Pyton sa vyhrieval na slnku, ležal na vyprahnutej kamenistej zemi a vychutnával prehltnutú korisť. Prešlo niekoľko týždňov. Pyton bol opäť hladný, v úzkych štrbinách očí horelo zlovestné svetlo. Keď na krajinu padla tma, plazil sa nocou, výhražne dvíhal hlavu a rozoklaným jazykom nepretržite kmital pred papuľou. Zacítil korisť. Vymrštil sa a zaútočil. Nič netušiacu malú antilopu schmatol do silných čeľustí, obkrútil sa okolo nej a svojím svalnatým telom ju zvieral čoraz silnejšie, nemohla sa hýbať, nemohla dýchať, tmu rozbíjalo jej zúfalé volanie.Nastalo ticho. Hlboká čierna noc. Bezvládne telo antilopy ležalo na vyprahnutej zemi bez známok života, v očiach čierna tma. Pyton otvoril nenásytnú papuľu a prehĺtol mŕtvolu, vcelku ako vždy. A opäť sa vyhrieval na slnku a opäť odpočíval. Slastne privieral viečka zlovestných očí. Pod jeho lesklou zlatistými šupinami pokrytou kožou sa črtala silueta obete.
A potom sa to stalo. Vyhladovaný pyton znovu vyšiel na lov. Plazil sa čiernou nocou a len čo zacítil korisť, zaútočil. Nič netušiaceho krokodíla schmatol do silných čeľustí, obkrútil sa okolo neho a svojím svalnatým telom zvieral čoraz silnejšie. Hlboká čierna noc. Bezvládne telo ležalo na vyprahnutej kamenistej zemi. Pyton otvoril nenásytnú papuľu a prehĺtol korisť. A opäť sa vyhrieval na slnku a opäť odpočíval. Slastne privieral viečka zlovestných očí. Zlatisté šupiny na jeho koži sa trblietali.
No sústo, ktoré prehĺtol bolo priveľké, nestačil ho stráviť a „prásk“ roztrhlo ho.
Foto: Chris Parker , CC
