Prečo láska

Píšem o nej často. Prečo?
Vytráca sa z našich životov a jej nedostatok rúca základy humánnej  spoločnosti.
Tento obyčajný ľudský cit nás učí mnoho. Učí nás empatii, úcte voči druhým i životu samotnému, čestnosti,  spravodlivosti, obyčajnej ľudskosti a zodpovednosti.
Vďaka nej získavame iný pohľad na svet , na spoločnosť, ale i na samých seba.
Láska to nie je len cit muža a ženy ako je to v poslednej dobe podávané spoločnosti, ale je to spôsob  nášho správania sa k ľuďom, ktorí nás obklopujú, či sú to naši najbližší, kolegovia v práci, priatelia, kamaráti, alebo len známi a náhodní „okoloidúci“ v našom živote.
Láska je aj to, ako sa správame k prírode, k Zemi.  Mala by byť hybnou silou nášho intelektuálneho a duševného rozvoja. Mala by nás posúvať vpred, aby sme dokázali rásť a to, čo sme prijali nezištne dávali ďalej.
Žiaľ, často vidieť ako je láska hanobená, vysmievaná a pošpinená. Najviac to vidieť  práve na tom, ako je znevážený cit medzi mužom a ženou. Za Lásku sa vydáva pohlavný pud a povrchný sex, ktoré so skutočnou Láskou nemajú v skutočnosti nič spoločné. Média sú plné filmov, seriálov, poviedok,  ktoré sú preplnené sexuálnymi scénami a promiskuitou, bez skutočného citu. Ľudia tento model „ plytkej lásky“ preberajú a dobrovoľne sa  ochudobňujú o všetku tú krásu, ktorú skutočná láska ponúka.
Ochudobňujú sa o milovanie, ktoré je naplnením spoločného citu a darom, ktorí si partneri dávajú, ale najmä splynutím nielen tiel, ale aj duší.
Myslím si, že je čas Láske vrátiť jej  pravý význam a charakter, krásu a vzácnosť. Začať ju prijímať, ale najmä ju dávať .
Ako?
Na začiatok úplne stačí usmiať sa na toho druhého, často aj neznámeho, ktorý kráča oproti nám, objať svojich blízkych, počúvať ich a dávať im svoj čas, ale hlavne nepremýšľať o tom, či za to niečo dostanem…
Vtedy sa Láska nadýchne a začína v nás znova žiť.

Obyčajné ráno

Postavila som kanvicu s vodou na sporák, povytiahla roletku na okne a vpustila do kuchyne trošku raňajšieho svetla.
Pod okno, tak ako každé ráno pribehol psík a pozoroval ma, čo robím.
Pokrájala som ovocný koláč , poukladala ho na tanierik a olizla si prst na ktorom mi ostala odrobinka z neho.
Kanvica začala pískať, rýchlo som nasypala kávu do šálky a zaliala ju. Odniesla som ju do jedálne a zavolala na teba, že raňajky už máš hotové. Pustila som rádio, len tak potichu. Hrali nejakú starú pesničku.
Vrátila som do kuchyne po tanier s koláčom, akurát si si sadol, keď som ho položila na stôl.
Usmial si sa na mňa  a pritiahol ma k sebe. Zaboril si tvár do kvetov na župane, ktoré voňali čerstvo uvarenou kávou. Opätovala som úsmev a pobozkala ťa na vlasy a na nos.
Obyčajné ráno,  také ako každé iné, s chvíľkou pokoja pred každodenným zhonom.
Neobyčajnosť obyčajných, všedných chvíľ si uvedomíme keď nám hrozí, že o ne môžeme prísť, alebo keď o ne skutočne prídeme.
Podobných chvíľ je v našich životoch veľa, ale my nimi len tak prejdeme bez toho, aby sme si uvedomili ich krásu a výnimočnosť.
Všetko to, čo možno berieme ako samozrejmosť sa môže nezvrátiteľne skončiť behom okamihu.
Každá pekná chvíľka v našich životoch je veľký dar, tak ako život samotný a my nesmieme dopustiť, aby ľudská hlúposť, sebeckosť, chamtivosť  a nenávisť mali navrch a zničili pokoj v našich životoch a dušiach.
Musíme povedať NIE zlu, ktoré má mnoho podôb. Len tak si zachováme to, čo sme dostali darom.

V mojich očiach

Keď budeš cítiť smútok
ťažší ako mraky na oblohe,
objímem Ťa krídlami mojich rúk
a jemne si priviniem
Tvoju hlavu na hruď.
Perami ti postrapatím vlasy,
usmejem sa na Teba
a pobozkám Ťa na nos.
Pozriem Ti do očí
a Ty z tých mojich budeš čítať
krehké verše lásky
napísané šťastím a nehou.
V mojich očiach
budeš vidieť nádej
ukrytú v drobných slzách.
V mojich očiach
budeš Ty sám…

Páčil sa Vám článok? Nezabudnite ho zdieľať na sociálnych sieťach, alebo preposlať mailom známym. Touto jednoduchou cestou nám pomôžete dostať hodnotné informácie k širšiemu počtu ľudí…

Iveta Hajdová
Foto: Peter Marek