Môj otec, komunista /príbeh obyčajného človeka/

V maličkej osade Levočské Lúky neďaleko Levoče, v pôvabnom prostredí lesov a lúk, som za čias socializmu prežila krásne detstvo. Bývali sme v učiteľskom byte pri škole, v ktorej pôsobil môj otec ako riaditeľ. A nielen to, on tú školu aj staval, zorganizoval jej výstavbu v akcii „Z“ a dokonca na nej i manuálne pracoval, samozrejme nie sám, budova školy je i dielom spoluobčanov, ktorí sa na jej budovaní dobrovoľne zúčastňovali vo svojom voľnom čase, stavali ju spolu a pre seba a ZADARMO!

Je dieťaťom doby, budovateľského nadšenia 50-tych rokov, doby, o ktorej sa dnes hovorí ako o časoch „komunistického teroru“/uhol pohľadu/. V osade vyrástla v tých časoch významná šľachtiteľská stanica, postavil sa kultúrny dom, v ktorom okrem bytov, divadelnej a tanečnej sály zriadili i jedáleň pre pracujúcich, vybudovala sa bytovka pre miestnych obyvateľov a pod lesom na jar rozkvital rozsiahly ovocný sad, ktorý v jeseni odovzdával bohatú úrodu, hučalo to v ňom ako v úli, akoby aj nie, keď v ňom postavili včelín, usilovne v ňom pracovali včely, ale i včelár, ktorý odovzdával štátu metráky nefalšovaného medu. Aby miestni obyvatelia nemuseli dochádzať za nákupmi do mesta, zriadil sa v tejto maličkej osade obchod, aj na jeho stavbe môj otec manuálne pracoval.

V ére dnes zvelebovaného kapitalizmu, o ktorom niektorí zaslepenci vyhlasujú, že „je jediným systémom, ktorý sa v histórii osvedčil“, bola osada Dolným majerom Levoče. Žili tu prevažne deputátnici, ktorí sa o toto hospodárstvo starali, ich život bol veľmi ťažký a najhoršie na tom boli sezónni robotníci. Deputátnici bývali v domoch, kde sa v jednej miestnosti tlačili aj dve rodiny. Nevlastnili pôdu a za prácu na statku dostávali odmenu prevažne v naturáliách. V roku 1886 sa jedenásť z nich nakazilo cholerou, aby choroba neprenikla do mesta Levoča, osadu obkľúčili vojaci.

V osade škola nebola.„Do školy som chodil do Levoče vzdialenej 4 km peši, v zime som sa vracal často vo fujavici, brodiac sa snehom…“ spomína syn miestneho obyvateľa. Až v roku 1939 zriadili v dome rómskej rodiny školu.

Otváram starú školskú kroniku, strany sú zožltnuté, atrament vyblednutý a v úhľadných i kostrbatých rukou písaných riadkoch ožíva minulosť:

/Aby som zachovala autentickosť, namiesto slova Róm, budem v texte používať slovo Cigán, rozhodne nie z nejakých hanlivých dôvodov, len preto, lebo sú aj v kronike takto nazývaní./

Od roku svojho vzniku/1940/ sa kronika neviedla, prvý zápis v kronike je od uč. Jozefa Kafku

škol. rok 1945/ 46:

„Prv, než by som začal písať o škole, napíšem niekoľko viet úvodom. Je zaujímavé, že už na piatej škole ako prvý chytám v mene božom pero, aby som tak významnú prácu pre školu, napísal uspokojive. Nech je táto kronika zachovaná na večné časy nám i budúcim! Hneď v prvých vetách môjho počiatku pripomínam, že tunajšia škola nemá vlastnej budovy. Učí sa v prenajatej miestnosti v budove cigána Jána Banga. Učebňa má rozmery 4,80 m x 3,40m x 2,77m. Ako vidno je malá a nevyhovuje. Školu navštevujú cigánske deti a deti deputátnikov. /Počet žiakov ročne 30-40/. Pohyb uč. síl je častý. Niektorá učiteľka ani nevidela žiakov a už sa dala preložiť. Učiteľ musí do školy dochádzať, lebo v osade niet bytu.“

Aj riaditeľ Kafka napokon odchádza na nové pôsobisko.

škol. rok. 1946/ 47:

Dňa 1. novembra 1946 nastúpila službu na škole Eleonóra Mikolajová. Aj ona sa sťažuje na zlé podmienky: „Od 21. februára do 24. februára 1947 bolo zastavené vyučovanie, lebo bola prevedená odsvrabovacia akcia nielen školských detí, ale aj tunajších osadníkov. Koncom júna 1947 rozdané boly medzi žiakmi hygienické potreby /mydlo, zubné kefky a zubný prášok/, z darov AČK zaslalo riaditeľstvo Čsl. Červeného kríža v Bratislave.“ Aj táto učiteľka školu opúšťa.

škol. rok. 1947/ 48:

Na miesto riaditeľa nastupuje nový učiteľ Jozef Kuchár, ktorý sa, ako mnohí pred ním, sťažuje na nevyhovujúce podmienky: „Učebňa ako doteraz je v dome J. Banga, je malá a tmavá. Zborovne a

Od r. 1949 do r. 1957 sa vystriedalo na škole niekoľko učiteľov. Niektorí učitelia na školu nenastúpili, niektorí vydržali na novom pracovisku len tri dni. Škola sa presúva do starej lesnej budovy pri ceste.

šk. r. 1957/ 58:

Na školu nastupuje môj otec, Štefan Kotrády a do kroniky zapisuje: „Po dokonalom uvážení a zvážení všetkých nedostatkov prihlasujem sa na uvedenú školu dobrovoľne. Učí sa v lesnej budove pri ceste, budova je nevyhovujúca, žiadne zariadenie, o disciplíne ani nehovorím. Priviesť rodičov k tomu, aby svoje deti posielali do školy bolo namáhavé. Mnohí rodičia ,zvlášť cigánskeho pôvodu, prichádzali do školy a slovne napádali učiteľa, vyhrážali sa, osočovali. Vyučuje sa veľmi ťažko. Stará budova sa nedá v zime vykúriť. Priemerná teplota dosahuje +5 až -8C. Pri silnejších mrazoch nariaďuje riaditeľ rozpustiť deti domov. Riaditeľ a učitelia chodia po domoch a takto vyučujú. V škole je pri kúrení toľko dymu, že sa necháva preraziť diera cez okná a zakladajú sa rúry, aby bolo v škole menej dymu a teplejšie. Dať ducha škole v tomto nezdravom prostredí. Mladý elán tento boj vyhráva a nezdravé javy v škole ustupujú.

Nastáva zmena v disciplíne, zlepšuje sa školská dochádzka, rodičia začínajú chápať, že ich deti sú vedené správnou cestou. Riaditeľ školy prázdnu budovu vybavuje zariadením, zadovažuje katedru, stojanovú tabuľu. …Prepáčte, že píšem a odkrývam nedostatky tejto školy. Toto nebola škola po žiadnej stránke. Všetka česť učiteľom, ktorí tu pôsobili a dali základ školskému vzdelaniu v tejto osade. Od r. 1940 čiže od začiatku existencie tejto školy sa tu vystriedalo 15 učiteľov, nepočítajúc učiteľov, ktorí na miesto nenastúpili. Všetci odišli. Po prvom roku pôsobenia Štefan Kotrády neopúšťa školu, ale dáva si veľké predsavzatia: Pozdvihnúť úroveň osady, zariadiť školu a bojovať za výstavbu novej školy.“

V marci 1958 som sa ešte k tomu narodila ja, uvrieskané dieťa a nedopriala som otcovi oddych ani v noci.

šk. rok 1959/60:

„Štefan Kotrády neľutuje svoj voľný čas, na vlastnom motocykli doslova “behá“ za možnosťou výstavby novej školy. Výsledok je korunovaný úspechom, keď sa podarilo získať zainteresované zložky a na zasadnutí v máji 1958 bola povolená výstavba dvojtriednej národnej školy v akcii „Z“. Ešte toho roku začína výstavba. Riaditeľ školy, Štefan Kotrády, obetuje svoje prázdniny a je denne na uvedenej stavbe, kde manuálne pracuje, alebo zháňa materiál potrebný na stavbu.“

šk. rok 1959/60:

„Aj tento rok sa nesie v znamení urputného boja o skorú výstavbu školy. Strašný stav v starej budove školy možno dokonale charakterizovať výrokom lekára pri príležitosti lekárskej prehliadky žiakov: „Človeče, ja by som tu nepracoval ani za 5.000 korún.“ Áno verím. No túžba povzniesť národ, deti zaostalé, je hodná viac ako 5.000 korún, a preto pracujem za týchto sťažených podmienok. Riaditeľ školy vypína posledné sily. Dochádza z Levoče, kde doposiaľ býva, vlastným motocyklom. Ráno o 6°°hod. už je na stavbe, kde riadi prácu, usmerňuje a sám manuálne pracuje. Od 8°° hod. doobeda pracuje v škole pri výchove detí. V popoludňajších hodinách pracuje znovu na stavbe až do západu slnka. Vo večerných hodinách navštevuje rodiny a presviedča rodičov, aby sa zúčastnili brigád na stavbe.

Domov k manželke a svojej dvojročnej dcérke sa vracia v neskorých hodinách. Nedokáže ho odradiť ani skutočnosť, že používa svoj motocykel a benzín kupuje za vlastné, pretože MNV a ONV mu odopreli benzín preplatiť, keďže vozidlo je súkromné. Ba naopak v práci pokračuje ešte húževnatejšie. Rada ONV-odbor školstva nakoniec prácu vysoko hodnotí a pri príležitosti dňa učiteľov Štefana Kotrádyho vyznamenáva čestným uznaním za prácu v školstve. Končí školský rok, no práca pokračuje. Ďalšie prázdniny sú venované v prospech výstavby školy.“

šk. rok1960/61:

„V uvedenom školskom roku po prvýkrát dostávajú žiaci knihy a školské potreby zdarma. Už dva roky nepozná riaditeľ, čo je oddych, čo je dovolenka. Posledné úpravy a je deň 3. IX. 1960. Slávnostné otvorenie novej školy! Budova má byt pre riaditeľa školy, riaditeľňu, kabinet, dve triedy a dve miestnosti pre materskú školu.

Je pekné jesenné ráno a schádzajú sa prví hostia, robotníci a deti s kyticami kvetov. Zaznieva hymna, vlajky sa trepocú v jesennom vetre. A vietor roznáša slová uznania a vďaky. Ešte príprava dôstojnej oslavy, posedenie, pobavenie. Posledné vypätie síl. Zdravotný stav riaditeľa školy je vážny – nervové podráždenie žalúdka sprevádzané silnými krčami – veď nie div. Len dvojmesačné vojenské cvičenie prinavrátilo zdravotný stav do normálnych koľají.

Prepáč, drahý kolega, že som písal o tejto ťažkej a namáhavej práci. Písal som to preto, aby si bol hoden tohto diela, vážil si ho a ochraňoval ho a čo je hlavné, využíval v prospech detí – kvetov nášho národa.“

A práca môjho otca nekončí, pokračuje za múrmi novej školy, veľa pekných chvíľ si jej múry pamätajú. Divadelné predstavenie Úbohá Anička môj otec a učiteľka materskej školy nacvičovali niekoľko mesiacov. Vo svojom voľnom čase, po večeroch, hlboko do noci otec vlastnoručne zhotovoval kulisy, kostýmy zvierat, učiteľka ušila krásne kostýmy pre hercov /náš šijací stroj týmto divadelným predstavením skončil svoju životnú púť./ Hra mala premiéru v divadelnej sále novopostaveného kultúrneho domu a mala veľký úspech. Odohrali ju i v susednej dedine a

za peniaze zo vstupného zorganizovali pre deti v lete krásne oslavy MDD pri vatre.

Otec pestoval v žiakoch lásku k prírode, v popoludňajších hodinách podnikal so žiakmi výlety do okolia, učil deti vnímať krásy okolitej prírody a spolu s mojou mamou, ktorá pôsobila na škole ako učiteľka, ich učili poznávať názvy kvetov. „Súdružka učiteľka, našiel som Kopytník európsky,“ dvíhal malú rúčku s rastlinkou tretiačik cigánskeho pôvodu. V zime žiaci chodili do lesa kŕmiť zver. „Súdruh riaditeľ, našli sme ho v lese,“ pribehli raz v lete za otcom udychčané malé Cigánčatá a držali v náručí srnčiatko, malinké, ustrachané, nedokázalo sa ešte na nohách udržať. Súdruh riaditeľ kúpil detskú fľašu, zohrial mliečko, nastokol cumlík a deti ho kŕmili. To bolo radosti! Každý si chcel pri kŕmení aspoň na chvíľu podržať flašu. Srnčiatko vyrástlo a behalo za deťmi ako psík. Chodilo si celé dni voľne po osade, ale vždy sa vrátilo do školskej záhrady, to bol jeho domov.

Otec si potrpel na výchovu, čo sa nenaučili deti doma, doučili sa v škole. Jedného dňa zhorela časť lesa na okraji osady, otec zadovážil stromčeky a spolu so žiakmi vysadili nový les. Každý žiak si posadil svoj vlastný stromček, chodil ho polievať…

Cigánski rodičia boli poverčiví, deti sa báli tmy, lebo cigánske babky ich strašili krokodílom /zaujímavý jazykový relikt/. A tak otec raz v lete zorganizoval výlet na miestny cintorín, cintorín stál na opačnej strane osady pod lesom. Bola čierna noc, deti vyzbrojené baterkami podnikali pomerne dlhú cestu strašidelnou tmou, lepili sa na súdruha riaditeľa a kŕčovito sa držali súdružky učiteľky. Zistili, že v noci nepobehujú po osade krokodíly a na cintoríne nevyliezajú z hrobov duchovia.

Otec bol prísny, keď neprišiel žiak do školy, otec poďho za ním do kolónie, keď vymeškal viac dní, otec nemilosrdne siahol na rodinné prídavky, prísnym okom strážil školskú dochádzku, prísne vychovával žiakov, pritom ich mal rád a robil všetko pre to, aby sa v škole cítili dobre. Otec do kroniky zaznamenáva: „Na škole sa zvyšuje stav detí cigánskeho pôvodu. No je radostné konštatovať, že tieto deti sa nemôžu dočkať nového školského roku.“ Ďalej píše, že cigánske deti už prichádzajú na vyučovanie čisté a do školy chodia pravidelne.

Získal si srdcia žiakov i dôveru cigánskych rodičov. Keď bolo treba, bol prvý, ku komu utekali pre pomoc. Raz večer nám ktosi zvoní na dvere, staršia Cigánka horekuje a ťahá muža dnu: „Pozrite sa, súdruh riaditeľ, čo som urobila?“ ukazovala na muža, ktorému pri hádke odhryzla koniec nosa, doslova, koniec nosa visel nad hornou perou a krvi bolo všade, akoby prasa zabíjali. Otec sa na vojenčine všeličo naučil, reagoval rýchlo, ranu vydezinfikoval, nos vrátil na pôvodné miesto, obviazal. Nos bol zachránený, zrástol so svojím majiteľom a naďalej žil v osade. Len manželka si pri hádke s manželom dávala väčší pozor na to, aby mu ho opäť neodhryzla. Nuž, Rómovia sú temperamentný národ.

V šk. roku 1969/70 zapisuje otec do kroniky:

„Dňa 26. VIII. 1970 prišla na školu vzácna návšteva – Jozef Kafka, zakladateľ tejto kroniky a riaditeľ školy z roku 1946. Potešil som sa jeho návšteve, mohol som mu ukázať, že jeho počiatočné snaženie v škole som zveľadil. Jozef Kafka prejavil obdiv a úctu, poďakoval za všetko, čo som nové do osady priniesol. Toho roku odchádza do dôchodku a ja mu želám mnoho zdravia a pokojných dní na zaslúženom odpočinku.“

Po „nežnej“ sa všeličo zmenilo, osada spustla, šlachtiteľská stanica takmer zanikla, úhľadné políčka, na ktorých sa kedysi vlnili lány šľachtených tráv, zarástli, podchvíľou sa zdalo, akoby na nej šľachtili bodliaky a burinu, taká bola bujná a vysoká. Osada zmĺkla, stíchol v nej kedysi živý pracovný ruch. Ani potôčik, ktorý sa kľukatí osadou, už nespieva tak veselo, ako kedysi. Len vrčí a dudre, lebo musí obtekať veľký kontajner a všelijaké haraburdie, ktoré mu nahádzali do koryta. Otec by zalamoval rukami. Budova školy však stojí dodnes a slúži ako materská škola pre miestnych obyvateľov. Hrajú sa v nej vnúčatá možno už i pravnúčatá otcových žiakov, hrajú sa a učia poznávať svet deti – kvety nášho národa /tak by to napísal otec/.

Obávam sa, že v nich nový systém zadusí to dobré, čo do ich rodičov a prarodičov zasial a vypestoval môj otec – vraj „sviňa červená komunistická“, takej odmeny sa mu totiž dostalo na sklonku života, po „nežnej“ mu dokonca už ako tajomníkovi MsNV v Levoči namiesto oslavy, vystrojili verejnú „popravu“, VPN to nazývalo „DIALÓG“, ale pamätám sa, že otec z neho prišiel domov v infarktovom stave. Pamätám sa na tie časy, pamätám sa, ako nám opľuli kľučky na aute, pamätám sa, ako krúžili s fotoaparátmi okolo nášho domu v Levoči, ktorý si otec sám postavil. Iste boli prekvapení lovci kompromitujúcich fotografií, ktorými chceli vykresliť komunistov ako zlodejov, keď v ulici našli skromný prízemný domček.

To, čo niektorí roky krvopotne budovali, to si po revolúcii špekulanti rýchlo rozobrali, privlastnili, nehovorili tomu síce zlodejina, ale privatizácia. Ich deti si dnes užívajú, jazdia na drahých autách, stavajú si vily, dovolenkujú trikrát do roka a vychvaľujú nový systém. V čase odporného kapitalistického ponovembrového psychického teroru som odišla z práce i ja, vzdala som sa milovanej práce učiteľky, v ktorej som sa snažila riadiť zásadami môjho otca: „Šťastnejší je ten, kto dáva, ako ten, kto berie.”

A ešte perlička na záver:

Po revolúcii si v škole, ktorú otec vybudoval, v jednej triede dočasne zriadili kostol, moja kolegyňa – katechétka, mi vtedy brýzgla do očí: „To je taká stará barabizňa!“ S prepáčením: „Neporazí vás?!“ Veď po päťdesiatich rokoch bude aj z nej stará barabizňa. Či nie? Čas nikomu nepridá na kráse a niekomu ani na múdrosti.