Ekonóm Adrián Ondrovič: Potrebná je osveta o systéme, v ktorom žijeme

Štyria profesori, sedem docentov, niekoľko doktorov a medzi nimi aj ekonóm s ekologickým zameraním, Ing. Adrián Ondrovič, PhD. To všetko ponúka ročenka revue DAV DVA, ktorá je stále v distribúcii kníhkupectiev. Prinášame vám plný text rozhovoru s Adriánom Ondrovičom.

1. Ako vnímate tzv. kapitalizmus s ľudskou tvárou, ktorí pokrytecky presadzujú tzv. progresívci, ktorí na jednej strane chcú zachovať trendy voľného trhu a hyperspotreby a na druhú stranu požadujú etický kapitalizmus?

Kapitalizmus môže mať jedine ľudskú tvár, keďže je to spoločenský systém – na základe pravidiel tohto systému konkrétni ľudia robia konkrétne rozhodnutia a konkrétne činy a tí vždy majú nejakú tvár. Ale chápem, že ide o metaforu. Kapitalizmus je principiálne nemorálny systém a to z dvoch hlavných dôvodov. V prvom rade umožňuje privlastniť si výsledky práce niekoho iného prostredníctvom inštitúcie firmy, čiže zamestnancami vytvorené hodnoty sa legálne stávajú majetkom majiteľa firmy. Skutková podstata tohto javu je zhodná s klasickou krádežou alebo podvodom. Po druhé, v kapitalizme sú všetci vo vzájomnej súťaži o transakčné prostriedky – o peniaze. Zamestnávateľ chce zaplatiť zamestnancom čo najmenej, zamestnanci chcú čo najviac, zákazník chce kúpiť čo najlacnejšie, obchodník chce predať čo najdrahšie. Takto nastavené vzájomné vzťahy dávajú východu nemorálnym ľuďom, tým, ktorí sa v noci dobre vyspia nezávisle od toho, čo počas dňa vykonali. Takže obchodník, ktorý klame zákazníkov zarobí viac ako ten poctivý a dostáva sa do výhody. Zamestnávateľ, ktorý je ochotný brutálne žmýkať svojich zamestnancov zarobí viac ako ten, čo má svedomie, a nakoniec môže takto konkurenciu úplne zničiť. Kapitalizmus je jednoducho spoločenský systém, ktorý zo svojej podstaty nemôže byť etický. 

Samozrejme existujú rozdiely – napr. Rakúsky kapitalizmus je iný ako Slovenský. Tieto rozdiely sú dané predovšetkým historickými výdobytkami a ich ustálení v kultúre spoločnosti. Napr. rakúske banky zarábajú podstatne viac v okolitých krajinách ako v samotnom rakúsku a to pri porovnateľnej miery rizika. Zo Slovenska či z Čiech extrahujú podstatne viac ako extrahujú z Rakúskej spoločnosti. Tie isté firmy, vlastnené tými istými majiteľmi sa chovajú rozdielne v rôznych krajinách. Vždy idú na hranu dovoleného v danom prostredí s cieľom extrahovať čo najviac. Niektoré firmy ako napr. Nestlé otvorene priznávajú, že v niektorých krajinách používajú otrockú prácu. Nehovoriac o firmách, ktoré korumpujú politický systém, zvrhávajú vlády či podnecujú ozbrojené konflikty. Etický kapitalizmus neexistuje, je to deštrukčný systém, niekde viac, niekde menej, ale zakaždým nemorálny a zločinecký. 

A mimochodom, etické správanie sa nedá vynútiť. Vynútiť je možné, a to tiež nie úplne, iba zákonné správanie. Čiže pokiaľ nebude v zákonoch, že žiadna firma nemôže nikde na svete využívať otrockú prácu, nemožno očakávať, že tak urobia všetky firmy dobrovoľne, keďže ako som už povedal, nemorálnosť vynáša viac, je konkurenčnou výhodou. A v zákonoch to nebude, lebo tie diktujú priamo samotné firmy. Nehovoriac o tom, že obsiahnuť v zákonoch všetky formy neetického správania je nemožné.

2. Tento rok (2019) asi najviac pociťujeme radikálne environmentálne zmeny. Čo sú hlavné determinanty týchto zmien? 

V prvom rade treba povedať, že zmeny prírodných podmienok prebiehajú už mnoho rokov. Možno tento rok bolo na Slovensku ešte viac horúcich dní ako po minulé roky, a preto sa môže subjektívne zdať, že tie zmeny pociťujeme tento rok najviac. Sú však časti planéty, kde prírodné zmeny pociťujú výrazne už dlhšiu dobu. Nehovoriac o odborníkoch, ktorí na neustále zhoršujúci sa stav planéty už minimálne tri desaťročia upozorňujú. Každodenná skúsenosť bežného človeka u nás, a nielen u nás, však zatiaľ neprináša možnosť vyslovene takpovediac priamo na vlastnej koži pociťovať prejavy či následky prebiehajúcich prírodných zmien. Je síce viac teplo, ale však kúpime klimatizáciu. Voda z kohútika stále tečie, v obchodoch stále kúpime všetko, televízie vysielajú, mobily fungujú. Ale spýtajte sa poľnohospodárov alebo i malých záhradkárov, ako to vidia s tým chlebom našim každodenným. Alebo spýtajte sa hrobárov po celej krajine ako hlboko sucho do pôdy už preniklo. Vyhliadky sú skutočne tristné. A v čom tkvejú hlavné determinanty tohto stavu?! Nuž to asi vie každý človek s aspoň štipkou zdravého sedliackeho rozumu – konzum nás každodenný nepopúšťaj nás. Vďaka kapitalizmu a jeho neustálej potrebe dosahovať zisk, je potrebné neustále vyrábať čokoľvek, poskytovať služby akékoľvek a stále viac a viac. Máme to ako doktrínu, ako fetiš a voláme to eufemisticky hospodársky rast. Spotreba energie a prírodných zdrojov neustále rastie a pritom na to nie je žiadny reálny dôvod okrem spomínanej nekonečnej potreby zisku. Tragické však je, že spoločnosť nie je schopná urobiť zmenu a odstrániť tento deštrukčný mechanizmus. Mám pocit, že veľká časť spoločnosti je beznádejne indoktrinovaná, časť je ako námesačná, resp. žije v blaženej nevedomosti alebo v nejakej ilúzii, že všetko sa nejako samo vyrieši. Lenže samo sa nič nevyrieši a hlavne je asi neskoro. Tá žaba sa už varí, a i keď to už začína cítiť, nedokáže už vyskočiť. Som skeptik a myslím si, že nás čakajú veľmi kruté časy.

3. Témou čísla je otázka, čo robiť… Ak by ste mali možnosť a vplyv na vládu alebo globálny systém, aké riešenie by ste navrhli?

Nemá zmysel o problémoch uvažovať spôsobom „keby som bola princezná Arabela“. Čím ideálnejší systém nadizajnujete, čiže čím bude viac vzdialený súčasnej realite, tým ťažšie budete hľadať ľudí, ktorí sa s ním stotožnia a budú ochotní venovať energiu zavádzať ho do praxe. Na začiatku cesty stojí úplne základné pochopenie, čo vlastne kapitalizmus je, a ako jeho mechanizmus spôsobuje všetky tie závažné problémy. Z mojich osobných skúseností môžem povedať, že prevažná väčšina ľudí nevie, čo to ten kapitalizmus vôbec je. A v posledných rokoch nadobúdam pocit, že zmätok v hlavách je čím ďalej tým väčší – bruselských korporatistov nazývajú boľševikmi, neomarxistami, takzvaných progresívcov nazývajú ľavičiarmi, no všetko naopak. A v spojení s oprávneným hnevom zo stavu spoločnosti je tento zmätok veľmi nebezpečná kombinácia. V prvom rade teda treba venovať maximálne úsilie osvete – ľudia musia chápať inštitucionálnu podstatu, ktorá systém kapitalizmu vytvára – inštitúcia neobmedzeného súkromného majetku, inštitúcia firmy, inštitúcia dedenia, inštitúcia závislej práce, kapitalistická konkurencia, a ďalšie. Myslím si, že bez základného pochopenia kapitalizmu, je len ťažko možné predstaviť si iný typ spoločnosti. Niektoré inštitúcie stačí jednoducho zrušiť a netreba ich ničím nahradzovať. Napr. inštitúciu otroctva nebolo treba nahradzovať ničím. Iné inštitúcie potrebujú zmenu svojej definície, napríklad taká inštitúcia súkromného vlastníctva či dedenia. Pochopenie podstaty deštrukčného mechanizmu kapitalizmu nie je nijak intelektuálne náročné. Vidím však veľmi málo ochoty u všeobecnej populácie vykonať v tomto smere potrebné úsilie. Akoby väčšina z nás uviazla v pasci konzumu alebo beznádeje. Preto potrebná je predovšetkým osveta, osveta a ešte raz osveta o spoločenskom systéme v ktorom žijeme, o problémoch, ktoré spôsobuje, osveta o ekologizácii nášho spôsobu života, organizovať sa. Iné recepty neexistujú. Ale história nám hovorí, že spoločnosti, resp. civilizácie od určitého bodu už nie sú schopné zmeniť deštrukčný kurz a nakoniec v chaose, ktoré sprevádza veľké utrpenie, zaniknú. A mám obavy, že aj naša súčasná civilizácia už nedokáže zastaviť svoj deštrukčný kurz zničenia prírody a tým aj samých seba.

---