„Dobrý deň človek...“ biografia Laca Novomeského od Štefana Druga - DAV DVA

Zdieľaj článok:

BIOGRAFIA LACA NOVOMESKÉHO OD ŠTEFANA DRUGA

27. decembra sa 1904 sa narodil Ladislav Novomeský. Pri tejto príležitosti Vám prinášame životopisné rozprávanie o mladosti Laca Novomeského od Štefana Druga. Digitálnu verziu vyše 560 stranovej biografie o slovenskom básnikovi, politikovi, žurnalistovi, povereníkovi pre školstvo a osvetu, Ladislavovi Novomeskom, si môžete unikátne prečítať na stránke DAV DVA. Digitálnu verziu knihy nájdete pod článkom.

KTO BOL LACO NOVOMESKÝ

Ladislav Novomeský (27. decembra 1904 Budapešť – 4. septembra 1976 Bratislava), bol slovenský a československý básnik, publicista a politik Komunistickej strany Slovenska, člen skupiny DAV, povereník školstva a osvety a poslanec československých zákonodarných zborov, v 50. rokoch prenasledovaný v rámci čistiek v KSČ, v 60. rokoch rehabilitovaný.

MLADOSŤ

Pochádzal z rodiny krajčíra Samuela Novomeského a Irmy rod. Priekopovej. Rodičia sa presťahovali zo Senice do Budapešti, kde sa narodil aj začal chodiť školy. Základnú školu a gymnázium (1919). Po roku 1919 sa presťahovali a v štúdiu pokračoval v Senici a na učiteľskom ústave v Modre, kde v roku 1923 zmaturoval. Začal pôsobiť ako učiteľ a zároveň sa ako externý poslucháč zapísal na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, kde ho zaujala literárna a politická činnosť. Začal pracovať ako redaktor časopisu Mladé Slovensko (1924), ktorý prevzal po Jánovi Poničanovi (vydavateľ časopisu bol Zväz slovenského študentstva, neskôr ho zbavil redaktorské funkcie) a aktívne pôsobí v skupine DAV. Vstúpil do komunistickej strany (1925) a pracoval v tlačových orgánoch KSČ – ako redaktor, potom zodpovedný redaktor Pravdy chudoby, Proletárky a Munkasa v Ostrave, redaktor Červeného večerníku (od 1929) v Prahe.

DAV

V roku 1922 zverejňuje budúci davista Ján Poničan článok Slováci a internacionalizmus v tom istom roku vzniká Voľné združenie študentov socialistov Slovenska, v ktorom pôsobí okrem Poničana aj Okáli, Clementis, Siracký, Tomášik-Dumín – zverejňujú najskôr v časopise Svojeť, neskôr v revue Mladé Slovensko. Novomeský na DAV nadviazal kontakt práve cez Voľné združenie študentov socialistov zo Slovenska. V Prahe sa potom stal spolu s Urxom, Okálim, Clementisom a Poničanom súčasťou avantgardný ľavicové skupiny DAV (revue vychádzala v období 1924-1937).

V roku 1927 je väznený za tlačové priestupky a platí pokuty. Ako uvádza Štefan Drug, policajní agenti o Novomeskom v hláseniach písali ako o nebezpečnom komunistovi už v roku 1925. Štátny zástupca po roku 1926, kedy sa stal Novomeský po Gottwaldovi šéfredaktorom Pravdy, často konfiškovať (cenzuroval) články. Novomeský chodil na výsluchy, nakoľko ho žalovali. Drug uvádza, že mnohé súdne spisy sa nezachovali. Pokuty, výsluchy, trestné oznámenie za dopisovateľov Pravdy, exekúcie, vyhrážky, ničenie nákladov, cenzúra, sledovanie tajnými službami a v roku 1927 dokonca odsúdení na 5 dní väzenia a to hneď dvakrát – to bola každodenná realita Novomeského ako zodpovedného redaktora. V Ostravskom väzenia podľa Druga spísal básne Neznáma a V obloku väznice publikovanej v zbierke Romboid.

V roku 1927 vydal knihu Nedeľa, ktorú ilustroval Mikuláš Galanda a ktorá vyšla v rámci knižnice Davu

Novomeský odmietol Manifest siedmiv roku 1929 a podporil Gottwalda po V. zjazde strany, kde Zvíťazil leninskej platforma. Laco Novomeský ako reakciu na Manifest siedmich vyzval intelektuálnu ľavicu o podporu strany a vyslovil sa proti vystúpeniu siedmich ľavicových intelektuálov zo strany v texte Nad ňou – v nej -či s ňou? V texte zmieňuje aj Jacka Londona ako radikálneho socialistu, konkrétne jeho vystúpenie zo Socialistickej strany USA z dôvodu jej umiernenosti a robenia kompromisov.

Novomeský pôsobil ako redaktor, zodpovedný redaktor i vedúci redaktor vo všetkých tlačových orgánoch komunistickej strany (Rudé právo, Rudá záře, Haló noviny, Lidový deník) v Prahe a Plzni, redaktor Slovenských zvestí (1936 – 1938).

V 30. rokoch sa aktivizoval v okruhu slovenských komunistických intelektuálov spolu s Gustávom Husákom, Jánom Poničanom, Danielom Okálim, Vladimírom Clementisom a ďalšími. Vymedzovali sa ľavicovo, ale aj národne, mali väčšie pochopenie pre svojbytnosť Slovákov a boli kritickí ku koncepcii čechoslovakizmu. Ich tvorba bola v tomto období silne ovplyvnená symptómami celosvetovej hospodárskej krízy, a hľadali alternatívu v Sovietskom zväze. Novomeský a DAV aktívne reflektovali tragickej udalosti Krompašskej vzbury a násilnosti v Košútoch (máj 1931), kde došlo v rámci štrajku robotníkov k streľbe a smrti protestujúcich. DAV venoval udalosti celé júnové číslo a Manifest českých spisovateľov (podpísali ho tiež E. B. Lukáč, J. G. Tajovský, M. Urban, J. Smrek a G. Vámoš). Clementis písal listy svetovým osobnostiam (Romain Rolland, Maxim Górky).

V roku 1932, kedy sa tiež oženil, vydal básnickú zbierku Romboid, ktorá je zbierkou sociálnych básní vydaná v typicky avantgardne pojatom obale. Novomeský ju vydal na počesť Janka Kráľa. Eduard Urx zbierku komentoval nasledovne: „Smutne rozprával o radosti, po ktorej ľudia túžia, a ktorú však nikdy nedosiahnu a nie je možné dosiahnuť uprostred sveta chladných vecí a studených zákonov …“ Podľa A. Valcerovej je v Novomeského tvorbe cítiť túžbu po exotike, poznanie, erotiku, ktorá sa stáva najosobnejším východiskom, na ktorom buduje svoje texty; mesto nahrádza absolútne neutrálny priestor, literárny jazyk strieda inšpirácie každodennosťou v sociálnych rozmeroch.

Významná bola pre Novomeského návšteva Sovietskeho zväzu v roku 1934 (Prvý zjazd sovietskych spisovateľov v Moskve), na ktorej sa zúčastnil aj Nezval a Jilemnický (Novomeský tejto udalosti venoval báseň Moskovský večer). Návšteva Moskvy v Novomeskom zanechala až extrémne idealistické stopy – básnik si predstavoval, že v ďalekej utopickej spoločnosti budú básnici predkladať svoju tvorbu ľudovým zhromaždeniam a tieto zhromaždenia budú vášnivo očakávať výnimočné chvíle.

V roku 1935 vydal zbierku básní Otvorené okná, na ktorú pozitívne reaguje literárna kritika – Alexander Matuška aj Jozef Félix (ten zbierku vníma ako syntézu proletárskosti a avantgardy) a tiež Milan Pišút. Táto zbierka autorovi vrátila po období pochybovania a frustrácie zmysel a dôveru pre tvorbu – navrátená dialektická jednota sociálnej revolúcie a poézie.

OD TRENČIANSKO-TEPLICKÉHO KONGRESU K SNP

V roku 1936 ol spoluorganizátorom Trenčansko-Teplického kongresu. Volal po zjednotení všetkých pokrokových a kultúra-tvorních síl východu aj západu v boji proti fašizmu, nekultúrnosti a barbarstvo, cirkevno-náboženské nadradenosti a neľudskosti. Novomeský túto udalosť is odstupom času považoval za kľúčovú a pripomína, že sa podarilo za jeden stôl posadiť mená z rôznych politických vyznaní ako Dilong, Clementis, E. B. Lukáč, Beniak, Poničan, Urban a Jilemnický a dodáva, že niektoré mená už o niekoľko rokov získali „výrazne protichodný zvuk“. Teplická jednota sa podľa Novomeského stala základom pre národnú jednotu v povstaní.

V roku 1936 vypukla španielska občianska vojna proti Frankovej diktatúre, do ktorej Novomeský zapojil aj Československo organizovaním internacionálnych brigád (založil tiež Klub priateľov Španielska). O rok neskôr sa zúčastnil kongresu v Paríži a stal sa priamym účastníkom bojov (dostal sa priamo k československým bojovým jednotkám bojujúcim proti fašistom) a kongresu Medzinárodnej asociácie spisovateľov na obranu kultúry vo Valencii, Barcelone a Madride – výsledkom boli reportáže publikovanej v Slovenských zvesti a Slovenských pohľadoch.

Situácia sa radikalizovala po roku 1938. Novomeský žil v tomto období v Prahe, písal pod pseudonymami, prinášal portréty svetových i domácich básnikov ako zástancov ľudskosti, pokrokových tradícií v kultúre. S Dr. Ivanom Sekaninom, sociálnymi demokratmi a členmi ľavicovej odbojovej organizácie Výbor pre petíciu Verní zostaneme vydával časopis Nová sloboda, ktorý bol hneď v prvý deň nacistickej okupácie zakázaný. Po zániku prvej ČSR sa vrátil na Slovensko (1939), spočiatku býval v Senici a bol bez práce. Potom pracoval ako úradník Obilnej spoločnosti pre Slovensko v Bratislave (od roku 1940), potom redaktor informačného bulletinu dovozných a vývozných akciovej spoločnosti pre Slovensko a neskôr hospodárskeho týždenníka budovateľ (1942 – 1944). V roku 1943 vytvoril ilegálne vedenie Komunistickej strany Slovenska, v roku 1944 sa podieľal na Slovenskom národnom povstaní. Bol členom V. ilegálneho vedenia KSS, ktoré sa utvorilo okolo Karola Šmidkeho, predtým sa Novomeský v odboji neangažoval. Koncom roku 1943 bol za komunistov signatárom takzvanej Vianočnej dohody, ktorou sa komunistický a nekomunistický slovenský odboj spojil na spoluprácu a ktorej uzavretie predznamenalo Slovenské národné povstanie. Po jeho vypuknutí bol členom delegácie povstaleckej slovenských národnej rady (SNR), ktorá 7. októbra 1944 odcestovala do Londýna na rokovanie s vedením československého zahraničného exilu. Delegácia požadovala uznanie slovenského národa za svojský celok a uznanie SNR za trvalého predstaviteľa vládnej a zákonodarnej moci na slovenskom území.

POVERENÍK PRE ŠKOLSTVO A OSVETU

Po druhej svetovej vojne potom patril medzi hlavných slovenských politikov. V auguste 1945 bol delegátom národných výborov zvolený za poslanca Slovenskej národnej rady. Zasadal tu do roku 1946. V rokoch 1945 až 1948 bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov a Matice slovenskej.

V roku 1945 sa stal členom Ústredného výboru KSS a bol ním do roku 1950. Dňa 8. apríla 1945 bol tiež zvolený členom dočasného Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. IX. zjazd KSČ ho v tejto funkcii potvrdil. V rokoch 1945-1946 bol tiež poslancom dočasného Národného zhromaždenia za KSS. Po parlamentných voľbách v roku 1946 sa stal poslancom Ústavodarného národného zhromaždenia, opäť za KSS. Vo voľbách do Národného zhromaždenia roku 1948 sa stal poslancom Národného zhromaždenia za KSS zvoleným vo volebnom kraji Trnava. V parlamente zotrval do februára 1951, kedy na poslanecký post rezignoval. Ako náhradník namiesto neho nastúpil Alexander Dubček. Dlhodobo pôsobil v Zbore povereníkov. V 5. Zbore povereníkov, 6. Zbore povereníkov, 7. Zbore povereníkov, 8. Zbore povereníkov, 9. Zbore povereníkov a 10. Zbore povereníkov pôsobil v rokoch 1945-1950 na poste povereníka školstva a osvety. V roku 1948 tiež krátko pôsobil aj ako povereník informácií v 8. Zbore povereníkov.

Už v prvých mesiacoch po máji 1945 ale jeho vplyv rovnako ako vplyv ďalších národne orientovaných slovenských komunistov v KSS trochu klesol. Síce si udržal post v Zbore povereníkov, ale dominantnú úlohu v slovenskej komunistickej politike začali hrať Viliam Široký a Štefan Bašťovanský, orientovaní centralisticky, menej zdôrazňujúci slovenské záujmy a kompetencie slovenských orgánov. V rokoch 1945-1947 sa Novomeský profiloval ako zmierlivý politik. Aj jedna z hlavných postáv nekomunistické politickej scény, Ján Ursíny, o ňom hovoril ako o „slušnom o rozvážnom človeku“. Keď minister vlády ľudáckeho slovenského štátu Šaňo Mach dostal v povojnovom procese relatívne mierny trest, objavili sa špekulácie, že sa o to pričinil Novomeský, pretože Mach ho za vojny chránil pred perzekúciou. Sám Mach neskôr síce potvrdil, že Novomeský vypovedal na súde v jeho prospech, avšak odmietol, že by mal taký vplyv, aby v KSS presadil mäkší trest. V roku 1947 však Novomeský podporil kampaň KSČ (KSS) vedenú zostrujúcim sa štýlom proti nekomunistickým stranám, obviňujúc ich z kontaktovania sa s exponentmi slovenského štátu. V októbri 1947 potom spolu s ostatnými komunistickými členmi Zboru povereníkov podal demonštratívnu demisiu a vynútil si rekonštrukciu zloženia Zboru a posilnenie komunistického vplyvu v ňom. Počas februárového prevratu v roku 1948 sa potom podieľal na plnom prevzatí moci, okrem iného aj tým, že prevzal jeden z postov v Zbore povereníkov, dovtedy obsadený nekomunistickým poverencom.

Novomeský prispôsobil ideu socializmu na podmienky slovanskej vzájomnosti, ktorú po roku 1945 aktívne presadzovali (táto idea bola prítomná aj v Košickom vládnom programe). Po roku 1945 založil mnohé kultúrne inštitúcie – Slovenskú národnú galériu, Slovenskú filharmóniu, VŠMU, VŠVU, celý rad škôl a kultúrnych inštitúcií. Zaslúžil sa o tzv. koncept jednotnej školy a socializácie kultúry (koncept kultúry pre široké vrstvy, prístup k vzdelaniu všetkým vrstvám obyvateľstva; vzdelávanie negramotného obyvateľstva), poslovenšťovanie maďarských škôl a tiež o vyrovnanie rozdielu medzi východným a západným Slovenskom.

BURŽOÁZNY NACIONALISTA?

Jeho politická kariéra bola náhle ukončená začiatkom 50. rokov 20. storočia kvôli obvineniu z buržoázneho nacionalizmu roku 1950. V marci a apríli toho roku Viliam Široký spustil kampaň proti buržoáznemu nacionalizmu. Vo funkciách skončil Novomeský, Vladimír Clementis aj Gustáv Husák. Bolo im vyčítané ich politické pôsobenie za slovenského štátu aj v čase Slovenského národného povstania, podliehanie maloburžoáznom vplyvom, nedôslednosť, prílišný dôraz na boj za slovenského kompetencie, podceňovanie otázok socialistickej revolúcie a ústretovosť voči ideologickým nepriateľom. V apríli 1950 ešte Husák a Novomeský mohli vystúpiť na zasadnutí ÚV KSS a pokúšali sa obhajovať, však plénum zverejnilo odsudzujúce vyhlásenie k buržoáznemu nacionalizmu, ktoré rozoslalo krajským organizáciám strany. V máji potom nasledoval Husákov a Novomeského ďalší neúspešný pokus o obhajobu a rozhodnutie ÚV KSS o odvolaní Novomeského zo Zboru povereníkov. O Novomeskom sa potom negatívne hovorilo na zjazde KSS koncom mája 1950.

Potom kampaň na niekoľko mesiacov utíchla, ale bola v zosilnenej podobe obnovená začiatkom roku 1951, teraz sa už o Husákovi, Clementisovi a Novomeskom hovorilo nielen ako o chybujícich funkcionároch ale ako o zámerných škodcoch a sabotéroch. Zároveň sa zdôrazňoval ich odlišný pohľad na štátoprávne usporiadanie Československa a dával do súvislosti s ich údajnou kolaboráciou s ľudáckými elementmi. Historik Jan Rychlík usudzuje, že Novomeský a spol. skutočne mali odlišné názory na postavenie Slovenska v republike a ich koncepcia bola bližšia federatívnymi modelu, ale o žiadnu ideovú koalíciu s ľudákmi nešlo. Vo februári 1951 bol Novomeský zbavený funkcie člena ÚV KSČ. V marci 1951 vedenie KSS rozhodlo odstrániť jeho knihy a básne z knižníc a učebníc. V roku 1951 bol zatknutý.

V marci 1954 prokurátor navrhol pre Novomeského 16 rokov väzenia. Nakoniec bol v apríli 1954 odsúdený na 10 rokov v procese Husák a spol. Už čoskoro po procese sa objavili pochybnosti o jeho priebehu. Komisia, ktorú viedol Rudolf Barák, v roku 1955 posúdila jednotlivých odsúdených. Ladislavovi Novomeskému bol 22. decembra 1955 prerušený výkon trestu na dobu 15 dní a potom predĺžené prerušenia do februára 1956, pričom 10. februára 1956 ho prokuratúra a krajský súd prepustili. Nešlo o rehabilitáciu, len o podmienečné prepustenie po odpykaní polovice trestu. V prípade Gustáva Husáka komisia rozsudok ponechala nezmenený. Novomeský potom býval v Prahe, nesmel sa vrátiť do Bratislavy a bol pod policajným dohľadom. V súkromných rozhovoroch sa považoval za obeť mocenských machinácií niektorých slovenských komunistov (Ľudovít Benada, Štefan Major, Karol Bacílek). Od roku 1956 do roku 1963 pracoval v Pamätníku národného písomníctva v Prahe.

NÁVRAT DO VEREJNÉHO ŽIVOTA A REHABILITÁCIA

Potom v rokoch 1963-1970 zastával funkciu riaditeľa Ústavu slovenská literatúry ČSAV v Bratislave. Až po svojej rehabilitácii, ktorú oficiálne vykonal ÚV KSČ v decembri 1963, mohol vydávať svoje diela a znovu vstúpiť do komunistickej strany. Už v máji 1963 bol na Konferencii českých spisovateľov slávnostne znovu prijatý za člena spisovateľského zväzu

Po rehabilitácii ho volia do výborov Zväzu slovenských aj československých spisovateľov, začína pracovať v Ústave slovenského literatúry SAV, vydáva zbierky Vila Tereza (o rok neskôr za ňu dostáva Cenu Klementa Gottwalda) a Do mesta 30 minút. V roku 1964 vychádzajú ďalšie básnické zbierky a výbery a koncom roka je menovaný národným hrdinom (Hrdina Československej republiky).

Od roku 1965 bol veľmi aktívny nielen literárno, ale aj politicky. V šesťdesiatych rokoch publikoval texty v ktorých sa vyrovnával so skúsenosťou z 50. rokov a reevidoval svoje názory na socializmus, pričom zdôrazňoval potrebu slobody v umeleckej tvorbe a demokratizáciu. Vyrovnával sa tiež so Stalinom a kultom osobnosti, ale aj s tými, ktorí sa na Stalina odvolávali a svoje stanoviská popreli iba pre vlastné karierizmus. Ako alternatívu požadoval návrat k leninskej avantgarde. Kolektivizáciu neodmietol, odmietol však násilný prístup ku kolektivizácii.

Laco Novomeský bol priaznivcom vlastenecky a pre-slovansky orientovaného socializmu a tiež internacionálneho socializmu, vyzdvihoval tiež sociálnu dimenziu prínosu národných revolucionárov (Štúr, Kráľ, Hurban, Fándly, Petőfi, Ševčenko, Mickiewicz, Tolstoj, Puškin). Taktiež bol priaznivcom zmiernenia medzi socializmom a kresťanstvom,konvergencie kultúry západu a východu a česko-slovenskej vzájomnosti. Odmietal čechoslovakizmus a tiež separatizmus. Spolu s V. Clementisom a G. Husákom reprezentovali líniiu zmierenia internacionalizmu a vlastenectva. Nadväzovali na odkaz Hurbana, Štúra, Kráľa a ďalších národných mysliteľov. Novomeský je autorom syntetického avantgardného konceptu kultúry ako dialektickej stavby protikladov. Slobodu v umení vymedzil do mantinelu obhajovania vlastníctva výrobných prostriedkov. Bol kritikom dogmatizmu a kultu osobnosti, prívržencom moderny a avantgardy, a tiež leninského prístupu k dejinám (dejinného pokroku v intenciách triedneho boja). Novomeského dielo (básnickej a tiež politickej) je inšpirované rôznorodými autormi ako Z. Nejedlý, Marx, Engels, Lenin, Bakunin, Hegel, Gercen a Herder, Komenský, Masaryk a Beneš. Odvoláva sa tiež často na významné spisovateľa Erenburg, Jaroslava Haška, K. H. Máchu, Jacka Londona, Molière, Rimbauda, H. G. Wellsa, G. B. Shawa, R. Rollanda.

V rokoch 1968-1971 pôsobil ako člen Predsedníctva ÚV KSS. Vysočanský zjazd KSČ ho v auguste 1968 zvolil do ÚV KSČ. Formálne bol do neho kooptovaný 31. augusta 1968. V rokoch 1968-1971 tiež pôsobil ako poslanec a člen predsedníctva Slovenskej národnej rady. Po boku Válka, Mihálika, Horova a Plávku sa rozhodli podporiť „nový kurz“ personifikovaný Husákom.

Na prelome 60. a 70. rokov vychádza kompletná zbierka Novomeského básní i publicistiky. Spolu s Gustavom Husákom sa najviac zaslúžil o vznik federácie, ktorú Novomeský chápal ako vyšší stupeň syntézy a nie separatistickej izolácie. Zaslúžil sa aj o obnovenie Matice slovenskej. V období rokov 1968-1974 bol predsedom Matice slovenskej, od roku 1974 jej čestným predsedom. V roku 1970 sa vzdal funkcie v ÚV KSS a krátko na to vážne ochorel. V júli 1970 ho mozgová mŕtvica úplné vyradila zo spoločenského života.

Laco Novomeský dostal celý rad ocenení: Národný umelec (1964), Rad Ľudovíta Štúra (1967), Rád Klementa Gottwalda (1968), Národná cena SSR (1969), Rad Víťazného februára (1973), Rád republiky (1974), Štátna cena Klementa Gottwalda (1964, 1974), Hrdina Československej socialistickej republiky (1969), Rad Lenina (1969), čestný doktorát na Univerzite Komenského.

Na Novomeského odkaz nadväzuje na Slovensku Spoločnosť Ladislava Novomeského a projekt DAV DVA.

Spracované podľa PERNÝ, L.: Kultúrna revolúcia Laca Novomeského. Ladislav Novomeský o kultúre, umení a politike. Bratislava: Spoločnosť Ladislava Novomeského, 2017

Štefan Drug: Dobrý deň člov… by Pre budúce generácie