SLOVENSKO SI NEDÁME, MUSÍ PREDSA SLÚŽIŤ ZÁPADU
Vždy sme vo všetkom najhorší – aspoň tomu máme veriť. Západ je vraj vzorom, ktorého sa musíme bezpodmienečne pridŕžať. Slovensko, nemá mať vlastnú hodnotu, len prázdnu túžbu patriť tam, kde je údajne „lepšie“. Ale čo na tom, že v USA ľudia jasajú nad vraždou riaditeľa súkromnej zdravotnej poisťovne, ktorého vnímali ako symbol systému, ktorý im odopiera základné ľudské právo na zdravotnú starostlivosť? Čo na tom, že v Británii sa jeden z kedysi najlepších vzdelávacích systémov rozkladá pod tlakom neoliberalizácie a postupne pripomína pyramídovú schému? Alebo že státisíce ľudí si tam nemôžu dovoliť vykurovať svoje domovy, pretože ceny energií ich tlačia na pokraj existenčného kolapsu? Mohla by som pokračovať- rozumiete mi. Napriek týmto realitám máme mať ale stále pocit, že Slovensko je len akýsi vzdialený ostrov, izolovaný od „civilizácie“, celkom nezávislý od systému pre ktorý pracuje a za všetko zlé v našej krajine môže jedine Fico.
Tento naratív má svojich horlivých obhajcov – opozíciu, ktorá skôr pripomína piatu kolónu lojálnu Washingtonu a Bruselu než politickú silu hájacu záujmy vlastného národa. Ich úlohou je udržiavať Slovensko v súlade s plánmi západných mocností, a každú odchýlku od tohto smerovania okamžite označiť za „zlo“. Ale nie za také, ktoré by mohlo ublížiť ľuďom – to je nepodstatné. Ide o „zlo“, ktoré by mohlo ohroziť samotný systém. A keď im niekto vytkne, že zastupujú zahraničné záujmy viac než slovenské, vytiahnu zo skríň slovenské vlajky, postavia sa na námestia, spievajú hymnu (nepýtajte sa ktorú) a pustia si aj Karla Kryla. Slovensko si „nedáme“!…musí predsa slúžiť Západu. Buď ticho, Michal, mikrofóny sú zapnuté!
Francúzsky filozof Guy Debord poukázal na to, že moderná (ne)demokracia potrebuje nepriateľa, aby si zachovala svoju legitimitu. Tento nepriateľ sa mení podľa potrieb systému – včera to bol komunizmus, potom terorizmus, dnes sú to autoritárske režimy alebo jednotlivci ako Putin, Fico, či Trump. Korporátne médiá a Západné politické elity ich vykresľujú ako démonov, ktorí chcú povaliť našu “civilizáciu” ako ju poznáme. Účel je však len odviesť pozornosť od reálnych problémov. Všetko sa totiž musí zdať lepšie a prijateľnejšie v porovnaní s “monštrami”, ktoré tento systém nielenže vytvoril, ale ich hlavne potrebuje. Často sa preto či zamýšľam skutočne chcú poraziť týchto „nepriateľov” a ak by sa im ich raz aj podarilo zbaviť akoby potom zakryli svoju neschopnosť ponúknuť alternatívu? Bez nepriateľov by zostala už len prázdnota.
Nepriateľ však nie je potrebný len na legitimizáciu moci – je nevyhnutný pre samotné prežitie systému, ktorý sa živí nekonečnými konfliktmi. Myšlienka „nekonečnej vojny“ sa stala základným princípom západného hegemóna. Spomeňme si napríklad na „vojnu proti teroru“ po 11. septembri 2001. Je príkladom toho, ako systém dokáže využívať hrozby, aby ospravedlnil eróziu občianskych slobôd, sledovanie občanov, militarizáciu spoločnosti a presmerovanie obrovských zdrojov do vojensko-priemyselného komplexu. Patriot Act v USA, ktorý sa zaviedol krátko po 9/11 znamenal masové sledovacie programy či dronové útoky – a to všetko pod zámienkou ochrany demokracie. V skutočnosti však tieto kroky len posilnili moc elít a oslabili samotnú demokraciu.
Táto logika nekonečnej vojny nie je iba reakciou na krízu – je to samotný základ systému. Ako tvrdil americký politický theoretik a filozof Sheldon Wolin, kríza nie je odchýlkou, ale štrukturálnou súčasťou. Systém sa bez nej nedokáže udržať. Vojny, reálne aj metaforické, sú nevyhnutné, aby mohli elity odvrátiť pozornosť od skutočných problémov: od rastúcej nerovnosti, kolapsu verejných inštitúcií, degradácie životného prostredia či dehumanizácie práce. Bez nepriateľa by bola realita až príliš jasná – moderné demokracie sa nerozvíjajú, ale postupne implodujú pod vlastnou váhou.
A práve tu sa prejavuje skutočná tragédia našich upadajúcich spoločností. Tento systém nepotrebuje zmenu – potrebuje krízu. Potrebuje nepriateľa, aby mohol pokračovať v nerovnostiach, v zotročovaní a ničení ľudského potenciálu. A tí, ktorí tento systém hája, či už na Slovensku alebo inde, sa nehanbia zapredať svoje hodnoty, aby mohli recitovať prázdne heslá o „slobode“ a „demokracii“. Tieto slová už dávno stratili svoj skutočný význam a stali sa iba prázdnymi frázami, ktorými sa ospravedlňujú neoliberálne reformy, militarizácia a represia. Ich rétorika v skutočnosti nepodporuje slobodu ani demokraciu, ale naopak, systematicky ich podkopáva.
Jazyk našej opozície je rovnako prázdny, zmanipulovaný, a používaný ako nástroj propagandy. Ako napísal Wolin v knihe Democracy Incorporated, moderné demokracie už dávno nefungujú na princípoch ľudového zastúpenia. Zmenili sa na „inverzné totality“, kde občania už nie sú aktívnymi účastníkmi demokratického procesu, ale iba pasívnymi konzumentmi politického divadla. A čo ponúka opozícia? Presne to. Ľudia na námestiach recitujú staré mantry, cítia sa dôležito, morálne nadradene, akoby tvorili dejiny. Ale to nie je demokracia , sloboda ani pokrok – to je len ďalší dôkaz toho, že sami nemajú plán. No aspoň sa môžu cítiť lepšie než tí ostatní – tak „západne“.
Systém, ktorý glorifikujú však ponúka iba ilúziu možnosti a voľby, pričom vylučuje akúkoľvek možnosť skutočnej zmeny. Účelom nie je poskytnúť občanom slobodu, ale zabezpečiť, aby si systém udržal svoje hegemónne postavenie a naša opozícia, ktorá sa tak rada pasuje do roly morálne nadradených strážcov demokracie, nie je nič iné ako nástroj na upevňovanie tohto status quo. Síce sa tvária ako „obrancovia Slovenska“, no Slovensko nie je pre nich nič viac, len prostriedok na legitimizáciu systému, ktorému slúžia.
Toto je západný model, na ktorý sa tak slepo upíname, pretože sme nútení nevidieť alternatívy. Model, ktorý neponúka budúcnosť – len ilúziu pokroku. Model, ktorý neponúka demokraciu, len nekonečnú vojnu. Slovensko si zaslúži viac než byť len ďalším článkom v tomto reťazci nekonečných konfliktov. Zaslúži si slobodu, ktorá nie je ilúziou, ale skutočnou cestou k spravodlivosti a dôstojnosti.
***
K predošlému príspevku sa žiada dodatok, pretože sa opäť ozýva kritika, že vraj prečo sa sústreďujem na opozíciu a Západ, a prečo nekritizujem vládu. Vládna koálicia moju kritiku patrične dostáva, a nielen odo mňa osobne ale aj od strany v ktorej pôsobím. Nesúhlasím so všetkým, čo naša tzv. sociálnodemokratická vláda robí – som socialistka a preto prirodzene vyžadujem úplne iný prístup k sociálnej politike. Kritizovala som predstaviteľov vládnej koalície za nákupy zbraní, za odovzdanie zdravotníckej starostlivosti do rúk finančným skupinám, za fašistické či mizogýnne prejavy voči ženám a menšinám. Avšak nespokojnosť časti populácie s vládnou politikou nie je dôvod na to, aby sa základná politická diskusia premenila na absurdné divadlo, ako to pravidelne sledujeme na Slovensku. Preto je namieste položiť si otázku: vidíte v niektorej zo západných krajín tak pravidelné a navyše prázdne protesty proti demokraticky zvolenej vláde, aké sledujeme v krajinách napríklad východnej Európy, a v iných krajinách, kde má USA alebo EÚ svoje strategické geopolitické záujmy? Tieto regióny, vrátane Slovenska, sú otvoreným bojiskom politických hier, kde opozícia často slúži ako nástroj zahraničných mocností na destabilizáciu krajiny. Figúrky, dosadené západnými hegemónmi, nie sú len obyčajnými politickými aktérmi – ich úlohou je orchestrovať nespokojnosť, vytvárať konflikty a vsievať chaos medzi občanmi tak, aby sa tieto krajiny úplne podriadili geopolitickým záujmom tých, ktorí tieto procesy financujú a kontrolujú.Zatiaľ čo Západ sleduje svoje mocenské ambície prostredníctvom našej hysterickej opozície, na Slovensku nevidíme, aby niekto vo veľkom organizoval kampane typu „Slovensko patrí na Východ“. Prečo? Pretože takáto rétorika by bola absurdná. A predsa naša opozícia neustále varuje, že ak Slovensko „skĺzne“ mimo západného smerovania, dôjde k vlastizrade. Ich kampane o „udržaní Slovenska v Európe“ sú smiešne, ba groteskné, zamerané viac na teatrálnosť ako na skutočné riešenie problémov. Kde inde sú obvinenia z vlastizrady hádzané tak ľahkovážne ako na Slovensku? Tieto patetické výstupy by boli komické, ak by neboli zároveň také nebezpečné. Opozícia a jej spojenci v médiách – od SME cez Denník N a ďalšie – vytvorili propagandistický aparát, ktorý sa ani nesnaží skrývať svoju zaujatosť. Tieto „slobodné“ médiá prezentujú jednostranný pohľad, ktorý podporuje neoliberálne dogmy a obhajujú západnú hegemóniu. Je šokujúce, že ich správy sú stále brané vážne, napriek tomu, že čoraz viac ľudí vníma ich skrytú agendu. A keď mi niekto povie, že „radšej byť súčasťou Západu, lebo tam môžeme aspoň kritizovať“, odpoviem jednoducho: správne. A práve to robím – kritizujem. Veď byť súčasťou Západu neznamená oslavovať ho bez výhrad. Kritika Západu nie je popieraním jeho hodnôt, ale ich napĺňaním – sloboda slova a možnosť otvoreneho nesúhlasu sú predsa základnými kameňmi tejto civilizácie. Sú to ale práve tieto emocionálne výkriky a hystérie ktoré sa spustia zakaždým keď si koalícia čo i len prdne, ktoré ukazujú, že opozícia je úplne nekonštruktívna a nemá záujem o dialóg či kompromis tak ako by ich “civilizované” správanie malo stelesňovať. Ich lacné marketingové metódy sebaprezentácie a účelové využívanie emócií strachu a hnevu len zakrývajú ich vlastnú neschopnosť postaviť svoju politiku na reálnom základe, na charizme či princípe prirodzenej príťažlivosti progresívnych hodnôt Západu, ktoré u nich úplne absentujú. Náš boj už dávno nemá byť o dichotómii Západ versus Východ. Tieto dialógy sú už otrepané a priala by som si, aby sme sa v nich nemuseli donekonečna točiť. Svet nie je čiernobiely a Slovensko by nemalo byť len pešiakom na geopolitickej šachovnici. Úlohou koalície aj opozície nemá byť sa neustálne naťahovať o to, ku ktorému bloku patríme – ich úlohou je spoločne pracovať na tom, aby Slovensko bolo silnou, nezávislou krajinou, ktorá rozumie svojim vlastným potrebám a dokáže spolupracovať so všetkými bez toho, aby stratila vlastnú identitu. Potrebujeme politiku, ktorá sa nezníži k lacnému populizmu ani slepej lojalite voči mocenským blokom, ale ktorá kladie dôraz na hľadanie riešení a budovanie suverenity.
Lucia Hubinská
