Málokedy sledujem televíziu. Ale včera, keď som na obed prišla z práce, zapla som si ju a uvarila kávu. Chcela som na chvíľku vypnúť po ťažkom pracovnom týždni. Na jednej z tv staníc už bežal film. Zapozerala som sa doň a zabudla na čas.
„Zastihla mě noc“, je názov filmu Juraja Herza z roku 1985. Zachytáva pohnutý osud komunistickej novinárky Jožky Jabůrkovej, ktorá bola po odmietnutí kolaborácie s nacistami odvlečená do koncentračného tábora.
Jožka Jabůrková bola statočná žena, ktorá svoj život venovala práci s deťmi a ženami.
Nezatvárala oči pred sociálnou nespravodlivosťou a biedou obyčajných robotníkov. Bola redaktorkou ženského časopisu „Rozsévačka“, písala o nezamestnanosti, sociálnych otázkach a nebezpečenstve hroziacej vojny. V roku 1931 bola zvolená za poslankyňu do mestského zastupiteľstva za Komunistickú stranu.
Snažila sa o zriaďovanie materských škôl, alebo o výstavbu sociálnych bytov a inej pomoci pracujúcej triede. Aktívne protestovala proti prejavom fašizmu a snažila sa vybudovať jednotný národný protifašistický front.
Áno bola komunistkou celým svojím bytím a nezradila svoje presvedčenie pomáhať vykorisťovaným ľuďom, bojovať proti sociálnej nespravodlivosti a proti fašizmu ani za cenu zatknutia nacistami.
Táto výnimočná žena zomrela 31. júla 1942 po krutom mučení v koncentračnom tábore Ravensbrück .
Po dopozeraní filmu som chvíľku sedela a premýšľala som, ako rýchlo ľudia dokážu zabúdať a meniť kabáty. A ako mi možno áno a možno nie, „náhoda“ dala odpovede na mnohé otázky, nad ktorými premýšľam.
Prečo o tom píšem?
Pretože znova nastala doba prenasledovania tých, ktorým nie je ľahostajný osud najviac utláčaných. Tých, ktorí poukazujú na sociálnu nespravodlivosť , chudobu, bezprávie a hrozby fašizmu.
Znova nastala doba tmy, keď sú ľudia prenasledovaní za svoje názory, kriminalizovaní, posmešne označovaní výrazom komunista, či súdruh – súdružka.
Nie, ja osobne sa za svoje presvedčenie nehanbím. Tak, ako sa nehanbila Jožka Jabůrková a nebudem mlčať tak, ako nemlčala ona a mnohí iní.
Nebudem mlčať, keď budem vidieť sociálnu nespravodlivosť, chudobu a bezprávie. Nebudem ticho, keď budú potláčané ľudské práva, pošliapavaná ľudská dôstojnosť.
Ktovie koľkých z nás „zastihne noc“ moci, tak ako to bolo v minulosti, keď boli ľavicovo zmýšľajúci ľudia prenasledovaní, väznení, mučení a zabíjaní.
Pretože skutočných ľavičiarov zaujímajú osudy skutočných ľudí a nie pseudoproblémy, ktorými sa predvádza tzv. „nová kaviarenská ľavica“, ktorá ma za cieľ zdehonestovať skutočné ľavicové idey a spolupracuje s tými, ktorí vykorisťujú pracujúcu triedu.
Ale po noci, hoci je akokoľvek tmavá a dlhá, vždy nastane svitanie, nové ráno a svet zaplaví svetlo nádeje.
Zdroje:
a iné
Článok bol pôvodne uverejnený na Blog Pravda.sk
Je lepšie byť mŕtva, ako živá medzi mŕtvymi.
Kapitalizmus je cintorín, kapitalizmus zabil ĽUDÍ a stvoril INDIVIDUALISTOV, EGOISTOV, KONZUMENTOV.
Lenže pozor!
Postaviť si svoje šťastie na nešťastí iných je to isté, ako postaviť si dom na zamínovanom pozemku. Raz to buchne!
Nás komunistov môžu zničiť, no myšlienky nezabijú. Rovnosť SPÁJA, nerovnosť ROZDEĽUJE!
Niekto má enormný záujem na tom, aby nás rozdelil, a obávam sa, že znova musíme dostať poriadnu facku, aby sme sa spamätali
Slavomíra, Miro…
V skutočnosti ide o sofistikované potláčanie práva na slobodu prejavu, ale aj práva slobody myslenia a tvrdá cenzúra.
Snahy tých, ktorí nielen vo virtuálnom prenasledujú ľudí s iným názorom majú práve tento cieľ. Znechutiť a umlčať sprostými a vulgárnymi osobnými útokmi, často aj vyhrážkami všetkých ľudí, ktorí sa snažia poukazovať na amorálnosť súčasnej spoločnosti.
Takí Emilovia a Arpádovia sú bežným javom vo virtuálnom svete, kde vás provokujú osobnými invektívami, aby ste zareagovali podobným spôsobom. Ak pristúpite na ich ich „hru“ a zareagujete rovnakým spôsobom, tak si môžete byť istí, že budete zablokovaní na veľmi dlhú dobu, alebo vám môžu zrušiť blog aby vás umlčali, kým oni za svoje správanie majú minimálne tresty.
Lenže aj za toto niekto dopustil a neurobil nič preto, aby takúto formu šikany a cenzúry obmedzil.
Preto neverím ani mäkké fň, o tom, že Smer by mal byť ľavicovou stranou.
Pani Iveta, pán Miro…!
Pred dvomi rokmi v jeseni sme so sestrou zachránili dvoch kocúrikov, malé mačiatka, ktoré ešte ani poriadne nevideli. Ktosi ich vyhodil. Bol chladný november, fúkal studený vietor, pršalo a snežilo, mačiatka sedeli v kríkoch, triasli sa a žalostne mňaukali. Po troch týždňoch sa ukázalo i tretie, ustrašené a vychudnuté na kosť; nemohli sme inak, prichýlili sme aj to. Už sú z nich traja dospelí kocúri a je úžasné pozorovať, ako sa k sebe majú. Viete prečo? Lebo keď príde čas kŕmenia, každý z nich dostane rovnakú porciu žrádielka do vlastnej mištičky. Len raz sme im dali potravu do jedného taniera a mali sme čo robiť, aby si nevyškriabali oči; samozrejme, že najdominantnejší si uchmatol najviac, no a to najslabšie si odnieslo akurát škrabance.
Viete, čo chcem povedať?
To nás rozdeľuje!
P.S. Pani Iveta, zloduch a úbožiak Vás predsa nemôže uraziť; urážkou by bolo, keby Vás takí „ľudia“ chválili.
DOBRÍ ĽUDIA VŠETKÝCH KRAJÍN, SPOJTE SA!