Prvá zbierka slovenskej proletárskej poézie od davistu Jána Roba Poničana. Obsahu oddelenia: Spevy života, Spevy krve, Spevy srdca a Spevy odboja.
Ján Poničan (pseudonymy Ján Rob Poničan, rob a i.) (* 15. jún 1902, Očová – † 25. február 1978, Bratislava) bol slovenský básnik, prozaik, dramatik, prekladateľ a publicista. Spolu s A. Sirackým, D. Okálim a V. Clementisom založil v roku 1924 časopis DAV. Vo svojich básňach vyjadroval svoje politické názory, revolučné a proletárské nadšenie, ale tiež vlastný nekľud, erotické a milostné motívy, mestské zážitky, ale taktiež sociálne témy. Využíva melodickosť obrazov, poetické hľadanie rýmov. Okrem poézie, prózy a drámy prekladal diela svetových dramatikov a ruských autorov (Sergej Alexandrovič Jesenin, Vladimír Majakovskij), maďarských autorov (Endre Ady, Sándor Petőfi), ale taktiež diela z bulharského jazyka.
J. R. Poničan – Som Myslím… by L. P. on Scribd
Ó, nielen SAV, ešte aj Medzinárodný tlačový inštitút odsúdil útoky poslanca Smeru Ľuboša Blahu…! A opozičné denníky sa na tom pasú. Zaujímavé je že Medzinárodný tlačový inštitút neodsudzuje útoky novinárov na poslanca Blahu. A je to jasné! Už len čakám, kedy sa na Blahu vrhne Vesmírny tlačový inštitút! HANBA. DOBA TEMNA!!!
Myslím, cítim a vidím, milujem všetko, A PRETO temno nenávidím!!!
Topky sa vytešujú, že nejaký pošahanec podal trestné oznámenie ZA DAR.
Panebože, kde to žijeme! Keby to nebolo do plaču, tak je to dopopuku.
TOTALITA ELITA,
za demokraciou je ukrytá..
Zastaršujú! Ale:
Kto šíri strach,
zobudí ODVAHU.
FUJ, novému totalitnému systému!!! Fuj, KAPITALIZMU!!! HNUS!!!
Minútu ticha za zosnulú demokraciu!
… a stane sa presný opak toho, v čo termo-solaristi dúfajú… SD pribudnú % …
…sprostô-sprostô…
Jediné v čom vidím východisko, je dar, ktorý drží Blaha na FB v ruke. Krásny darček!!!
KAPITALIZMUS to je FAŠIZMUS!!!
Kapitál je nenásytná OBLUDA! A raz zožerie aj tých, ktorí ju živia.
Keď sme pri básnikoch, na osvieženie pamäti, KRÁSNA báseň Ivana Krasku: Otcova roľa/Okienko do našej minulosti. Čítať pozorne!/
Pokojný večer na vŕšky padal,
na sivé polia.
V poslednom lúči starootcovská
horela roľa.
Z cudziny tulák vkročil som na ňu
bázlivou nohou.
Slnko jak koráb v krvavých vodách
plá pod oblohou.
Strnište suché na vlhkých hrudách
pod nohou praská.
Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča –
na čele vráska,
v láskavom oku jakoby krotká
výčitka nemá:
-prečo si nechal otcovskú pôdu?
Obrancu nemá!
Celý deň slnko, predsa je vlhká
otcovská roľa.
Stáletia tiekli poddaných slzy
na naše polia,
stáletia tiekli – nemôž’ byť suchá
poddaných roľa,
darmo ich suší ohnivé slnko,
dnes ešte bolia./pozn.BOLIA?/
Z cudziny tulák pod hruškou stál som
zotlenou spola.
Poddaných krvou napitá pôda
domov ma volá…
A v srdci stony robotných otcov
zreli mi v semä…
VYKLÍČIA EŠTE ZUBÁLE DRAČIE
Z PODDANÝCH ZEME?
Klíčia, Martin!
Potomkovia poddaných ich polievajú, to je na tom to najsmutnejšie.
Nejak to tu viazne, bojím sa aby sme neskončili pri výsostne ľavicovo-kulturologických témach ako napr. vplyv vagíny na moderné umenie 20. storočia s presahom do postmoderny, v kontexte klimatických zmien ( súčasného mužstva )…
…takže ponúkam lepší počteníčko, ktoré nás znovu vráti k tematickému jadru ľavice :
Odkedy Kellera odpratali do „tepla“ Bruselu a popustili príjemnými „benefitmi“ nenecháva sa veľmi počuť. Po dlhom tichu znovu otvoril svoj kratki zobak , a som rád, že napriek tomu to ( ešte ) stojí za to…
https://bit.ly/349Mw9W