Reportáž z konferencie Alternatívy pre 21. storočie v Trnave
V nedeľu, 30. apríla som mal možnosť zúčastniť sa konferencie na tému Alternatívy pre 21. storočie, ktorú usporiadal DAV DVA ako pokračovanie predošlej, rovnako tematicky zameranej konferencie v Žiline.
K usporiadaniu „volume 2“ viedlo viacero dôvodov – predovšetkým množstvo názorov, ktoré bolo potrebné zohľadniť a poskytnúť im priestor a zrejme ešte väčší počet otázok, ktoré ich nasledovali…
Nakoľko sa tento scenár zopakoval i po konferencii druhej, je zrejmé, že nejaká tá otázka ešte stále visí vo vzduchu a tí, čo čakali konečný liek na všetky choroby súčasnosti zrejme zostali sklamaní. My ostatní, s nohami viac pri zemi, sme snáď odišli aspoň s ďalším dielikom skladačky v hlave…
Priebeh konferencie bol audiovizuálne zaznamenaný, takže určite nikto nebude, v prípade záujmu, oň ukrátený a pre tých, ktorých už unavilo sledovanie youtube kanálov, rovnako ako mňa, pripravuje redakcia článok o oboch konferenciách v druhom čísle magazínu DAV DVA, kde sa jednotlivým prednáškam a príspevkom dostane väčšej pozornosti a priestoru, aby nezanikli iba kdesi v mori jednotiek a núl.
Aby som teda nepredbiehal, dovoľte mi teraz iba v skratke niekoľko dojmov. Konferencia sa uskutočnila v príjemných priestoroch jedného trnavského hotela, na ulici V. Clementisa, čo ma, ako zaujímavá náhoda, už samé napĺňalo údivom aj istým očakávaním – už tak dosť značným, vzhľadom na to, kto všetko mal s prednáškou vystúpiť.
Účasť sa, v čase najvyššej pozornosti prítomných, ustálila kdesi na čísle 30 (a zrejme by sa vyšplhala i o čosi vyššie, ak by niekto tušil, že si bude môcť pri vstupe zakúpiť zaujímavé tlačoviny a že bude zabezpečené i občerstvenie, za čo patrí srdečná vďaka členke nášho kolektívu Gabike Hlivjákovej). Kapacita miestnosti teda celkom naplnená nebola, avšak vraví sa, že dav sú už traja, takže sa v konferencii mohlo pokračovať…
Máme právo neobmedzene vlastniť?
Ako prvý vystúpil Adrián Ondrovič z Ekonomického ústavu SAV s prednáškou s príznačným názvom: Inštitucionálne príčiny mechanizmu vzniku kríz. Musím priznať, že som pred prednáškou trpel miernou obavou, či sa, práve kvôli úzkej špecializácii prednášajúceho, referát neponesie iba v duchu odhaľovania jednotlivých pochybení či zlyhaní existujúcich inštitúcií na finančnom trhu v roku 2008 (teda napr. kritika ratingových agentúr za „kupčenie“ s AAA ratingami či emisie toxických CDO (1)). Autor ma však veľmi rýchlo vyviedol z omylu, nakoľko pomenoval príčiny kríz i systémovo a poukázal na štrukturálne nastavenie ekonomických a spoločenských mechanizmov kapitalizmu, nezlučiteľných so zdravo fungujúcou spoločnosťou bez krachov a ekologickej neudržateľnosti (uviedol napr. vylučujúci charakter práva na súkromné vlastníctvo a jeho neobmedzenosť v rozpore s limitmi Zeme). Práve dôraz na ekologickú otázku vo mne vzbudil sympatiu a ukázal, ako široký môže byť záber ekonóma a že ide o viac než o „počtársku“ vedu o ponuke a dopyte. Počas prednášky sa mi dokonca vnucovala po celý čas otázka: nakoľko je „ľudská“ ekonómia vlastne iba ekológiou v širšej „kozmologickej“ perspektíve? Alebo opačne, každá ekonomika je v podstate súčasťou širšieho ekosystému, bolo by teda ekológiu možné nazvať ekonómiou prírody?
Z týchto mojich vnútorných úvah ma vždy našťastie vytrhol p. Ondrovič pútavým grafom či dokonca videom. Za všetky uvádzam napr. prehľadne spracovanú tabuľku najväčších korporácií USA 1955 – 2015, ktorou autor dokumentoval financializáciu systému prebiehajúcu v posledných desaťročiach, kde jasne badať obrovský nástup a prevahu finančného sektora, bánk a poisťovníctva nad „tradičným“ priemyslom (hutníckym, chemickým a pod.). Ten sa tak stáva, takpovediac, iba „vedľajším produktom kasína“ (2), ako by povedal klasik.
Úplne všetkých, myslím, dostal autor prednášky vtipným videom, ktorým odľahčil svoje vystúpenie, avšak nie samoúčelne – na príklade dvoch rozdielne odmenených opíc (z ktorých tá ukrivdená bola evidentne cholerička) dokumentoval biologickú podstatu vnímania spravodlivosti u primátov. Ak nám teda dnes niekto tvrdí, že volanie po spravodlivosti je len nebezpečným a skostnateným reziduom minulosti, zrejme nevidel toto video – alebo nás iba jednoducho považuje za hmyz…
Vydať sa, ale neotehotnieť?
V druhej prednáške nadviazal Roman Michelko na svoje vystúpenie na žilinskej konferencii. Hľadajúc reálne alternatívy ľavicovej politiky nás previedol históriou štandardnej európskej ľavice, pristúpivšej na pesimistickú prognózu thatcherizmu o neexistencii inej alternatívy, ktorá sa zároveň stala i jej diagnózou – neliečiteľným neoliberalizmom, na ktorý ľavica ochorela. Po kontaminácii ľavice „treťou cestou“ Blaira a Schrödera prišla táto zrejme i o posledné zbytky robotníckeho elektorátu, s ktorým bola 150 rokov šťastne „vydatá“.
V tom možno badať i jednu z príčin príklonu robotníckej triedy ku krajnej pravici. Východiskom, podľa Michelka, je alternatíva v podobe autentickej ľavice, ako „návratu“ k pôvodným cieľom socialistického hnutia. Návrat však nikdy nie je absolútny (a ani by nemal byť), a preto ho musí sprevádzať určitá reflexia vlastných pozícií. V súlade s tým Michelko ponúkol niekoľko základných programových bodov, ktorých by sa mala autentická ľavica držať (napr. zastavenie zmenšovania štátu, výrazne progresívne zdanenie vysokých príjmov, Tobinova daň (3) či investície do bytovej výstavby) a naopak, zoznam tých, ktoré má opustiť – medzi nimi i revolučnú cestu k premene samých základov našej spoločnosti. „Dnešná doba nie je tehotná revolúciou,“ tvrdí.
Nech teda posúdi poslucháč a čitateľ…
Trnava 2017, Alternatívy pre ľavicu.docx
Začali magnáti čítať Marxa?
Ako ďalší sa pred kameru a dataprojektor postavil Juraj Janošovský s rozsiahlym referátom na ešte rozsiahlejšiu tému: Kritika globálneho kapitalizmu, zlyhanie reálneho socializmu, alternatívy a východiská. S dobrou náladou, typickou výrečnosťou a ostrovtipom nám pripomenul svoj bonmot, že (parafrázujem) jedinou triedne uvedomelou spoločenskou triedou dneška je globálna finančná oligarchia. Ten výrok má, podľa všetkého, potenciál „zľudovieť“.
Skeptický tón neopustil prednášajúci ani potom, keď sa vydal na hodinovú „spanilú jazdu“ proti všetkým neduhom súčasnosti i minulosti. Nemilosrdne „stínal hlavy“ i tam, kde by to mnohí nečakali, čo vyvolalo určitú kontroverziu a kritickú reakciu ďalšieho prednášajúceho v diskusii po prednáške i v nasledujúcom vstupe, ktorý sa tak niesol v znamení rehabilitácie osočenej teórie.
História nás učí, že dejiny sú vždy dejinami ľudí, dejinami tried, ktoré na seba, v tom či onom období, berú bremeno spoločenskej premeny a nutno dodať, že i privilégium z neho plynúce. Starosť o to, kto bude touto „premennou“ v nadchádzajúcich časoch rozhodne nemožno nikomu zazlievať, hoci zvolí trebárs i konfrontačnú formu voči tomu, s kým je inak na jednej lodi… alebo na jednej konferencii.
Skolabuje systém?
Aplikácia zdrojovej ekonomiky v súčasnej spoločenskej paradigme – to bol názov predposlednej prednášky, ktorou nás sprevádzal Štefan Buchta.
Hovoril o tom ako sa prepracovať z dnešného stavu k Ekonomike založenej na zdrojoch. Spomenul rôzne scenáre a ich plusy a mínusy a skúsil zhodnotiť, ktorý z nich je najpriechodnejší. Súčasný systém môže napríklad skolabovať pod tlakom nedostatku kúpnej sily alebo spájaním lokálne fungujúcich komunít a poklesom dopytu po produkte súkromného vlastníka. Najhorším scenárom by pochopiteľne bola globálna občianska vojna rozpútaná tými, čo sa budú snažiť udržať súčasné pomery. Vysvetľoval tiež, že zdrojová ekonomika nie je len o odborníkoch a že už vôbec nemá čo dočinenia len s nejakou úpravou kapitalizmu, ale ide o nový systém.
Posledným vystupujúcim mal byť Igor Melicher s témou: Má socializmus budúcnosť? Pre nedostatok času sa, žiaľ, tento referát už neuskutočnil. Otázku teda nechávam zodpovedať čitateľa…
1 collaterized debt obligations – cenné papiere zložené z rôznych dlhov s odlišným stupňom rizika, ktoré sa predávali ako „bezrizikové“ a banky s nimi mohli nakladať ako s reálnymi peniazmi
2 výrok J. M. Keynesa
3 ekonomický nástroj regulácie svetových finančných tokov prostredníctvom zdanenia špekulatívnych operácií na devízových trhoch
Foto: archív Mareka Kopilca
Dobre napísané
Dobre napísané, ale mal by som 2 poznámky.
1. – v prípade financializácie by som spomenul, že napriek rastúcemu významu finančného sektora sa on sám na reálnej ekonomike, resp. reálnom HDP (nie na falošnom, ktorý sa oficiálne uvádza) nepodieľa absolútne nijak, to je jeden z mnohých mýtov kapitalistickej propagandy. Keby nebolo toho klasického priemyslu a poľnohospodárstva, za výsledky „práce“ bankárov, poisťovákov a všakovakých iných finančníkov by ste si nekúpili naprosto nič – a skutočné bohatstvo nie sú peniaze, ale to, čo si za ne kúpite. To nie je môj názor, to je fakt.
2. – nedá mi nereagovať na myšlienky pána Michelka. Vzhľadom na to, že on nemal problém moje myšlienky o spravodlivosti na prvej konferencii Davu 2 v Žiline označiť pohŕdavo za absurdné a niekoľkými poznámkami sa snažil moju alternatívu totálne odbiť, ja si tiež servítku pred ústa dávať nebudem. Ale nebudem ani neslušný. Na rovinu sa spýtam – p. Michelko, čo vlastne na týchto konferenciách robíte? Pýtam sa preto, pretože to, čo navrhujete Vy (a čo na rozdiel odo mňa nemáte z vlastnej hlavy; ja som bol jediný, kto predostrel naozaj vlastnú alternatívu, aj keď podobné myšlienky mali už aj niektorí myslitelia v minulosti, napr. Proudhon), nie je žiadna skutočná alternatíva (ako by to malo byť v súlade s názvom konferencií), to sú len kozmetické úpravy. Zvýšiť dane pre bohatých či zaviesť dane pre zisk prinášajúce finančné transakcie sú len kvantitatívne zmeny, nie kvalitatívne. Kvalitatívnymi by boli kroky, ktoré by znamenali nemožnosť prísť k bohatstvu bez reálnej produktívnej práce, čisto na základe vlastníctva (obzvlášť nadobudnutého bez reálnej práce) alebo finančných transakcií. Tieto Vaše však povahu systému vôbec nemenia. Inými slovami, nechajme naďalej legalizovanú krádež v podobe obrovských ziskov čisto na základe vlastníctva alebo machinácií s peniazmi bez akejkoľvek práce pretavenej do reálnych tovarov či služieb pre druhých, len im potom časť z toho zoberieme. Fakt skvelé, len čo je pravda. „Ale nie že budeme meniť finančný systém“ – niečo v tomto zmysle ste povedali ešte na konferencii v ZA a tu obdobne tvrdíte, že základy tohto systému treba zachovať. A tie sú podmienené práve dnešným fin. systémom… Uvedomujete si, že na ňom stojí a padá celý dnešný extrémne nespravodlivý kapitalizmus? Položili ste si niekedy otázku: „A čo ak sú samotné základy tohto systému chybné?“ Asi nie. A ak áno a napriek tomu chcete toto stelesnenie absurdnosti, zločinnosti a nespravodlivosti zachovať, znamená to, že buď:
a) vám tento zvrátený systém vyhovuje a nemáte nijaké morálne zábrany hájiť niečo zločinecké, alebo
b) nerozumiete, ako dnešný (finančný) systém funguje.
Ani jedno by Vás nectilo. Takže Vás vyzývam, aby ste si vyššie uvedenú otázku položili. Veľmi by ma zaujímala Vaša odpoveď na ňu. A poradím Vám. Najprv sa spýtajte – čo v prípade, že stojí dom na zlých základoch? Tiež ich treba za každú cenu zachovať??