Vyšlo v druhom čísle DAV DVA v lete 2017
Nie je ničím výnimočné, ak sa umelci, hlavne spisovatelia, aktívne zapájali do verejného života spoločnosti, v ktorej žili. Ako jedna z najvýznamnejších zložiek inteligencie národa sa z nich stávali občianski aktivisti, rebeli a kritici spoločnosti, pričom v niektorých prípadoch sa dostali aj k významným politickým funkciám a postom.
Pôsobenie v politike je však vždy krátkodobé a prináša so sebou mnohé úskalia. Hrozí, že politická činnosť sa stane tŕňom v oku širokej verejnosti a vo väčšej či menšej miere zatieni nadanie a talent, či pôsobenie na umeleckej pôde. Toto sa stalo Miroslavovi Válkovi, ktorého dodnes niektorí literárni kritici a vedci, či časť čitateľskej verejnosti označuje ako „toho komunistu.“ Nie je to škoda? Je. A veľká.
A Válek mal pritom taký cit pre literatúru. Mal cit pre rýmy, pre rytmus, pre silu vypovedaného. Jeho poézia je krásne zrozumiteľná a silne nadčasová
Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi, no ten, čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi. Prach dlhých, smutných letných dní na staré lístie padá, poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.
Jesenná láska je len jednou z básní, ktorá nám ukazuje Válkove nadanie a talent. Dôkazov o jeho nezastupiteľnom mieste v slovenskej literatúre sú desiatky. Sú to všetky básne jeho najznámejších básnických zbierok Dotyky, Príťažlivosť, Nepokoj, Milovanie v husej koži. Jeho básne čítavali naši rodičia, čítali sme ich aj my a budú ich zrejme čítať aj naše deti. Napriek zmene politického režimu, napriek tomu, že niektorí neodpustili…
Miroslav Válek paradoxne nemal s KSS dobré skúsenosti. V roku 1958 totiž proti nemu a tzv. Trnavskej skupine autorov časopisu Mladá tvorba, s ktorou pripravil manifest o nadviazaní na medzivojnovú avantgardu a senzualistickú poéziu, komunisti ostro vystúpili. O necelé štyri roky však nastal obrat a Válek vstúpil do KSS. Neskôr sa stal členom ÚV a členom Predsedníctva ÚV KSS, pôsobil ako minister kultúry, poslanec Snemovne národov Federálneho zhromaždenia a poslanec Slovenskej národnej rady. Od roku 1969 sa stal akýmsi „Dubčekom kultúry a umenia“, a teda predstaviteľom socializmu s ľudskou tvárou. Svoju funkciu dokázal využiť na pomoc niektorým „odsúdeným“ umelcom komunistického režimu napr. Rudolfovi Slobodovi a Iľjovi Zelenkovi, osobne sa angažoval za väčšiu umeleckú voľnosť slovenských divadiel, či za vznik Literárneho týždenníka, ktorý otvoril priestor na v tých časoch nevídanú, politickú diskusiu. Hovorí sa, že zmrákanie sa nad vtedajším režimom sledoval Válek na vlastné oči. Z hotela Carlton v marci 1988 videl tvrdý zásah polície proti tzv. sviečkovej demonštrácii, ktorý ho pravdepodobne znechutil a odradil od ďalšej politickej angažovanosti. V decembri toho istého roku sa vzdáva postu ministra kultúry a venuje sa iba predsedníctvu v Zväze československých spisovateľov v Prahe. Po roku 1989 sa stiahol z verejného života a o dva roky na to nečakane zomrel.
Kto bol teda Miroslav Válek? Bol to predovšetkým človek. Zronený muž, ktorý sa nikdy nespamätal z dodnes nevyjasnenej smrti svojej manželky Marianny Mihalkovičovej. Bol to predovšetkým otec dcéry Miroslavy. Potom to bol spisovateľ a básnik. A až potom politik. Bol to človek, ktorý urobil v živote, veľa rozhodnutí. Niektoré boli dobré, iné zlé. A to všetko aj tak závisí len od uhla nášho pohľadu. Viera v správnosť určitých ideológií či zaradenie sa k subjektu politickej strany, je hlboko individuálna a subjektívna vec a ostatným sa ťažko chápe.
O Válkových pohnútkach a úmysloch sa dnes už môžu viesť len dlhé debaty. Na otázky, či Válek ľutoval alebo neľutoval, s čím sa stotožnil a s čím nesúhlasil už nedostaneme vierohodnú odpoveď.
Válek stál jednoducho na pomedzí a bol akýmsi katalyzátorom ideológie komunistickej strany a umenia tých čias.Miroslav Válek nám dal veľa. Nech je naše politické myslenie akékoľvek, vnímania jeho prínosu do slovenskej literatúry sa to nesmie dotknúť. Miroslav Válek mal asi naozaj len písať. V tom bol neprekonateľný.
//Jana Nemčeková
