Neúčinné nástroje boja proti korupcii

Skončil sa tretí (vraj veľký) protikorupčný pochod  organizovaný skupinou študentov a za účasti študentskej verejnosti a ďalších záujemcov a podporovateľov boja proti korupcií. V rámci proklamovanej slobody slová a základných ľudských práv boli úlohy pre realizovanie protikorupčného pochodu  striktne rozdelené. Pre realizovanie „jednoaktovky“ bola vybratá študentská skupina hercov a ich pomáhačov – „osvetľovačov“, ktorá mala za úlohu vyzývať a prihovárať sa občanom Slovenska k nastolenej téme. Na strane druhej takýto pochod vždy potrebuje mať aj svoje obecenstvo, svojich „veriacich“ – určitý dav ľudí, ktorí sa môžu predvádzať aj s určitým obsahom základných myšlienok k nastolenému problému – korupcie.

Koho protikorupčnými pochodmi reprezentovali obidve dôležité súčasti: „mladí herci“ a členovia davu?  Išlo o to týmito pochodmi reprezentovať záujmy a postoje občanov – voličov ? Alebo išlo o reprezentáciu záujmov a postojov tých ekonomických a politických štruktúr, ktoré teraz môžeme pomenovať  ako „zadný dvor“ politiky ?

Podľa stanoveného cieľa protestov a obsahu prezentovaných postojov na adresu vlády SR išlo o problematiku postihovania za korupciu. Obrazne povedané, bude úplne postačovať  (vraj), ak bude ministrom vnútra SR namiesto Róberta Kaliňáka  niekto iný nominovaný politickou stranou SMER – SD. Bude postačovať, ak Bašternák bude za svoje podvody odsúdený, hoci v davovej psychóze si nikto neuvedomoval, že existuje aj „štátna pomoc“ podvodníkovi, pretože existuje inštitút ľútosti. Scenár protikorupčného pochodu nepočítal s tým, že takýto inštitút ľútosti by mohol  platiť aj pre Bašternáka. Scenár však, celkom zámerne, pri príprave tretieho protikorupčného pochodu nepočítal  s kauzou Andreja Kisku, prezidenta SR.  Akýmsi zázrakom osvietenia, zrejme zo „zadného dvora“ politiky, študenti usúdili, že kauza Andreja Kisku nepatrí či nemôže patriť ani k fáze postihovania za korupciu či korupčné správanie.

Z hľadáčika  študentských „mladých hercov“ úplne vypadla najzákladnejšia otázka súvisiaca s korupciou. Je to otázka naliehavého reformovania politického systému, jeho inštitúcií a inštitútov v smere, aby prvotná nádej  na zvládnutie boja proti korupcií nesúvisela s morálnymi kvalitami politikov. Protikorupčné pochody jasne ukázali, že je tu požiadavka naliehavo trestať ( rôznym spôsobom ) politikov a ďalšie osoby za niečo, čo v konečnom dôsledku súvisí so cnosťami osôb a inštitúcií. Táto najzákladnejšia otázka naliehavého reformovania politického systému na protikorupčných pochodoch nezaznela. Je to iba nedopatrenie alebo „učená nevedomosť“ študentov ?

Keď nezaznela požiadavka na najzákladnejšiu otázku boja proti korupcií, potom to znamená, že automatický nemohli obsah čítaných výziev  tvoriť požiadavky patriace do  etapy prevencie – predchádzania korupcie. Reprezentovať aj cez pochody záujmy a postoje verejnosti znamená pripraviť občanom také informačné pole k problematike korupcie, ktoré im schematicky umožní vidieť  do problematiky korupcie. V zásade platí pravidlo, že občania – voliči nemajú záujem na tom, aby im o otázke naliehavého reformovania politického systému, jeho inštitúcií a inštitútov nebolo hovorené. Niečo občanom nepovedať, neoznámiť, neinformovať, nezdôvodňovať je vždy iba na strane tých, čo majú politickú moc či patria k tejto moci cez niektoré vzťahové momenty či organizačnú štruktúru štátnej moci.

Na základe uvedeného je možné odpovedať, koho protikorupčnými pochodmi v skutočnosti reprezentovali „mladí herci“ a členovia davu. Tieto pochody nereprezentovali záujmy a potreby občanov – voličov, ale v súhrne tých, ktorých životy a konania sú bezprostredne späté s vládnou mocou. Ešte konkrétnejšie: pochody pomohli vládnej moci upevniť sa v presvedčení, že politický systém, tak ako je nastavený, úplne postačuje, nie je potrebné v ňom nič meniť. Aj preto si dovolím tvrdiť, že protikorupčné pochody  nevytvorili dostatočný tlak na zákonodarnú moc, na vládnu moc, na samotné politické strany.

Študenti v rámci svojej „učenej nevedomosti“ dali našej vládnej moci dar, aký potrebovala. Vládna moc nemusí robiť žiadne zásadné zmeny a rozhodnutia, ktoré by sa mali týkať najzákladnejšej otázky boja proti korupcií. Toto plne pochopil aj predseda vlády SR Róbert Fico, ktorý sa prezentuje ako bojovník proti korupcií. Všimnime si, aké „balóniky šťastia“ vypúšťa pred zrak a uši občanov – voličov, aby si uvedomili jeho boj proti korupcii.  Tu sú niektoré príklady.

1.

Róbert Fico veľmi dôrazne apeloval na Sneme ZMOS na starostov a primátorov, aby spolupracovali v boji proti korupcií, aby nahlasovali prípady korupčného správania sa zo strany štátnych orgánov. Pritom obce a mesta ako potenciálni koneční prijímatelia z fondov EÚ nemajú žiadny reálnu moc a účasť na správe vecí verejných v oblasti eurofondov, môžu sa iba prispôsobovať tomu, o čom štátne orgány rozhodnú. A to je výsledok práce vládnych úradníkov na čele s Úradom vlády SR  a predsedom vlády SR.

2.

Stretnutie s dekanom Medzinárodnej protikorupčnej akadémie Martinom Kreutnerom v Rakúsku, s ktorým bolo podpísané Memorandum, ktoré predpokladá zostaviť trojročný plán spolupráce. Premiér informoval, že sú vyčlenené finančné zdroje na organizovanie kurzov s protikorupčnou tématikou, ktoré budú určené pre predstaviteľov súdnictva, pravdepodobne aj zdravotníctva a problematiku verejného obstarávania. Premiér ponúkol študentom (pre dve osoby) absolvovanie študijného pobytu  na uvedenej akadémií.

3.

Premiér oznámil, že s vysokou pravdepodobnosťou vznikne na Slovensku Úrad na ochranu verejného záujmu, ktorí okrem iného bude mať  na starosti aj ochranu  ľudí, ktorí sú ochotní bojovať proti korupcií poskytovaním kvalitných informácií. Ako môže Róbert Fico chrániť ľudí, ktorí podporujú verejný záujem, keď on sám je na strane druhej jedným z iniciátorov boja proti extrémizmu? Tento boj totiž dehonestuje  nositeľov odlišných názorov na oficiálnu politiku vládnej moci a jej politickú prax !

4.

Róbert Fico pod svoju Kanceláriu predsedu vlády SR zaradil odbor prevencie korupcie. Odbor vznikol v rámci organizačnej zmeny na Úrade vlády SR  z predtým existujúceho oddelenia prevencie korupcie v júni 2017. Odbor v oblasti prevencie korupcie plní úlohy označené v bodoch a) až k), pričom v bodoch g)  až  j) sa úlohy týkajú zastupovania SR v pracovných skupinách  OECD či OSN a plnenia Dohody o zriadení medzinárodnej protikorupčnej akadémie. Dôležité sú potom úlohy  uvedené v bodoch a)  až  f). Odbor má venovať pozornosť zabezpečovaniu  vzdelávacej činnosti v oblasti prevencie korupcie, zabezpečuje koncepčnú metodicko – právnu a riadiacu činnosť. Za nemenej dôležitú úlohu je potrebné pokladať jeho účasť na organizovaní a koordinovaní spoločnej činnosti orgánov štátu, ktoré plnia úlohy boja proti korupcií. Táto úloha v sebe skrýva „tajomstvo politiky“.

V čom toto „tajomstvo politiky“ spočíva ? Že takýto odbor nemá šancu v politickej praxi narušiť – ovplyvniť  vládnu moc v pozitívnom smere a eliminovať vytváranie politických podmienok pre korupčné správanie. Činnosť štátnych orgánov je „neviditeľnou rukou“  rozčlenená na tie orgány, ktoré majú plniť úlohy boja proti korupcií ( najskôr formálneho charakteru )  a na tie orgány, ktoré korupciu umožňujú, pretože je skrytá v rozhodovacích procesoch, ktoré sa spravidla neanalyzujú. Je zaujímavé, že odbor prevencie korupcie dostal  úlohu monitoringu iba v jednej „nepodstatnej“ záležitosti – hlásenia podozrení z korupcie.

5.

Na webovej stránke Úradu vlády SR si môžeme všimnúť aj určité informácie k problematike korupcie. Už samotná odpoveď na otázku, čo je korupcia, môže občana dezorientovať, pretože dôraz je kladený na poškodzovanie verejnosti a nezákonné finančné obohacovanie sa. Je možno ťažko nájsť správnu definíciu korupcie, ale uvedená definícia problematiku korupcie  veľmi zjednodušuje. Praktické informácie o korupcií majú slúžiť pre poučenie občana, ktorý nie je korupčným správaním sa dotknutý. Môžeme si porovnať údaje o hovoroch na antikorupčnú linku za roky 2014 a 2016. V roku 2014 bolo ohlásených 159 prípadov, z ktorých bolo 156 odložených. V roku 2016 bolo ohlásených 41 prípadov a všetkých 41 prípadov bolo odložených.

Úrad vlády SR informuje aj o novinkách v oblasti prevencie korupcie. Zobral som si prehľad za obdobie od februára 2017 až do dnešných dní. Čomu bola venovaná pozornosť ? Išlo napríklad o seminár k ochrane oznamovateľov korupcie, o protikorupčné vzdelávanie pedagogických pracovníkov a pracovníkov štátnych orgánov, podpísanie dohody s protikorupčnou akadémiou, o spoluprácu či ustanovenie odboru prevencie korupcie na Úrade vlády SR. Toto je vlastne odpoveď všetkým tým občanom, ktorí si kladú otázku najmä v tomto roku – roku protikorupčných pochodov, čo robí pre boj s korupciou vládna moc. Zatiaľ čo sa korupcia deje, vzdelávacie aktivity sa úspešne realizujú.

6.

Vládna moc vynašla v týchto dňoch spôsob, ako bojovať proti korupcií. Využije k tomu Operačný program Efektívna verejná správa, v rámci ktorého mimovládne organizácie na základe výziev zameraných na zlepšenie transparentnosti verejnej správy a boja s korupciou dostanú k použitiu 30,- miliónov eur. Podľa Róberta Fica to bude najefektívnejší spôsob ako bojovať proti korupcií, pretože mimovládne organizácie majú záujem spolupracovať so štátom. Táto spolupráca so štátom sa bude dotýkať politickej agendy, kde patrí verejná správa či samotný problém korupcie. Neziskové organizácie s politickou agendou budú môcť získať peniaze z verejných zdrojov, aby cez svoje projekty, ktoré im schváli vláda, mohli predovšetkým podporovať vládnu moc a vládnu politiku.

Mimovládne organizácie ako nevolené a v podstate súkromné subjekty budú môcť lobovať podľa svojich konkrétnych záujmov, nie v prospech záujmov občanov – voličov, od ktorých majú značný odstup. Ide o akúsi  v skutočnosti servisnú elitu politikov a podnikateľov, ktorá nepodlieha  zaužívanému mechanizmu výberu a voľby a je teda mimo priestoru demokracie. Na demokratickom Západe narastá moc nadnárodných štruktúr rôzneho zamerania a prenikanie privátneho sektora do štátnej správy či vládnej moci. Neziskové organizácie  s politickou agendou budú viazané k poslušnosti tomuto prenikaniu nebrániť, ale  vytvárať cez určité aktivity projektov vhodné podmienky.

Treba si uvedomiť, že mimovládne organizácie nezastupujú žiadnych občanov – voličov. Od občanov – voličov vládna moc vyžaduje, aby ich boj proti korupcií vychádzal z morálnych postojov ako individuálnych bytosti. Od mimovládneho sektora sa predpokladá zvládať boj proti korupcií na základe verejného financovania. Kto si uvedomí postavenie mimovládnych organizácií v naznačených súvislostiach, ten nemôže prijať myšlienku Róberta Fica, že pridelením finančných prostriedkov mimovládnym organizáciám pôjde o najefektívnejší spôsob boja proti korupcií. To je zásterka ako hrom a ďalšie neefektívne prečerpávanie finančných zdrojov do súkromných rúk.

Občan – volič ako zdroj štátnej moci zase ostáva v pozadí záujmov vlády a opäť sa môže presvedčiť, že pre vládnu moc nie je žiadnym partnerom. Je mimo priestoru demokracie, z ktorého nemôže ovplyvňovať politiku vládnej moci vo svoj prospech.  Takže mám otázku: Prečo Róbert Fico so svojou vládou  v boji proti korupcií uprednostňuje mimovládne organizácie pred občanmi – voličmi ? Do jedných napchá množstvo peňazí, aby riešili problém korupcie a druhých – úplne absolútnu väčšinu – nechá napospas jej morálnym rozhodnutiam a teda bez záujmu, aby mali vplyv na politiku boja proti korupcií.

Ak potrebujeme v našej spoločnosti na niečo vynaložiť finančné zdroje, aby to reálne fungovalo, tak musíme vytvoriť pre občanov – voličov celkom reálne podmienky (finančné, organizačné, personálne), aby fungovala kontrola štátnej moci, aby fungoval mechanizmus (systém) bŕzd a protiváh rastúcej moci štátu, zásluhou ktorej strácame (či môžeme strácať) kontrolu nad svojimi životmi. Vládna moc teda nahrádza celkom vedome potrebu vytvárania podmienok  pre spoluúčasť občanov – voličov na správe spoločnosti spoluprácou s mimovládnymi organizáciami a ich všestrannou finančnou podporou.  Táto náhrada však nie je žiadnym spravodlivým ťahom vládnej moci, pretože neziskové organizácie skôr pomáhajú presadzovať politiku vládnej moci a nadnárodných štruktúr.

V politickej praxi sa to prejavuje tak, že zdroje financovania neziskových organizácií z nadnárodných štruktúr sa dopĺňajú zdrojmi financovania zo štátneho rozpočtu.  Z tohto kontextu potom  vyplýva, že občan – volič je zo strany štátu „okradnutý“ najmenej dvoma spôsobmi: a) pri voľbách do NR SR, keď za svoju prácu – voľbu – nedostane zaplatené volič, ale politická strana, v prospech ktorej volič prácu ( voľbu ) vykonal, b)  pri financovaní neziskových organizácií, keď štát svoj zdroj moci nemá záujem posilňovať tak, aby sa dostal na požadovanú úroveň spolupracujúceho partnera vládnej moci a nastolil nepísaný princíp: Bez peňazí nemôžete sa usilovať o participáciu na správe štátu!

Moja poznámka k „okrádaniu“ občana – voliča nie je náhodná. Jasne súvisí so základnou potrebou spoločnosti a to: či vládna moc, politické strany, politické elity na Slovensku vôbec uvažujú posunúť demokraciu k jej silnejšej podobe – k priamej demokracií cez nastolenie jej rôznych dôležitých prvkov. Financovanie mimovládnych organizácií cez príslušný operačný program dáva signál, že vládna moc neuvažuje posunúť demokraciu k jej silnejšej podobe.

Mimovládne organizácie dostanú 30,- mil. eur na projekty, ktoré budú zamerané na zlepšenie transparentnosti verejnej správy a na boj proti korupcií. Predpokladám, že uvedené cieľové zameranie výziev bude súvisieť s tým, aká je súčasná organizácia štátnej moci na Slovensku a ako ju bude potrebné vylepšiť. V konečnom dôsledku má zlepšenie transparentnosti verejnej správy posilniť prevenciu korupcie. Zdá sa, že to má dostatočnú logiku a teda zámer vládnej moci je chválitebný. Platí to možno až do momentu, keď si hocikto môže položiť následujúcu otázku.

Nevyžaduje súčasná organizácia štátnej moci na Slovensku, aj so zreteľom na prevenciu korupcie a posunutia demokracie k jej silnejšej podobe, aby bola nastolená požiadavka zásadných zmien ? Prečo takáto otázka ? Pretože niekto musí zistiť ( odhaliť, ukázať ), ktorá zložka štátnej moci má na Slovensku dominantné postavenie !!! Z môjho pohľadu dominantné postavenie zo zákonov majú ústredné orgány štátnej moci a správy, čo pre určité záujmové skupiny je úplne prirodzené. Pre občana – voliča tento problém ukazuje k tomu, či bratislavský centralizmus štátnej moci a správy predstavuje dominantné postavenie na Slovensku.

Ja tvrdím, že bratislavský centralizmus štátnej moci a správy je veľmi silný a že svoje dominantné postavenie získal podstatným oslabením orgánov miestnej štátnej moci na úrovni jednotlivých okresov, z ktorých urobil iba obslužné pracoviska pre občanov ako klientov. Pre občanov ako voličov a ako zdroja štátnej moci na úrovni okresov neexistujú žiadne zdroje financovania rozvoja okresu a žiadne možnosti voľby orgánov miestnej štátnej moci. Za tejto situácie čo robí vládna moc na čele s Róbertom Ficom ? V rámci bratislavského centralizmu štátnej moci a správy organizuje po Slovensku ( ako náhradné, zástupné riešenie ) výjazdové rokovania vlády SR a to aj s jej rozhodnutím  o finančných príspevkoch pre určité subjekty z územia okresu. Tomuto dominantnému postaveniu ústrednej štátnej moci a správy  zodpovedá tvorba a využitie štátneho rozpočtu, spôsob riadenia a spravovania jednotlivých vládnych politík a tiež spôsob riadenia a spravovania eurofondov. Tento priestor dominantného postavenia ústredných orgánov štátnej moci a správy je živnou pôdou pre vznik, nárast a existenciu korupčného správania sa všetkých tých, ktorí sú v politickom systéme v prvom rade zainteresovaní na podpore svojho súkromného blahobytu.

Môj záver k tomu je taký, že súčasná organizácia štátnej moci a správy na Slovensku významne prispieva k oslabovaniu prevencie korupcie, prispieva k nárastu korupcie. Za tejto situácie otázka transparentnosti verejnej správy cez aktivity mimovládnych organizácií nedáva veľkú nádej na zlepšenie efektívnosti verejnej správy, pretože jej postavenie zo zákonov nie je proporcionálne vzhľadom k územnému členeniu SR.

---

Dušan Hirjak, ide o autorov debutový článok

---