To všetko (zrada Moskvy a verchušky) by bolo ťažšie, keby vopred nebola erodovaná strana. Strana, ktorá zviedla boj s ľudáckym režimom (1944), i s buržoáziou (1948) mala v novembri 1989 temer 1,4 miliona členov! Niektorí sa možno spoliehali na „vedenie“, ale táto masa nebola schopná brániť svoj „režim“. Neprečítali sme dobu (situáciu), poväčšine bol aktív pasívny, nevedel politicky pracovať.
Mnohí rezignovali (pripúšťali si nielen skutočné chyby, ale pripúšťali aj spochybnenie celej ideologie) na druhý deň po prevrate skladali „knižky“, experti z Ústavu Marxizmu leninizmu sa búchali v kostoloch (a synagógach) do pŕs, objavili svoje sociálno-demokratické (menševické) korene…
Iste prvoradá vina bola na vedení, ktoré preformátovalo stranu z dobre organizovanej, súdružskej, demokratickej, diskutujúcej na nomenklatúrny klub kariérnych funkcionárov a „čakateľov“ na funkcie. Za štyridsať rokov sme skonzumovali rešpekt získaný v SNP a na februárových námestiach. Vymenili ho za stranícke „pašaliky“. To všetko v tieni obrovského potenciálu, ktorý priniesla socialistická revolúcia, budovanie socializmu s obrovskými benefitmi pre ľudí.
Sila myšlienky a úsilie státisícov poctivých komunistov (ktorí v tej strane boli, lebo inde byť nemohli) dala vzniknúť monumentálnej civilizácií. Môžeme sa uspokojiť s tým, že za všetko môže Gorbačov, neschopnosť Jakeša (tomu sa „rozjasnilo“, až po prevrate…). Chyby však boli hlbšie:
tvrdím, že leninskou politikou by aj vojnový socializmus (boj proti interventom pokračoval v studenej vojne) mohol zvíťaziť. Chcelo to viac demokracie v strane (diskusiu a výber lídrov zdola nahor) a udržanie nárokov na členstvo (morálne kvality, politické vzdelanie a politická prax).
Iste je potrebné skúmať aj deficity transformácie socialistickej spoločnosti pri zmene z extenzívne rozvíjanej civilizácie a jej intenzívne formy (informatizácia, globalizácia).
Nie je mojim zámerom iritovať poctivých komunistov, ktorí sa cítia byť novembrom zradení, iba výzvou novej generácií, aby sa z našich vlastných chýb učila. Antikomunisti im podsúvajú rôzne interpretácie, no nemôžu sa nádejať, že im ich poskytujú v snahe o lepší komunizmus. Musia sa učiť z leninských a marxistických textov, prežu(-i-)ť našu skúsenosť a objektívne ju zhodnotiť…
Ing. Juraj Janošovský
Klobúk dolu, Juraj! Uznávam tento príspevok, tiež som sa k nemu dopracoval po hodinách a hodinách bádania, čo sa to tam vtedy vlastne stalo. My – nečlenovia KSČ ale zato s vetou v kádrovom posudku: „oddaný socialistickej vlasti“ (ano, tak som to mal v záznamoch keď mi v 1990 vrátili osobné kádrové – personálne materiály z pôvodného podniku, kde som pracoval…), sme sa nestačili čudovať, čo sa to s takou početnou armádou komunistov a hlavne s vedením KSČ deje. My sme bojovali na fronte hospodárskom a o politike sme nerozmýšľali – vytvárali sme hospodárske výsledky, ano – iste, robili sme i kariéru vo svojich podnikoch a bojovali sme o dosiahnutie viac tovarov a v zahraničnom obchode (môj prípad) o vyššie ceny pri našom exporte, aby to „vynieslo“ viac devíz pre štát. …a po decembri 1990 to pľaslo na zem ako keď vylejete vodu z veľkej nádoby – roztieklo sa to…stále tvrdím, že to vtedy nekrachovala socialistická ekonomika, ale politika strany a vlády. A Klaus nechal národné hospodárstvo rozpočtovým provizóriom štátneho rozpočtu na 1990 pribrzdiť v plnej rýchlosti a za ďalších 26 mesiacov rozkradnúť….až potom tomu dali oficiálny právny rámec privatizácie…
Dobre zhodnotené. Obávam sa však, že ešte aj dnes je priepastný rozdiel medzi komunistom a členom strany, ktorá má v názve slovo „komunistická“.
Poučenie z toho je, že v prvom rade si treba urobiť poriadok vo vlastnom dome. Dokiaľ budú Blaha, Truban, Fico, či Hrdlička reprezentovať ľavicu na Slovensku, tak sme sa z vlastých chýb nikdy nepoučili.