Významná slovinská vedkyňa, tajomníčka a redaktorka Slovinskej matice Dr. Ignacija Fridl Jarc uviedla vo svojom októbrovom úvodníku, ktorý informuje o novinkách (Novičnik Slovenske matice Oktobrski uvodnik) zapojenie sa Matice slovinskej do realizácie VI. kongresu matíc a inštitúcií slovanských národov, ktorý sa konal minulý rok v Martine.
Ignacija Fridl (*1968) je okrem toho filozofka, komparatívna vedkyňa, kritička aj politička, ktorá bola štátnou tajomníčkou na Ministerstva kultúry Slovinskej republiky a taktiež dekankou Fakulty slovinských medzinárodných štúdií na súkromnej Novej univerzite. Vo svojom texte poukazuje na to, že sklamanie z národa môže viesť až k jeho odmietnutiu (umelec sa odvracia od vlastného národa, paradoxne práve z intenzívneho vzťahu k nemu).
Podľa Ignacije sú ohrozené základné piliere identity (jazyk, kultúrne dedičstvo, historická pamäť, osobnosti národnej kultúry aj samotné vedomie identity), čo uvádza v kontexte kritiky globalizmu a extrémneho individualizmu (transnacionálne a individualistické myslenie vedie k odcudzeniu). Autorka používa metaforu Platónovej jaskyne (ľudia žijú v ilúzii, nie v skutočnom vedomí reality.
Podľa slovinskej filozofky je mládež (budúcnosť) „degradovaná“ a starší (nositelia múdrosti) sú odsúvaní – čím sa narúša prirodzená kontinuita spoločnosti. Slovinská matica podľa Ignacije nemá takú podporu ako podobné inštitúcie v iných slovanských krajinách, preto uvádza možnosť spolupráce matíc ako silný motív pre posilnenie kultúrneho povedomia a identity. Jej text je varovaním pred stratou národnej a kultúrnej identity v dôsledku globalizácie, je súčasne výzvou na jej vedomú obnovu cez kultúru, pamäť a inštitúcie.
Uvádzame celý preklad textu:
Myšlienka „unavil som sa z podoby svojho kmeňa a vysťahoval som sa“ básnika Tomaža Šalamuna a raný denníkový zápis Alojza Rebulu „to by bola tiež téma na písanie: človek, idealista, sa sklamaný nad svojím národom vedome zriekne“ spája sklamanie z podstaty národa, ktoré vedie k vedomému odklonu, rozlúčke, ba dokonca k zrieknutiu sa národa. Ak je však individuálne gesto oboch umelcov dôsledkom hlbokej lásky k slovinstvu, zdá sa, že zabúdanie a vymazávanie národnej identity sa v 21. storočí odohráva na kolektívnej úrovni, a zároveň ako úplná nezainteresovanosť o spolunažívanie v komunite na základe jednotných kultúrnych väzieb. V tejto bezinteresnej zóne postupného odumierania sa ocitlo všetko – slovinský jazyk, naše kultúrne dedičstvo, naše národné dejiny a tvorcovia slovinstva, naše kultúrne osobitosti i identita. To, že sme v našom transnacionálnom, ba až transhumanistickom myslení, v individualizme a egocentrickom konaní len zajatcami zdanlivých tieňov z Platónovej jaskyne, možno najlepšie osvetľuje otázka, kto by pri zdravom rozume mládež, ktorá symbolizuje budúcnosť určitej komunity, cielene drogoval, a starých, ktorí od počiatkov ľudských civilizácií od Východu po Západ predstavovali princíp múdrosti spoločenského tela, urýchlene eutanazoval. A keď som sa pred časom musela na Slovinskej matici obhajovať, vraj že príliš zdôrazňujem slovinstvo a príliš hlasno vyjadrujem nevôľu voči globalizmu, pochopila som, že niektorí chcú dokonca aj najstaršiu slovinskú kultúrnu a vedeckú ustanovizeň, ktorá vlastne vznikla z národnobuditeľských snáh o suverenitu slovinskej kultúry a vedy, zamiesť „na smetisko dejín“.
V takýchto chvíľach je viac než vítané prepájanie Slovinskej matice s inými príbuznými slovanskými ustanovizňami, ktoré sa vo svojich národných prostrediach tešia neporovnateľne väčšej úcte než tá naša. Chorvátska matica má rozvinutú sieť viac ako sto pobočiek po celom Chorvátsku i v zahraničí. Srbská matica, ktorá bude budúci rok sláviť 200. výročie svojho založenia, zaberá až štyri ulice v Novom Sade a popri výraznej štátnej podpore disponuje galériami a knižnicou s viac ako štyrmi miliónmi kníh a publikácií. Dokonca aj Čiernohorci, ktorí maticu v 19. storočí pre existenciu vlastného štátu nezaložili, pocítili koncom 20. storočia potrebu mať ako suverénny národ vlastnú maticu, ktorej zo štátneho rozpočtu poskytujú trojnásobne vyššiu pravidelnú mesačnú podporu, než akú si poskytujeme my sami. Slovenská matica, sídliaca v Martine, predstavuje duchovné centrum celého mesta a živú silu, ktorá svojimi sympóziami a vydavateľskou činnosťou najvýraznejšie udržiava väzby medzi maticami.
V dňoch 11. a 12. septembra opäť zorganizovala stretnutie všetkých matíc, na ktorom sa zúčastnil aj predseda Slovinskej matice dr. Aleš Gabrič. Zúčastnil sa na VI. kongrese matíc slovanských národov, ktorý bol tentoraz sprevádzaný aj vedeckým sympóziom o Pavlovi Jozefovi Šafárikovi a jeho význame pre národné obrodenie slovanských národov v 19. storočí. Vo svojom vystúpení načrtol význam Slovinskej matice pre rozvoj slovinskej kultúry v čase jej vzniku i dnes a zdôraznil, že by bolo vhodné oživiť knižný projekt o spoločných dejinách slovanských národov, ktorý by každá matica vydala vo svojom jazyku. V sympoziálnej časti stretnutia zastupovali Slovinskú maticu slovakisti prof. dr. Andrej Rozman a doc. dr. Špela Sevšek Šramel, ktorí predstavili kontakty slovenských a slovinských kultúrnych tvorcov so Šafárikom a ďalšími vtedajšími slovenskými národnými predstaviteľmi.
V tomto duchu sme na Slovinskej matici pripravili aj októbrový program podujatí, ktorý je koncipovaný tak, aby u nás našiel svoj duchovný domov každý Slovinec bez ohľadu na to, v akých časových, politických, ideových či geografických súradniciach žil alebo žije. Vrcholov takto široko chápaného slovinstva je v októbri hneď niekoľko: návšteva amerických Slovincov, ktorí sú na turné po masových hroboch druhej svetovej vojny v Slovinsku, predstavenie veľmi zaujímavého diela Ligi Roberto o jej priateľstve s Borisom Pahorom, ako aj konferencia o Josipovi Pangercovi, všestrannom uvedomelom Slovincovi z Doliny pri Terste, ktorého 100. výročie úmrtia si tento rok pripomíname. Práve tento muž je smutným príkladom slovinského sebazapierania a sebanegácie. Keď pred sto rokmi spočinul na dolinskom cintoríne, sprevádzali ho tisíce ľudí a terstský denník napísal, že „zomrel muž, ktorý počas celého života od ranej mladosti až do posledného dychu obetoval všetky svoje duševné i telesné sily hospodárskemu, kultúrnemu a politickému pokroku svojho národa“. Keď sa po sto rokoch pýtame, nakoľko sme sa dokázali napiť z prameňov jeho diela, s poľutovaním konštatujeme, že ho dnes pozná už takmer nikto. Takýchto vzácnych koreňov slovinstva je ešte mnoho – stačí začať čerpať z ich miazgy a náš národný strom opäť bujne a hrdo porastie v spoločenstve všetkých ostatných národov, ktoré vedia a dokážu pochopiť, že kultúrna rozmanitosť a bohatstvo kultúr nie sú len slová v európskych kohezívnych formulároch, ale živé, prežívané spolunažívanie kultúr rôznych národov.
