Tibor Moravčík: Bieda ľavice

Tibor Moravčík, článok špeciálne napísaný pre DAV DVA. Vzhľadom na jeho väčší rozsah sa nezmestil do tlačenej verzie. Zverejňujeme ho preto online.

Čím to, že je ľavica u nás tak nepopulárna, že si ani len nevie nájsť miesto v parlamente? Pokúsim sa zhrnúť hlavné dôvody a načrtnúť konštruktívne riešenia. Dúfam v diskusiu a rozvinutie niektorých myšlienok…

1. Neprichádza s riešeniami.

Činnosť ľavice sa dnes z veľkej časti zúžila na kritiku kapitalizmu či obhajobu socializmu. Na riešenia už akosi neostáva čas… Ľavica akoby nebola schopná navrhnúť reálne kroky, ktoré by presadzovala, keby bola pri vláde. Skúsim nejaké nahodiť (kľudne sa pridaj):

– tvorba nástrojov samosprávy, skupinového brainstormingu – snemy;

– prechod od vlastníckeho práva zeme k užívateľskému právu;

– zrovnoprávnenie štátneho vlastníctva, t.j. umožniť štátu podnikať v bankovníctve, poisťovníctve, obchode (príkladom nám môže byť napr. Čína) – zavádzanie ekonomickej demokracie (družstevníctvo, nové formy vlastníctva a pod.)

2. Nechráni a nebuduje vlasť

Veľká časť ľavice sa postavila v otázke vlastenectva na stranu neoliberálov a otočila sa svojej vlasti chrbtom s tvrdením že ‘ich vlasťou je celý svet’. To je síce pekné zistenie s ktorým súhlasím, tým však neprestávame byť súčasťou aj menších spoločenských zoskupení ako napríklad: štát, obec, ulica, dom/byť! Každá z týchto úrovni je našim domovom a podľa toho sa treba správať. Žiť v bratstve, neznamená si domov nasťahovať brata s rodinou. Žiť v bratstve znamená, že sa nesnažím žiť na jeho úkor, a keď môžem pomôžem mu. Život v bratstve neznamená stratiť domov na žiadnej úrovni spoločenskej organizácie. Či chceme, alebo nie, človek patrí do širokej rodiny teritoriálnych živočíchov (medzi ktoré patria aj vlky, lamy, či hmyz). Svoje teritórium sme si chránili už ako opice, podobne činia aj tzv. ‘primitívne kmeňové národy’, svoje teritórium sme si chránili za feudalizmu, ‘demokracie’, či socializmu proste – stále. Je naivné očakávať, že po miliónoch rokov práve dnes človek znenazdania vykoná gigantický evolučný skok a zmení svoj prirodzený teritoriálny spôsob života. Treba akceptovať fakt, že človek je teritoriálny tvor a intuitívne túži po domove, ktorý si buduje. Ísť proti prírode a siahať ľuďom na domov (dom, obec, štát) pochopiteľne u ľudí vytvára odpor a strach! Ak už chceme spraviť evolučný krok vpred, čo keby sme radšej najprv upustili od konceptu vlastníctva zeme pod zadkom druhého človeka? Zvieratá nepoznajú vlastníctvo zeme a nebojujú o vzájomnú nadvládu. Poznajú len užívateľské právo na svoje teritórium, čo je dôvodom prečo vzájomne bojujú oveľa menej než človek. Nie je jednouchšie sa radšej vrátiť sa k prirodzeným pravidlám prírody, ako sa snažiť pretlačiť nové sociálne konštrukty v rozpore s prírodou?

Kapitalistická propaganda (hodne využívajúca otáčanie slov – newspeak) dnes nazýva ochranu svojho územia agresiou. Musíme si uvedomiť že agresiou je práve naopak expanzia na úkor predošlých užívateľov teritória. Každý človek má právo žiť na zemi svojich predkov. Presťahovať sa na iné teritorioum bez konfliktu je možné s len povolením ľudí tam žijúcich. Ak predošlí užívatelia s jeho prisťahovaním nesúhlasia, prirodzene vznikne teritoriálny konflikt. Ak chceme žiť v mieri a bratstve, treba sa teritoriálnym konfliktom vyhýbať. Treba rešpektovať, že každý má právo na svoj domov, na svoje teritórium. Je zaujímavé sledovať, že ľudia volajúci po zrušení hraníc sa nevzdali predstavy svojho domova na úrovni domu/bytu. Akurát na úrovni štátu (možno obce) uverili neoliberálnej lži, že oni nie sú štát! Uverili, že štát je nejaká neidentifikovateľná 3. osoba a preto k nej nemajú žiaden vzťah. Vďaka tomuto krátkozrakému náhľadu na štát u nás prešla privatizácia priemyslu, infraštruktúry a zeme! Práve vďaka tej istej ľahostajnosti k nášmu domovu na úrovni štátu, je dnes veľa ľavicovo zmýšľajúcich ľudí ochotných obetovať náš štát (náš domov!) na ešte vyššej úrovni a uvoľniť naše miesto pod slnkom iným ľuďom… Oligarchia organizovaným prílevom migrantov z odlišných kultúr vytvára konflikt a strach. Prirodzenou reakciou na strach je žiaľ nenávisť. Strach a nenávisť nám zatemňujú myseľ, prepínajú nás z racionálneho módu do emociálneho módu v ktorom sme tak ľahko manipulovateľní. Ekonomická migrácia taktiež deformuje náš trh práce a nehnuteľnosti v prospech kapitálu – na úkor pracujúcich!

K podpore migrácie niektoré ľavicové kruhy dokonca neváhajú šíriť neoliberálnu propagandu, že my Slováci žijeme v nadštandarde na úkor 3. sveta. To nie je pravda, naši pracujúci nežijú, ani nikdy nežili, na úkor iných pracujúcich, náš životný štandard je tvorený tvrdou prácou nás a našich predkov! O koľko sa nám zvýšil životný štandard po prevrate v 89., keď sme sa ‘pripojili ku koloniálnemu západu’ (skôr by som povedal ‘podrobili sa západu’)?  Pravdou však ostáva že na rozdiel od nás západ naozaj vybudoval veľkú časť svojho bohatstva kolonializmom. Dnes však ani západní pracujúci z neokolonializmu neťažia, akurát im je umožnené platiť vojny na ochranu neokolonialnych korporatívnych ziskov. Ďalšou výhodou pre pracujúcich na západe je, že západní pracujúci doteraz neboli vykorisťovaní až tak tvrdo ako pracujúci 3. sveta. Ale aj to sa mení… Niektoré ľavicové kruhy žiaľ nevidia tisícročnú snahu oligarchie o demontáž spoločenských štruktúr, ktorú započala oligarchia už v rannom feudalizme rozbitím kmeňových štruktúr, a dnes pokračuje rozbitím zbytkových kulturnych väzieb. Veľa ľavičiarov verí, že zdroj ľudských konfliktov spočíva v rozdeľovaní ľudí podľa národnej, rasovej, či kultúrnej príslušnosti. Nádeja sa, že ak sa ľudstvo rozpustí v jednoliatej mase globálnej ‘multikultúry’, príde večný mier.. Rozbitím našich posledných kultúrnych väzieb sa rozbíjajú aj štruktúry na základe ktorých by sme sa mohli postaviť kapitalistickej oligarchii na odpor. V novej multikultúre nás – spotrebiteľov bude spájať len hedonizmus – náboženstvo konzumného kapitalizmu.

V takomto šedom mulitkultúrnom svete nie je miesto pre  kultúrnu rôznorodosť a petrosť svetových kultúr. A tak ako zanikli kultúry amerických indiánov, môže zaniknúť kultúra európska, čínska, arabská, či japonská…
Na rozdiel od multikulturalizmu, internacionalizmus neznamená vzdať sa svojej vlasti či kultúry v prospech šedivého sveta multikulturalizmu, ale pestrý svet rôznych vzájomne sa doplňujúcich a rešpektujúcich kultúr. Internacionalizmus rešpektuje prirodzene ľudské potreby domova (teritória) a umožňuje každej kultúre sa slobodne rozvíjať.

3. Nestráži mier.

Veľká časť ľavice sa žiaľ necháva strhnúť k nenávisti voči nejakému národu, či už voči Rusom, alebo Američanom. Pracujúci ľudia vo všetkých kapitalistických štátoch sú len (podobne ako my) okupovaní a ovládaní oligarchou. To nie Rusi, či Američania sú naši nepriatelia, že kapitalistickí upíri! Prilievanie oleja do ohňa národnostnej nenávisti, prispievame k vojne – hlavnému a najstrašnejšiemu nástroju oligarchie k udržaniu ich vládu nad nami! To sme sa z 2. svetovej vojny vôbec nepoučili?! Namiesto toho, aby ľavica presadzovala systematické riešenia a bránila západným korporáciám vykrádať 3. svet, či nedovolila zneužívaniu našich armád k ochrane západných korporácií, navrhuje ľavica krátkozrako a nesystémovo riešiť biedu 3. sveta jeho hromadným presťahovaním do Európy. Hromadná expanzia ľudí z iných kultúr do Európy je živnou pôdou pre zavedenie totalitárnych vlád (či už na ochranu vlasti, alebo naopak na ochranu ‘práva expandovať’), alebo dokonca pre sériu občianskych vojen! Strach z vojny či straty kultúrnej identity je u ľudí veľmi veľký. Ignorovať ho nie je riešením. Ľavica by mala začať pozorne počúvať čo ľudí trápi a čoho sa boja, a nie jak trucovité decko očakávať, že sa myslenie ľudí zmení podľa ich utopistických predstáv! Úspech pravicových strán tkvie aj v tom, že vedia počúvať a reagovať na niektoré niektoré potreby pracujúcich. Spomenutý internacionálny model nám umožní žiť v mieri. Až sa raz zbavíme kapitalistického vykorisťovania, potreba chrániť si svoje teritórium v globálnom svete možno prirodzene začne strácať význam… Ale činiť tak v kapitalizme založenom na vzájomnom boji o moc je sebevražda.

4. Nestavia na demokracii.

Veľká časť ľavice nevidí, že to bola nesloboda a nedostatok demokracie, ktoré ľuďom na systéme pred 89. vadili. Najstrašnejšie asi je, že veľa ľavičiarov sa vôbec nepoučilo z histórie a dnes by opäť stavali na podobnom autoritatívnom hierarchickom modeli! Neuvedomujúc si, že hierachia je z princípu elitárska štruktúra, ktorá zákonite povedie k nerovnosti.

Ľavicové ideály slobody, rovnosti a bratstva nie je možné ľuďom vnútiť nasilu. Ľavica by preto mala byť lídrom demokracie. Namiesto toho sa dnešná ľavica zasekla v 20. storočí, nevie sa vyslobodiť z predstavy ‘zatupiteľskej demokracie’. Stavia na parlamente, ktorý už dlhé storočia zabezpečuje vládu oligarchie. Je načase sa zobudiť, otvoriť si myseľ a začať využívať komunikačné technológie 21. storočia. Ľavica rozhoduje v kruhu, nie podľa práva silnejšieho, ako je tomu v hierarchii! Úlohou ľavice je preto tvoriť nové štruktúry samosprávnej spoločnosti: Snemy (či pôvodne Soviety) postavené na heterarchickej štruktúre, využívajúc moderné internetové nástroje (inšpiráciou nám môže byť. Wikipédia). Nové moderné štruktúry samosprávnej spoločnosti by mali využiť potenciál všetkých zúčastnených ľudí. Takéto elektronické snemy budú schopné tvoriť neporovnateľne lepšie riešenia (ako aj hlbšie analýzy našich problémov, či zavádzať riešenie do praxe) ako starý politický systém zastupiteľskej demokracie. Po vzniku lepšieho efektívnejšieho nástroja správy spoločnosti parlament stratí svoje opodstatnenie, ako aj záujem ľudí. Ľavica by mala požadovať demokratizáciu vo všetkých sférach života a to najmä v oblasti ekonomickej.

5. Nekomunikuje.

Veľa ľavičiarov zvolilo pštrosiu taktiku a uzatvára sa do istých súhlasných myšlienkových kruhov. Odmieta diskusiu s inými myšlienkovými prúdmi. Ignorovaním zlých riešení snaha o ich realizáciu nezmizne! Ľuďom je treba pracne vysvetľovať dôsledky zlých riešení a ponúkať lepšie riešenia. Toto je informačná vojna a stiahnuť sa z informačného boja nevedie k presadeniu ľavicových riešení, ale umožňuje sa presadiť pravicovým riešeniam.

Ľavica taktiež zabúda, že riešenia s ktorými dnes prichádza musia byť prijateľné pre drvivú väčšinu ľudí (čo napr. strata domova nie je). Menšinové riešenia sa dajú presadiť iba silou a ľudia už po ďalšej diktatúre netúžia…

6. Nechá sa rozdeľovať sekundárnymi problémami.

Práva pracujúcich už pre istú časť ľavice nie sú podstatné. Namiesto primárneho problému ľavice: zastaviť okrádanie človeka človekom, sa isté ‘ľavicové’ kruhy sústreďujú na sekundárne práva homosexuálov, migrantov či konzumentov drog. Akoby spomínané skupiny ľudí neboli zväčša zároveň aj okrádanými pracujúcimi! Netvrdím, že na sekundárnych právach nie je nutné popracovať, ale ťažko očakávať vzájomný rešpekt v spoločnosti, kde 1% najbohatších vlastní viac ako polovicu celkového svetového majetku! Na druhej strane zas niektorí konzervatívni ľavičiari nemôžu prekusnúť, že morálka iných ľudí je odlišná ako tá ich. Nevedia sa vzdať falošnej predstavy, že oni majú právo iným ľuďom diktovať ako by tí mali žiť! Nechápu, že skutočná morálka sa nedá nadiktovať, lebo vychádza z vnútra každého človeka. Diktátom vnútená morálka je falošná morálka. Našim cieľom je však prirodzená morálka uvedomelých ľudí, ktorá prichádza iba so slobodou. Pokiaľ chceme vybudovať slobodnú spoločnosť, musíme akceptovať slobodné rozhodnutie ľudí, život svoj podľa svojich predstáv (pokiaľ tým niekomu neubližujú). Ak sa mi morálka iných ľudí nepáči, môžem ich ignorovať, nemám však právo im vnucovať moje ‘hodnoty’.

7. Môže za to ľavica.

Za ‘ľavicu’ sa dnes dokonca začínajú považovať bojovníci za práva menšín, ktorí ospravedlňujú a bránia súkromné vlastníctvo (nemýliť si s osobným vlastníctvom) t.j. právo okrádať človeka človekom! Je to opäť tradičný newspeak kapitalistickej propagandy majúci za úlohu zmiasť ľudí. Ľavičiar’ je definovaný svojim odporom k okrádaniu pracujúcich o ich prácu prostredníctvom kapitálu. Na tom treba trvať a otvorene falošných ‘ľavičiarov’ označovať ako ‘pravicu’! Protivlastenecké snahy niektorých ľavicových prúdov šikovne využíva kapitalistická propaganda, ktorá ich prezentuje ako ‘ľavicový program’. Ľudia tak v ‘balíku’ s odmietnutím protivlasteneckych akcií odmietajú Marxa a triedny boj. Neuvedomujú si žiaľ, že nie ľavica, ale kapitálom tvorení a kontrolovaní politici spolu s korporátnymi médiami presadzujú protivlastenecké programy!

Pracujúci síce nevedia problém presne definovať, ale vidia a cítia jenotlivé dielčie linky. Nepodporia preto ‘ľavicu’, ktorá ide otvorene proti ich záujmom! Podporia radšej nacionálnu pravicu, ktorá síce otvorene podporuje kapitalistický režim, ale neupiera im právo na vlasť či svoju kultúru.

Model väčšieho strachu využíva oligarchia na presmerovanie sily utláčaných k boju proti ich vlastným záujmom už celé tisícročia… 

Ak chce ľavica uspieť, bude musieť byť vlastenecká (nie nacionalistická), hájacia záujmy pracujúcich na svojom území.

Internacionálny model suverénnych slobodných krajín žijúcich v rovnosti, bratstve a v mieri je spravodlivý, motivujúci ľudí k budovaniu svojej vlasti a je v súlade s našou prirodzenou túžbou po domove.

Tibor Moravčík

---