V súvislosti s výročím narodenia Gustáva Husáka vám prinášame starší článok Ľuboša Blahu na jeho počesť:
O Gustávovi Husákovi naša mladá generácia počúvala len samé klamstvá. Robili z neho symbol totality, neslobody, normalizácie. A zo všelijakých povaľačov robili hrdinov. Prečítajte si knižku od českého historika Michala Macháčka, priatelia, a pochopíte, ako veľmi sme na Slovensku Husákovi krivdili.
Husák bol jedna z najväčších osobností našich moderných dejín a jedna z najmúdrejších postáv slovenskej ľavice. Dokázal v sebe skĺbiť marxizmus a slovenské vlastenectvo. Podobne ako Clementis a Novomeský. A presne to potrebujeme aj dnes.
Husák bol hlavnou postavou Slovenského národného povstania. Stál v čele povstaleckej Slovenskej národnej rady. Zasadzoval sa za práva Slovákov, za čo ho na desať rokov stalinisti posadili do basy, kde ako komunista trpel ďaleko viac než rôzni disidenti – bol terčom teroru zo strany antikomunistických spoluväzňov, vytrpel si veľa.
Napriek tomu neprestal veriť ľavicovým ideálom a neskôr sa postavil do čela reformného procesu v Česko-Slovensku. Bol radikálnejší než Dubček. Jeho hlavným cieľom bola česko-slovenská federácia a teda viac práv pre Slovákov. Tento cieľ pre náš národ vybojoval.
Keď prišli ruské tanky, v Moskve rozzúril Brežneva, keď mu na rovinu povedal, že ide o okupáciu, ktorú naši občania právom odmietajú. Vždy žiadal odsun ruských tankov. No bol realistický politik a snažil sa presadiť, čo sa dalo – v situácii, keď česko-slovenskú politiku kontrolovala Moskva, nie je možné robiť z neho strojcu normalizácie.
Žiaden politik nie je bez chyby a mnohé urobil aj Husák – ale robiť z neho netvora je absolútne nespravodlivé. Pochopí každý, kto si dá tú námahu a prečíta niečo o jeho živote.
Slovákom dal hrdosť, keď organizoval Slovenské národné povstanie. Prečo na tohto národného hrdinu zabúdame?!
Slovákom dal federáciu, aj vďaka čomu sme v roku 1993 získali suverenitu. Prečo na tohto národného hrdinu zabúdame?!
Slovákom a Čechom dal počas svojej éry istotu práce, bývania, vzdelania a zdravotnej starostlivosti. Stavali sa byty pre ľudí, do dôchodku sa chodilo skôr, o deti a rodiny sa staral štát, v uliciach bolo bezpečno.
Som jedným z tých, ktorí sa narodili v jeho ére. Hovorí sa nám „Husákové deti“. Keď som si prečítal životopis Gustáva Husáka, môžem povedať len jedno: ďakujeme, doktor Husák, bol ste výnimočný človek.
Išiel som do bratislavskej Dúbravky, kde je Husák pochovaný a zapálil mu sviečku. Ako prejav úcty a uznania. Husák si zaslúži, aby na jeho dome v Dúbravke, kde strávil mladosť, bola aspoň plaketa. Zaslúžil by si bustu v starej Dúbravke. Zaslúžil by si, aby sme si ho ako štát pripomínali s úctou. Hanbím sa za to, že to tak nie je.
Husák si zaslúži uznanie. Už len za to, že bol lídrom SNP a veľkým slovenským vlastencom. Ale aj za to, že bol jediným Slovákom, ktorý bol prezidentom Česko-Slovenska. A nikdy nezabudol na pracujúcich ľudí. Vždy ostal ľavičiarom, nikdy neprezliekal kabáty. Bol to Pán Politik.
Spolu s Clementisom, Novomeským a Dubčekom patrí Gustáv Husák k najvýznamnejším slovenským ľavicovým politikom 20.storočia. Mali by sme prestať s tým neustálym sebabičovaním a konečne sa zmieriť s vlastnými dejinami. Správajme sa k svojej histórii ako ľudia, nie ako psy.
Každý, kto si váži našu antifašistickú tradíciu, musí si vážiť aj Husáka. Každý, kto si váži Slovensko, musí mu vzdať hold za jeho národný zápas. Každý, kto si váži ľavicu, musí uznať, že Husák bol presvedčený ľavičiar a ako prezident mal autoritu a rešpekt všetkých.
Ešte ako mladý tridsaťročný revolucionár napísal Husák takúto obžalobu kapitalizmu: „Dnes sa nerodia ľudia, ale rodia sa hneď páni alebo proletári. Buď v palácoch alebo v chatrčiach. A touto biologickou náhodou je určený celý osud. Len divné je, že tak mnohí sa rodia v chatrčiach a tak málo v palácoch. Divné je, že tak mnohí musia hladovať, aby hŕstka mala nadbytok.“
Stále je to tak, doktor Husák a stále je to divné. A stále je tu dosť ľudí, ktorí čakajú na príležitosť, aby sme to zmenili. Ľudí, ktorí sa nikdy nezmiera s kapitalizmom. Ako vy. Ostanete pre nás inšpiráciou, navždy. Veľké osobnosti neodchádzajú z dejín. Nie na dlho.
Odpočívajte v pokoji, pán prezident!
PhDr. Ľuboš Blaha, PhD.
PhDr. Ľuboš Blaha, PhD., podporovateľ DAV DVA
PhDr. Ľuboš Blaha, PhD. (* 7. december 1979) je slovenský politológ, filozof a politik. Pôsobí ako vedecký pracovník na Ústave politických vied Slovenskej akadémie vied[1] a prednáša na Fakulte sociálnych vied Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave[2]. Je autorom viacerých publikácií.
Luboš Blaha v rozhovore pre DAV DVA
Pôvodný príspevok na sociálnej sieti
K článku mám jedinú výhradu, a to tú, že vďaka svojim poprevratovým životným skúsenostiam, hodnotím politiku a obdobie normalizácie na rozdiel od „vlažnosti“ autora veľmi pozitívne.
Naopak, vaša vlažnosť je príliš horúca pre oduševneného demokrata Edka Chmeláre, ktorý Vás už stihol za článok aj sfúknuť. Edko nie a nie pochopiť, že v každom režime boli a aj budú trpiaci a že to „utrpenie“ je často krát až reakciou na určitú ( protispoločenskú ) akciu.
Som zvedavý, ako by si tento katedrový politik demokraticky poradil ako reálny politik so stavom, keď by socialistická spoločnosť ( o ktorú mu, aspoň do určitej miery, dúfam ide ) čelila útoku kapitalistickej a militaristickej reakcie.
Normalizácia má slovný základ v slove normálny – zmena ( spoločnosti ) z nenormálneho do normálneho stavu. Nepotrebovala by náhodou naša čoraz nenormálnejšia súčasnosť dnes takú poriadnu NORMALIZÁCIU – a preliečenie všetkých kalmusov, dostálov, hríbov, naďov či ďuranov konečne skutočnou a prospešnou prácou ?
No a to, že pri tom boli tanky ? A nemali by ?
Zamýšľam sa, aká by bola naša súčasnosť, keby boli aj v 1989. Čo všetko by sme nezažili a čo všetko áno ?
Ukradli nám krásnu minulosť !
Súhlas, Martin.
Edo Chmelár je výborný kritik, preto sa dobre čítajú niektoré jeho kritické články. Ale je slabý tvorca, budovateľ, jemu by nebolo možné zveriť do rúk tvorbu systému, pretože by sa sústredil na kritiku nedostatkov, ich absolutizáciu, nie ich prekonávanie zdokonalením organizácie, čím by systém rozbil.
Óóóó….Husák a Blaha, Blaha a Husák…no dobre, …i tak zostanem vlažný ku Ĺ.Blahovi a vysoko si vážim svojho prezidenta, prezidenta Československej socialistickej republiky
– a nie žiadneho „Česko-Slovenska“, (Ľuboš, sakra, to Ti otec nepovie, že bol prezidentom ČSSR?)…keď som v roku 1979 v armádnej knižnici vojenského útvaru študoval počas služby na „devěťárne“ spisy Gustáva Husáka, moji českí spolubojovníci ma mali za „čudáka“…niektorí aj to „D“ vymenili za „R“…a vtedy som pociťoval, ako veľmi musel pociťovať Gustáv Husák, slovenská osobnosť, ten neustály tón prezieravosti a neuznávania našich bratov Čechov….keď …oni ani takú osobnosť čo bola ako v protifašistickom Povstaní, tak i potom v base, neskôr rehabilitovaná a ešte neskôr uvedená do funkcie Prezidenta ČSSR nemali…ich prvým a preto tak emotívne uznaným prezidentom (a dnes nenávideným bol vlastne až Havel)….jeden postreh dám z tej knihy – zapamätal som si to veľmi a veľmi presne: Gustáv Husák nenávidel šplhúňov, považoval ich lezenie do zadku a ich potliapkávanie za veľmi odporné a ešte aj nebezpečné…hovoril o tom, že podlosť a malosť tých ľudí je v tom, že niekoho veľmi a veľmi chvália, ale tým predovšetkým upozorňujú na seba…vidíte, a on bol právnik, nie psychológ, tento postreh žiaľ asi nadobudol z vlastnej až tragickej skúsenosti – a preto vedel, keď mu Marian Čalfa podával ruku v decembri 1989, že – je koniec…už nemal ale síl na to, aby Povstal znova…rezignoval…
Hneď na to Blaha vo svojom článku na topkách ospevuje Fica, kapitalistický Smer a zosmiešňuje slovenskú ľavicu.
Mať tak bláhové problémy. Skúste si zistiť čo robí / kde je zamestnaný / jeho otec i vážená pani ľavičiarka Rothmayerová.
kde ?
Je nesporné, že G. Husák patrí medzi významné politické osobnosti bývalého Československa. Ale je rovnako nesporné, že jeho politická celoživotná práca vyústila do politickej porážky socializmu a tým aj do jeho osobnej porážky ako oddaného komunistu. Málo komu sa podarí prežiť život naplnený toľkými úspechmi a pádmi ako je to v prípade G. Husáka. Ako osobnosť bol oddaný ideálom komunizmu natoľko, že sa ich nevzdal ani v čase svojho prenasledovania a väznenia systémom, ktorý sám pomáhal budovať a za ktorý bojoval už od svojich mladých časov, v čase, keď bol odsúdený vlastnou komunistickou stranou ako „buržoázny nacionalista“, potom ako rehabilitovaný sa opätovne zapojil do politického života, aby sa nakoniec stal generálnym tajomníkom strany. Na záver svojho politického života, ako prezident ČSSR, však musel prehltnúť horkú pilulku, keď musel vymenovať vládu „národného porozumenia“, teda vládu zrady ideálov, v ktoré veril a snažil sa ich realizovať.
Tragickým aspektom uvedeného momentu je to, že on sám ako presvedčený komunista, najmä politikou očisty či normalizácie strany od „nepriateľských“ elementov, priviedol stranu do takého stavu, že keď na rozdiel od roku 1968, sa u nás začala šíriť skutočná kontrarevolúcia, normalizovaná KSČ nebola schopná uchrániť národ pred jeho opätovným zotročením novodobými kapitalistami.
Je potrebné a správne si uctiť pamiatku G. Husáka, ale ak si ju máme uctiť ako jeho nasledovníci, t.j. marxisti, tak pri danej spomienke, držiac sa jeho oddanosti ideálom komunizmu, nemôžeme opomenúť jeho chyby, ktorými iste nechtiac, prispel k porážke socializmu v našej krajine.
Pán Manda, nuž, otázka r. 1989 je otázkou interpretácie, metódy uchopenia. Či vnímam socializmus a vôbec spoločenské systémy ako strnulé, nemenné, alebo vo vývoji a striedaní. S týmto má zrejme problém väčšina ľudí, ideológovia kapitalizmu ho vnímajú ako večný systém, najlepší systém, ktorý už niet čím meniť, ideológovia socializmu a masy ľudí socializmus ako nemenný a večný systém. Hoci to odporuje marxizmu a prírode. Samozrejme, v takomto chápaní sa udalosti r. 1989 javia pre obidve strany ako porážka socializmu.
Ja som však dialektik, marxista a vnímam udalosti r. 1989 ako prirodzené pozitívne vyústenie vývoja socializmu, ako potrebu jeho vystriedania vyspelejším systémom. Teda žiadna porážka. Nie náhodou som uviedol príklad s naplnením všetkých šuplíkov skladu, Kde v marxizme nájdete, žeby sa Marx, Engels alebo Lenin držali socializmu ako večného systému.
Nie náhodou som hovoril o pojme epochy, ktorý nám lepšie pomáha pochopiť podstatu prebiehajúcich udalostí a formulovať úlohy v súlade s charakterom, potrebami doby.
Pre väčšinu ľudí je to porážka socializmu, hoci toto stanovisko viditeľne nedáva žiaden zmysel a neposkytuje žiadne východisko, nedáva ľavici základ pre stanovenie takých úloh, ktoré by konečne začali dávať zmysel, nádej a silu, kontakt s reálnym vývojom a ktoré by začali akceptovať aj masy.
Pre mňa je to naopak výzva na prekročenie už nielen kapitalizmu, ale aj socializmu, že sa tu objavil priestor pre formulovanie oveľa odvážnejších úloh, ako je len „návrat, vybudovanie socializmu“. Prejavuje sa to aj v tom, že ľudia odmietajú tak klasickú pro-kapitalistickú pravicu ako aj klasickú socialistickú ľavicu, volia skôr nezávislých kandidátov a rôzne nové, neštandardné strany.
Pán Antal,
v mojej poznámke o Husákovi som nepovažoval za potrebné zdôrazniť, že keď hovorím o „porážke socializmu v našej krajine“, tak som mal na mysli, prvú historickú formu socializmu, ktorá má svoje korene v sovietskej forme socializmu. Táto prvá historická forma socializmu, povedané veľmi zjednodušene, sa nevydarila. Nemal som na mysli porážku socializmu všeobecne, ako takého.
Ak je niečo pozitívne na porážke nášho socializmu v 1989, tak len to, že sme sa mohli na vlastnú škodu presvedčiť, že cesta budovania socializmu, ktorou sme sa uberali, sa socializmus a komunizmu budovať nedá, nebola to správna cesta, síce nie vo všetkom, ale v niečom podstatnom určite.
Pre mňa je porážka tejto historickej formy socializmu skôr impulzom k hľadaniu skutočných príčin pádu tejto formy socializmu, než aby som hľadal nejakú formu spoločnosti, ktorá by mala prekonať aj kapitalizmus aj socializmus.
Je to okrem iného samozrejme podmienené aj tým, že som presvedčený o tom, že Marxova teória historického materializmu je stále platnou a plnohodnotnou teóriou vývoja spoločnosti aj s jej víziou komunistickej spoločnosti.
Preto pre mňa porážka nášho socializmu nie je cestou k bezvýchodiskovosti, ale podnetom k hľadaniu takých ciest budovania socializmu, ktoré nás privedú k skutočne vyššej forme spoločenského usporiadania než akým je kapitalizmus.
Vďaka za optimistický príspevok.
Spomínam si, že blahej pamäti na prednáške z vedeckého komunizmu profesor (ospravedlňujem sa, že som zabudol meno) s viditeľnou snahou o opatrnú formuláciu prehlásil, že prechod medzi (reálnym) socializmom a komunizmom nebude plynulý a že bude potrebná ešte najmenej jedna revolúcia porovnateľná s VOSR.
to už čo tu za „srandu“ vyvádza redakcia? Tento príspevok je z roku 2018 a je to poznať aj podľa dátumov reakcií v diskusii…môžem však potvrdiť každé slovo svojej reakcie v diskusii…