18. marca každého roku si komunisti, socialisti, anarchisti a antikapitalistickí ľavičiari celého sveta tradične pripomínajú začiatok toho, čo sa zvykne označovať ako prvá vláda proletariátu na svete – Parížska komúna z roku 1871. 72 dní prvého pokusu o zdolanie nebies.
Pre bližšie pochopenie toho, o čo v nej išlo, sa musíme vrátiť trochu dozadu. Revolúcie mali vo Francúzsku bohatú tradíciu už od Veľkej francúzskej revolúcie z roku 1789 a francúzski komunisti a socialisti sa na jej tradíciu a na mená ako Robespierre a Marat odvolávali ešte po generácie. Po skončení Veľkej revolúcie Francúzsko zažilo Napoleona, návrat krajne nepopulárnej monarchie Bourbonovcov, druhú aj tretiu revolúciu. Republikáni a prví socialisti sa často prelínali, červená vlajka (ktorá sa zrodila práve v tomto období a vo Francúzsku) sa používala popri trikolóre a ikony francúzskej ľavice ako Blanqui, Louis Blanc či Proudhon pochádzali práve z tohto prostredia plného antiaristokratického zmýšľania, patriotizmu a jakobinizmu.
Vo februári 1848 – tretia francúzska revolúcia zvrhla kráľa Ľudovíta Filipa a zaviedla Druhú republiku. Iba o niekoľko mesiacov neskôr sa však spory medzi buržoáznymi republikánmi a socialistami vyhrotili do násilia. Tam, kde jedni chceli revolúciu politickú a trikolóru, tam parížsky proletariát už žiadal revolúciu sociálnu, právo na prácu a červenú vlajku.
Počas „júnových dní“ roku 1848 boli parížski proletári brutálne rozmetaní násilím a generál Cavaignac nastolil teror. O niekoľko mesiacov odovzdala buržoázia v strachu zo socializmu pokojne moc do rúk Napoleonovho synovca Ľudovíta Napoleona. Vláda rozpútala proti ľavičiarom a demokratom čistky a nastolené bolo tzv. Druhé cisárstvo. Dvadsať rokov vládol cisár ako Napoleon III. a proletárski vodcovia sedeli buď v žalároch, alebo odišli do emigrácie. Blanqui bol uväznený, Louis Blanc a Victor Hugo emigrovali. Pod povrchom to však neustále bublalo.
Koncom 60. rokov 19. storočia sa režim postupne liberalizoval a blanquisti aj novojakobíni sa prebúdzali, pribúdalo otvorených akcií proti vláde a práve vtedy cisár Napoleon III. vyhlásil nešťastnú vojnu proti Prusku a celému Nemeckému spolku v roku 1870. Za niekoľko týždňov bojových operácií bola francúzska armáda rozbitá pri Sedane, cisár bol zajatý a Nemci stáli pred Parížom. A práve vtedy, v najťažších chvíľach, vypukla v Paríži štvrtá revolúcia (Quatrième révolution).
Bola vyhlásená republika a koaličná „Vláda národnej obrany“ pod vedením generála Trochu a ľavicového republikána Gambettu zúfalo organizovala odpor. Blanqui, ktorý bol komunista, ale vždy predovšetkým vlastenec, im vyjadril podporu. Paríž zúfalo odolával nemeckému obkľúčeniu a v jeho uliciach Hugo predčítal zo svojich diel a povzbudzoval ľud. Parížania hladovali a zjedli aj slona v zoo, ale nevzdávali sa.
Celú jeseň a zimu republika Prusom odolávala. „Nijaký štát a nijaký kráľ neprišiel Francúzsku na pomoc, iba jediný človek, Giuseppe Garibaldi,“ ako vyhlásil Hugo.
Lenže francúzska buržoázia a najmä monarchistické a reakčné kruhy sa viac ako Nemcov obávali vlastného ľudu a revolúcie, a tak ako kedysi za Ľudovíta XVI. a po Waterloo, aj teraz osnovali zradu a dohodu s nepriateľom. Začiatkom roka 1871 monarchisti udelili moc „šéfovi štátu“ Adolphovi Thiersovi, ktorý začal s Nemcami dojednávať zradcovský a ponižujúci mier. Odovzdával Nemcom Alsasko a Lotrinsko, zatiaľ čo vo vlastnom Francúzsku plánoval Thiers a jeho prívrženci postupnú reštauráciu bourbonovskej monarchie. Keď správy o rokovaniach prišli do obkľúčeného, ale stále bojujúceho a revolučného Paríža, ľud zúril a situácia bola napätá. Národná garda, zložená z obyčajných ľudí a s volenými dôstojníkmi, držala s ľudom. Profesionálna armáda a najmä dôstojníci podporovali Thiersa. Blanqui bol zatknutý a uväznený a Thiers odrazu nariadil odzbrojiť parížsku Národnú gardu. Scéna pre Parížsku komúnu bola pripravená.
Kristián Haulík
Pozri aj: 150 rokov od Parížskej komúny
