V súvislosti s úspešnou výstavou HODNOTY A ODKAZ k 80. výročiu SNP sme pre vás pripravili seriál popredných výtvarníkov odboja a SNP.
Keramikárka Dagmar Rosulková[1] pôsobila na pokrokovej Škole umeleckých remesiel v Bratislave, obdobe Bauhausu, ktorú ľudáci zakázali, pôsobila ako tajomníčka jej absolventov. Ešte roku 1936 pracovala na realizácii výstavy sovietskych kníh. Gestapo si to pamätalo, zatklo ju a zhabalo dokumentáciu, ktorú vlastnila. Vlastne až po prepustení z väznia sa začal jej exil v Turčianskom sv. Martine, kde Rosulkovci vlastnili pivovar.[2] Dodnes vidieť na fotografiách zo SNP nápisy na nákladných autách, ktoré viezli Martinčanov a francúzskych partizánov k Strečnu. Rosulková asistovala prevozu účastníkov rokovania členov ilegálnej SNR s predstaviteľmi antifašistov v Slovenskej armáde v Čremošnom, kde sa rozhodlo o ozbrojenom Povstaní. Po páde Martina sa dostala do Zvolenskej Slatiny, kde pokračovala v odbojovej činnosti. Výtvarne začínala štúdiom textilu na Frauenakademie vo Viedni, ktorá sa zameriavala na úžitkové umenie a výtvarnú výchovu žien.[3] Už predtým ju však v kumšte zaúčali dve rakúske keramikárky. Roku 1937 absolvovala štúdium na keramickom oddelení Školy umeleckých remesiel u prof. Júlie Horovej-Kováčikovej. Pokračovala v štúdiu v Ríme u prof. Pestruzziho, kde intenzívne zvládla podnety farebnosti a glazúr keramiky. Nastúpila ako vedúca výtvarníčka v odevnom závode Detva. Po „očiste“ tohto podniku, ktorý pranierovala ľudácka tlač, odišla do Martina. Po oslobodení pôsobila ako tajomníčka spolku Trojštít (Benka, Štefunko, Makovický), od roku 1948 ako členka Skupiny 29. augusta. Radia ju k umelcom Generácie 1909. Narodila sa totiž 21. marca 1909 v Bratislave (tam aj zomrela 1. decembra 1998). Roku 1964 jej udelili titul zaslúžilá umelkyňa. Z jej diel pripomeňme symbolický portrét Sklabinská matka (1950), jedno z najhodnotnejších symbolov témy koncentračných táborov Rawensbrück (1968 – 1972), ale aj Do Povstania či Ústup na Prašivú. Venovala sa tiež cyrilo-metodským podnetom. Rozvíjala typ figurálnej keramiky – točenej z kruhu a modelovanej, no predstavila i rozsiahle vrstvenia úžitkovej tvorby: žardiniéry (určené do záhrad), pekáče, vázy, originálne súpravy. Podarilo sa jej zdôrazniť pôsobivosť keramickej hmoty a glazúr z červenice, šamotu, pálenej hliny atď.
Ľudmila Cvengrošová sa narodila 17. júna 1937 v Radošinej. Pre jej sochárske modelačné kvality a smerovania mal osobitný význam odbor keramiky, ktorý absolvovala v roku 1954 u prof. Teodora Lugsa na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. V roku 1962 zavŕšila štúdium odboru reliéfneho sochárstva u prof. Rudolfa Pribiša na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Jej výrazný vstup a vývin v našich témach sa uskutočňoval vzápätí po tých vrcholkoch, ktoré v roku 1960 znamenal memoriálny komplex Slavína – osobite Dvere obradnej siene jej učiteľa. V rokoch 1960 až 1963 a v roku 1964 a 1965 však Ľudmila Cvengrošová tvorí niečo nebývalé – originálne novotvary, reliéfy ako súčasť Pamätníka 1. čs. armádneho zboru na návrší Polomu, ktorý žije v našom povedomí ako predstava o ťažkých bojoch pred oslobodením Žiliny. Pylón – obelisk architektúry tohto rozsiahleho pomníka osadeného v horskom prostredí koncipoval budúci národný umelec Dušan Kuzma. Cvengrošovej reliéfy majú dejovú výstavbu, ale najmä dynamiku tvarov sochárskej figurálnej kompozície. Tieto kvality rozvíja a stupňuje v úchvatnom reliéfe Pomníka SNP v Pukanci z hydronália. Aj v prípade Pamätníka oslobodenia v Komárne stavia na niečom netradičnom, na postave a heroizme červenoarmejca-námorníka, ako i na náročnej tvarovej štruktúre zváraného kovu. Pamätník Čiernomorsko-dunajskej flotily v Radvani, ktorý vzniká súbežne, je zároveň naplnený lyrizmom reliéfu realizovaného tentoraz v kameni. V našich témach Cvengrošová pokračuje v Pamätníku padlým v 2. svetovej vojne v Slavošovciach (1974) a o rok na to v Liptovskej Lúžnej. Rozvíja motívy reliéfov ako symbolických portrétov v bronze. V roku 1984 vystavuje v Prahe komorné súsošie Vezmime do rúk osud sveta. V ďalšom roku v rámci premiestnenia a dotvárania Pamätníka 1. čs. armádneho zboru, ktorý sa sťahuje na lokalitu Javorina v obci Stráňavy, vzniká monument s týmto angažovaným názvom.[4] Ľudmila Cvengrošová – to je svetoborný pojem aj v druhej doméne. Vytvorila celý rad geniálnych medailí, plakiet, súsoší a statuí, ktoré zobrazili ranný stredovek Slovenska, panovníkov, svätcov, základy našich národných dejín. V týchto témach je skutočne odborne zdatná, a to v dielach mimoriadnej pôsobivosti a pôvabu.
Mimoriadne významná výtvarníčka Mária Medvecká[5] sa narodila 11. októbra 1914. Po maturite v Košiciach a štúdiu na Pedagogickej akadémii v Bratislave po dlhé roky obetavo učiteľsky pôsobila v Zubrohlave, Tvrdošíne, Jablonke a v Medvedzí. V pokročilom veku sa vrátila k štúdiu maľby. Aj ona doštudovala v Prahe u prof. J. Želibského, no intenzívne prijímala školské podnety M. Schurmanna v Bratislave a vo Viedni u prof. R. Ch. Andersena. Išlo o vynikajúci základ modernej figurálnej a portrétnej tvorby. Za svoju tvorbu získala mnohé prívlastky, ale najmä je známa ako “maliarka Oravy”. Pre nás sú profilové diela z roku 1954 – súbor olejov V predvečer Povstania, Najmladší zo zemľanky a Návrat z hôr. Tvorí tiež výročné známky a v roku 1960 vzniká jej slávna desaťkorunáčka. V rokoch 1959 a 1960 vrcholí v téme dielom Partizánska mať a neskôr v novom maliarskom výraze. Maliarka Oravy vyjadrila jej prerod, ako i národné, národniarske cnosti, nielen mýtus, ale aj autentické, reálne krásy tohto ľudu. Národnou umelkyňou sa stala v roku 1974. Zomrela 23. apríla 1987 v Bratislave.
Ruth Dubayová sa narodila 20. septembra 1954 v Bratislave; v rokoch 1973 – 79 študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, ktoré absolvovala u národného umelca, prof. Jána Želibského na oddelení figurálneho a krajinárskeho maliarstva. Venovala a venuje sa voľnej maľbe a ilustrátorskej tvorbe. Maliarske začiatky a tvorba Ruth Dubayovej úzko súvisia s podnetmi, ktoré charakterizovali niekdajšie hnutie angažovaných občianskych tradícií. V tej etape zmien v prospech lyrizmu a citového života. Začiatkom 90. rokov badať istý presun záujmu, a to k oblasti krajinárskej tvorby, ponajprv na báze olejomaľby, avšak aj citlivej kreácie. Na báze miniatúry, ako aj zrejmej tvarovej redukcie zobrazenia krajiny. Deväťdesiate roky znamenajú v tvorbe Ruth Dubayovej obdobie sústredených výskumov, orchestrácíe krajinárskeho výrazu, ale aj pozoruhodných syntéz. Stavia na princípe variácií, na možnostiach koloristických posunov, premien a zmien, ako aj na zemitom jase, na farebnosti pastelu. Sú to etudy, ktoré sa stávajú piesňovou formou, poéziou, oslovením a hlbinnosťou, tou výtvarnou správou o maliarskej podobe sveta. A v súčasnosti pokročila aj v symbolizujúcej figurálnej kompozícii, ale aj v hľadaní maliarskych novotvarov, traktovaní a štruktúr.
Zuzana Hložníková je dcérou majstra Vincenta Hložníka, narodila sa v Žiline 21. mája 1952. V roku 2022 získala významné ocenenie Matice slovenskej za aktívnu účasť pri vzniku Múzea Vincenta Hložníka v Žiline, ako aj za úroveň osláv nedožitej storočnice umelca. V roku 1973 ukončila štúdium grafiky na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave. Venuje sa voľnej grafike – linorezu a drevorezu, ale aj kresbe, knižnej ilustrácii, známkovej tvorbe a úžitkovej grafike. Spolu s manželom Ľubomírom Zelinom realizovali impozantný súbor výstav doma a v zahraničí pod názvom Continuum. V súčasnosti pôsobí ako členka Dozorného výboru Výtvarného odboru Matice slovenskej.[6]
Predložený text je časť pripravovanej štúdie ESTETICKÁ ANALÝZA A KULTUROLOGICKÁ REFLEXIA TVORBY ŽENSKÝCH AUTORIEK VÝTVARNÉHO ODBORU MATICE SLOVENSKEJ A KLUBU VÝTVARNÍKOV A VÝTVARNÝCH TEORETIKOV PRI SLOVENSKOM ZVÄZE PROTIFAŠISTICKÝCH BOJOVNÍKOV.
[1] Má písať bez krúžka nad u, hoci jej manžel Jaromír Rosulek mal moravský pôvod a bol bratom českého generála.
[2] Pokiaľ ide o Povstanie, žila v martinskom „exile“. Už v detstve zažila sedemnásťkrát zatknutie svojej matky, socialistky a aktivistky v Cvernovke, prepustenie otca z práce a jeho áreštovanie.
[3] Pôsobil tu taliansky sochár Pietro Pestruzzi, ktorý ju získal pre keramickú tvorbu.
[4] V roku 2019 dosiaľ neznámy zlosyn odpílil vztýčené ruky žien z tohto súsošia. Toto závažné poškodenie diela netrvalo však dlho. Aj na základe podnetu SZPB sa podarilo získať finančné zdroje a s odstupom roka ho reštaurovať, obnoviť a zrekonštruovať technicko-stavebný stav celého areálu. V tejto súvislosti spomeňme zásluhy vlády Petra Pellegriniho – poznámka Ladislav Skrak.
[5] Dr. Ladislav Skrak je autorom prvej monografie o Márii Medveckej, ktorú vydal Pallas v roku 1977. SKRAK, Ladislav. Mária Medvecká. Pallas, 1977.
[6] Biografie a rozbor diel zostavil Ladislav Skrak.
