V roku 2020 sa hlavnou témou diskusií stáva rýchlo sa šíriaca pandémia koronavírusu. Z hľadiska virológie nejde o nejaký zásadne nový vírus, najmä kvôli skúsenosti s epidémiami SARS a MERS v 21. storočí. Pre slovenské obyvateľstvo však predstavuje novú skúsenosť, ktorá súvisí s tým, že podobné karanténne opatrenia nepozná. Pritom práve pandémie, epidémie a karantény boli jednou z hlavných skúseností ľudstva v dejinách, s ktorými súviseli i zásadné zmeny spoločenských a ekonomických vzťahov. Jednou z hlavných odpovedí na tieto výzvy bolo vytváranie komplexných štátnych inštitúcií, najmä počas obdobia tzv. moderného štátu. Význam týchto inštitúcií sa síce dnes často spochybňuje, avšak práve súčasná pandémia COVID-19 ukazuje, aký zmysel stále majú.
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
– Úloha epidémií v dejinách
– Epidémie a pandémie v súčasnosti
– Komplexnosť funkcií moderného štátu
– Zlyhanie normatívneho individualizmu
Úloha epidémií a pandémií v dejinách
Choroby, epidémie a pandémie možno naozaj zaraďovať medzi najdramatickejšie a najstrašnejšie udalosti v dejinách ľudstva. Tieto javy mnohokrát ovplyvnili vývoj svetových udalostí a viedli aj k najväčším zmenám politických a spoločenských pomerov v dejinách. Je známe, že epidémie, privezené z Európy do Nového sveta v 16. storočí, najmä pravé kiahne, viedli k fyzickej likvidácií celých národov Nového sveta, ktoré nemali žiadnu imunitu. V Mexiku a strednej Amerike, ktorá bola najhustejšie obývanou časťou kontinentu zahynula na epidémie, privezené z Európy, veľká časť pôvodného obyvateľstva. Epidémie však menili politické pomery aj v „starom svete“. Často sa uvádza, že úspešnosť arabských výbojov v 7. storočí ovplyvnila ničivá morová epidémia, ktorá sa v Byzantskej ríši od 6. storočia opakovala každých 20 rokov: tá veľmi oslabila armádu, ktorá po odoznení aktuálnej vlny moru nebola schopná čeliť arabským vojskám, ktoré boli v púšti lepšie izolované. Príkladov existuje naozaj dosť aj z novoveku a napr. syfilis bol dlho hlavným postrachom európskych armád.
Najznámejším príkladom pandémie v dejinách Európy je zrejme morová „čierna smrť“ z rokov 1347 – 1350, ktorá spôsobila úmrtie asi tretiny obyvateľov kontinentu. Viedla aj zásadnej zmene spoločenských a majetkových pomerov v oblastiach, ktoré zasiahla. Jednou z výpovedí je napr. „nemravné“ dielo Decameron od Boccaccia, ktoré vzniklo práve v tomto období a ktoré by v stabilných nerozvrátených pomeroch pred epidémiou asi nevzniklo. „Čierna smrť“ spôsobila na jednej strane všeobecné uvoľnenie mravov v zmysle, že si treba užívať, kým sa dá, na druhej strane však aj moralistickú reakciu (flagelanti), ktorá prinášala i násilné prejavy, zamerané napr. proti Židom. Presun väčšiny európskych Židov zo západu na nábožensky rôznorodejší východ kontinentu bol ovplyvnený aj morovými epidémiami.
Od „čiernej smrti“ sa epidémia objavovala vo väčšom rozsahu každých 20 – 25 rokov, ale európska spoločnosť na ňu nepoznala odpoveď: nefungovali dryáky, ani pápežské kompendiá. Veľmi negatívnu úlohu tu zohrala neprávna tzv. miazmatická teória, podľa ktorej sa epidémia šírila nezdravými výparmi. Známu kritiku neefektívneho boja proti morovej epidémii v Londýne 1665 popísal v diele „Journal of the Plague Year“ známy spisovateľ D. Defoe. Sám zažil epidémiu ako malé dieťa, ale dielo napísal oveľa neskôr. Ľudia pôvodne podceňovali rozmach epidémie v susednom Holandsku v roku 1664. Aj na prvé prípady epidémie sa reagovalo opatrne, aby sa nerušila verejná morálka a obchod. Neskoro prišlo i k zatváraniu škôl, univerzitu v Cambridge zavreli až lete, keď už bolo neskoro. V priebehu epidémie sa zasa reagovalo až prehnane, napr. čistením zápachu veľkými vonnými ohňami na uliciach, hoci už vtedy bolo zrejmé, že to proti moru vôbec nezaberá. Odhaduje sa, že v Londýne z vtedajšej populácie asi pol milióna zomrelo asi 100 000 ľudí na mor, ale okrem toho mnohí aj na odstrániteľné príčiny, napr. hlad.
Za príklad pomerne úspešného boja proti epidémii sa považuje karanténa v Marseille a v južnom Francúzsku z rokov 1720-22. Hoci v samotnom meste bol počet obetí veľmi vysoký, vďaka včasným karanténnym opatreniam sa mor nedostal do Paríža a na sever krajiny. Za úspech sa považuje i fungujúca karanténa vo vojenskom loďstve v Marseille, hoci to aj počas morovej epidémie muselo brániť pobrežie proti útokom severoafrických korzárov. Z posádok lodí v celkovom počte asi 10 000 zomrelo na mor „iba“ 800 ľudí, čo je naozaj veľký úspech vzhľadom na nezdravé stiesnené prostredie, najmä na veslárskych galérach. Za veľmi podnetné opatrenia treba považovať vytvorenie veľkého lazaretu miesto domácej karantény pre rodiny nakazených. Štátne orgány včas vytvorili aj centrá zásobovania pre dovoz potravín, čím predišli úmrtiam kvôli hladu, ktoré sa masovo vyskytovali počas epidémie v Londýne. Pozri tu, najmä 6. kap.
Epidémie a pandémie v súčasnosti
Epidémie a pandémie však neprestali ani v 20. storočí, hoci najmä v jeho druhej polovici prišlo k mnohým veľmi pozitívnym zmenám v Európe a Severnej Amerike. Tieto opatrenia však neboli samozrejmosťou vo väčšine sveta. Preto pandémie pokračovali. Najdlhšou pandémiou tohto obdobia bola tzv. siedma pandémia cholery, ktorá vypukla v roku 1961 v Indonézii a napriek existencií antibiotík spôsobila smrť mnoho miliónov ľudí (presné údaje neexistujú). Cholera sa objavuje aj v 21. storočí, najmä v oblastiach, kde prestávajú fungovať verejné služby. Objavila sa napr. v roku 2010 na Haiti alebo od roku 2016 v Jemene, kde sa cholerou nakazili viac ako 2 milióny ľudí, i keď počet úmrtí sa doteraz podarilo udržať „len“ v tisícoch. Mnohí považujú choleru v Jemene za ďalší prejav siedmej pandémie. Cholera bude zrejme predstavovať problém i do budúcnosti a to najmä preto, lebo jej šírenie veľmi súvisí s efektívnym a bezpečným zásobovaním vodou či s fungujúcimi kanalizáciami. To sú veľké výzvy pre mnoho krajín sveta v 21. storočí.
Napriek všeobecnej predstave však nie sú vecou minulosti ani epidémie moru. Na začiatku 20. storočia predstavoval mor veľký problém v Číne, kde vtedy nefungovali štátne inštitúcie, zlyhávali karantény a mor sa objavil v niekoľkých vlnách – najznámejšia je epidémia v Mandžudsku 1910-11. Bacil moru (Yersinia Pestis) však dodnes endemicky pretrváva medzi zvieratami a každoročne sa objavujú prípady nákazy aj medzi ľuďmi. Najznámejšou epidémiou moru z 21. storočia sú epidémie na Madagaskare a v Kongu, kde zomrelo asi 600 ľudí (neoficiálne zrejme viac). Mnohí si mor spájajú predovšetkým s tzv. bubonickou formou (lézie čiernej farby), pritom však často opomínajú tzv. pľúcny mor. Ten sa trochu ponáša na iné respiračné choroby, nedarí sa diagnostikovať tak rýchlo a práve preto je nebezpečnejší.
Od 20. storočia sa však mesto bakteriálnych infekcií objavujú ako najzásadnejšia hrozba vírusy. Ide predovšetkým o vírusy chrípky, ktoré už vyvolali niekoľko pandémií. Najväčšia a najznámejšia bola tzv. španielska chrípka z rokov 1918-20 s mnohými desiatkami miliónov mŕtvych. Známe sú však aj ďalšie pandémie: ázijská chrípka (1957-58: 1-2 milióny mŕtvych), hongkongská chrípka (1968-70: 1 milión), atď. Z 21. storočia treba spomenúť aspoň vtáčiu chrípku (od 2004) či prasačiu chrípku (2009-10), ktoré však nemali zďaleka tak vysoký počet obetí. Veľmi nebezpečné však boli ďalšie vírusové ochorenia: Zika (2009, 2015), SARS (2002-03), Ebola (2014-16, 2018), atď. Spomenúť treba určite i osýpky, ktoré v rokoch 2018-19 spôsobili tisíce úmrtí v Afrike, najmä v Kongu. Netreba zabúdať, že osýpky predstavovali v poslednom období výzvu i pre SR.
Komplexnosť funkcií moderného štátu
V Európe a Severnej Amerike sa v 20. storočí postupne podarilo dosiahnuť mnohé nevídané úspechy, ktoré viedli až k predstave, že veľké epidémie a pandémie sa podarí úplne eradikovať (zlikvidovať). Táto predstava súvisela s objavmi nových liekov, predovšetkým antibiotík (penicilín už 1929). Veľkú úlohu zohralo aj kvalitné verejné zdravotníctvo a vzdelávanie v oblasti ochrany zdravia. Druhým zásadným dôvodom bol obrovský nárast očkovacích látok a očkovania ako takého. Treba však dodať, že hoci sa vakcinácia rozvinula najmä v Európe v 20. storočí, už predtým existovali rôzne pomerne efektívne pokusy o očkovanie, ktoré sa do Európy dostali z iných častí sveta. Napr. tzv. variolizácia proti kiahňom sa do Európy sa dostala z Osmanskej ríše, pričom bola inšpiráciou aj pre prvú metódu tzv. vakcinácie proti kiahňam, ktorú vytvoril E. Jenner v roku 1796. Boj proti kiahňam sa v druhej polovici 20. storočia viedol globálne a dosiahol sa mimoriadny úspech v podobe eradikácie.
Nové vedecké objavy by však nemohli pôsobiť až tak efektívne, keby sa nedostali do rúk inštitúcií moderného štátu, ktorý sa pokúšal nájsť riešenia pre celú spoločnosť a bol pripravený regulovať všetky oblasti života, od otázky odpadov a kanalizácií cez pracovné vzťahy až po problematiku očkovania. Už pred novými vedeckými objavmi však orgány vrchnostenského štátu zohrali zásadnú úlohu pri úspechu karanténnych opatrení v Európe. Štátni úradníci niekedy pôsobili ako chápadlá legendárneho „Leviatana“, obludy, ktorú niektorí autori prirovnali k štátu: obmedzovali práva a slobody obyvateľov, zasahovali do ich súkromia, poškodzovali ekonomické záujmy podnikateľov, ale práve vďaka tomu uspeli aj vo veľmi zložitých situáciách. Význam tohto komplexného chápania štátnych funkcií ukazujú prípady štátov, kde sa štátna moc nedokázala presadzovať, napr. v Číne, ktorá bola v prvej polovici 20. storočia semenišťom všemožných pandémií (mor, cholera, chrípka). V súčasnosti však môže byť vzorom v boji s pandémiou koronavírusu.
Zlyhanie normatívneho individualizmu
Keďže moderný štát a jeho verejné zdravotníctvo zaznamenali v 20. storočí v Európe a v Severnej Amerike veľké úspechy, začalo sa zabúdať na historické skúsenosti s úlohou, ktorú štátne inštitúcie zohrali v boji s pandémiami a epidémiami. Prejavilo sa to najmä pri nástupe neoliberálnej ideológie od 80-tych rokov 20. storočia. Veľmi populárne sa stalo tvrdenie, že štát je drahší, pomalší a byrokratickejší než trh a nie je schopný financovať a plniť stanovené úlohy. Prirodzene, to viedlo k úvahám o potrebe deregulácie a privatizácie širokých oblastí spoločenského života. Spomínané teórie vychádzali najmä z „normatívneho individualizmu“ a operovali s predstavou, že je najlepšie, keď sa každý bude riadiť vlastným záujmom a výsledkom bude dobro pre celú spoločnosť. V rámci tejto diskusie sa uvažovalo aj o masívnej privatizácii v postsocialistických štátoch. Samozrejme, že uvedené ekonomické prístupy mali od začiatku svojich odporcov a zvlášť v oblasti zdravotníctva sa trhové princípy javili ako problematické.
V prípade koronavírusu predstavujú problém mladí zdraví individualisti, ktorí uprednostňujú osobnú slobodu pred dodržiavaním karanténnych opatrení. Vedia, že nákaza je rizikom najmä pre starých a chorých ľudí a myslia si, že pre nich samých prinášajú karanténne opatrenia viac nákladov než výnosov. Pri karanténach pritom stačí malý počet ľudí, ktorí sa budú správať individualisticky ako „homo oeconomicus“ a pandémia bude narastať. Aj v prípadoch minulých pandémií predstavovali problém jednotlivci, ktorí sa pokúšali rozmýšľať „trhovo“, presúvali sa na územia pred karanténou a odnášali si odtiaľ svoje majetky. Spoliehanie sa na trhové myslenie je pri pandémii vždy rizikom, pretože väčšina ľudí má o nových pandémiách iba málo informácií, spočiatku význam karantény podceňuje a často zvažuje výnosy a náklady bez znalosti veci.
Štátne inštitúcie sú v prípade pandémií oveľa lepšie pripravené než „trh“ a aj pri koronavíruse sa ukázali ako efektívnejšie. Mnohé zo štátnych inštitúcií vznikli ako reakcia na existujúce problémy minulosti a hoci sa niektorým politikom nemusia zdať ako potrebné, je dôležité uvedomiť si dôvody vzniku konkrétnych inštitúcií. Napr. štátne hmotné rezervy niektorí slovenskí politici ešte celkom nedávno označovali za nepotrebné, avšak práve teraz sa ukázalo, že majú svoj význam. Mimochodom, to je aj prípad reformátorov zdravotníctva z nedávnej minulosti, ktorí vychádzali z predstavy, že , že treba znížiť náklady, zvýšiť „obložnosť“ nemocníc a malé nemocnice zavrieť. Žiaľ, s tým, čo sa stane v prípade nejakej pandémie, príliš nepočítali. Je naozaj dôležité, aby zostali zachované tie prvky verejného zdravotníctva, ktoré na prvý pohľad vyzerajú ekonomicky „neefektívne“, sú však výsledkom historických skúseností a ako také tvoria dôležitú súčasť opatrení nielen proti koronavírusu.
doc.JUDr. Branislav Fábry, PhD.
Pán Fábry, veľká vďaka za tento článok. Presne toto je zatiaľ najlepší príspevok do diskusie, ktorú sa snažíme rozpútať.
Váš posledný odstavec je treba tesať do kameňa a postaviť pred Úrad vlády.
Pekný a komplexný pohľad. A kľudne by sa tu dali uviesť príklady, ako na to reagujú elity. Napr. v USA zopár ľudí z elít (zatiaľ hovoria iba o jednom) využilo informácie o tom, že vzhľadom na vývoj situácie dôjde k pohybom na burze a „zobchodovali“ svoje akcie (insider trading). Niečo podobné urobil Sulík v organizácii OLO – organizácia hoci nepotrebovala, tak išla predať pozemky a zorganizovala predaj. Vyhrala „najlepšia“ ponuka Sulíka, ktorý to obratom predal za podstatne vyššiu cenu ďalej – hoci ako manažér firmy by mal mať záujem predať pozemok so ziskom v záujme OLO. Keď som mu napísal, že v USA by mal z toho problém (insider tradint alebo aj self trading) tak sa vysmial…. Takto sa využívajú aj iné otrasy v spoločnosti – nielen pandémie. Platí výrok: zisky sú súkromné, náklady verejné. A v tomto zmysle sa už prihlásili nielen umelci so žiadosťou o odškodnenie…..ale aj firmy. Kedysi dávno vyhorelo pol dediny a rabín rozdával pomoc postihnutým…. Kohn sa prihlásil ale rabín hovorí: Kohn, veď ty si nevyhorel „!!!!!! Kohn: no hej…ALE VEĽMI SOM SA ZLAKOL (už teraz sa ukazuje, že odškodnenie si vopred vyberajú tí, čo sa zľakli…. čo boli pri informáciách). To sa dialo v ČSFR a neskôr v SR keď dochádzalo k zmenám kurzu Kčs a neskôr SK…. Zopár dobre informovaných si vybralo od kamošov v bankách nemalé úvery (na jeden až tri dni) v SK….. hneď to vymenili za USD alebo DM…. a po troch dňoch urobili konverziu, inkasovali zisk a v lepšom prípade aj vyplatili úver. Vtedy sa z informovaných …stali bohatí (iní sa iba zľakli ale nemali kde inkasovať). Mimochodom tieto preddevalvačné nálady vyvolával znovu sa vynárajúci potkan Ivanko M… (vraj je koruna veľmi silná). Nakoniec sa mu to podarilo aj zrealizovať. Už dnes si jeden šašo vyrába z tejto pandémie politický kapitál od 11,00 na TA 3
N.Machiavelli radil novému vladárovi,aby všetky príkoria ktoré má pre ľud pripravené,uvrhol naň hneď na začiatku svojho vládnutia.Ľud ho znenávidí,po čase si zvykne a po ešte dlhšom čase ho(vladára)môže začať aj milovať.
Tak nám dnes nová vláda zrušila 13.dôchodky a potvrdila nákup zastaraných,morálne „ojazdených“a nikomu nepotrebných tryskáčov až hen z Ameriky za 1,6 miliard doláčov(po pripočítaní nákladov na obsluhu a údržbu sa suma navýši na 2 miliardy).Navyše,dôchodcovia dostali od novej vlády prísľub,že USA a NATO -m požadované 2% z HDP na zabezpečenie obrany(preboha pred kým!!?) budú určite do rozpočtu dané. Pripomeniem,že pred aj po voľbách nastupujúca vládna garnitúra sväto-sväte sľúbila,že nebude rušiť nič zo sociálnych opatrení predchádzajúcej vlády.Ďaľšie „sociálne balíčky“môžme od novej vlády očakávať vo veľmi krátkej dobe.
Všeobecne sa hovorí o hlbokej ekonomickej kríze. Nie som si ňou celkom istý, pretože niet príznakov, žeby vyplývala z ekonomickej podstaty. A ak príde, tak bude mať zásadne iný charakter ako kríza v r. 2008, alebo Veľká hosp. kríza 1928-29, alebo veľká feudálna kríza 14. st., pretože bude mať obrátený vzťah hosp. kríza – pandémia. Preto aj tie opatrenia, ktoré sa používajú v čase hosp. krízy, tu nemusia celkom platiť, nejde o klasickú hospodársku krízu, ale zanedbaný verejný sektor, verejné zdravotníctvo a chýbajúce strategické nástroje v rukách štátu pre takýto prípad.
A niektoré sektory trpia, niektoré prekvitajú (farmaceutický priemysel), banky si zatiaľ mädlia ruky – takže pôjde skôr o reštrukturalizáciu hospodárstva. A ďalšiu koncentráciu ekonomiky, kríza zrejme viac postihne malé firmy ako veľké.
Už som o tom v minulosti písal, hosp. krízy takého rozsahu, ako boli krízy v r. 2008, 1998, 1929-33, veľká feudálna kríza 14. st. sú prejavom kvantitatívneho naplnenia danej spoločenskej formy (prejav zákona súladu výrobných vzťahov úrovni výrobných síl), ukončenia príslušnej epochy (nevoľníckej, kapitalistickej či socialistickej).
Veľkí feudálna kríza 14. st., kedy v r. 1368 končila nevoľnícka epocha a začínala kapitalistická, bola naplnená množstvom vojen, povstaní a hospodárskeho úpadku, bola to doba hlbokej sociálnej krízy a hladu, sprevádzajúcej odchod starého systému. V dôsledku toho došlo k podstatnému oslabeniu imunitného systému obyvateľstva.
Pred časom sa biológovia zamýšľali nad tým, že vírusy sú trvalou súčasťou nášho života, ale prečo takéto veľké epidémie prepukajú len v určitom čase. Odpoveď spočíva v oslabenom imunitnom systéme obyvateľstva, vyplývajúcom z krízového charakteru doby. Nie je to môj poznatok, je to starý poznatok marxistickej vedy, nájdeme ho v učebniciach, len v dnešnej anti-poznatkovej dobe zapadol prachom. A menšie lokálne epidémie boli dôsledkom zlých sociálnych a hygienických podmienok danej oblasti.
Podobne je to aj so španielskou chrípkou, epidémiou veľkého rozsahu v r. 1918. Buržoáznodemokratickými revolúciami 1848 začala kríza klasického, pravého kapitalizmu, kapitalizmus sa menil z voľnotrhového na monopolný, Veľkou hosp. krízou 1929-33 bola ukončená epocha kapitalizmu. Toto obdobie je tiež poznačené hospodárskymi krízami z nadvýroby, vojnami (napr. aj Sever proti Juhu, vojny USA proti Španielsku o kolónie),, povstaniami, krízou klasickej vedy, nástupom fašizmu a hlavne prvou svetovou vojnou. Čo viedlo aj k sociálnej kríze, hladu (veľký írsky hladomor) a oslabenej imunite obyvateľstva. Okrem španielskej chrípky, ktorá zabila desaťmilióny ľudí na celom svete, prišla pohroma aj v podobe cholery, moru či obrny.
Na Slovensku sa cholera prvýkrát vyskytla v r. 1831 – 1832. Ďalšie cholerové epidémie na Slovensku boli v r. 1835 – 1836, napr. v Trenčíne (604 mŕtvych), ďalej 1855, 1860, 1867, 1973, 1884, 1886, 1892 – 1893. Od r. 1850 v celom Uhorsku zomieralo na choleru priemerne 1000 osôb ročne.
V r. 1850 vypukla vo Veľkej Británii epidémia cholery, ktorá si len v Londýne vyžiadala 20 000 obetí. Rýchle šírenie choroby súviselo s nevyhovujúcimi hygienickými a zdravotnými pomermi v Londýne.
V r. 1894 vypukol v juhočínskych prístavných mestách Kanton a Hongkong mor, ktorý si tu vyžiadal 100 000 obetí. Mor sa následne rozšíril po celej Číne. Počet mŕtvych sa odhaduje na 10 miliónov.
V 20. st. sa cholera na Slovensku vyskytla počas prvej svetovej vojny (a v r. 1970). Po porážke cisársko kráľovskej armády v haličskej bitke vypukla cholera medzi vojakmi. Napr. len v Stropkove za týždeň zomrelo 580 vojakov, aj potom zomieralo 40 až 50 vojakov denne. Podobne to bolo v Stakčíne, Snine, Prešove a inde.
V r. 1911 sa na Slovensku zaznamenala prvá epidémia detskej obrny.
8. 4. 1923 stúpol podľa správ z Indie počet ochorení na mor na 9000, pričom v priebehu uplynulého týždňa si epidémia vyžiadala osemtisíc ľudských životov.
Po r. 1988 začala kríza klasického socializmu, sprevádzaná ekonomickým, sociálnym úpadkom. A znovu sa opakuje známa situácia, sociálna kríza znamenala aj zhoršenie zdravotného stavu obyvateľstva, návrat mnohých zabudnutých chorôb (viem vymenovať). Našťastie, chýbali tu vojny a drastický sociálny úpadok, civilizácia má celkovo kvalitnejšiu zdravotnícku starostlivosť, takže ani v deväťdesiatych rokoch ani dnes priebeh epidémií nie je taký drastický, ako v predošlých prípadoch.
Vráťme sa k hospodárskej kríze. Prečo má obrátený charakter? Nuž, predošlé veľké epidémie vyplývali až následne z hospodárskej a sociálnej krízy, ktoré prišli zákonite vyčerpaním potenciálu starého systému.
Tu však ekonomické problémy vyplývajú z núteného utlmenia ekonomických aktivít v niektorých odvetviach v dôsledku pandémie, nie z vnútorných ekonomických príčin. Preto sa skôr dá očakávať, že po doznení pandémie ekonomická aktivita nabehne naplno, slabý ekonomický rast a nedostatok uvoľní priestor pre nový ekonomický rast.
Ako som spomenul, skôr sa dá očakávať reštrukturalizácia ekonomiky, aj presuny v globálnom rozmere, USA zrejme nadobro stratia vedúce postavenie svetovej ekonomickej veľmoci a ako inšpirácia spoločenského systému v dôsledku svojej hospodárskej, mobilizačnej, koordinačnej nemohúcnosti. Ich absolutizovaný súkromno-komerčný systém zdravotníctva, zameraný čisto na zisk, zbavený akýchkoľvek verejných funkcií, pretože sa zdali zbytočne nákladové, neužitočné, sa ukázal dnes ich veľkou slabinou.
Preto by som zdôraznil, že niet dôvodu na paniku, nie sú tu sociálne podmienky 14. st., r. 1918, civilizácia dnes má predsa len vyspelejší systém zdravotnej starostlivosti a verejných služieb a lepšie poznatky. Aj premyslenejší systém opatrení, ktoré samozrejme, je potrebné disciplinovane dodržiavať, nepodceňovať.
Pán Antal, v tejto epidémii sa mýlite. Nie je z oslabenej imunity, ale z neexistujúcej. Ten vírus je totiž úplné novum, na ktoré náš imunitný systém nie je pripravený. Ešte dokonca nemáme ani žiadne potvrdenie, že tie tisícky vyliečených ľudí už majú vypestovanú imunitu. Vôbec nevieme, či ľudia, čo to preskákali bez príznakov, sa toho vírusu už vôbec nemusia báť.
Ten vírus nie je verzia chrípky. Je to biologická zbraň. Logický dôsledok doterajšieho vývoja kapitalizmu a tentoraz je to jasný signál. Kapitalizmus musí skončiť, inak skončí ľudstvo. Buď týmto vírusom, alebo sa nájde iná radosť, ale už to nie je vec nedostatku blahobytu. Ide bez preháňania o holý život.
Nikde som nepísal, že máme oslabenú imunitu, tú som uvádzal v súvislosti s minulosťou.
A myslím imunitu ako celkovú odolnosť organizmu voči chorobám, ak je človek dobre živený, nestresovaný, celkovo zdravý, lepšie odoláva novým chorobám, epidémie nemajú taký katastrofický charakter, ako spomínané.
Komentár nie je orientovaný na vírus, ale na problém ekonomickej krízy.
Inak s Vami súhlasím, čo sa týka možného pôvodu vírusu, ale nepovažoval som za potrebné opakovať to, čo je rozvádzané v množstve článkov.
Ale ak už o tom diskutujeme, tak bez ohľadu na pôvod vírusu sa treba pripraviť na narastajúci konflikt človeka s prírodou (vírusy, živelné pohromy, tlak vesmíru), ktorý sa stal aktuálnym hlavne po r. 2008, kedy sme vstúpili do úplne inej doby.
Už dávnejšie som spomenul Heglovu tézu o tom, že staré protirečenia (v našej civilizácii sa riešia syntézou protikladov (zjednotenou globálnou civilizáciou, globálnou deľbou práce a spolupráce), ale protirečenia ako také nezanikajú, len sa posunú na vyššiu úroveň. V prípade ľudstva to znamená zostrovanie protirečení s prírodou, vesmírom (asteroid, blízky výron kozmického žiarenia).
Možno táto pandémia skončí ekonomickou krízou, ale zároveň bude prínosom pre ľudstvo, najmä pre mladú generáciu, ktorá dnes vidí, že „svet nie je gombička“ a je potrebné udržiavať systém organizácií a opatrení ako prevenciu, štát ako koordinátor, organizátor má svoje nezastupiteľné miesto, z príkladu Číny vidieť nutnosť lánovanej ekonomiky, kedy si štát drží v rukách strategické rozhodovanie, neprenecháva ho na nadnárodné korporácie, že má význam štátne vlastníctvo strategických podnikov a odvetví.