priestore), kým voliči tomu útoku vôbec neporozumeli, lebo nepoznali kontext? Naozaj nechápu, aký signál tým vyslali smerom k verejnosti – že sú to babráci, ktorí si zásadné veci nedokážu vydiskutovať vo vedení? Ako chcú potom riadiť štát s takýmito maniermi materskej škôlky?K výhradám Republikovej rady, že Artur kandidoval v parlamentných voľbách za Smer-SD, poviem len toľko. Otvorene sa priznávam k tomu, že som to bol ja, ktorý to navrhol Robertovi Ficovi (samému by mu to ani len nenapadlo).

Socialisti.sk boli bez peňazí a v týchto voľbách išlo naozaj o všetko, o niečo oveľa dôležitejšie ako úzko ideologické ciele: ukončiť neonormalizačnú vládu Matoviča a Naďa, ktorí nás hnali do vojny, vyhadzovali z práce, zatvárali alternatívne weby a vyhrážali sa kritickým ľuďom väzením. Lenže na moje prekvapenie Artur z tohto účelového spojenia pre Socialistov.sk nič nezískal, nevybojoval žiadne ďalšie miesta pre členov hnutia na kandidátke, bojoval len za seba. A keď za toto pôsobenie získal lukratívny príjem, odmietal dať čo i len euro na politický subjekt, ktorého je stále predsedom. Preto ho Republiková rada vyzvala, aby sa týchto pozícii vzdal. Z môjho pohľadu nie je problém jeho funkcia poradcu premiéra – lebo to je práca pre štát. Ako problematickú vidím jeho funkciu asistenta poslanca za Smer-SD. To je vskutku absurdná situácia, lebo ja nepoznám takého predsedu strany, ktorý by pracoval pre druhú stranu. Otázka Republikovej rady, komu vlastne slúži, je preto úplne oprávnená.Čo je už menej pochopiteľné, je vyhlásenie Republikovej rady, ktorá označila Smer-SD za svojho nepriateľa a vyjadrenie, že Socialisti.sk odmietajú spolupracovať s „buržoáznymi oportunistickými“ sociálnodemokratickými stranami… Tieto politické postoje ma úprimne vydesili. Rád by som preto nielen Republikovej rade, ale aj všetkým priaznivcom Socialistov.sk pripomenul, na akých princípoch toto hnutie vzniklo.Keď som hnutie v jeho rodnom liste označil za „radikálnu ľavicu“, mal som na mysli radikalizmus v pravom slova zmysle, čo je znak principiálnosti a návratu ku koreňom, nie extrémizmus. To je zásadný rozdiel. Ostro protestujem proti samoúčelnému radikalizmu, ktorý vedie len k extrémizmu! Radikálna ľavicová politika musí viesť k radikálnej demokracii, nie k obdivovaniu a obnovovaniu autoritárskych metód. Detinské hranie sa na revolucionárov, odmietanie spolupráce a zúrivé označovanie sociálnej demokracie za úhlavného nepriateľa je neobyčajne hlúpe a je v tom lepšom prípade znakom nezrelosti, v tom horšom recidívy stalinizmu. Všetci vieme, kto je Robert Fico a kto stojí za Smerom a Hlasom – preto sme vznikli, aby autentická ľavica mala zastúpenie.

Ale ak máte aspoň štipku realistického myslenia, ak nie ste len fanatickí extrémisti, ktorým je jedno, či získajú nejakých voličov, s kým chcete realizovať svoje programové ciele? S kým chcete budovať mierovú a sociálne spravodlivú spoločnosť? S Naďom, Krúpom a Valáškom? Treba chápať, kto sú naši spojenci, že Smer a Hlas sú konkurenti, ale v žiadnom prípade nie nepriatelia.Po ustanovujúcom sneme hnutia Socialisti.sk bývalý premiér Ján Čarnogurský na sociálnej sieti napísal, že na rozdiel od Kisku, Trubana, Beblavého a Druckera, naše hnutie má myšlienku a že by bolo dobré, keby voliči Smeru odišli k Chmelárovi, a nie k liberálom. Ako to, že podstatu toho pochopil tento starý ostrieľaný bard kresťanskej demokracie, a nie vy? Rovnako som vyhlásil, že naším cieľom je prekonať kapitalizmus – no tieto horúce hlavy to hneď pochopili ako leninskú revolúciu a recidívu minulosti. Kde žijete? Alternatívou voči kapitalizmu v dnešných podmienkach rozhodne nie je návrat k direktívnemu riadeniu minulého režimu. Nepriaznivé dopady kapitalizmu treba prekonávať rozširovaním netrhového sektora: vytváraním podmienok pre úverové zväzy, družstvá, neziskové banky, opensourceové softwarové projekty, subvencované kultúrne projekty. V prvom rade sa však treba usilovať o nahradenie kapitalizmu demokratickým zriadením, v ktorom má verejný záujem prednosť pred súkromným ziskom. Úlohou ľavice nie je robiť charitu pre chudobných a rozdávať im drobné, ale programovo znižovať nerovnosti. Iba tak vytvoríme systém, v ktorom oligarchovia nebudú mať šancu ovládať svet. Presadiť výraznejšie progresívne zdanenie, obmedziť množstvo peňazí vo volebných kampaniach, vyhnať biznis z verejných služieb – to je cesta, ktorá posilňuje demokraciu. Otvorene vás varujem pred snahou o premaľovanie Socialistov.sk na akúsi alternatívnu KSS, na takéto hlúpe experimenty vedúce do slepej uličky sme toto hnutie nezakladali, ono má už vo svojom vienku spájanie, spoluprácu a solidaritu.

Ak vám teda môžem niečo poradiť – vám, ktorí to myslíte s hnutím úprimne a chcete ho rozvíjať, nie zneužívať ho na detinské hry – začnite konečne robiť politiku. Aby ste ju začali robiť, musíte pochopiť, čo to je. To nie je postávanie s odborármi, ani čistenie pamätníkov – akokoľvek sympaticky táto činnosť pôsobí. Verejnosť vôbec nepozná vaše postoje k zásadným politickým témam. Nerobíte tlačovky, nevydávate vyhlásenia (ak za ne nepovažujete tie posledné viac-menej vnútrostranícke hejty), nerobíte vlastne vôbec nič. Na toto som od začiatku upozorňoval Artura. Bezvýsledne, vraj načo, aj tak to nikto nepreberie. Aj mne zobrali médiá jedno z desiatich vyhlásení, ale bez tohto úsilia to nepôjde. Ak nechcete makať, tak sa do tých funkcií ani nehláste, veď je to zbytočné. Neriadite sa schváleným programom, mali sme v ňom témy, ktoré predbehli dobu (4-dňový pracovný čas, zrušenie zdravotných poisťovní atď.), vôbec ste ich nepresadzovali a nechali ste si ich vyfúknuť inými stranami. Čím chcete potom presvedčiť voliča? Najskromnejšou snahou Socialistov.sk by malo byť získať aspoň toľko percent, aby boli zaujímaví pre svojich partnerov, aby udržali Smer-SD a Hlas-SD formálne v ľavej časti politického spektra, aby ich to neťahalo ku konzervatívcom a pravicovým extrémistom. Ak chcú byť Socialisti.sk dominantní, majú pred sebou ešte veľa práce. Ale keď to budú robiť tak ako doteraz, rozhodne nič nedosiahnu.Ak mi niečo chýba v súčasnom vedení Socialistov.sk, tak je to chuť do práce. Ale na to kritika predsedu nestačí. Rovnako ako na to nestačí osočovanie členov vedenia zo strany bývalého podpredsedu Milana Benkovského a vyzdvihovanie Fica ako najväčšieho štátnika. To už kde sme? Za súčasnej situácie vidím ako najprijateľnejšie riešenie postaviť sa za Luciu Hubinskú, ktorá má potrebný rozhľad, nadhľad a aj ambíciu viesť Socialistov.sk v tomto turbulentnom období a hlavne ich zmieriť. Pri tejto misii som ochotný byť nápomocný. Ale nech to už dopadne akokoľvek, prosím všetkých, aby sa upokojili a aby spory riešili vo vzájomnom rešpekte, úcte a solidarite, ktorej majú inokedy plné ústa. Nech nikto nikoho zo strany nevyhadzuje, takýchto praktík už stačilo. Ďakujem za pochopenie.

zdroj Fb/Chmelár