Boris Demovič: PENIAZE, PENÍZE, PENEŽI III.

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

PENIAZE, PENÍZE, PENEŽI, ČASŤ 3: (ZVRHLOSŤ × ABSURDNOSŤ)2
alebo
MORÁLNA  STRÁNKA  KOMBINÁCIE  KAPITALIZMU  SO  SÚČASNÝM  FINANČNÝM SYSTÉMOM

DÔLEŽITÁ POZNÁMKA: Najprv je potrebné prečítať si obidve časti článku „Kapitalizmus ako legalizovaná krádež“ (najmä však tú druhú) a v ideálnom prípade aj prvé dve časti tohto článku o peniazoch (prvá; druhá).

Za každým veľkým majetkom sa skrýva zločin. – Honoré de Balzac

Sedím na chrbte muža a nútim ho, aby ma niesol, no seba i ostatných uisťujem, že mi je ho veľmi ľúto a že si želám zmierniť jeho útrapy všetkými možnými spôsobmi – okrem zosadnutia z neho. – Lev N. Tolstoj

Ak vám nejaký boháč povie, že zbohatol tvrdou prácou, spýtajte sa ho: Koho tvrdou prácou? – neznámy autor

A aby som nebol stále taký vážny, pridávam aj jeden vtip:

Do práce príde majiteľ podniku na novom drahom aute, zamestnanec pozerajúc na svoje staré len nechápavo krúti hlavou. Šéf si to všimne, a tak mu hovorí: „No čo pozeráte? Ak budete takto makať aj naďalej, budúci rok si kúpim ešte lepšie.“

OBSAH

1. Úvod
2. Nespravodlivosť astronomických rozmerov
3. Ako to funguje?
4. Zosumarizovanie podstaty
5. Spresňujúce dodatky
6. Peniaze peniaze netvoria
7. Záver

1. ÚVOD

V dvojdielnom článku „Kapitalizmus ako legalizovaná krádež“ sme si vysvetlili amorálnu podstatu kapitalizmu, v prvých dvoch častiach tohto článku zas amorálnu podstatu dnešného finančného systému (FS). Teraz sa pozrieme na to, čo má za následok kapitalizmus v súčinnosti s týmto zvráteným FS a ako sa to z morálneho hľadiska prejaví na vzťahu medzi vlastníkom/ zamestnávateľom a pracovníkom/ zamestnancom. Opäť sa chcem zamerať na holú podstatu, zbavenú všetkých pravdu zakrývajúcich nejasných ekonomických pojmov a lživých fráz klasických ekonómov, politikov či mejnstrímových médií.

Viete, čo je to súčin zvrhlosti a absurdnosti umocnený na druhú? Predstavte si, že Váš sused M vyrobí nejaký pracovný nástroj, povedzme cirkulár, a dá ho za smiešny peniaz (napr. 10 % z jeho hodnoty) Vášmu susedovi N (ktorý ho teda o 90 % de facto okradne). Sused N na dôvažok všetkého aj tú smiešnu sumu, ktorú zaplatí, získa krádežou štátneho majetku. A aby to nebolo málo, keďže je príliš lenivý na to, aby drevo na ňom pílil on, povie Vám, že ak budete s tým cirkulárom makať Vy, každý mesiac Vám nechá zopár percent z toho, čo vyprodukujete, no väčšina pôjde jemu. Za to, že Vám „umožní“ pracovať s ukradnutým cirkulárom, na získanie ktorého odpracoval len zlomok z ekvivalentu jeho ceny, bude chcieť od Vás pravidelne väčšiu časť z peňazí, ktoré získate predajom Vami napíleného dreva. A zatiaľ čo budete až do dôchodku pracovať len Vy a on vôbec (nanajvýš bude vybavovať nejaké formálne záležitosti, aby mohol takto parazitovať aj naďalej), budete dostávať podstatne menej než on (kľudne aj 100 000 x menej, pokiaľ si dotyčný nájde desiatky tisíc takých, ako ste Vy a sused M).

Zdá sa Vám to príliš absurdné a myslíte si, že takéto niečo by nikdy neurobil ani ten najväčší blázon na svete? Potom vedzte, že toto robí v súčasnosti drvivá väčšina pracujúcich ľudí na podivnej planéte menom Zem. Možno že aj zrovna Vy. Niektorí sú na Vašej pozícii, niektorí na pozícii suseda M, no všetci máte niečo spoločné – ste sústavne a systematicky okrádaní ľuďmi typu suseda N. Takto totiž funguje kapitalizmus v kombinácii s dnešným FS. Niektorí pracujúci dostanú „len“ niekoľkonásobne menej než Váš fiktívny darebácky sused N, niektorí (v krajinách 3. sveta) dokonca aj miliónkrát menej a aby sme nikomu nekrivdili, niektorí susedovia N maličkú časť sumy, za ktorú odkúpia cirkulár, získajú výnimočne aj vlastnou prácou (nanajvýš však jej nepatrný zlomok), ale všade je jeden spoločný rys – pracujúci dostanú menej, hoci pracujú, zatiaľ čo sused N dostane viac, hoci nepracuje (alebo aspoň nie tak ťažko ako oni).

Ak si myslíte, že táto ilustračná situácia je zveličená alebo dokonca úplne mimo realitu, znamená to, že nerozumiete, ako funguje kapitalizmus v „spolupráci“ s dnešným FS. A teda neviete, ako funguje základ dnešnej ekonomiky. Nie, nemusíte sa za to hanbiť – na školách sa to neučí a médiá ani politici o tom tiež nehovoria. Nuž, nik nemôže vedieť všetko… Aspoň budem mať dobrý pocit z toho, že som tento článok nepísal nadarmo. 

2. NESPRAVODLIVOSŤ ASTRONOMICKÝCH ROZMEROV

V časti 2 tohto článku sme si ukázali zvrhlosť, akú plodia tzv. pôžičky bánk či už jednotlivým fyzickým osobám alebo celým štátom. Najväčšiu nespravodlivosť dosahujúcu astronomických rozmerov však spôsobujú „pôžičky“ podnikateľom či akcionárom (teda vlastníkom výrobných prostriedkov), ktorí za ne či už zakladajú nové podniky alebo odkupujú akcie ( = podiely) už existujúcich podnikov. Nebyť týchto „pôžičiek“, sotva by kedy vznikol nejaký multimilionár či miliardár. Zatiaľ sme si vysvetlili iba okrádanie ľudí bankami. Teraz si posvietime na okrádanie ľudí všeobecne kapitalistami (avšak za pomoci bánk).

Mimochodom, keď píšem o nespravodlivosti astronomických rozmerov, nemusíte to chápať len obrazne, ale, žiaľ, aj doslova. Keby bol majetok (k 13.7.2020 je to 196,6 miliárd $) oficiálne najbohatšieho muža súčasnosti (Jeff Bezos) komplet prevedený do amerických 1-dolárových bankoviek (dlhých 15,6 cm), ktoré by sme pozdĺžne naukladali za sebou, vznikol by rad dlhý 30 669 600 km – čo je vyše pätina vzdialenosti Zeme od Slnka a bezmála 80-násobok vzdialenosti Zeme od Mesiaca. Keďže ide o vzdialenosť, ktorú si náš mozog nedokáže plne predstaviť, tak pre názornosť nasledovný nezrealizovateľný príklad: Ak by ste mali popri tomto páse peňazí prejsť rýchlosťou mierne svižnej chôdze 6 km/ hod (= za 1 sekundu by ste prešli okolo 10,68 $) a ani len na sekundu sa nezastaviť, trvalo by vám to 583 rokov, 43 dní aj 14 hodín. Ak systém, ktorý takéto niečo legálne (!) umožňuje, nie je považovaný za extrémistický, tak potom si už neviem predstaviť situáciu, pri ktorej by som mohol tento prívlastok použiť.

Naproti tomu máme na tomto svete ťažko pracujúcich ľudí robiacich od svitu do mrku 6 dní v týždni (neraz i 7) v príšerných podmienkach za nie viac než 50 centov na hodinu, ktorí žijú pri veľmi nízkom životnom štandarde z ruky do úst a ktorých veškerý majetok v podobe najzákladnejších osobných vecí sa dá vyčísliť v desiatkach dolárov. 

Iný príklad: 50 oficiálne najbohatších ľudí sveta vlastní k 4.6.2020 dovedna takmer 1,6 bilióna $, čo je viac než ročný HDP relatívne bohatej Austrálie, Španielska či takmer 130-miliónového Mexika. Ak ste si dosiaľ mysleli, že to je zlúčiteľné so spravodlivosťou, tak teraz, obohatení o vedomosť, čo majú peniaze vyjadrovať, je to asi tá posledná vec na svete, o ktorej si môžete myslieť, že je odrazom spravodlivosti. 50 ľudí, akokoľvek šikovných, pracovitých, inteligentných a dôsledných NIKDY nemôže ani za celý život vyprodukovať toľko, koľko 26-, 47- alebo 129-miliónový štát behom jedného roka. A to nie z ideologických, ale z čisto biologických a fyzikálnych dôvodov. Rovnako ako ani 50 tých najväčších svalovcov sveta nikdy nezdvihne dokopy takú váhu ako náhodná vzorka niekoľkých miliónov iných ľudí.

3. AKO TO FUNGUJE?

Ako je také niečo možné? Funguje to nasledovne: Podnikateľ/ investor (budeme ho volať pán X), ktorý chce rozbehnúť biznis, si vezme od banky tzv. pôžičku. Už vieme, že banka vytvorí tieto peniaze naťukaním na klávesnicu počítača (a aj keby použila peniaze, ktoré fyzicky má, nie sú z morálneho hľadiska jej). Avšak to, čo si za ne dotyčný pán X kúpi alebo dá vybudovať, sa naťukaním na klávesnicu nevytvorí. To musí niekto vyrobiť reálnou prácou. Prácou, ktorú majú tieto peniaze odzrkadľovať. Za každým jedným predmetom, ktorý okolo seba vidíte, je ľudská práca. Každú jednu vec musel nejaký mozog navrhnúť a nejaké ruky zhotoviť. V 1. časti tohto článku sme si ukázali, že peniaze majú vyjadrovať vynaloženú prácu pretavenú do použiteľných tovarov a služieb pre druhých (keď urobím niečo sám pre seba, nemám právo dostať za to peniaze, pretože tými si môžem kúpiť niečo od druhých – pre ktorých som ja neurobil nič). Pán X však zatiaľ nič nevytvoril, čím by si ich zaslúžil – dostal ich bez práce (na dôvažok od človeka, ktorý k nim prišiel takisto bez práce). V tom prípade by malo byť morálnou povinnosťou pána X tento dlh splatiť – a síce vlastnou prácou ekvivalentnou požičanému množstvu peňazí. Prečo vlastnou? Pretože ak majú byť poskytnuté peniaze (a následné zisky z nich plynúce) jeho, aj práca, ktorou si ich dodatočne zaslúži, má byť jeho. Pokiaľ niekto druhý niečo vytvorí a ja za to dostanem peniaze, ide o krádež. A presne to sa aj stane. Túto prácu budú zaňho vykonávať iní – a síce nejakí stavební robotníci, ktorých za dotyčné peniaze zamestná a ktorým každý mesiac zoberie časť z toho, čo vyprodukujú. 

Niekto si teraz možno povie – ale veď pán X ich platí; živí ich! Nie, neživí. Živí ich pracujúca časť spoločnosti (rovnako ako aj jeho), od ktorej si za svoje výplaty (odrážajúce ich vlastnú prácu; nie jeho!) berú reálne tovary a služby potrebné či žiadané pre svoj život. Na oplátku však stavajú pre spoločnosť niečo, z čoho bude mať neskôr úžitok aj ona. Pán X nestavia nič. Za to si však berie od spoločnosti podstatne viac než oni.

Akonáhle je podnik vybudovaný, najme si pán X nových pracovníkov, ktorí už budú vyrábať konkrétne úžitkové tovary pre spoločnosť. A ktorým bude pán X znova časť výsledkov ich práce brať. Týmto spôsobom dlh banke nakoniec splatí (keďže v spoločnosti je dostatočný počet iných zadĺžených subjektov; inak by ho ani pri nadľudskom úsilí všetkých zamestnancov nesplatil nikdy, ako sme si ukázali v minulom dieli). Keďže jej musel splatiť okrem istiny aj vykonštruovaný úrok, zarobí na tom bez jediného džaulu reálnej práce pre druhých aj ona. Samozrejme, v skutočnosti nemá pán X (morálny) dlh voči banke, lež voči svojim zamestnancom a voči pracujúcej časti spoločnosti. Tým to však nesplatí nikdy. V tomto systéme „pravdy a lásky“ sa to od neho totiž vôbec nepožaduje. 

Naopak – bude bohatnúť na ich úkor stále viac a viac. Ďalšie peniaze získané predajom tovarov vytváraných zamestnancami idú totiž už len pánovi X (ktorý na ich výrobe ani prstom nepohol) – pričom časť z toho „veľkoryso“ týmto svojim zamestnancom nechá – aby prežili a mohli naňho pracovať aj naďalej (+ časť ide štátu vo forme daní). Pokiaľ im nechá toľko, že si z toho môžu dovoliť okrem základných životných potrieb aj nejakú tú dovolenku alebo iné veci na voľnočasové aktivity, ktorými si môžu aspoň trochu spestriť život, je už považovaný za humánneho a slušného podnikateľa, ktorý myslí nielen na seba, ale aj na svojich zamestnancov. A ak sa podniku darí, bude pán X brať svojím zamestnancom značnú časť produktov ICH práce až do konca svojho života. A hoci budú jeho zamestnanci robiť min. 7,5 hod denne 5 dní v týždni (často aj viac) celé roky až do dôchodku, zarobia mnohonásobne menej než pán X, ktorého jediná práca bude spočívať vo vybavovaní formalít za počítačom, aby mohol takýmto spôsobom prichádzať k veľkým peniazom bez reálnej práce aj naďalej. Podstata (bez ohľadu na platy pracovníkov) je teda viac než nehumánna. 

4. ZOSUMARIZOVANIE PODSTATY

Zopakujme si to v skratke:

1. Pán X dostal bez práce peniaze od niekoho, kto ich takisto získal (resp. vytvoril) bez práce.

2. Za tieto peniaze nekryté prácou (bez ktorej by ste si za ne nič nekúpili) vybudovali cudzí ľudia podnik (živení pracujúcou časťou celej spoločnosti/ štátov, ktorej/-ým preto z morálneho hľadiska patrí), napr. nejakú veľkú montážnu halu, v ktorej následne iní ľudia dennodenne vyrábajú úžitkové tovary pre spoločnosť, z predaja ktorých im pán X mesiac čo mesiac veľkú časť berie. Časť z toho si pán X necháva pre seba, časť spláca.

3. Pán X splatil napokon prácou DRUHÝCH ľudí tieto peniaze aj s úrokom, na ktorom sa bez práce obohatila banka.

4. Od momentu ako pán X za tieto cudzie peniaze najal cudzích pracovníkov, už do smrti nemusí reálne pracovať, pretože pracujú naňho oni. A aj v prípade, že nejakú prácu predsa len vykonáva (rozhoduje o tom, kto bude riaditeľom, príp. manažérom, čo sa bude vyrábať, s kým sa bude obchodovať a pod.; ide teda o rozhodovanie, ktoré je skôr výsadou než prácou), táto „práca“ je podstatne nenáročnejšia než práca radových pracovníkov – a napriek tomu je jeho príjem nepomerne vyšší. V prípade klasických akcionárov (medzi ktorých patria najbohatší ľudia sveta) nevykonáva väčšinou naprosto nijakú prácu (pre spoločnosť – od ktorej však berie vrchovato).

5. Napriek tomu, že títo pracovníci postupne splatili svojou prácou vybudovanie celého podniku (ktorý tým pádom patrí z morálneho hľadiska následne už im), pán X im naďalej berie veľkú časť z toho, čo vyprodukujú. Berie im to až do konca svojho života a ak zanechá po sebe nejakých potomkov, následne budú brať veľkú časť plodov práce zamestnancov oni.

Ešte stručnejšie: Pán X dostal vo forme tzv. pôžičky cudzie peniaze. V skutočnosti mu banka nič nepožičala, lež mu umožnila zobrať si niečo v pomerne veľkej hodnote od spoločnosti (ako sme si vysvetlili v 2. dieli) – pod podmienkou, že to iným spôsobom spoločnosti vráti a banke zaplatí za túto službu (za túto drzosť) úrok. Pán X však žiadnu protislužbu nevykonal; tieto peniaze splatil cudzou prácou, pričom po ich splatení do konca svojho života naďalej berie veľkú časť plodov práce druhých ľudí.

Čo je teda pán X? Oficiálnym eufemizmom úspešný podnikateľ, reálne je to plnokrvný cudzopasník.

Ani len nekonečným úžerníkom sa nedá označiť, pretože úžerník musí najprv niečo dať, na základe čoho si potom pýta na oplátku niečo iné v podstatne väčšej hodnote, než dal on. No pán X nedal pracovníkom nič. Akurát vymyslené peniaze (ktoré majú odzrkadľovať vyprodukovanú prácu – pričom pán X žiadnu prácu nevykonal!), na ktoré by mali morálny nárok (a v značne väčšom objeme, neosekanom tým, čo im pán X vzal) za vykonanú prácu (stavbu podniku a následnú výrobu tovarov v ňom) tak či tak! 

Už vidíte paralelu s príkladom o Vašej práci s cirkulárom suseda M pre suseda N? Stavební robotníci (sused M) vybudovali podnik/ výrobný prostriedok (cirkulár), pričom dostali len zlomok z vynaloženej práce (10 % z hodnoty cirkuláru). Pán X (sused N) totiž ako typický kapitalista necháva pracovníkom len malú časť z toho, čo vyprodukujú. Avšak ani len tento zlomok peňazí, ktorý pán X stavebným robotníkom „dal“, nebol výsledkom jeho práce. V príklade s cirkulárom som napísal, že šlo o peniaze z ukradnutého štátneho majetku. Že boli ukradnuté (hoci legálne), je jasné. Pán X nejaké úspory už síce mohol mať, no poctivou prácou by ich nikdy nenasporil toľko, aby mohol dať za ne postaviť napr. celú veľkú montážnu halu. A hlavne nevyprodukoval nič, za čo by si zaslúžil od banky čo len jediný cent. 

Prečo však od štátu? Pretože ako som písal – peniaze sa síce dajú vytvoriť z ničoho – ale podstatné je, čo si za ne kúpite! A čo si za to pán X, ako aj stavební robotníci pre svoj život kupujú? No čokoľvek v danom štáte. Veci vyrobené rôznymi ľuďmi celého štátu (a tiež aj pracovníkmi iných štátov, v prípade dovezených artiklov). Živí ich teda pracujúca časť dnes už globálnej spoločnosti. Pán X jej však na oplátku nedá nijaký výsledok svojej práce – preto ide o krádež jej majetku. Následne zamestnanci tohto podniku (v príklade s cirkulárom Vy) vykonávajú v ňom prácu (pílite drevo), ktorej väčšina výsledkov ide pánovi X (susedovi N). Do smrti však dostávajú títo pracovníci násobne menej než pán X – vlastník tohto podniku. 

5. SPRESŇUJÚCE DODATKY

Aby ma však niekto nechytal za slovíčka: Málokto vlastní celú väčšiu firmu; väčšinou patrí priemernému vlastníkovi/ kapitalistovi/ akcionárovi len nejaký podiel z nej. Na výslednom efekte to však nič nemení – je úplne jedno, či si zisk vytvorený zamestnancami vezme 1 človek alebo si ho rozdelí hoc aj tisíc akcionárov. Celkové vykorisťovanie bude rovnaké. Okrem toho priemerný akcionár má podiely hneď vo viacerých podnikoch, takže v celkovej sume môže získavať na dividendách (akciách, podieloch zo zisku) aj podstatne viac, než je zisk jednej priemerne veľkej firmy. 

Druhý detail: Niektorí vlastníci trochu aj pracujú (najmä menších podnikov), ničmenej peniaze, ktoré získavajú, nie sú odmenou za túto prácu, ale čisto na základe vlastníctva. Čo Vám akiste potvrdia tisíce „úspešných hráčov“ na akciových trhoch (burzách cenných papierov), ktorí veľakrát ani len netušia, kde sa nachádza a ako vyzerá fabrika, v ktorej na nich robia vykorisťovaní pracovníci.

A do tretice: Pravda, aby Vám banka poskytla peniaze v objeme potrebnom na vybudovanie nejakého veľkého podniku, nejaký majetok už musíte mať.  Ako však k nemu jednotliví bohatí kapitalisti prišli? Že by boli takí makači, že dokázali vlastnou prácou vytvoriť nepomerne viac než dlhé roky ťažko pracujúci baníci či pilčíci? Nie. Poctivou prácou ešte nikdy nikto výraznejšie nezbohatol. Aj ťažko, veľa a kvalitne pracujúci človek je rád, keď si našetrí na obyčajný byt či rodinný dom, priemerné auto a nejaké 2 – 4 týždne dovolenky ročne, ktoré nevyjdú osobu na noc na viac než nejakých 50 eur. 

Pokiaľ ten majetok nezdedili (potom však to isté platí pre tých, od ktorých ho zdedili), museli prísť k nemu vždy len nejakou formou krádeže (hoc zlegalizovanou). Väčšinou začínali najprv s menšími podnikmi, na ktorých trochu zbohatli. Následne sa buď tieto firmy rozrástli (aby mohlo na nich robiť stále viac a viac ľudí) alebo ich predali a s pomocou tzv. úverov od bánk odkúpili väčší podnik, príp. dali za tieto cudzie peniaze postaviť nový, „vlastný“. A cyklus sa opakuje. Popritom nezabúdajú investovať časť takto nakradnutých peňazí do iných podnikov, ktorým sa darí, teda kde zamestnanci odvádzajú veľa kvalitnej práce a vlastníci im veľa z toho berú. 

Pravda, nie každého boháča príbeh začal takto. V princípe je však jedno, či začínali ako zamestnanci, zamestnávatelia alebo SZČO – nik nemá za svoju prácu dostať viac, než ňou vytvorí.

Oni však viac dostali. Ako? Vždy sú len štyri možnosti: Buď okrádaním zamestnancov braním im značnej časti plodov ich práce, čo sme si názorne ilustrovali (najčastejší a hlavný zdroj peňazí kapitalistov) alebo okrádaním dodávateľských firiem platením im menej, než je skutočná hodnota ich produktov (v konečnom dôsledku je to okrádanie takisto len radových zamestnancov, akurát že iných firiem – z ktorých väčšina sídli v Číne a JV Ázii; pre mnohé dnešné firmy je toto hlavný zdroj obohacovania sa) alebo okrádaním zákazníkov pýtaním si od nich za predávané produkty viac, než je ich skutočná hodnota (takto môžu bohatnúť aj niektorí zamestnanci, ktorých práca je neprimerane vysoko platená a následné produkty extra predražené, napr. vo farmaceutickom priemysle), príp. okrádaním štátu (všakovakými spôsobmi neplatenia náležitých daní, príp. rovnako ako bežných zákazníkov – keď ide o štátne zákazky…). 

Treba však uznať, že viacerí z nich aspoň na začiatku nejakú reálnu prácu pre spoločnosť vytvorili, ktorou si zarobili prvé peniaze. No tak či tak nemajú právo dostať za to viac, než je ekvivalent objemu tejto ich počiatočnej práce, ako sme si názorne ukázali v 2. časti článku o kapitalizme. A to by na vybudovanie čo len stredne veľkého podniku nestačilo nikdy. Ničmenej keby aj nejakí vlastníci postavili nejaký podnik komplet za svojou poctivou prácou zarobené peniaze, stále nemajú právo donekonečna profitovať na plodoch práce tých, ktorých tam zamestnajú. Akonáhle im zamestnanci svojou prácou zaplatia cenu tohto podniku, ten sa stáva z morálneho hľadiska ich. Aj cena výrobného prostriedku má odrážať len a len prácu vloženú do jeho zhotovenia. 

6. PENIAZE PENIAZE NETVORIA

Ak si však myslíte, že teoreticky aj nekonečné pýtanie si peňazí za niečo, čo je spočiatku vo Vašom vlastníctve, je morálne v poriadku, predstavte si, že by ste kúpili za 20 eur futbalovú loptu a každý deň by ste ju nejakým záujemcom o telocvičňový futbal požičiavali za 1 euro. Možno si poviete: však to nie je veľa, keď sa má 10 ľudí zložiť na 1 euro na 1 deň (každý by dal teda len 10 centov). Nuž, ak by ste ju takto požičiavali deň čo deň čo len 1 rok, mali by ste čistý zisk 345 eur – za kúpu jednej z najlacnejších futbaliek. Inými slovami, pre druhých ste zaobstarali vec v hodnote 20 eur, no tí druhí vám zaobstarali 365 eur. Stále sa vám to zdá v poriadku? Potom ste potenciálny úžerník najväčšieho kalibru. A teda zlodej. Pretože úžera je len jednou z mnohých foriem krádeží. 

No a popri tých vlastníkoch, ktorí aspoň trošku práce pre spoločnosť odviedli/ odvádzajú, je celý rad „úspešných“ akcionárov, ktorí nevytvorili pre spoločnosť absolútne nič. Ktorí prvé peniaze získali od rodičov a následne už len používali tieto peniaze na získavanie ďalších peňazí. Tento systém to totiž umožňuje. Je to však v rozpore so spravodlivosťou a základnou morálkou, ako sme si v týchto článkoch ukázali; najmä v 3. odseku 9. kapitoly 1. časti tohto článku. A o tom je aj celé obchodovanie s „cennými papiermi“ (ktoré sú furt len nejakou formou peňazí), ktoré sú cenné len preto, lebo si za ne môžete v konečnom dôsledku kúpiť plody cudzej práce – a to bez toho, že by ste Vy sami museli na oplátku nejakú vlastnú prácu vykonať. Prácu, ktorú by v normálnom FS mali tieto peniaze vyjadrovať…  A ani v našom chorom FS, v ktorom ju vyjadrovať nemusia, by ste si bez nej nekúpili za akokoľvek „cenné“ papiere naprosto nič… 

Získať peniaze bez toho, že by ste vynaložili nejakú prácu pre druhých a pretavili ju do úžitkových tovarov či služieb, je ako získať lístok do divadla bez toho, že by ste zaň zaplatili (pričom by nešlo o dobrovoľný dar). Lístok, ktorý má byť dokladom o zaplatení určitej sumy – rovnako ako peniaze majú byť dokladom o odvedení určitej práce. Je to teda krádež.

Kto však stále nechápe, nech sa spýta: Aká je vlastne „cena práce“ kapitalistu? Aký je podľa pravičiarov spravodlivý „zárobok“ (v úvodzovkách preto, lebo vlastník nemôže už z logiky veci zarábať, nakoľko toto slovo znamená dostať niečo za robotu – a on žiadnu nevykonáva. Presnejšie by bolo teda povedať „lup“) akcionára?? Koľko percent z toho, čo vyprodukujú zamestnanci?? Ak totiž oni nič nevytvoria, nemá ani on nič. Kto určí, či je fér 1%, 5%, 10%, 25% alebo 50%? Nik. Hodnota práce je taká, aká ťažká tá práca bola, ako dlho trvala, aká bola kvalitná a ako intenzívna. „Práca“ vlastníka má vo všetkých týchto kategóriách hodnotu 0. Nie je totiž nijaká. Akonáhle dostane vlastník (ktorý nevybudoval daný podnik za peniaze získané vlastnou prácou) čo len 0,1%, zamestnanci nemôžu dostať ani len to, čo vytvorili – a sú teda okradnutí.

Koniec koncov aj v našej ústave sa píše, že si zamestnanci zaslúžia spravodlivú odmenu za ich vykonanú prácu. A spravodlivosť v ekonomike znamená dostať rovnako veľa ako dať. Čo je v rozpore s tým, aby niekto dostal peniaze len za vlastníctvo, resp. aby dostal za „investovanie“ určitého množstva peňazí viac peňazí – pretože potom dostávajú pracovníci zákonite menej, než dávajú. Neriadiť sa tým je teda dokonca aj protiústavné. 

Nie, peniaze peniaze naozaj netvoria. Všetko vytvárajú len a len ľudia (a príroda – tovar sa však stáva tovarom až vtedy, keď je doňho vložená ľudská práca). Svojou prácou. Ktorej musia venovať okrem svojej energie aj čas – kus svojho života. O ktorý ich (spolu s plodmi ich práce) okrádame, pokiaľ získame (kúpime) niečo za tieto „peniazmi vytvorené“ peniaze bez našej vlastnej práce – a teda na úkor ich práce, ich úsilia, ich nervov, ich času, ich života. 

Získať peniaze len na základe investovania peňazí do nejakého výrobného prostriedku je teda to isté, ako keby sme niekomu skrátili život. Keby ste zabili smrteľne chorého človeka pripútaného na lôžko a prístroje, o ktorom by sa vedelo, že by najneskôr na druhý deň tak či tak zomrel a ktorý má zo života už beztak len trápenie, považovalo by sa to za odpornú vraždu, za ktorú by ste šli do basy. Keď však niekomu skrátite život (ktorý by mohol v produktívnom veku naplno venovať tomu, čo ho teší) kapitalistickým okrádaním hoci aj o niekoľko rokov, nielenže za to nedostanete žiadny trest; ešte budete odmenený v podobe veľkých peňazí, a teda vyššieho životného štandardu. A svetovej spoločnosti (na úkor časti ktorej žijete!) Vás budú dávať za vzor úspešného človeka a písať o Vás rôzne oslavné, „inšpiratívne“ a „motivačné“ knihy. 

7. ZÁVER

Milý čitateľ, možno sa ti zdá, že séria týchto článkov je až príliš presiaknutá slovom „práca“. Je to však práve ona (nie peniaze, ani dlh), kvôli, resp. vďaka ktorej máme vôbec hospodárstvo (ekonomiku). Práca nevyhnutná na zaobstaranie nami vyžadovaných tovarov a služieb slúžiacich na uspokojenie mnohých z našich čoraz početnejších potrieb. Keby sme všetky tie veci mohli mať bez práce (padali by nám z neba v dostatočnom počte pre všetkých) alebo by sme ich nepotrebovali (stačil by nám k životu vzduch), nijaká trhová ani netrhová ekonomika by nikdy neexistovala. A tým pádom ani peniaze. 

No veci nám z neba nepadajú a my ich chceme a potrebujeme. Parafrázujúc známy Balzacov výrok „Za každým veľkým majetkom sa skrýva zločin.“ môžeme teda povedať: Za každým jedným majetkom sa skrýva niečia práca. Pokiaľ teda daný majetok chceme mať, mali by sme vynaložiť ekvivalentné množstvo práce. V prípade, že tak neurobíme, teda že hodnota nášho majetku (nie zdedeného ani nijakým spôsobom darovaného) presahuje množstvo našej práce pre druhých, niekoho tým okrádame. Tento systém to umožňuje a naša spoločnosť takýchto ľudí dokonca velebí.

Zhrňme si teda z oboch častí článku o kapitalizme, ako aj z prvých troch častí článku o peniazoch základ amorálnej podstaty dnešného ekonomického systému:

Obchod všeobecne (voľný trh so svojvoľným určovaním cien) umožňuje okradnúť zákazníka pýtaním si za tovar viac, než je jeho skutočná hodnota.

Kapitalizmus ako-taký (bez ohľadu na FS) umožňuje pýtať si za jeden výsledok práce (výrobný prostriedok) plody cudzej práce donekonečna; ide o dlhodobé/ trvalé okrádanie zamestnanca.

Kapitalizmus + dnešný FS umožňuje získavať plody cudzej práce bez ponúknutia akejkoľvek protihodnoty. Umožňuje kapitalistovi dostať bez ekvivalentnej vlastnej práce veľké množstvo peňazí, ktoré následne spláca cudzou prácou a keď to splatí, môže získať touto cudzou prácou ešte oveľa viac, než si „požičal“ – od človeka (bankára), ktorý mu dal de facto cudzí majetok a ktorý ako jediný má právomoc vytvárať nové peniaze – ktoré majú byť dokladom o odvedenej práci pre druhých – hoci paradoxne zrovna on nemusí pre nikoho odpracovať absolútne nič.

Treba mať teda na pamäti, že nebyť tzv. pôžičiek/ úverov od bánk (ako sme si vysvetlili už v minulom dieli, nejde o požičanie, ale výmenu a nedáva banka, ale pracujúca časť spoločnosti; banka o tom len rozhodne a následne sa na tom nabalí), sotva by niekedy vznikol nejaký väčší súkromný podnik, sotva by vznikol nejaký milionár, nieto miliardár.

Nie je teda obchod ako obchod. Pokiaľ by šlo len o výmenný obchod, musíte najprv vyrobiť tovar, aby ste zaň niečo dostali. Vo výmennom obchode bez použitia peňazí (barter), ale aj napr. v ekonomickej demokracii na báze kooperatívneho vlastníctva (čo sú stále trhové systémy!) musí totiž človek za každý zinkasovaný tovar či službu na oplátku zas nejaký svoj tovar či službu dať – hoc aj v menšej hodnote, horšej kvality (snaha kradnúť je v každom nekontrolovanom trhovom systéme), ale skrátka aspoň niečo. Za nič (rozumej keby nedal druhej strane naprosto nič) by nedostal ani od toho najnaivnejšieho hlupáka ani hnilú hrušku. Cisárove neviditeľné šaty by asi každý veľmi rýchlo prekukol. Kapitalizmus v kombinácii s dnešným FS však umožňuje prísť k obrovskému zisku bez toho, že by ste na oplátku museli dať čo len jedno Vami odtrhnuté jablko.

Ak prijmeme kapitalizmus, avšak bez dnešného FS, aby ste niečo od niekoho dostali, musíte najprv sami niečo vytvoriť, no na ďalšie zarábanie už pracovať nemusíte, keďže bude za Vás pracovať niekto druhý (dlho by však nepracoval, ako sme si ukázali v závere 2. časti článku o kapitalizme).

A kapitalizmus v spojení s dnešným chorým FS umožňuje vybraným jedincom získať veľké peniaze takmer bez akejkoľvek reálnej práce. Dostanete peniaze a na oplátku nielenže nič nedáte, ale dostanete ešte ďalšie peniaze – a v konečnom dôsledku oveľa viac. Pričom nedáte za ne nič. 

Je to niečo tak absurdné, že keď si to človek plne uvedomí, zostane mu chvíľu nad tým rozum stáť. Ako sme vôbec mohli takéto niečo dopustiť??? Keby na Zem zavítali cudzie inteligentné bytosti z nejakého normálneho sveta, pravdepodobne by napriek svojmu vysokému IQ dlho nemohli pochopiť, ako môžeme mať takýto systém. A keď by to konečne pochopili (cudzopasníkom bez morálnych zábran to predsa vyhovuje), vzápätí by sa vynorila otázka, ktorú by už nepochopili asi naozaj nikdy – „Ako to, že sa voči tomu nebúrite???“

Nuž, niektorí na to aspoň upozorňujú a radi by so statusom quo skoncovali. Viacerí ľudia by uvítali aspoň nejakú zmenu tohto nespravodlivého systému. Žiaľ, mnohí z nich sa pritom chytili do mentálnej pasce iných nespravodlivých a absurdných návrhov. Prv, než si ukážeme, ako by mal vyzerať pomyslený spravodlivý FS, bolo by preto na mieste povedať si najprv, ako by vyzerať nemal. A práve demaskovaniu vari najznámejšieho a najskloňovanejšieho z nich bude venovaná 4. časť tohto článku „Zlatý štandard – áno či nie?“.

Boris Demovič

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

One thought on “Boris Demovič: PENIAZE, PENÍZE, PENEŽI III.

  • 30. júla 2020 at 0:21
    Permalink

    Výborne, Boris.
    Nick Hanauer nám povedal, že generálny riaditeľ veľkej firmy zarába 1000 x viac ako priemerný zamestnanec. Prezradil nám, že tento GR nie je 1000 x efektívnejší ako radový zamestnanec, že zamestnancom by patrili vyššie platy, ale majú rádovo menšiu vyjednávaciu silu pri dohode o plate.
    Presne kvôli tomu má GR svoj astronomický plat. Liberálny kapitalizmus je veľká pyramídová hra a všetci GR dostávajú svoje odmeny za to, že túto hru udržujú v chode.

     
    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom