Raskoľnikovovci – rozkolníci (ukážka z knihy Pavla Dinku, Stretnutia s krutým partnerom)

Včera sme uviedli rozsiahlu recenziu na novú knihu Pavla Dinku, Stretnutia s krutým partnerom. Dnes vám prinášame malú ukážku z tejto zaujímavej knihy, ktorá by nemala chýbať vo vašej knižnici.

V našej euroatlantickej civilizácii sa čoraz väčšmi rozosieva, akoby v dobre pohnojenej pôde, nedôvera, nenávisť i závisť, čierno-biele videnie sveta, ostentatívne hľadanie nepriateľa, polarizácia a zámerné vrážanie klinov do spoločenskej súzvučnosti či spolupatričnosti – až to človeka desí, skľučuje a morí. Navracia ma to do akéhosi duchovného prítmia, v ktorom ktosi zamazal všetky svetlé škáročky, a vtedy sa vraciam, ako veľakrát predtým, k svojmu vari najobľúbenejšiemu spisovateľovi, géniovi ruskej klasiky F. M. Dostojevskému (čitateľ mojich esejí to zrejme už sám zistil) – tak to je aj dnes, keď som sa pustil do písania tejto eseje, súc napnutý ako struna, napnutý zo všetkého, čo neviem akosi prežuť a stroviť. Tentoraz sa mi v hlave vynorila pasáž z jeho románu Zločin a trest, konkrétnejšie debata o Raskoľnikovovom (hlavný hrdina) článku v istom Periodiku, no najmä o myšlienke, že ľudstvo sa delí na neobyčajných a obyčajných ľudí. Priateľ Razumichin a vyšetrovateľ Porfirij Petrovič kritizujú 23-ročného Raskoľnikova (nevediac ešte isto, že sekerou zabil starigu-úžerníčku a jej mladšiu sestru – tá sa náhodne zjaví na mieste činu) za názory, za elitárske výstrelky. On sa húževnato bráni: Tí nižší, obyčajní, teda vlastne materiál, slúžia na to, aby plodili sebe podobných, musia žiť v poslušnosti a nesmú porušovať zákon; tí vyšší, neobyčajní, sú boritelia, vyžadujú zbúranie existujúceho v mene lepšieho. Ale ak taký človek potrebuje pre svoju ideu prekročiť trebárs mŕtvolu, môže i vraždiť.

Slovo ako zbraň

Ja dodávam, že zabíjať sa dá aj slovami, vymývaním mozgov, ideologickým masírovaním a najmä polopravdami či klamstvami. Nevdojak mi oná románová pasáž pripomína to našské – slušní verzus neslušní, progresívni verzus neprogresívni. Ozaj, opýtajme sa našich raskoľnikovovcov,kto sú tí slušní a progresívni? Odpoveď majú naporúdzi: No predsa tí, čo chcú zmenu, novú vládu, nový parlament, všetci, čo sa angažujú na námestiach,čo kriticky myslia (lepšie je myslieť racionálne). Argumentujme ďalej: Nič proti ľuďom na námestiach, majú právo vyjadriť svoj názor,no nie všetci sú slušní, mnohí hučia, urážajú, nadávajú – navyše Raskoľnikovovi sa vždy podarilo omotať si ľudí okolo prsta, najmä mladých,neskúsených, balamutil ich ostošesť, zobali mu z ruky, verili. Zdá sa vám fér, keď sa 120-tisíc ľudí na námestiach usiluje vydávať svoje postoje za všeľudovú mienku? A miliónov sa akosi nikto nepýta… Ani nemusia,odvetia, slušní vedia, čo neslušní chcú, po čom túžia.Nebodaj sa zháčite, že raskoľnikovovci – rozkolníci – sú o konskú hlavu vpredu, aj si možno poviete pŕŕŕ či nebodaj sa zľaknete. Ale potom predsa len zabŕdnete: No dobre, ale ako rozlíšime slušných od neslušných?Nie náhodou zaznievala v dialógu s Raskoľnikovom narážka, že neobyčajní by mali mať osobitý odev, nosiť niečo zvláštne… Nedajú vám dopovedať otázku a prerečú Dostojevského slovami:

„Oklameš, k pravde sa dostaneš. Preto sme ľudia, lebo klameme. Ani k jednej pravde sme sa nedopracovali, kým sme predtým aspoň štrnásť ráz nezaklamali“ (Ikar,2014, s. 204).

Vidieť, že klasika čítajú. Čo s tým?Jednoducho sa nedať! A čo ak aj obyčajní, vlastne neslušní začnú priveľmi vyskakovať a budú sa chcieť dostať medzi neobyčajných, čiže„slušných“? I na to vám hodia do pľacu pohotovú raskoľnikovovskú repliku:„Za nadmernú iniciatívu ich treba zavše vyplieskať, aby sa im pripomenulo,kde je ich miesto.“ „A čo na to svedomie?“ zapárate ďalej. „Kto má svedomie, nech trpí,“ dostanete odpoveď.

Slušní a neslušní

A potom sa spýtate, ako to mysleli s tým vyplieskaním. Skúpi veru nie sú, zaraz vám ponúknu hŕbu exkluzívnych prípadov: hodí sa na to využiť alebo skôr zneužiť napríklad taký festival Pohoda 2018 („neslušňáci“o ňom tvrdia, že bol plný propagandy, hanba im!) – masa mladých je tam v tranze, počúvajú podaktorých „slušných“ politických aktérova ešte „slušnejších“ hercov a novinárov, hlcú ich slová, ktorými označujú svojich politických protivníkov za chujov, smradov a hajzľov, dav reaguje na každé neslušné slovo potleskom. A potom vystúpi aj istý raper,vyzve publikum, aby ukázalo prostredník istému ľavicovému poslancovi NR SR, omladina jasá, pri silnom refréne skladby Sviňa sa zjavujú na videoprojekcii fotografie niektorých politikov – prirodzene, koaličných.A ešte k tomu pridajú: Treba za každú cenu prevziať moc (prezident Kiska),presne podľa Raskoľnikovových slov, ktoré vraví nádejnej priateľke Soni: „Kto si trúfa viacej ako ostatní, ten má najväčšie práva. (…) Moc je daná len tomu, kto si trúfa zohnúť sa a vziať si ju“ (s. 424). Lepšie propagandistické divadlo by nevymyslel ani oscarový režisér!Podobne si podali Adelu Vinczeovú, trúfli si na ňu mediálni „slušňáci“za jej názory i za názory jej otca, trúfli si na moderátorku, ktorá svojím talentom a schopnosťami stojí prinajmenej o tri poschodia vyššie ako jej kritici. Na hnonline.sk (17. 8. 2018) napísala:

„Mám tú česť byť kádrovaná za názory rodiča, ako za čias, ktoré vraj nechceme, aby sa opakovali.“ Jej myšlienky „niekoho vydesili minule do takej miery, až v prílohe jedného denníka stopli so mnou už hotový rozhovor. (…) Je to denník, ktorý rád vyzýva k slušnosti, demokracii, a je to ten denník, za ktorého existenciu sa budem hlásiť rovnako ako za existenciu iných slobodných médií.“ Žiaľ,takéto kádrovanie, plné subjektivizmu a nepochopiteľného denuncianstva,sa stalo bežnou a každodennou praxou tzv. médií hlavného prúdus falošným puncom neobyčajnosti. Napokon, prečo nie?! Veď ide iba o obyčajný, o raskoľnikovovsky bezduchý materiál!

A kdeže sú slovenskí slušní, resp. neobyčajní? Kam sa stratili, keď sa už aj vzdelaný teológ žurnalista a spisovateľ uchýli v istých novinách na adresu nositeľov iných názorov k vulgárnostiam? K vulgárnostiam typu „musí vám jbť… tvárite sa, že všetko viete a, kurva, neviete ani slovenskú gramatiku“. Zdá sa, že sme svedkami toho, čoho sa Raskoľnikov najviac bál – neobyčajní sa menia na obyčajných a obyčajní na neobyčajných;jeho predpoveď, že „obyčajní sa sami vyplieskajú, niektorí si poskytnú túto službu navzájom, iní sa aj vlastnoručne“ (s. 265), mu nevyšla– ukazuje sa, že to bude skôr opačne. A to si hlavný hrdina románu neželal – bol presvedčený, že obyčajní zostanú vždy len obyčajnými.Lenže rozpoltený Raskoľnikov sa napokon k svojim činom i omylom priznal a odpykal si trest…A čo naši rozkolníci?
Pavol Dinka, 5. 9. 2018

---