Za veľkého záujmu (aj manipulatívnej podpory) západných médií hlavného prúdu sa uskutočnili 20. októbra v Moldavsku dvoje voľby. Išlo o prvé kolo prezidentských volieb a referendum o vstupe Moldavska do EÚ. Na problém, ktorý odhalili výsledky referenda, sa pozrieme v trochu širších súvislostiach. Ide totiž aj o dôsledok protirečivých politických tendencií v súčasnej Európe, ktoré sa vymykajú z predstáv bruselských a ich podporujúcich politikov. A zmieniť sa o zjednodušenom pohľade médií hlavného prúdu na tento problém, je len príslovečným nosením dreva do lesa.
Príbeh Moldavska po rozpade bipolarity (i ZSSR, keď v rokoch 1940 – 1991 bolo jeho zväzovým štátom – Moldavskou socialistickou zväzovou republikou), patrí nielen k veľmi zložitým, ale aj k najsmutnejším v Európe. Štát hospodársky upadal a dnes sa považuje za najchudobnejší v Európe po Ukrajine. Ide však o územie, ktoré Západ chce za každú cenu dostať pod svoju kontrolu. Pre istotu mnohostranne obviňuje pri tom Rusko zo snahy udržať si ho vo svojej sfére vplyvu.
Krajina je špecificky politicky, národnostne a sociálne rozdelená. K sociálno-etnickej zvláštnosti obyvateľstva patrí, že vlastne od vyhlásenia samostatnosti, vedú boj sily, ktoré chcú zjednotenie s Rumunskom s tými, ktoré sú za zachovanie nezávislého Moldavska. Vyše 90 % obyvateľstva je pravoslávne, čo je pre niektoré kruhy tiež dôvodom na šírenie naratívu o ruskom nebezpečenstve.
Na území Moldavska sa nachádza nikým neuznaná Podnesterská moldavská republika (ďalej len PMR) s hlavným mestom Tiraspol. Formálne bola vyhlásená ešte v čase existencie ZSSR v auguste 1990. V marci 1992 sa situácia okolo nej vyostrila a viedla k vzniku podnesterského konfliktu, ktorý po zásahu moldavských vojsk zakončila v auguste 1992 akcia ruských vojsk. V republike je aj v súčasnosti kontingent ruských vojsk, ktorého počty sa v médiách odhadujú na 1 500 vojakov, pričom z hľadiska výzbroje ide o skôr o mierové ako bojové sily. Vyše 400 vojakov je v silách, ktoré Moskva označuje za mierotvorné. PMR v roku 2024 mala necelého pol milióna obyvateľov a podľa médií asi 15 000 vojakov v 4 brigádach.
Autonómnym územím je Gagauzsko (v roku 2014 mala pri sčítaní o niečo viac ako 130 tis. obyvateľov /novšie údaje nie sú k dispozícii/). Obýva ho národ turkického pôvodu (niekedy aj Gagauzskí Turci) a záujem o územie prejavuje aj Turecko. Zvláštnosťou územia na juhu štátu je jeho nekompaktnosť.
Na území Moldavska (bez PMR) žije podľa odhadov o niečo viac ako 2,4 milióna obyvateľov. Z nich sa takmer tri štvrtiny hlásia k moldavskej a viac ako 7 % k rumunskej národnosti. Okolo 6,5 % je Ukrajincov a Rusov je o niečo viac ako 4 %. PMR má necelých 370 000 obyvateľov. Z nich je zhruba po tretine Rusov a Moldavcov a vyše štvrtiny Ukrajincov. Počet Moldavcov žijúcich v zahraničí sa odhaduje okolo pol milióna. Aj z Moldavska pokračuje odchod obyvateľstva a pokles jeho počtu.
Politický vývoj v Moldavsku je od vyhlásenia samostatnosti nestabilný a problémy sú aj s fungovaním právneho systému. Vyskytuje sa aj korupcia. Výsledky volieb po roku 1991 boli rozdielne a vládnuce elity nedokázali problémy obyvateľstva štátu riešiť, lebo viedli boj viac medzi sebou.
Prezident republiky bol priamo volený v rokoch 1991 a 1996 a znovu od roku 2016. V dvojkolových voľbách v novembri 2020 bola zvolená Maia Sanduová z pravicovej proeurópskej Strany akcie a solidarity (ďalej len SAS). V predčasných voľbách v júli 2021 zvíťazila tiež SAS, ktorá získala 63 kresiel v 101-člennom parlamente. Dostali sa do neho aj Volebný blok komunistov a socialistov s 32 a strana Șor so 6 poslancami. Ústavný súd vyhlásil stranu Șor v júni 2023 za protiústavnú a zakázal ju. Ešte v roku 2022 bol vyhlásený výnimočný stav, nemôžu pôsobiť opozičné médiá a sú aj ďalšie obmedzenia politického života.
Do augusta 2021 bol dočasným predsedom vlády nezávislý Aureliu Ciocoi, od augusta 2021 do februára 2023 funkciu vykonávala Natalia Gavrilițaová (SAS) a od februára 2023 je premiérom nestraník Dorin Recean. Ťažká sociálno-ekonomická situácia Moldavska podmieňuje aj nestabilitu prozápadnej politiky SAS, ktorá neprináša to, čo sa populisticky sľubuje.
Situáciu v Moldavsku zhoršila zástupná vojna USA proti RF na Ukrajine. Nielen Moldavsko, ale aj Ukrajina PMR často označujú za hrozbu pre svoju bezpečnosť. Na druhej strane sa aj PMR obáva útoku zo strany Moldavska i Ukrajiny. „Šlágrom“ sa v týchto podmienkach stala údajná snaha Moskvy zvrhnúť „demokratické zriadenie“ v Moldavsku. Začal o ňom hovoriť vo svojom zúfalstve ukrajinský prezident Volodomyr Zelensky. M. Sanduová to „potvrdila“ a obvinila Rusko, že chce v krajine s využitím opozičných síl a osôb zo zahraničia vyvolať nestabilitu a uskutočniť prevrat. V Moldavsku po víťazstvách SAS vo voľbách zavládla agresívna rusofóbia.
Na malý štát je teda problémov až až, pričom zopakujeme, že ich najvýznamnejšou príčinou je veľmi ťažká sociálno-ekonomická situácia, v ktorej súčasná moc zištne až zradcovsky presadzuje prozápadnú orientáciu, neraz napojenú na Rumunsko. Referendum malo byť triumfom prozápadnej politiky M. Sanduovej. V duchu bruselskej demokracie sa však nič neponechalo na náhodu (vôľu voličov), ale sa podnikla séria nákladných akcií na podporu eurointegrácie. Návštevy na vysokej úrovni z Bruselu, mítingy typu „Občania za Európu“, agitačné jazdy modrých autobusov, rôzne „hapenningy“ pod vlajkami EÚ a pod. Organizátori podujatí nerealisticky (aj vzhľadom na výšku vynaložených prostriedkov) počítali až so 70 % podporou eurointegrácie v referende.
Pre istotu sa však aj v tejto situácii robili vážne prekážky najmä hlasovaniu Moldavcov, v RF, kde ich podľa odhadov žije o niečo viac ako 170 000. Moldavská prezidentka povedala, že zločinecké skupiny spolupracujúce so zahraničnými silami proti moldavským národným záujmom „zaútočili“ desiatkami miliónov eur a klamstvami, aby v štáte vytvorili chaos. Mala „dôkazy, že sa kúpilo“ 300 000 hlasov.
Výsledky referenda, ako to je už známe, zďaleka nedopadli podľa očakávania proeurópskych síl. Takmer do posledných chvíľ nemali v Kišiňove istotu, že viac ako polovica voličov podporí vstup Moldavska do EÚ. Výsledok je nakoniec napriek víťazstvu veľmi chabý. Účasť bola 51,68 % (na platnosť referenda je potrebná účasť 33,33 % zapísaných voličov). Za sa vyslovilo 50,38 % voličov (750 137) a proti 49,62 % (738 737). 11 400 hlasov či 0,76 % je v referendách o vstupe do EÚ raritou. Vzhľadom na atmosféru v štáte a kroky vlády pred konaním referenda to vyvoláva aj mnoho otázok o dôveryhodnosti údajov a „čistote“ volieb.
Západné komentáre hodnotia výsledok veľmi skepticky. Na rozdiel od nich aktivisticky nadšené vyjadrenia o víťazstve proeurópskych síl Ursuly von der Leyenovej a Roberty Metsolovej pôsobia trápne. Obe dámy viditeľne čoraz viac strácajú zmysel pre realitu, čo je pre EÚ veľmi nebezpečné. Takýto tón diskusie o ďalšom rozširovaní EÚ totiž možno považovať aj za prejav zúfalstva Bruselu, čím ďalej tým viac boriaceho sa s problémami, ktoré spôsobuje jeho nekompetentné a arogantné vedenie.
Otázka referenda je spojená aj s prezidentskými voľbami, kde v prvom kole zvíťazila z 11 kandidátov M. Sanduová s 42,45 % hlasov pred Alexandrom Stoianoglom s 25,98 %, ktorého podporuje Strana socialistov Moldavskej republiky. Má gagauzskú národnosť a bol od novembra 2019 generálnym prokurátorom. V októbri 2021 ho zatkli na základe obvinení z korupcie, ale z funkcie odvolali až v septembri 2023. Druhé kolo volieb sa bude konať 3. novembra.
O výsledkoch referenda sa bude ešte nejaký čas diskutovať a možno sa k nim vrátiť po druhom kole prezidentských volieb, kde sa očakáva úspech M. Sanduovej, lebo moldavská opozícia je tiež nejednotná. Nič však isté nie je.
V zložitých úvahách by sa dalo pokračovať. Prejdeme však radšej už k záverom, ktoré bude vhodné sledovať dlhodobejšie nielen vo vzťahu k Moldavsku, ale aj celkovej politike Bruselu:
- Referendum má pre budúci možný vstup Moldavska do EÚ veľmi nízky význam a nijako ho nepriblížilo (ide o hranicu 10 – 15 rokov). Pre proeurópske sily sú aj mementom pri ich vnímaní reality. S výsledkami referenda by mali narábať veľmi opatrne, ak sú takého niečoho vôbec schopné.
- Referendum dokazuje pokrytectvo vedenia EÚ, ktoré sa neštíti zasahovania do vnútorných záležitostí nielen svojich členských štátov, ale ani tých, o ktoré sa chce rozšíriť. A zamyslieť sa treba aj nad tým, či to, čo robí súčasné vedenie EÚ, je vlastne ešte demokracia. Okrem toho sa dnešná EÚ príliš vzdialila od pôvodného projektu európskej integrácie.
- Pre EÚ nastáva ťažké obdobie a pokiaľ nová Európska komisia nezmení svoju (neoliberálnu) ekonomiku, politiku a ideológiu, jej problémy budú rýchlo narastať. Nie je vylúčené, že U. von Leyenová svoj mandát nemusí ani dokončiť.
Možno ide o radikálny pohľad, ale posledné roky svedčia o tom, že vládnuce sily v EU sa príliš zahľadeli do seba a zbožňujú svoju moc a obyvateľstvo sa príliš nezaujímajú. Žiaľ, pridružuje sa k tomu aj hlúpe a škodlivé podriaďovanie sa požiadavkám USA a NATO. A tento zlý tovar by sme nemali nakupovať, ale treba sa pokúsiť zbaviť sa ho, pokiaľ nebude príliš neskoro.
P.S. K úvahám o predstavách demokracie EÚ (Západu) bude možné vrátiť sa aj po parlamentných voľbách v Gruzínsku 26. októbra