Krátka satirická poviedka Karola Ondriaša o rozhovore mŕtvych partizánov

Včera, v horúci letný deň som k večeru dorazil až ku Partizánskemu cintorínu v Priekope na Veľkej Stráni. Už sa stmievalo a ja unavený z turistiky som si ľahol do trávu za hroby. Po krátkom čase som si uvedomil, že počujem tlmený rozhovor, ako by išiel spod zeme. Pochopil som, že to sa dvaja hrdinovia, partizáni rozprávajú:

– Jano si doma?
– Áno, a kde by som mal byť, vonku je ešte horúco.
– Počul si, že morálne degenerované obludy budú mať sabat na Námestí Slovenského národného povstania?
– Prečo na námestí SNP, však sme im to nedovolili. Ešte nám ho okydajú. – –
– Nech si postavia svoje námestie, a tam nech si sabatujú.
– Nepostavia, lebo okrem, kradnúť, jesť, piť kakať, cikať a súložiť nič iné nevedia.
– Jano, funguje Ti ešte samopal?
– Samozrejme, veď ho stále čistím a olejujem. Nevieš, kedy sa opäť zíde.
– Vieš čo, skočme za Jevtušenkom, leží v hornom rade na bedniach nábojov, zoberieme aspoň jednu bedňu.
– Počul som, že má aj protitankový granát.
– Aj ten vypýtame. Keď mu prezradíme na akú dôležitú partizánsku akciu ideme, s vďakou nám ho dá a bude sa chcieť opäť pridať…

Bohužiaľ bol som tak unavený, že v tomto okamihu som zaspal. Ráno mi vŕtalo v hlave; na akú akciu sa partizáni chystajú, že potrebujú samopal s bedňou nábojov a dokonca protitankový granát? Asi budem musieť viac načúvať súčasné rozhovory hrdinov Slovenského národného povstania.

Karol Ondriaš

---