Vážení priaznivci DAV-u DVA
Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.
V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.
Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.
Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712
Pred 302 rokmi sa narodil slovenský Sokrates, Adam František Kollár, osvietenský filozof a reformátor. Unikátna osobnosť slovenských dejín, ktorého by sme si mali pripomenúť z hľadiska jeho sociálnej pokrokovosti aj na DAVe. Matica slovenská o Kollárovi pripravila dokument. Do TV DAV zaraďujeme toto video ako veľmi zaujímavý prínos aj pre našich čitateľov.
Matica slovenská priniesla historický dokument venovaný životu a dielu významného syna slovenského národa Adama Františka Kollára. Narodil sa v dedine Terchová. Bol nadaný do takej miery, že ho svojou priazňou zahrnula aj osvietená panovníčka Mária Terézia. Hoci Mária Terézia mala k osvietenským myšlienkam a požiadavkám ambivalentný postoj, za radcov si vybrala schopných a rozhľadených mužov. Tí vypracovali návrhy reforiem, ktoré panovníčka podporila a presadila do praxe. Jedným z popredných osvietenských reformátorov na viedenskom dvore bol vedec, knihovník a publicista slovenského pôvodu Adam František Kollár. Hoci už počas života bol pokladaný za popredného odborníka nielen na živé a orientálne jazyky, ale aj na otázky dejín a štátneho práva, jeho osobnosť a dielo nie sú širokej slovenskej verejnosti príliš známe.
Prikladáme aj starší blog nášho autora Mariána Moravčíka:
Keby som sa vás náhodne opýtal na meno aspoň jedného rodáka z Terchovej, vari každý by si spomenul na zbojníka Jánošíka. Na druhej strane by som sa stavil, že nikto nebude vedieť, že v tej istej Terchovej, len päť rokov po Jánošíkovej smrti, v roku 1718, sa narodil vari najvýznamnejší slovenský vzdelanec 18. storočia, Adam František Kollár.
Kollár bol skoro vo všetkom Jánošíkov protipól. Narodil sa v rodine schudobneného zemana, ktorý ani nemal na listine potvrdený svoj šľachtický titul. Počas rušných storočí sa rodinné listiny stratili a tak šľachtictvo rodiny nikto nebral vážne. Otec však viedol syna k vzdelaniu a podporoval ho. Mohol aj preto, lebo pôsobil ako zamestnanec rudných baní v Španej doline. Mladý Adam preto mohol študovať na gymnáziu v Banskej Bystrici a Banskej Štiavnici. Tie však stále boli úrovňou prinízko na Adamov talent. Ten si všimla aj cirkev a tak Adam napokon skončil na univerzite v Trnave.
V Trnave vstúpil do rádu jezuitov a mal sa stať kňazom. Pokračoval v štúdiu filozofie a teológie vo Viedni a ako novic pôsobil ako učiteľ latinčiny na jezuitskom gymnáziu v Trenčíne a v Liptovskom Mikuláši, asi štvrť storočia po tom, ako v tom istom meste odsúdili a popravili Jánošíka.
Kollára však veľmi zväzovali pomery v cirkvi, bol priveľmi osvietenský a napokon ešte pred vysvätením za kňaza po dohode s predstavenými vystúpil z jezuitského rádu. Pokračoval ďalej v štúdiu vo Viedni, kde sa zoznámil s osobným lekárom Márie Terézie Gerhardom van Swieten. Na jeho odporúčanie sa stal pisárom a knihovníkom v Cisárskej dvorskej knižnici.
Kollár mal okrem iných dva mimoriadne talenty, ktoré keď sa stretnú v jednej osobnosti, vždy z nej vytvoria mimoriadny zjav. Jednak sa ľahko učil, rýchlo chápal, a jednak vynikal usilovnosťou. Krátko po začiatku knihovníckej dráhy sa pustil do mravčej práce, do ktorej sa nechcelo jeho predchodcom, a vydal monumentálny niekoľkozväzkový kódex všetkých listín a rukopisov uložených vo Viedenskej knižnici (obálka na obrázku nižšie).
Vo svojom čase patril medzi najzbehlejších odborníkov v cirkevnom a občianskom práve, v histórii, filozofii, ale hlavne bol polyglotom. Ovládal latinčinu a gréčtinu, nemčinu, maďarčinu, francúzštinu, prakticky všetky slovanské a viaceré orientálne jazyky (turečtinu, arabčinu, perzštinu, hebrejčinu). Jeho jazykové znalosti ďaleko prevyšovali úroveň „dohovorí sa na cestách“. Sám vydal gramatiky a slovníky niekoľkých orientálnych jazykov, vydal zbierku perzskej literatúry a príležitostne pôsobil ako tlmočník a prekladateľ na cisárskom dvore pri diplomatických záležitostiach v turečtine.
Schopnosťami a usilovnosťou sa prepracoval až na riaditeľa Cisárskej knižnice a do najužšieho kruhu poradcov Márie Terézie. Ako znalca práva aj cirkevných záležitostí ho Mária Terézia požiadala o pomoc pri presadzovaní reforiem v Uhorsku, kde prekážkou bola najmä konzervatívna svetská i cirkevná šľachta. Išlo o nutné zmeny po porážke Rakúska v sedemročnej vojne s Pruskom, keď bolo potrebné dosiahnuť, aby sa uhorská šľachta výraznejšie finančne aj organizačne podieľala na štátnych záležitostiach. Tak vzniklo dielo teoreticky zdôvodňujúce osvietenský absolutizmus O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci uhorských kráľov v cirkevných záležitostiach.
Kollárove dielo medzi uhorskou šľachtou vyvolalo doslova búrku. Medzi iným totiž kritizovalo oslobodenie šľachty od daní, existenciu šľachtických súkromných armád a tuhé nevoľníctvo. Navrhoval zrušiť nevoľníctvo, zaviesť urbár a zlepšiť postavenie roľníkov, zrušiť šľachtickú vojenskú povinnosť, zdaniť šľachtu, zaviesť náboženskú toleranciu, dať nešľachticom právo vlastniť pôdu a zastávať verejné úrady. Uhorská šľachta vyčítala Kollárovi vlastizradu a útok na zavedené poriadky v krajine. V prvej vlne odporu by Kollár snáď riskoval život, keby sa objavil osobne v Uhorsku. Tak aspoň uhorský snem v roku 1764 v Bratislave na námestí verejne Kollárovu knihu spálil. Mária Terézia tento útok na svojho obľúbenca nenechala bez odplaty. Mesto Bratislava muselo z rozkazu spáliť knihu najzúrivejšieho Kollárovho odporcu a cisárovná uhorský snem rozpustila.
Otázka potenciálnych cirkevných daní, ktorú Kollár v diele nastolil, natoľko znepokojila cirkevnú šľachtu, že dosiahla stiahnutie Kollárovej knihy z obehu a kniha sa dostala na cirkevný index zakázaných kníh. Kollárove naštrbené vzťahy s cirkvou sa týmto dielom trvalo dostali pod bod mrazu. Kvôli odporu cirkvi sa napríklad neskôr Kollárovi nepodarilo založiť po vzore Francúzska aj vo Viedni akadémiu vied. Kollára tiež v Uhorsku nikto, ani neskorší Štúrovci, nezahŕňal do antológií diel a spisovateľov. Pritom Kollár bol nadšeným obhajcom a používateľom slovenčiny, čo sa naplno prejavilo aj v historickom spise Uhorsko a Atilla. Kollárove tu uvedené názory sú úplne kompatibilné s hrdosťou národovcov za rodný jazyk a so Štúrovým panslavizmom.
Napriek odporu uhorskej šľachty ostal Kollár trvale v obľube Márie Terézie. Sama sa mu ponúkla za krstnú matku jeho dcérky Terézie a využívala jeho všeobecný rozhľad a hlboké znalosti pri mnohých svojich reformných projektoch. Bol napríklad jedným z hlavných duchovných otcov školskej reformy z roku 1777. Jeho zásluhou sa na nižších stupňoch vzdelávania preferoval rodný jazyk vo všetkých krajinách cisárstva. Mária Terézia menovala Kollára za vrchného riaditeľa – inšpektora všetkých gymnázií cisárstva a uviedla do šľachtického stavu pod menom von Kereszteny.
Zomrel v roku 1783 uprostred svojho času najväčšej súkromnej zbierky kníh.
Zamyslenie: Prečo sa legendou stal zbojník a nie vzdelanec?
Keď si porovnáme životy oboch Terchovských rodákov, tak približne v rovnakom veku sa obaja ocitli v Liptovskom Mikuláši. Jeden ako súdený zbojník, ktorému sa mladý život končí, druhý ako začínajúci učiteľ, ktorému sa len začína dlhá a úspešná vedecká dráha. Obaja boli svojim spôsobom proti šľachtickej vrchnosti. Jeden fyzickou silou a bez zreteľného výsledku, druhý vedomosťami a perom, ktorý tú šľachtu dokázal smrteľne vystrašiť a zanechal za sebou výsledky citeľné dodnes.
A napriek tomu nám ako vzor hodný nasledovania predkladali častejšie Jánošíka ako Kollára. Vari aj preto, že fyzická násilná vzbura je vždy márna a končí na háku. Skutočná sila je vo vzdelaní a intelekte.
Prečo však Jánošík vyhral u Štúrovcov? V Liptovskom Mikuláši na námestí, práve oproti domu, kde Jánošíka vypočúvali, mučili a súdili, stojí rodný dom Janka Kráľa. Osud mladého zbojníka, ktorý nikoho nezabil a podľa ľudovej tradície väčšinu zboja rozdal, zanechal v Jankovi Kráľovi hlbokú stopu. Ako mladík navštevoval miesta, kde sa Jánošík pohyboval a bol jedným z prvých autorov, ktorý spracoval tému umelecky (Výlomky z Jánošíka). Jánošíka ako tému priniesol aj medzi Štúrovcov, niektorí ju rozpracovali ešte do väčšej hĺbky (Ján Botto – Smrť Jánošíkova). Štúrovci boli náturou romantici a na čo už je romantického na vzdelanom knihomoľovi?
No poučme sa kvôli vlastnému životu. Chceme za sebou nechať maľovanú legendu, alebo výsledky?
Na záver ešte citát z diela Uhorsko a Atilla, ktorý ilustruje jeho vzťah k rodnému jazyku:
„Ak je niekto rodom Slovák ako ja a podľa môjho príkladu vynaloží trochu času na poznanie ostatných nárečí, veľmi ľahko porozumie jazyk a písmo celého slovanského národa… Toto som chcel zdôrazniť kvôli mojim Slovákom, aby reč a svoj kmeň neprestali milovať preto, ako sa to často stáva, že sú posmievaní takými, ktorí tiež bývajú v Uhorsku…“
Zdroje:
Patrik Kunec: V službách Márie Terézie; v: Historická revue, 5/2017