Slúžil šesť rokov v britskej armáde, patrí medzi veteránov afganskej vojny. Priama skúsenosť s hrôzami vojny výrazne naštrbila jeho dôveru vo vládne orgány a hodnovernosť proklamovaných cieľov intervencie. Na druhú misiu preto odmietol narukovať, začo si odsedel trest. Stal sa prvým vojakom, ktorý verejne odsúdil vojnu v Afganistane.
Ako mladík sa nechal zlákať vidinou finančného zabezpečenia ako aj všadeprítomnou propagandou – veril, že ako príslušník britskej armády sa bude spolupodieľať na šírení demokracie a pomôže znovu vybudovať krajinu, rokmi kvárenú náboženským fundamentalizmom a terorizmom. V roku 2004 vymenil ako dvadsaťdvaročný svoje ospalé mestečko Suffolk za vzrušujúci svet kasární a výcvikových táborov. Prvé skúsenosti získaval na báze v Surrey, neskôr absolvoval zaťažkávaciu skúšku v Deepcute. V roku 2005 ho poslali do regimentu poskytujúceho logistickú podporu pre jednu z leteckých brigád, odkiaľ bol už iba krôčik k ostrému nasadeniu. Nasledujúci rok absolvoval sedemmesačnú misiu v Kandaháre. Priama konfrontácia s holou, neprikrášlenou skutočnosťou mu však vyrazila dych a podmienila výrazný posun v postoji. Vlastenecké nadšenie ho rýchlo opustilo vo svetle nových skúseností, ktoré ho presvedčili o nemorálnosti, neopodstatnenosti a kontraproduktívnosti zásahu USA a NATO v krajine. Nasledovala osobná rebélia, ktorá vyústila až do odignorovania nasledujúceho povolávacieho rozkazu.
Razantný postoj
23. júla 2009 zvolal tlačovú konferenciu, na ktorej viditeľne rozrušený odkryl dôvody, pre ktoré odmieta naďalej slúžiť v britskej armáde: „Vrátil som sa so zmiešanými pocitmi. Vrátil som sa zahanbený. Nemohol som vlastne ani pomenovať, čo sme tým dosiahli, že sme tam boli,“ hovoril s roztraseným hlasom. Novinári ho počúvali so zatajeným dychom, pričom z každého jedného slova, ktoré predniesol, bolo cítiť zvláštnu zmes rozrušenia, ale aj pevnej a nekompromisnej rozhodnosti. Pokračoval: „Cítil som značné rozčarovanie. Rovnaké rozčarovanie pociťujú aj moji kolegovia, ktorí stále slúžia na misiách v Afganistane a Iraku. Vo všeobecnosti panuje značná nespokojnosť v armáde, čo je dosť znepokojujúce.“
23. júl 2009: na tlačovej konferencii oznamuje verejnosti svoje rozhodnutie o vypovedaní služby.
Na proteste za ukončenie britských operácií na území Afganistanu v októbri toho istého roka sa vyjadril ešte razantnejšie, keď o afganskej intervencii hovoril otvorene ako o „veľkom zle“. Pred tisíckami protivojnových demonštrantov odkryl dôvody, ktoré viedli k jeho rebélii: „Nemôžem sa toho zúčastňovať. Mojou morálnou povinnosťou je skúsiť to zastaviť. Som vojak, som viazaný zákonom. Ale očakával som, že obrana záujmov tejto krajiny bude legálna a ospravedlniteľná.“ Na margo toho, že pre časť verejnosti sa okamžite stal hrdinom a symbolom radikálneho protivojnového stanoviska, dodal odhodlane, ale zároveň s dávkou skromnosti:
Nezastavia ma. Budem pokračovať. Nemôžem byť umlčaný, budem o tom hovoriť aj naďalej a robiť to, čo považujem za správne. Ľudia mi hovoria, že som odvážny, ale ja sa necítim byť odvážny, práve naopak, cítim sa byť dosť vydesený. Musím to však robiť, inak by som s tým musel žiť naveky – a to nemôžem.“
Týmto rebelantským aktom výrazne polarizoval verejnosť: jedna časť ho apriórne odsúdila ako zbabelca, kým pre tú druhú, ochotnú načúvať jeho dôvodom, sa stal symbolom živelného odporu voči nezmyselnej vojne. Celkom prirodzene sa tak stal hovorcom veľkej časti (nielen) britskej verejnosti. Veď už v tej dobe sa podľa prieskumov verejná mienka výrazne nakláňala požiadavke na stiahnutie vojsk z Afganistanu: dve tretiny Britov vyjadrili presvedčenie, že vojna je odsúdená k neúspechu a žiadali okamžitý návrat jednotiek domov.
Vrátený odznak
Vojenský súd sa s ním nemaznal: odsúdil ho na deväť mesiacov vo väzení. Keď ho ozbrojení príslušníci štátnych zložiek odprevádzali na súd, neprejavil ani náznak deklasovanosti: moment, keď zdvihol päsť na znak nezlomnosti a nepoddajnosti, obletel celý svet. Vo svojej knihe „Soldier Box“ (2013) si spomenul aj na tieto krušné časy: „Bol som uväznený, aby ma umlčali. Bola to reakcia na moje malé disidentstvo. Uväznenie predstavovalo zákernú odplatu zo strany mojich skompromitovaných nadriadených zato, že som ich stiahol do bahna. Otvorene som ich pranieroval na verejnosti, čím som porušil všetky tabu. Kládol som nepríjemné otázky o tom, čo sa v skutočnosti deje v Afganistane, a toto sa stalo mojím trestom. Moja akcie vyvolali odozvy, ktoré spôsobili spochybnenie ilúzií o efektivite, sile a spoľahlivosti armády, ale tiež poukázali na servilné lipnutie na uložených povinnostiach.“ Počas väzby dostal množstvo podporných listov, v priemere vyše dvesto denne. Napokon i dobu väzby mu skrátili na päť mesiacov. Ex-vojak sa nenechal zastrašiť a vo svojich aktivitách pokračoval aj po odpykaní trestu. Po prepustení demonštroval svoje znechutenie zo spoluúčasti na kandahárskej misii ešte šťavnatejšie: odznak, ktorý získal za službu vlasti, demonštratívne vrátil jednému z vládnych zamestnancov priamo v sídle vlády na Downing Street v Londýne. „Bol som v exile a väzení iba kvôli tomu, že som vyslovil vlastný pohľad. Zahľadel som sa na ten odznak a pomyslel som si, že namiesto toho, aby chytal prach na poličke, im ho vrátim,“ vysvetľoval novinárom počas ostro sledovanej udalosti vrátenia metálu. Zároveň nekompromisne požadoval okamžité stiahnutie vojsk: „U vojakov, ich rodín i bežných občanov sa zvyšuje povedomie o skutočnej príčine neustáleho naťahovania vojny, ktorá sa premenila na akúsi snahu s jediným cieľom: zachovať si tvár. To isté si myslí väčšina – 70 percent ľudí požaduje stiahnutie, bez ohľadu na ich pozadie či politickú orientáciu, nakoľko sa jedná o drahú, špinavú a krvavú vojnu s jediným účelom – opticky si zachovať tvár. A ľuďom to začína byť celkom jasné.“ Následne spustil protivojnovú kampaň, v rámci ktorej odkryl aj skutočné dôvody, pre ktoré sa mladí muži a ženy nechávajú zlákať na vojnové operácie v ďalekej cudzine (často bez mandátu medzinárodného spoločenstva): „Do vojska som išiel ako väčšina mladých chlapcov vo veku, kedy som mal iba veľmi hmlistú predstavu o tom, čo to obnáša. Mladí chlapci vo veku 18-22 rokov ešte nemôžu chápať medzinárodné vzťahy v celej ich šírke a zložitosti, navyše skutočné dôvody misií im zatajujú. Dôvody, pre ktoré sú ochotní narukovať, možno rozdeliť medzi ekonomické a ideologické. Tieto motivácie sú ďalej dotvárané triednou príslušnosťou, kultúrnym pozadím a skúsenosťami. Rozhodnutie nevzniká vo vákuu slobodnej vôle, mnohí inú možnosť vlastne ani nemajú.“ Služobné zbrane a uniformu odložil, namiesto nich sa vyzbrojil papierom, perom a brnením voči nikdy nekončiacim atakom zo strany konzervatívnych elementov spoločnosti. Stal sa aktivistom, novinárom a predovšetkým šíriteľom osvety: verejnosti odkrýva tajomstvom zahalené skutočnosti práce armádnych príslušníkov a samotných vojakov zas neúnavne poúča o právach, o ktorých často ani nevedia – predovšetkým o práve na výhradu svedomia. Jeho články sa stali vyhľadávaným artiklom pre rešpektované tlačoviny, svoje skúsenosti zaznamenal aj v knihe „Soldier Box“ (2013).
Glenton v rozhovore pre RT.
Kritika okupácie
Keď intervenciu v Afganistane otvorene prehlásil za okupáciu, mnohým vládnym či mediálnym kruhom stúpol na otlak. Kým väčšina uhladených politických komentátorov, škrobených politológov a premúdrených akademikov iba od stola dogmaticky opakuje oficiálne stanoviská o potrebe boja proti terorizmu a inštalovaní demokracie v Afganistane, on vychádza z vlastných skúseností, získaných priamo v teréne. Vďaka ním získal schopnosť ako aj morálnu spôsobilosť demaskovať jedno diskutabilné tvrdenie za druhým. Upozorňuje tiež na skutočnosť, že príslušné rezolúcie OSN neposkytujú žiadny mandát pre agresívnu okupáciu Afganistanu, ani žiadne právoplatné rozhodnutie o autorite, ktorá by sa jej mala zhostiť. Práve absenciu opory v existujúcich literách medzinárodného zákona pre intervenciu americkej armády a jej spojencov uvádza ako hlavný dôvod pre odmietnutie druhej služby v Afganistane.
Glenton nezostal osamotený: medzi známych armádnych disidentov patrí aj Mike Prysner so svojím odvážnym prejavom.
Kritiku adresuje médiám i politikom, nešetrí však ani vlastné rady: pranieruje chýbajúce pokrytie o skutočnom dianí zo strany médií (ktoré viedlo často k vytváraniu falošných predstáv o vojne ako aj zamlčiavaniu závažných skutočností), fatálne pochybenia vedúce k strate dôvery domáceho obyvateľstva voči spojeneckým jednotkám (najmä množstvo neopodstatnených útokov na civilistov a iné zlyhania), slepé vlastenectvo vojakov či zneužívanie agendy o stiahnutí vojsk v predvolených prestrelkách namiesto reálneho riešenia situácie.
Mediálne (ne)pokrytie
Jeho slová o nezverejňovaní rôznych citlivých skutočností potvrdzuje aj niekdajší kaplán britskej armády Dr. Peter Lee, ktorý v roku 2012 zverejnil komunikáciu s niekoľkými vysokopostavenými dôstojníkmi britskej armády (ich mená z bezpečnostných dôvodov neuviedol). Jeden z nich, major, sa v e-maile vyznal zo svojho narastajúceho rozčarovania. Vyjadril skepsu ohľadom pravdivosti dôvodov, ktoré britská verejnosť ako aj radoví dôstojníci dostávajú ohľadom vojenskej intervencie. Vojnu uviedol ako stratenú, pričom ju prirovnal k záveru dávno rozhodnutého zápasu rugby, kedy okrem optického vylepšenia zahanbujúcej prehry už prehrávajúci tím nemá čo dosiahnuť. Zároveň však v honbe za kozmetickým vylepšením rezultátu stále môžu prísť o svoje zdravie či dokonca život. Ako však major ďalej uviedol, ani napriek ostrej kritike a prevažujúcej skepse neplánoval dezertovať, keďže sa nechcel spreneveriť svojim povinnostiam. Ďalšie informácie, ktorá kaplán uvádza, získal od bývalého príslušníka britských špeciálnych síl: ten pôsobil v Afganistane ako súkromný kontraktor, poskytujúci bezpečnostné služby pre armádne konvoje počas presunov. Práve tie sú pritom najzraniteľnejšie z hľadiska útokov domácich povstaleckých jednotiek. V korešpondencii s kaplánom vyslovil svoje rozhorčenie nad množiacimi sa prípadmi, kedy aj napriek ťažkým stratám úplne absentovalo mediálne pokrytie. Ďalší vysokopostavený anonym sa zasa kaplána horko spýtal, koľko hlasov stojí jeho život – naznačoval tým spôsob, akým vládna strana pred voľbami šermovala so sľubmi o stiahnutí vojsk z Afganistanu. Kaplán Lee svoje zamyslenie uzatvára: „Ako bývalý vojenský kaplán sa hlboko zaujímam o osudy našich mužov a žien, slúžiacich na zahraničných misiách. Musel som sa veľakrát pozerať priamo do očí manželiek, rodičov a detí, ktoré sa dozvedeli, že ich milovaní sa nikdy nevrátia domov. Zažil som vojakov, ktorí sa prebrali z hlbokej kómy, aby vzápätí zistili, že im jedna či dve končatiny chýbajú. Zažil som dospelých udatných chlapov, ktorí sedeli v mojej kancelárii a plakali, márne sa snažiac pochopiť zmysel toho, čo zažili a dôvody, pre ktoré sa musia znova vrátiť do služby.“
Umelecké reflexie: skladba „Hero of War“ od amerických punk-rockerov Rise Against pojednáva o vojakovi, ktorý po návrate z Iraku trpí posttraumatickým syndrómom.
Glenton často kritizuje podobné hurávlastenectvo ako v podaní prvého z anonymných dôstojníkov. Na základe ich ochoty zotrvať v službe a konať v súlade s príkazmi autorít (aj napriek vážnym pochybnostiam) názorne demonštruje tendenciu, silne zakorenenú v armádnom prostredí. Dôvody servilnosti sa pritom rôznia a siahajú od ekonomicko-spoločenských dôvodov (hrozba straty práce a následnej nemožnosti uplatnenia) až po slepý patriotizmus, vieru v autoritu a prehnaný zmysel pre povinnosť. Buričský ex-vojak preto za žiadnych okolností nezabúda pripomenúť existenciu výhrady svedomia ako legálnej možnosti. „Práve preto nemôžeme akceptovať zúženie debaty ohľadom služby v Afganistane na výmenu tvrdení o hrdinstve či zbabelosti. Namiesto toho posmeľujem príslušníkov ozbrojených zložiek, aby začali skúmať svoje možnosti na odmietnutie, aby boli vedomí o ich existencii a konali v súlade so svojou vôľou.“
Útoky na civilistov
Medzi hlavné príčiny Glentonovho radikálneho zvratu vo vnímaní armády ako aj straty dôvery v opodstatnenosť vojenských operácií NATO v Afganistane patrí aj množstvo incidentov, vojnových zločinov a iných krutostí, páchaných spojeneckými vojskami na civilnom obyvateľstve. Veľké pohoršenie vyvolalo obvinenie dvojice britských vojakov z obťažovania dvoch detí (chlapca a dievčaťa) vo veku desiatich rokov, o ktorom informovalo BBC, The Guardian ako aj iné renomované médiá na ostrovoch. Ďalší incident, na ktorý by britská armáda najradšej urýchlene zabudla, má na svedomí vojak Daniel Crook: ten bol zbavený služby a odsúdený potom, ako napadol desaťročného afganského chlapca na bicykli. Chlapca vraj poslal jeho otec kúpiť jogurty, keď ho „šíriteľ demokracie“ z druhého konca sveta bezdôvodne pichol bajonetom do obličiek… Obeť surového útoku napokon prežila, ale výčiny mladého vojaka výrazne naštrbili dôveru afganskej verejnosti v zahraničné jednotky. Podľa výpovede chlapcovho otca sa britská armáda za tento incident ani neospravedlnila a rodine zaplatila odškodné vo výške 800 libier… Podľa zistení denníka The Guardian trpel Crook v čase útoku ťažkou opicou po prepitej noci a pre svoje konanie nedokázal uviesť žiadny racionálny dôvod. Okrem týchto prípadov sa vyskytlo niekoľko ďalších medializovaných incidentov, ktoré vyústili do obvinení príslušníkov britských ozbrojených síl. Tieto prípady vyšetruje SPA (Service Prosecuting Authority), ktorá vznikla v dôsledku spochybňovania nezávislosti vojenských orgánov vyšetrujúcich zločiny v Iraku – nová inštitúcia už spadá pod civilnú sféru. Mnohé z týchto prípadov vyniesli na svetlo sveta dokumenty zverejnené prostredníctvom Wikileaks, o iných zasa informujú príslušné orgány OSN.
Excesy Američanov
Ani Briti sa však nevyrovnali brutalite niektorých amerických jednotiek voči civilistom. Medzi najšokujúcejšie patril široko medializovaný prípad „lovca trofejí“ Calvina Gibbsa, vtedy 26-ročného seržanta americkej armády. Vyšetrenie ukázalo, že pod Gibbsovým vedením sa sformoval tím zabijakov, ktorý si voľné chvíle krátil lovom na civilistov – samotný Gibbs si pritom nechával prsty, nechty a iné časti tela svojich obetí ako trofeje, rád sa tiež nechával zvečniť pózujúc s čerstvo zabitou „korisťou“. Podľa slov vojenského prokurátora Roba Stelleho disponoval obrovskou charizmou, pomocou ktorej dokázal ovplyvňovať príslušníkov jednotky nižšieho rangu. Tak sa mu podarilo presvedčiť aj jedného z vojakov, aby zaútočil granátom na 15-ročného civilistu, pracujúceho na poli. Druhý vojak dielo dokonal presne mierenými výstrelmi. Gibbs sa podľa výpovede prvého z nich následne so zvyškami chlapcovho tela hral, „akoby to bola bábka“. Gibbsa a niektorých jeho ľudí usvedčili okrem tejto i z ďalších dvoch vrážd. Počas procesu s Gibbsom vyšla najavo aj ďalšia z jeho morbídnych záľub: každú zo svojich obetí z jeho misií v Iraku a Afganistane symbolizovala jedna vytetovaná lebka na jeho nohe – dokopy ich v čase vyšetrovania mal šesť… Jeho výčiny mu vyniesli rozsudok doživotia, avšak s možnosťou podmienečného prepustenia po desiatich rokoch…
Glenton pripomína i ďalšie neslávne slávne incidenty: pózovanie amerických mariňákov s vlajkou s písmenami SS, výrazne pripomínajúcimi znak niekdajších rovnomenných nacistických jednotiek, či videozábery štyroch mužov vo výzbroji jednotiek US Marine, močiacich na telá, ktoré médiá označili za telesné pozostatky afganských ozbrojencov. Žiaden z týchto incidentov však nezdvihol takú vlnu pobúrenia ako masaker v Panjwai v marci 2012: americký seržant Robert Bales vtedy chladnokrvne zavraždil šestnásť civilistov (vrátane deviatich detí) a ďalších šesť zranil. V auguste nasledujúceho roka ho americké orgány odsúdili na doživotie. Incident navyše prišiel v dobe narastajúceho odporu Afgancov voči prítomnosti vojsk USA a NATO, ktorý okrem spomínanej nahrávky spôsobilo aj spálenie niekoľkých výtlačkov koránu americkými jednotkami, slúžiacimi na leteckej základni Bagram.
Hasenie incidentov
Incidenty sa – zväčša neúspešne – pokúšali hasiť predstavitelia zúčastnených vlád. Hodnotili ich ako „izolované incidenty“ alebo ako „nevysvetliteľný akt jedného človeka“ – ako Hillary Clintonová, vtedajšia americká ministerka zahraničia, eufemicky pomenovala masaker v Panjwai. Na jednej strane síce incidenty príslušné orgány skutočne vyšetrovali a vo väčšine prípadov sa agresorom dostalo zaslúženého trestu, najviac však zarážajú snahy o izolovanie a vykorenenie týchto udalostí z ich geopolitického kontextuálneho ukotvenia. Kým v súvislosti s nepohodlnými režimami by tí istí vládni predstavitelia ako aj množstvo provládnych plátkov postupovalo ďaleko dôslednejšie a prípady by interpretovalo ako „zločiny režimu“, pri hasení vlastných zlyhaní sa takejto dôslednosti dobrovoľne vzdávajú – namiesto nej siahajú po výklade zbavenom geopolitického pozadia a príčinných súvislostí. S takýmto postupom polemizuje aj samotný Glenton, ktorý tieto incidenty hodnotí ako politické. Pritakáva mu aj Seumas Milne z Labouristickej strany (predtým dlhoročný renomovaný žurnalista), jeden z najväčších kritikov vojnového ťaženia v Iraku či Afganistane na britskej politickej scéne, ktorý pripomína paralely s Irakom: „Presne ako v Iraku, zabíjanie a obťažovanie civilov okupačnými silami predstavovalo integrálnu súčasť vojny od samotných začiatkov.“ Snahy o zľahčovanie incidentov ako ojedinelé a náhodné výrazne nahlodávajú aj slová amerického generála Stanleyho McChrystala, niekdajšieho veliteľa jednotiek NATO v Afganistane: „Zastrelili sme obrovské množstvo ľudí, ale pokiaľ dobre viem, ani v jednom prípade sa nedokázalo, že by predstavovali akúkoľvek hrozbu.“
Negatívne dôsledky
Milne dopĺňa: „Principiálne, tieto problémy sú politického charakteru, takže možno ich vyriešiť (resp. im predchádzať) iba účinnými opatreniami na politickej úrovni. Nijakým spôsobom tým nezľahčujeme zodpovednosť samotných agresorov, ak povieme, že ich útoky majú oveľa komplexnejšie príčiny.“ K podobným záverom sa na základe priamej konfrontácie s realitou dopracoval aj afganský veterán Glenton, ktorý hovorí o týchto prípadoch ako o vypuklej fáze zámernej a cieľavedomej dehumanizácie, kedy sa pomocou cielených psychologických metód budúcim vojakom otupuje zmysel pre súcit:
Tréningy zahŕňajú aspekt dehumanizácie, ktorý prebieha v dvoch smeroch – smerom k nepriateľom i našim vojakom samotným. Tieto prejavy sa rýchlo nabaľujú a prehlbujú smerom ku koncu dlhej, dehumanizujúcej a neúspešnej vojny.“
Tento aspekt prehlbujú aj straty, ktorým čelia vojaci na oboch stranách konfliktu: strata spolubojovníkov môže často viesť k silným emocionálnym pnutiam, vedúcim k túžbe po pomste. Glenton: „Dôvody radikalizácie vojakov v skutočnosti nie sú veľmi ďaleko od dôvodov radikalizácie vraždiacich ´osamelých vlkov´, teroristických buniek či detí, ktoré sa po dronových útokoch stali sirotami: jedná sa o priamy dôsledok politiky, ktorá sa nepriaznivo dotýka jednotlivca resp. ľudí, na ktorých mu záleží.“ V tomto zmysle nemožno nikdy podobné agresívne prejavy na úkor civilistov hodnotiť ako anomáliu – práve naopak, sú prirodzeným dôsledkom spolupôsobenia množstva faktorov. Dôsledky podobného vyčíňania sú ďalekosiahle: vrhajú zlé svetlo na armádu, negatívne ovplyvňujú verejnú mienku a v neposlednom rade majú výrazné implikácie na psychologický aspekt vedenia vojny – dôvera zo strany civilného obyvateľstva klesá. I v Afganistane sa spočiatku ambivalentný postoj domácich k spojeneckým jednotkám pod vplyvom množstva incidentov postupne ocitol na bode mrazu. „Žiadne povstanie by neprežilo bez podpory zo strany civilného obyvateľstva, či už ide o poskytnutie útočiska, garanciu bezpečnosti či iné formy pomoci,“ osvetľuje britský ex-vojak. „Fakt, že domáci odboj pokrýva nezanedbateľné časti krajiny prakticky bez akýchkoľvek pochýb, nám naznačuje, že podporu zo strany ľudí sme už stratili – čiastočne pre množstvo chýb a zbabraných akcií.“
Búranie mýtov
Heroizácia príslušníkov ozbrojených zložiek zohráva jednu z kľúčových úloh pri nakláňaní misiek verejnej mienky na stranu ospravedlňovania vojenských intervencií na územiach suverénnych štátov. Kultúra nekritického a iracionálneho vzhliadania na vojakov tvorí jeden z aspektov neschopnosti vnímania krutej vojnovej a okupačnej reality. Práve demaskovanie mýtov o hrdinských vojakoch, oddane slúžiacich v prospech svojej vlasti a najvznešenejších ideí, si kladie Glenton za svoj ďalší cieľ. Avizuje dokonca ďalšiu knihu, ktorá sa bude týkať práve tejto témy. Na margo prevažujúcej dogmy, vytvárajúcej zdanie nedotknuteľnosti vojakov v spoločenskom ponímaní, vyzýva: „Nemali by sme cítiť nátlak, aby sme zdôrazňovali hrdinstvo mužov a žien bojujúcich v Afganistane pre zabezpečenie našej bezpečnosti zakaždým, keď sa spomenie armáda. Za prvé, jednoducho preto, že to nie je pravda. A za druhé, pretože také vehementné vychvaľovanie pri čo i len najletmejšom pohľade na kamuflážovú výstroj predstavuje žiarivý príklad zahanbujúcej kapitulácie pred dogmou.“ Ďalšia skutočnosť, ktorá mu výrazne dvíha žlč: spôsob, akým sa pred voľbami príslušníci jednotlivých táborov predháňajú v sľuboch ohľadom stiahnutia britských vojsk z misií v Afganistane. Muži a ženy, vystavení v cudzine extrémnym podmienkam, vojnovému teroru a povinnosti plniť pochybné príkazy na základe prinajmenšom zvláštnej interpretácie medzinárodných dohôd, sa tak stávajú tvrdou menou v obchode s voličskými hlasmi. Čím vyššie číslo hodím do pľacu, tým viac hlasov získam vo voľbách… Táto sorta ľudí, posielajúca mladých ľudí ohrozovať vlastné i cudzie životy pre záujmy úzkych mocenských elít, sa pritom rada vyžíva v moralizovaní a pranierovaní domnelých zlyhaní iných. Disident však vracia úder:
Tí, ktorí posielajú mladých mužov a ženy na smrť alebo zohavenie prakticky bezdôvodne, nemajú žiadnu autoritu k tomu, aby mohli hodnotiť, čo je čestné, odvážne, heroické či, naopak, zbabelé.“
Vzápätí dodáva: „Môžete byť jedine dobrovoľníkom, takže máte zároveň aj právo rozmyslieť si svoju dobrovoľnú účasť. Je to súčasťou kontraktu. Možno potom naša cynická politická vrstva prestane ospravedlňovať naposledy zavraždenými chlapcami zabitie ďalších chlapcov v budúcnosti, uisťujúc nás, že len v prípade pokračovania nebude ich smrť márna.“
Základné údaje:
Joe Glenton sa narodil v roku 1982 v Norwichi vo Veľkej Británii. Do britskej armády vstúpil v roku 2004, slúžil šesť rokov. Absolvoval šesťmesačnú misiu v afganskom Kandaháre v roku 2006. Neskôr sa stal protivojnovým aktivistom, za odopretie výkonu služby si odsedel päť mesiacov. Písal pre The Guardian, Mirror, Independent, Vice, New Internationalist, Military History Monthly či Counterfire. O svojich skúsenostiach napísal knihu „Soldier Box“ (2013). V súčasnosti pracuje na svojej druhej knihe, ktorá bude zameraná na demaskovanie mýtov o hrdinských vojakoch. Študuje medzinárodné vzťahy na Leeds Metropolitan University.
Veterans for Peace UK – skupina britských veteránov, v ktorej figuruje aj Joe Glenton. Momentálne má vyše 170 členov, pričom jej členskú základňu tvoria reprezentanti všetkých vekových skupín a sekcií v rámci ozbrojených zložiek – služobné záznamy niektorých siahajú až po druhú svetovú vojnu. Zložili prísahu, že budú bojovať proti vojnám, militarizmu a imperializmu. Snažia sa vzdelávať mladých ľudí vo veciach skutočnej podoby vojenskej služby a vojny ako takej, pričom ich vedú k odporu voči vojne a militarizmu. Sú presvedčení o tom, že vojna nemôže byť odpoveďou na problémy 21. storočia.
Conscientious Objector – medzinárodný termín pre odporcov vojenskej služby. Právny inštitút, ktorý umožňuje jednotlivcom odmietnuť vojenskú službu z dôvodov výhrady svedomia, principiálnych, mravných, náboženských či iných dôvodov. Aplikuje sa zväčša v krajinách s brannou povinnosťou, v prípade dobrovoľných armád sa nepredpokladá. Vo Veľkej Británii sa po zrušení brannej povinnosti v roku 1960 predpokladalo, že inštitút nebude viac potrebný, prípady odopierania vojenskej služby sa však opakovane objavujú aj u vojakov z povolania (ktorí sa podobne ako Glenton rozhodli nepokračovať až na základe konkrétnych skúseností).
Afganská vojna v kocke:
Trvanie: 2001 – dodnes
Bojujúce strany:
- Spojené štáty a jej najbližší spojenci (Veľká Británia, Kanada, Austrália) v rámci operácie „Trvalá sloboda“; International Security Assistant Force (ISAF) zložená zo štátov NATO a vyše dvadsiatky ďalších krajín, ktoré vyslali vlastné kontingenty či poskytli inú podporu (od roku 2003 ISAF pod vedením NATO);
- Taliban (radikálna fundamentalistická organizácia, presadzujúca striktnú interpretáciu moslimského práva Šaría), Al-Kájda a desiatky menších organizácií.
Korene invázie: rezolúcie OSN o zavedení finančných sankcií a iných obmedzení pre Afganistan z rokov 1999 a 2000, teroristické útoky na Svetové obchodné centrum v New Yorku v roku 2001, prepojenie Talibanu (vládnuceho tvrdou rukou v Afganistane v rokoch 1996-2001) na teroristické zoskupenie Al-Kájda, neochota Talibanu vydať Usámu bin Ládina, považovaného za mozog teroristických útokov.
Vývoj: 7. októbra 2001 Američania začali letecké útoky na pozície Talibanu, o týždeň nato Taliban ponúkol rokovania o vydaní bin Ládina, vtedajší americký prezident George W. Bush však ponuku odmietol a v náletoch pokračoval. Vláda Talibanu ešte v roku 2001 padla, vzápätí sa pod dohľadom Američanmi a Britmi vedenej koalície sformovala prechodná vláda. Bojovníci Talibanu zreorganizovali svoje rady a za podpory rozličných paramilitárnych skupín započali svoj odboj voči Američanom, ich spojencom a nimi dosadenej vláde. Boje prebiehajú dodnes.
Straty na životoch:
- na strane spojencov: 20.000 Afgancov, vyše 2300 Američanov, vyše 450 Britov, vyše 150 Kanaďanov, vyše 500 príslušníkov iných národností, vyše 1500 kontraktorov rôznych národností (príslušníkov súkromných bezpečnostných spoločností);
- na strane Talibanu: 25.000-45.000 (odhady sa rôznia);
- civilisti: vyše 26.000 (2001-2014), niektoré údaje však hovoria až o vyše 100.000; podľa údajov OSN zodpovednosť za približne 75 percent obetí pripadá Talibanu a ostatným spriazneným povstaleckým skupinám.
Utečenci: odhadom 2,2 milióna, ďalších okolo 5,7 milióna sa už medzitým vrátilo do svojich domovov.
Budúcnosť: na základe dohody o postupnom odovzdaní právomocí do rúk ozbrojených zložiek Islamskej republiky Afganistan sa majú jednotky USA postupne stiahnuť. Momentálne prebiehajú menšie misie s dvoma proklamovanými cieľmi: trénovanie afganských ozbrojených síl a podpora protiteroristických operácií s cieľom zlikvidovať zvyšky Al-Kájdy. Počet amerických vojakov sa medzičasom z pôvodných 100.000 znížil na súčasných 10.000.
Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.
