Výročie Parížskej komúny, prvý historický pokus o vládu ľudu s globálnym dosahom

Od 18. marca 1871 do 28. mája 1871 fungovala tzv. Parížska komúna. Prvý krát v dejinách sa uskutočnila, aj keď iba na krátky historický záblesk, socialistická utópia s medzinárodným dosahom. Parížska komúna je povstalecké obdobie v histórii Paríža, ktoré trvalo o niečo viac ako dva mesiace. Toto povstanie proti vláde, vyplývajúce z Národného zhromaždenia, ktoré bolo práve zvolené občianskym hlasovaním, navrhlo pre mesto organizáciu blízku samospráve alebo komunistickému systému. Komúna je čiastočne reakciou na porážku vo francúzsko-pruskej vojne (1870) a zároveň reakciou na vládu Adolfa Thiersa (fr. Wiki)

Ľud si prvý krát vládol skutočne sám a fungovalo to až do momentu, kým tento experiment nebol krvavo potlačený. Prvý pokus o socializmus (resp. išlo skôr o lokálny priamo-demokratický komunizmus) skončil kontrarevolúciou, ktorá sa do histórie zapísala ako Krvavý týždeň (La semaine sanglante). Počas krvavého týždňa bolo usmrtených tisíce ľudí. Na počesť komúny bolo vytvorené pamätné miesto, Stena komunardov, ktoré symbolizuje boj ľavice za slobodu národa.

18. marca Parížania (remeselníci) vystúpili proti vláde Adolfa Thiersa. Vytvorili vlastnú Národnú gardu, ku ktorej sa pridali vojaci. Vláda následne opustila Paríž, resp. ušla do Versailles. Už 26. marca sa konali priamo-demokratické voľby členov Komúny. Socialisti chceli legitímnu vládu, ktorej programom boli nasledujúce body:

  • Národná garda nahradí políciu a armádu
  • Odstránenie nastávajíceho štátneho systému
  • Zavedenie nových orgánov moci
  • Zavedenie volených a odvolateľných úradníkov
  • Zavedenie sociálnych opatrení v prospech pracujúcich
  • Bezplatné vzdelanie
  • Riešenie bytové politiky
  • Spoluúčasť robotníkov pri vedení podniku
  • Vyhlásenie rovnoprávnosti žien

28. marca vzniklo vyhlásenie Rady komúny, nazývanej Komúna Paríž, ktorej ústredný výbor Národnej gardy odovzdáva svoje právomoci. Komúny vznikali aj mestách Lyon, Toulouse a Marseille. Počas vlády komúny bol zavedený revolučný kalendár.

Za oficiálneho vodcu komúny bol formálne zvolený utopický socialista Louis Auguste Blanqui, ktorý bol po celú dobu komúny väznený. Blanqui mal tisíc nasledovníkov, ktorí boli organizovaní do buniek po 10 osobách a každá bunka fungovala nezávisle a nevedela o členoch ostatných skupín. Skupiny komunikovali s vedúcimi iba prostredníctvom kódov, podľa Blanquiho príručky pre revolucionárov. Blanquisti patrili k najdisciplinovanejším predstaviteľom komúny. Ďalšou významnou skupinou boli radikálni republikáni, ktorí sa pokúšali o kompromis medzi komúnou a vládou. Najvýznamnejším vojenským veliteľom komúny bol Eugène Varlin, francúzsky komunista a člen Prvej internacionály, ktorý viedol tisíc vojakov Národnej gardy k pochodu, ktorý sa preslávil spevom „Dlhý život komúne!“ Bol jedným z priekopníkov francúzskeho anarcho-komunizmu.

Odkaz tohto experimentu je dodnes inšpiráciou.

Viac uvádza kniha Mezinárodní komunistické, dělnícké a národne osvobozenecké hnutí:

Sociálne ekonomické opatrenia Komúny mali socialistický ráz. Parížske podniky, ktoré buržoázia opustila, boli predané robotníckym združeniam; mzdy robotníkov, nízke platy úradníkov a učiteľov boli zvýšené a pokuty zrušené. Pracujúci Parížania boli presťahovaní z pivničných obydlí a manzard do bytov boháčov. Komúna mesto zmenila. Paríž prestal byť mestom radovánok boháčov celého sveta; lúpeže ustáli, mestské ulice boli bezpečné, aj keď v nich nebolo vidieť ani jedného policajta; divadlá, múzeá, galérie boli otvorené pre ľud.

Všetka činnosť Komúny vyjadrovala záujmy väčšiny pracujúceho ľudu a uprevňovala republikánske zriadenie. Hlavné, čoho sa Komúne nedostávalo, bol čas preto jednotlivé sociálne ekonomické opatrenia mohla len naznačiť smer, kam sa bude ubrať vývoj.

Veľkým sociálnym opatrením Komúny,“ konštatoval Karol Marx, „bola jej vlastná existencia, jej práca.“

Komúna bola prvou diktatúrou proletariátu v dejinách, zastávala myšlienku oslobodenia pracujúcich všetkých zemí, jej činnosť nadobudla internacionálneho charakteru. V. I. Lenin v článku Pamiatka komúny napísal:

Všetka francúzska buržoázia, všetci statkári, burziáni, továrníci, všetci veľkí aj malí zlodeji, všetci vykorisťovatelia sa proti nej spolčili. Tejto buržoáznej koalícii podporovanej Bismarckom (ktorý prepustil z nemeckého zajatia 100 tisíc francúzskych vojakov, aby pokorili revolučný Paríž… … cez všetky chyby je Komúna veľkým vzorom veľkého proletárskeho hnutia 19. storočia…) sa podarilo poštvať neuvedomelých roľníkov a drobnú vidiecku buržoáziu proti parížskemu proletariátu…

V. I. Lenin: Pamiatka komúny

Po porážke Komúny boli reakcionármi zastrelených nad 30 tisíc ľudí, 10 tisíce boli deportované do vzdialených kolónií, kde väčšina zomrela na tropické choroby a následky ťažkej galejníckej práce.

Parížska komuna (1871) trvala 72 dní ale jej činy sú nesmrteľné. Marx napísal: „Zásady Komúny sú večné a nemôžu byť zrušené.“

Mezinárodní komunistické, dělnícké a národne osvobozenecké hnutí (60.-80. léta 18. století – 1973, Moskva,1974

Bezplatné bývanie, vzdelanie, sociálne opatrenia, rozvoj kultúry pre všetkých, priama demokracia, odvolateľnosť úradníkov, spoluúčasť robotníkov na riadení podnikov, rovnoprávnosť žien, to všetko sú výdobytky vizionárskej Parížskej komúny, ktorú potlačil reakčný režim.

Mgr. Lukáš Perný, autor sa profesionálne venuje dejinám utópií

Odporúčaná literatúra:
LISSAGARAY, P. O.: Dějiny pařížské komuny z roku 1871. Praha: SNPL, 1953
Mezinárodní komunistické, dělnícké a národne osvobozenecké hnutí (60.-80. léta 18. století – 1973), Moskva, 1974

Zdieľaj tento článok:

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *