Branislav Fábry: Prezidentka, médiá a nezávislosť súdnictva

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


Jedným z hlavných princípov právneho štátu je nezávislosť súdnictva. Tá je však dnes na Slovensku zásadne ohrozená a to nielen zo strany politikov, ale najmä zo strany oligarchov, ich médií a mimovládnych organizácií. Ohrozenie je pritom oveľa vážnejšie než sa domnieva verejnosť, pretože ekonomická a mediálna moc oligarchov sa nemusí legitimizovať v opakovaných sa voľbách a preto zostáva mimo demokratickej kontroly. Je nebezpečné, keď sa oligarchovia pokúsia podrobiť si prostredníctvom médií súdnu moc, ktorá nepodlieha takým časovým obmedzeniam ako zákonodarná a výkonná moc.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Nedostatky súdnej moci * Dôveryhodnosť súdnictva a verejný tlak * Médiá a nezávislosť súdnictva * Zuzana Čaputová a Súdna rada SR

     Nedostatky súdnej moci

Určite nemožno pochybovať, že v slovenskom súdnictve existuje veľa nedostatkov: množstvo nevyriešených sporov, nekonečne dlhé súdne prieťahy, nízka efektívnosť v boji s organizovaným zločinom, podozrenia z korupcie sudcov či ďalšie. Tieto problémy reálne existujú, určite sa však nedajú odstrániť jednoduchou zmenou vlády. Preto sa treba pýtať, či tí, ktorí volajú po „dôveryhodnom“ súdnictve, sú vhodnými subjektmi na podobnú kritiku. Mnohé z uvedených problémov súdnictva totiž na našom území existovali i v minulosti: v habsburskej monarchii, v medzivojnovej ČSR a takisto aj po roku 1989. V nemalej miere však existujú i v krajinách západnej Európy. Stačí sa pozrieť do susedného Rakúska, kde niektorí novinári označujú Rakúsko kvôli jeho súdnictvu za „banánovú republiku“. Veľmi známe sú aj kritické názory školy tzv. škandinávskych právnych realistov, ktorí v 20. storočí nemilosrdne kritizovali fungovanie justície ako nástroja násilia a propagandy, a to najmä na príkladoch zo Škandinávie.

Súdnictvo ako skostnatené a skorumpované však radi kritizovali aj odporcovia demokracie a právneho štátu. Napr. nacisti radi požadovali „ozdravenie“ súdnictva. Ani oni nedosiahli zmeny k lepšiemu súdnictvu, práve naopak, ale pod zámienkou „ozdravenia“ ho politicky zglajchšaltovali. Aj v súčasnosti existujú príklady, kde sa pod zámienkou nápravy nedostatkov v súdnictve podarilo súdnictvo politicky zneužiť. Typickým príkladom je Brazília, kde oligarchia v roku 2016 pod heslom „Za slušnú Brazíliu“ a s pomocou súdnictva a poslancov odstavila od moci ľavicovú prezidentku D. Roussefovú. Hlavného favorita volieb z roku 2018 I. Lulu zasa poslali sudcovia v pochybnom procese do väzenia a tým vlastne rozhodli aj o výsledku volieb. Neslávnu úlohu pritom zohrali oligarchické médiá a mimovládne organizácie z USA, napr. Centrum Wilsona. To pestovalo „Justičný dialóg“ medzi Brazíliou a USA a protežovalo sudcov (S. Moro), ktorí pomohli odstrániť nepohodlných politikov (téme som sa venoval v samostatnom článku).

Súdna moc sa ocitá vo veľmi citlivom postavení aj preto, že na rozdiel od politikov nemôže byť príliš populárnou. V súdnych sporoch totiž sudcovia nedokážu vyhovieť všetkým a musia rozhodnúť v neprospech jednej zo strán. Prinajmenšom polovica ľudí tak odchádza zo súdu nespokojná. Len málokto svoj neúspech pripisuje vlastným chybám a obvykle ho kladie za vinu sudcovi, ktorý bol „nekompetentný“ alebo „skorumpovaný“. Súdy však majú problém aj preto, lebo musia rozhodovať na základe zákona. Zákony si často odporujú, sú nekvalitné a rýchlo sa menia ešte predtým, než sa stačia zažiť v praxi. Mnohé zo zákonov sú zasa iba prepísané programy politických strán a želania poslancov v legislatívnom procese idú často na úkor legislatívnej kvality. Takže aj keby sudca chcel rozhodnúť spravodlivo, musí postupovať na základe zákona, ktorí mu pripravia iní. A ak zle funguje legislatíva, nemôže ideálne fungovať ani justícia.

     Dôveryhodnosť súdnictva a verejný tlak

Veľmi zavádzajúce sú aj mediálne informácie o dôveryhodnosti alebo nedôveryhodnosti súdnictva. Predstavy o dôveryhodnosti súdnictva totiž zďaleka neodrážajú realitu, ale skôr novinársku interpretáciu súdnych rozhodnutí a čosi podobné platí aj o prieskumoch verejnej mienky. Dokonca i v krajinách, kde má nezávislosť súdnictva väčšiu tradíciu, závisí „dôveryhodnosť“ súdov z veľkej časti od mediálnej percepcie. Masy totiž rozhodnutia súdov vôbec nečítajú, a preto podliehajú skratkovitým mediálnym informáciám o dobrých a zlých rozhodnutiach. Takže ak nejakých sudcov príliš chvália v médiách a hovoria o nich, že sú „dôveryhodní“, treba byť opatrný. Avšak na pozore sa treba mať hlavne vtedy, keď médiá sudcov hanobia. Situácia by bola o niečo lepšia, keby existovalo vyváženejšie spravodajstvo vo verejnoprávnej RTVS, tá však často len „reprodukuje“ postoje médií ako Denník N alebo Sme.

Jadro problému s „dôveryhodnosťou“ sudcov spočíva v tom, že táto sa zisťuje podobne ako u politikov. A ako je dobre známe, spomedzi politikov sú „najdôveryhodnejší“ tí, ktorí majú na svojej strane veľké médiá alebo tí, ktorí sa dokážu populisticky prezentovať, hoci nemusia byť ani morálni ani kompetentní. Pre sudcu by tak z hľadiska „dôveryhodnosti“ bolo najvhodnejšie hovoriť presne to, čo chcú počuť vlastníci médií a prezentovať sa na Facebooku ako nemilosrdný bojovník proti zločinu. Keby príslušný sudca pravidelne písal statusy typu „Zavriem Kočnera, až sčernie!“, akiste by si zvýšil „dôveryhodnosť“. Bol by však naozaj aj lepším sudcom? Mnohí sudcovia majú schopnosti i v oblasti sebaprezentácie, ale to by museli písať blogy či viesť vlastnú Facebookovú stránku a v mediálnych prestrelkách spotrebovať množstvo času na úkor štúdia súdnych spisov. Okrem toho, seriózni sudcovia si nemôžu dovoliť povedať všetko, čo vedia.

Veľké riziko spočíva v tom, že pre sudcov je často oveľa pohodlnejšie vychádzať v ústrety „verejnému tlaku“, ktorý vytvárajú médiá. Takým konaním si ušetria množstvo starostí s konfrontačnými novinármi, hoci to môže ísť na úkor ich nestrannosti pri rozhodovaní. Verejný tlak v oblasti súdnictva tak môže mať svoje výhody i nevýhody. Na jednej strane bráni sudcom správať sa netransparentne v závažných kauzách, na druhej strane môže viesť k neprimeranému zasahovaniu do nestrannosti sudcov. Tí však musia zostať nestranní bez ohľadu na to, o aký proces ide a voči komu sa vedie. Nájsť hranicu, kedy ešte pôsobí mediálny verejný tlak pozitívne a kedy už ide o neprijateľné zasahovanie, nie je jednoduché. Určite však existujú situácie, kedy konanie médií presahuje hranice verejnej kontroly súdnej moci a na tieto si treba dať pozor.

     Médiá a nezávislosť súdnictva

Veľmi pozorne bolo treba sledovať kampaň určitých médií voči sudcom kandidátom pred voľbami predsedu Najvyššieho súdu SR v septembri 2019. Nebudem riešiť ani tak reakciu Š. Harabina, pretože ten nemal veľké šance na úspech, ale kampaň, ktorá sa objavila voči sudkyni I. Macejkovej, mohla mať dopad, pretože tá nebola na začiatku úplne bez šance. Potom ju však v Denníku N začali škandalizovať kvôli podoktorandskej práci (LL.M.). Novinári sa pri svojej aktivite pritom nesnažili porovnať práce všetkých kandidátov a zistiť tú najlepšiu či najhoršiu, ale zamerali sa len na konkrétnu nepohodlnú sudkyňu. To vyvolávalo dojem, že ide o účelovú diskreditáciu. Za alarmujúci treba považovať aj spôsob, ktorým Denník N „zverejnil“ stanovisko I. Macejkovej: zmiešal ho s vlastným komentárom k jej stanovisku a publikoval pod názvom „Macejková obviňuje reportérku Denníka N. Bráni sa pritom klamstvom“.

Do kampane pred voľbami na predsedu Najvyššieho súdu sa pridali aj o niečo serióznejšie médiá, napr. časopis Postoj. Neseriózne bolo najmä to, ako sa autor pokúsil prepojiť I. Macejkovú s kauzou M. Jankovskej: „Macejková na čele Ústavného súdu a Harabin na vrchole Najvyššieho súdu – hoci obaja si časom vošli do vlasov – v rôznej miere zosobňovali mrzačenie práva a vytvorili v justícii podhubie, v ktorom sudcovia ako Monika Jankovská stúpali len nahor.“ V článku tiež autor osočoval iných významných sudcov, napr. bývalého podpredsedu ÚS SR M. Ľalíka ako Harabinov „klon“. Lenže hoci sa médiá nemusia stotožňovať s názormi ani rozhodovaním konkrétnych sudcov, označovať ich za „Harabinove klony“ je pod úroveň. Najmä keď daný sudca na ÚS SR viackrát hlasoval odlišne od Harabinových predstáv…

Je tiež paradoxné, ako sa tendenčne do politického lynča proti sudcom alebo prokurátorom púšťajú jednotliví novinári. Ten istý novinár, ktorý hovoril o Harabinovom „klone“, obhajoval exministra D. Lipšica po tom, čo zrazil a usmrtil chodca na prechode. Novinár sa snažil vytvoriť podozrenie, že prokuratúra vedie voči D. Lipšicovi politický proces. Netreba pripomínať, ako sa „politický proces“ proti D. Lipšicovi skončil. Podmienečný trest pre exministra bol krutým výsmechom spravodlivosti, pretože on sám sa v minulosti v podobných prípadoch zasadzoval o nepodmienečný trest a presadil aj sprísnenia v predpisoch. Samozrejme, na seba už taký prísny meter neuplatnil. Ak teda existuje nejaké rozhodnutie súdov, kde treba mať podozrenia z ovplyvňovania rozhodnutí súdov, ide o rozhodnutie v tejto trestnej kauze.

Veľký problém je aj s ďalšími súdnymi rozhodnutiami z minulosti, kde médiá „taktne“ mlčali, hoci išlo o veľmi pochybné rozhodnutia. Alarmujúcim prípadom spolitizovanej justície, ktorý médiá dodnes cielene opomínajú, boli predbežné opatrenia súdov o zákaze štrajkov z obdobia Dzurindovej vlády. V prípade štrajku železničiarov z roku 2003 vtedy súd z nepochopiteľných dôvodov predbežným opatrením zakázal štrajk a tým umožnil „reformátorom“, aby štrajk rozbili. Štrajkujúcim následne nepomohlo ani to, že po niekoľkých mesiacoch predbežné opatrenie zrušili – ich hnutie už bolo rozprášené. Je veľmi pravdepodobné, že išlo o predbežné opatrenie na politickú objednávku. V roku 2006 sa vládna moc cez ďalšie predbežné opatrenie pokúsila zlomiť štrajk lekárov, i keď tí sa nedali zastrašiť. Netreba pritom pripomínať, na koho strane vtedy stáli oligarchické médiá.

     Zuzana Čaputová a Súdna rada SR

Veľkým problémom, ktorý sa nepríjemne dotkol nezávislosti súdnictva v posledných týždňoch, boli výroky prezidentky Z. Čaputovej, že za predsedu NS SR nevymenuje sudcu, navrhnutého Súdnou radou SR, ak by mal sporný profesijný alebo osobnostný príbeh. Samozrejme, že rozpory pri menovaní funkcionárov majú na Slovensku tradíciu a treba si spomenúť na pochybný krok I. Gašparoviča pri (ne)menovaní generálneho prokurátora a taktiež aj (ne)menovanie sudcov ÚS SR A. Kiskom. Lenže v prípade konania Z. Čaputovej treba vidieť určité rozdiely a nemožno sa odvolávať ani na prípad J. Čentéša, ani na prípad kreácie sudcov ÚS SR. Generálny prokurátor (8. hlava ústavy) nepatrí pod súdnu moc (7. hlava) a navyše aj jeho, ako aj kandidátov na sudcov ÚS SR volí parlament a ide preto o politickú voľbu. Predsedu Najvyššieho súdu SR však volí Súdna rada SR a tam nemajú politickí nominanti väčšinu.

Súdnu radu ako orgán zaviedla SR do svojej ústavy v roku 2001 ako nástroj na posilnenie nezávislosti súdnictva a proti jeho politizácii. Polovicu členov súdnej rady (9) kreujú samotní sudcovia a len druhú polovicu (9) tvoria nominanti iných mocí – troch z nich pritom menuje priamo prezident SR. Vplyv prezidentky na prácu Súdnej rady teda nie je zanedbateľný, i keď väčšiu silu tam majú nominanti súdnej moci. Pri práci v Súdnej rade má pritom každý z nominantov vlastné predstavy o morálnom a odbornom profile predsedu Najvyššieho súdu a navrhovaný kandidát musí získať  širokú podporu. Niet však dôvodu predpokladať, že by Z. Čaputová dokázala osobu predsedu NS SR posúdiť lepšie než celá pluralitne zložená Súdna rada, a to aj preto, že Čaputovej nominanti v Súdnej rade SR sú dosť kontroverzní, napr. trestne stíhaný L. Mészáros.

Celkovo možno konštatovať, že Súdna rada na Slovensko vniesla trend, pri ktorom majú politické sily pri riešení problémov súdnictva iba obmedzené možnosti. Už preto odmietnutie návrhu hlavného orgánu samosprávy v súdnictve prezidentom nie je vôbec to isté ako odmietnutie návrhov Národnej rady SR. Ak by sa však Z. Čaputovej podarilo posilniť svoje právomoci na úkor Súdnej rady, stala by sa kľúčovým subjektom v oblasti súdnej moci ona, prezidentka, hoci podľa ústavy patrí k výkonnej moci (6. hlava ústavy). Prezident pritom vymenúva a odvoláva nielen predsedu NS SR, ale aj všetkých ostatných sudcov, a preto súčasné postoje Z. Čaputovej ohrozujú nezávislosť súdnictva od výkonnej moci. V kombinácii s oslabovaním nezávislosti súdov voči moci oligarchických médií môže ísť o vážny problém právneho štátu na Slovensku.

doc. JUDr. Branislav Fábry, PhD.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


7 thoughts on “Branislav Fábry: Prezidentka, médiá a nezávislosť súdnictva

  • 20. septembra 2019 at 14:40
    Permalink

    Braňo , u nás na krajnom Východe by cigán povedal čím lepšie, tým ďalej . Správne čím ďalej tým lepšie. Takto na mňa zapôsobil tento článok. Prečo Ti nedajú príležitosť vystupovať aspoň v RTVS ? Lebo nesedíš po Bratislavskych kaviarňach s tými správnymi, „slušnými “ ľ udmi ?

    Reply
    • 20. septembra 2019 at 16:57
      Permalink

      To zaujíma aj mňa. Možno to bude tým, že „slušnosť“, je v súčasnosti vnímaná rôznymi spôsobmi. Tá, ktorá je správaním sa podľa morálnych zásad a vyjadruje morálne kvality jedinca je považovaná za slabosť, zatiaľ čo arogantné, egoistické a agresívne správanie sa, slúžiace na dosiahnutie vlastných cieľov je znakom sily jedinca a jeho kvalít a preto môže byť takými ľuďmi považované za „slušnosť“…
      Takto isto, je to aj s problémom nezávislého súdnictva a spravodlivosťou na Slovensku.

      Reply
  • 21. septembra 2019 at 10:22
    Permalink

    Komentár o tom že prezidentka ktorá je tu pár mesiacov aj s cestou je tá najzodpovednejšia ?
    Lebo niečo povedala ?
    ???
    fico a bugár sú v politike tri desaťročia!
    harabin je dvadsať rokov v politike a súdnictve!
    smer vládne od roku 2006 a 4 roky 2012 – 2016 vládol celkom sám !

    o tom v článku nie je ani ň…
    súdny systém je polícia = vyšetrovanie , prokuratúra = dozorovanie a súdy = rozhodovanie !
    + štát ktorý je zodpovedný za vymáhateľnosť práva !!!

    pán autor stačí odstaviť čaputovú a bude tu raj?
    BOL TU RAJ súdnictva pred rokom 2019?

    nezávislosť súdnictva ani diskusie o ňom sa nezabezpečí tým že sa odpúta pozornosť
    od smeru, fica, kaliňáka, gašpara, kováčika, macejkovej, sakovej, a spol…
    títo a mnohí ďalší nemenovaní nenesú zodpovednosť za NIČ ?
    vadalu vyšetrovala talianska polícia mnoho rokov a dávala „informácie“ našej….
    jeho proces o pašovaní, distribúcii a obohacovaní z predaja drog speje v taliansku k ROZSUDKU !
    koho priateľ , kamarát, spoločník a známy bol na slovensku ?

    NIE politici ale ICH voliči = všetci občania SLOVENSKA sme zodpovední za stav súdneho systému !
    Ak sa KTOKOĽVEK pokúsi hodiť to na jedného jediného je to AKOBY PLATENÁ služba !
    CUI BONO ???

    Reply
    • 21. septembra 2019 at 15:28
      Permalink

      Napísal Akademik Ján ZVOLen odborník na všetko a všetkých. Hlavne na tých zľava. Na pravičiarov som od tohto pána nečítal žiadny komentár. A Braňo je ten posledný, kto sa zastáva smeru a fica. Ale lebo fico funguje. Pre tých, čo rozmýšľajú s cudzou, dobre zaplatenou hlavou.

      Reply
      • 22. septembra 2019 at 10:27
        Permalink

        laco

        problémom súdnictva je že NEFUNGUJE ako má !!!
        lebo to vyhovuje tým čo si vedia a chcú kúpiť policajtov, prokurátorov, sudcov, politikov, úradníkov aj problém všetkých tých tých čo sa kúpiť dajú

        stále píšem o pravičiaroch = sú nimi rovnako ako sulík aj fico a kotleba , smer , sns, most, sas, kolárovci (sme rodina), …

        zatiaľ sa ľavicou zdajú progresívci a chmelár – majú aspoň myšlienky a program

        kým sa „občania“ hádajú či je horší fico alebo sulík ZATIAĽ sa slovensko zadlžuje a „tí správni najbohatší“ si za pomoci politikov (+občanov voličov) a štátneho aparátu berú PRE seba zo štátneho…

        čo samozrejme lacovi a spol. nevadí… veď najdôležitejšia nie je
        pravda, spravodlivosť, rovnosť a sloboda pre všetkých
        ale poukazovaním na iných odvracať pozornosť od ZODPOVEDNOSTI tých čo vládnu !

        Reply
  • 22. septembra 2019 at 22:41
    Permalink

    Ďalší demagóg ala Blaha. Asi ich klonuju…

    Reply
  • 27. októbra 2019 at 9:17
    Permalink

    Pán Fábry. Ďakujem Vám za Váš príspevok. Vaše hodnotenia situácie sú správne a hlavne odborné.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *