Pri príležitosti 120. výročia narodenia jedného z najvýznamnejších slovenských spisovateľov, predstaviteľa socialistického realizmu, novinára a učiteľa Petra Jilemnického, som sa rozhodol prečítať jednu z jeho najznámejších kníh, Kroniku (Mladé letá, vydanie z r. 1961). Ide o dielo na základe skutočných udalostí, ktoré Jilemnický začal písať v roku 1945 a dokončil ho na jar 1947.
Nasledujúci text vyjadruje zápletku, pointu alebo rozuzlenie diela.
Kniha opisuje okolnosti Slovenského národného povstania v jednej stredoslovenskej podhorskej obci, konkrétne v Čiernom Balogu (aj keď v texte sa dedina priamo nemenuje, ale spomínajú sa iné lokality v jej blízkosti). Rozprávač je štylizovaný do úlohy miestneho horára, ktorý rozpráva kronikárovi – učiteľovi o týchto pohnutých časoch, aby mohol zaznamenať dejiny pre ďalšie generácie do obecnej kroniky. Jilemnický naozaj čerpal zdroje informácií pre túto knihu aj v horárni neďaleko Čierneho Balogu a takisto z obecnej kroniky a od miestnych obyvateľov.
Románový horár Gondáš (v realite Vojtech Antal) je okrem svedomitého poľovníka aj členom Komunistickej strany a zapojil sa do príprav a realizácie Povstania. Príbeh začína na jar 1944 a opisuje postupné dozrievanie protivojnových a protifašistických nálad u miestnych občanov a rozhodnutie pripravovať ozbrojený odboj. Kniha ďalej hovorí o udalostiach po vypuknutí povstania, stiahnutí partizánov do hôr a končí príchodom slávnej Červenej armády.
Samozrejme, ako všade, aj tu sa nájdu postavy záškodníkov, ktorí myšlienku Povstania nepodporujú, ale väčšina obyvateľov dediny spontánne pomáha partizánom. Obzvlášť komunisti tvoria v Kronike oporu povstania ako hlavní strojcovia a „motor“ poháňajúci ozbrojený odpor proti nacistom.Na postave Bety Jarabčanovej, ktorá ako chudobná, no zbožná vdova, bola dobrovoľne ochotná prichýliť zraneného ruského partizána, vykresľuje autor skutočnú kresťanskú lásku prostého ľudu a dáva ju do kontrastu voči tomu, ako sa oháňali kresťanstvom vtedajší politickí predstavitelia, ktorí neskôr vyznamenávali nemeckých vojakov za potlačenie SNP.
Román popisuje predovšetkým udalosti v regióne Horehronia, no zároveň je zasadený do víru celoštátnych a medzinárodných udalostí, ktoré zákonite ovplyvňovali aj tento odľahlý kút Slovenska. Atmosféru príbehu dotvárajú pestré opisy miestnej prírody.
Samotná kniha je rozdelená do kapitol a je písaná štýlom, že poľovník Gondáš pri jeho rozprávaní sa prihovára kronikárovi, ale v niektorých pasážach vytvára dojem, akoby sa prihováral priamo čitateľovi. Dialógy sú prevažne kratšie a dotvárajú opisný charakter rozprávania.
Peter Jilemnický je dnešným režimom zaznávaný, ale osobne považujem román Kronika za dielo vysokej kvality, ktoré bolo po dlhé roky aj maturitnou otázkou na stredných školách. Je poľutovaniahodné, že dnes stredoškoláci takéto diela nečítajú ako súčasť povinného čítania a tak sa postupne vytrácajú udalosti okolo SNP z povedomia mládeže. Považoval som za dôležité si pripomenúť túto osobnosť na stránkach DAV DVA, vzhľadom na to, že Jilemnický takisto spolupracoval aj s príslušníkmi ľavicovej inteligencie združenými okolo časopisu DAV.
Alexander Velitš
Stručne o Petrovi Jilemnickom:
Peter Jilemnický sa narodil 18. marca 1901 v českom mestečku Letohrad. Detstvo a mladosť prežil v Česku, neskôr vyštudoval učiteľský ústav v Leviciach. Po vzniku Prvej republiky absolvovalna Slovensku vojenskú službu, kde sa stretol aj s Klementom Gottwaldom. V roku 1922 vstupuje do KSČ.
V roku 1926 emigroval do ZSSR ako člen INTERHELPO, kde strávil dva roky. O svojich skúsenostiach zo Sovietskeho zväzu napísal knihu Dva roky v krajine sovietov a tiež čerpal námet pre svoj román Zuniaci krok.
Po návrate do Československa sa stal Jilemnický redaktorom novín Pravda a neskôr v 30. rokoch pôsobil ako učiteľ v rôznych slovenských obciach. „Zaujímal o pomery, v ktorých žijú jeho žiaci, o problémy, s ktorými musia dennodenne zápasiť ich rodičia,“ z toho potom čerpal inšpiráciu pre svoje ďalšie knižné diela (Kus cukru, Pole neorané).
Postupne, na vlne čoraz väčších autonomistických tendencií Slovenska, bol nútený vrátiť sa naspäť do Čiech, pretože českí učitelia na Slovensku neboli ľudáckymi autoritami príliš vítaní.Ďalej pracoval ako učiteľ a zároveň sa podieľal na ilegálnej činnosti KSČ, až kým ho roku 1942 nezatklo Gestapo a bol odsúdený na nútené práce v tábore Griebo pri Coswigu, neskôr v Dessau.
Po oslobodení sa vrátil na Slovensko. Pracoval na povereníctve školstva a osvety ako vedúci oddelenia pre deti a mládež a neskôr bol poslancom Dočasného národného zhromaždenia za KSS. Od roku 1948 pracoval ako kultúrny atašé československého veľvyslanectva v Moskve, kde aj zomrel. Vyznamenaný radom SNP I. triedy.
Použité zdroje:
1) JILEMNICKÝ, Peter. Kronika. Bratislava : Mladé letá, 1961.
2) http://tlbhistory.szm.com/p130.htm
3) https://sk.wikipedia.org/wiki/Peter_Jilemnický
Jedna menej podstatná oprava. Je problematické napísať, že Jilemnický „čerpal z miestnej kroniky“, lebo v skutočnosti aj tú miestnu kroniku napísal on. Jilemnický bol učiteľom v Čiernom Balogu a prišiel za ním predseda MNV, aby spísal vojnové udalosti do kroniky, aby sa nezabudlo. Jilemnický to potom vydal ako knižku.
Nadpis hovorí, že knižka má čo dať mládeži. No, nielen. Mohla by to byť inšpirácia aj pre nás. Ten odpor ľudí v Čiernom Balogu proti fašistom bol totiž spontánny a bolo ho treba len zorganizovať, aby bol účinný. Niečo také nám chýba dnes – spontánna vôľa klásť účinný odpor silám, ktoré nás ničia.
„Ušľachtilý človek si je vedomý iba spravodlivosti. Malý človek len svojich záujmov.“/ Konfucius /
Slováci sa zmenili, zmenil ich systém; vychoval príliš veľa „malých ľudí“.
A preto chválim príspevok Alexandra Veltiša; možno po prečítaní knihy/ak vôbec/ niektorí zistia akí sú „malí“.