Na konci mesiaca február napísal R. Ondrejcsák pre denník Sme komentár, v ktorom veľmi ostro kritizoval Rusko a uviedol mnoho polemických vyjadrení. Na jeho článok následne reagovalo Veľvyslanectvo RF na Slovensku a zaslalo ministrovi M. Lajčákovi nótu, v ktorej odpovedalo na tvrdenia R. Ondrejcsáka. Výsledkom bol diplomatický konflikt, ktorý pokračoval nótou zo strany ministra M. Lajčáka. Treba povedať, že takýto konflikt nie je v záujme SR ani Ruska, avšak ukazuje, kam môže viesť nediplomatický hrubý jazyk, ktorý sa stáva čoraz častejším spôsobom komunikácie medzi predstaviteľmi štátov.
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
• Ľahkovážne hľadanie nepriateľa
• Spolupráca s nepriateľom ako trestný čin
• Nevhodná reakcia veľvyslanectva
Článok v denníku Sme
Spúšťačom ostrej výmeny názorov sa stal komentár R. Ondrejcsáka v denníku Sme s názvom „Päť rokov od Krymu: vojna v Európe nie je tabu“. Samotný text nebol príliš nápaditý a išlo v podstate o opakovanie tradičných mainstreamových klišé. Jednostrannosť článku R. Ondrejcsáka spočívala najmä v snahe obviňovať Rusko kvôli Ukrajine a súčasne ignorovať celý vývoj pred udalosťami na Kryme 2014. Z vecného hľadiska bolo nevhodné najmä to, že autor opomenul protiústavnosť prevratu na Majdane a fakt, že konfliktu na Kryme a v Donbase sa dalo predísť, keby sa dodržala dohoda o predčasných voľbách medzi lídrami Majdanu a V. Janukovyčom z 21. februára 2014, ktorú mali garantovať traja ministri štátov EÚ. Lídri Majdanu však na nasledujúci deň V. Janukovyča protiústavne zvrhli.
R. Ondrejcsák tiež označil udalosti roku 2014 za zásadnú zmenu bezpečnostnej architektúry v Európe. Lenže každému, kto sleduje udalosti, je jasné, že táto zmena nastala oveľa skôr. Vo svojom článku autor spomínal, že po roku 2014 „Nič neplatí“, pričom ale opomenul, že platnosť medzinárodného práva bola zdecimovaná už predtým a to aj za slovenského prispenia. Rusi veľmi kriticky hodnotili povolenie preletov lietadiel útočiacich na Juhosláviu cez územie SR v roku 1999, ako aj slovenskú účasť na operácii Iracká sloboda v roku 2003. Lenže hoci tieto intervencie vnímala Moskva ako porušenie práva a hrozbu vlastnej bezpečnosti, nezačala označovať SR za nepriateľa. Treba vidieť, že nielen my Rusom, aj Rusi nám majú čo vyčítať – ani to však nie je dôvod označovať sa za nepriateľov.
Hlavným problémom článku R. Ondrejcsáka bolo to, že autor sa priamo v úvode predstavil ako „štátny tajomník na ministerstve obrany“ a preto článok nebolo možné vnímať iba ako súkromný názor občana, ale aj ako vyjadrenie postoja jedného z ústredných štátnych funkcionárov. Štátny tajomník je dôležitá vládna funkcia a osoby v takej pozícii môžu formulovať oficiálne postoje SR i na mnohých medzinárodných rokovaniach. Uvedenie funkcie v úvode článku tak bolo zásadnou okolnosťou, ktorá ovplyvňovala charakter textu – práve preto mal štátny tajomník dodržať diplomatickú formu.
Ľahkovážne hľadanie nepriateľa
R. Ondrejcsák svoj článok uviedol agresívnym podnázvom: „Či chceme alebo nie, pre Rusov sme nepriatelia.“ Závažné pritom bolo najmä použitie pojmu „nepriatelia“, pretože daný pojem má v medzinárodnom práve nebezpečný obsah. Takisto v ruskej právnej terminológii ide o pojem so zásadným významom a preto ho treba vždy používať opatrne. Ak by nás Rusi naozaj vnímali ako nepriateľov, bola by to pre Slovensko závažná správa. A ak by mali tento pojem aplikovať v súlade s vlastnými predpismi, museli by potrestať tie osoby, ktoré so Slovenskom alebo slovenskými subjektami oficiálne spolupracujú.
Používanie pojmu „nepriatelia“ druhým najvyšším predstaviteľom ministerstva obrany SR je závažným signálom aj pre slovenských investorov v Rusku. Ak by totiž boli vnímaní v Rusku ako nepriatelia a ich majetok ako nepriateľský majetok, nemohli by na území RF so svojim majetkom voľne disponovať, niektoré ich investície by boli zrejme sekvestrované a do skončenia nepriateľstva spravované inými subjektami. Podobné následky by malo vyhlásenie nepriateľstva aj pre slovenských exportérov: keby boli považovaní za nepriateľské subjekty, ruskí podnikatelia by im mohli ľahko odoprieť uhradenie pohľadávok a mali by pritom šancu na úspech aj pred ruskými súdmi. Je možné, že prístup štátnych orgánov RF by bol selektívny, ale predstava, že Rusi považujú Slovákov za nepriateľov by vyvolala nevídané ekonomické následky.
Ako predstaviteľ štátu by mal R. Ondrejcsák rešpektovať aspoň základné dokumenty, ktoré boli publikované v Zbierke zákonov a sú súčasťou právneho poriadku SR. Je to najmä zmluva č. 9/95 Z.z. o priateľských vzťahoch a spolupráci medzi SR a RF, ktorá v čl. 1 hovorí jasne: „Zmluvné strany budú rozvíjať svoje vzťahy ako spriatelené štáty, spolupracujúce v duchu vzájomnej úcty, porozumenia a partnerstva.“ Téza o tom, že nás Rusi vnímajú ako nepriateľa, je v rozpore so zmluvným základom vzájomných vzťahov a preto keď predstavitelia SR používajú tak silné slová, mali by mať svoje tvrdenia presvedčivejšie zdôvodnené. Ešte lepšie by však bolo nesnažiť sa vmanévrovať naše krajiny do pozície nepriateľov. SR má potenciál vychádzať dobre s Ruskom i Ukrajinou a hrať pozitívnu úlohu pri mierových aktivitách.
Spolupráca s nepriateľom ako trestný čin
Ostré výroky R. Ondrejcsáka treba posúdiť aj z hľadiska slovenského trestného práva. Stačí si predstaviť, čo by sa stalo, keby nejaký predstaviteľ SR začal článok o Izraeli podnadpisom: „Či chceme alebo nie, pre Židov sme nepriatelia.“ Pritom tak ako Rusku, aj Izraelu by sa dala vyčítať protiprávna anexia východného Jeruzalema alebo okupácia Palestíny. Keby sa však niekto podobne vyjadroval o Izraeli, išlo by o čin, ktorý by zrejme skúmali aj orgány činné v trestnom konaní. Výroky R. Ondrejcsáka o Rusku nebezpečne hraničia aj s niektorými ďalšími trestnými činmi, najmä Šírenie poplašnej správy (§ 361-362 TZ).
Neseriózne nakladanie s pojmami ako „nepriateľ“ však prináša ešte závažnejšie riziko: vytvára totiž možnosť kriminalizovať odlišné názory na Rusko. V § 390 TZ (Spolupráca s nepriateľom) sa uvádza: „Kto počas vojnového stavu alebo vojny zadovažuje nepriateľovi prospech alebo ho akokoľvek podporuje, potrestá sa … odňatím slobody na jeden rok až desať rokov.“ V súčasnosti reálne hrozí, že pod vplyvom propagandy sa prijme interpretácia o Rusku ako o nepriateľovi a o tzv. hybridnej vojne ako o vojne podľa § 390 TZ. Potom by už len stačilo, aby sa dokázalo, že nejaký článok prináša Rusku „prospech“ a jeho autor by musel ísť do väzenia. Keďže pri § 390 TZ ide o zločin a nie o prečin, trestnosť činu by sa nedala vylúčiť ani cez tzv. materiálny korektív (mieru závažnosti).
Nevhodná reakcia veľvyslanectva
Je pochopiteľné, že článok R. Ondrejcsáka vyvolal nevôľu ruskej strany, avšak reakcia veľvyslanectva RF na Slovensku bola taktiež nevhodná, navyše Moskve vôbec nepomohla. Dokonca možno povedať, že pomohla skôr R. Ondrejcsákovi. On totiž nie je politik, ktorého názory by zdieľalo obyvateľstvo SR a aj pre mnohých ľudí kritických k Rusku sú jeho postoje až príliš radikálne. Naopak fakt, že veľvyslanectvo na neho reagovalo a vážne pritom argumentovalo, umocňuje jeho pozíciu medzi radikálnymi rusofóbmi. Samozrejme, že z hľadiska vecnej diskusie boli argumenty veľvyslanectva presvedčivejšie než argumenty R. Ondrejcsáka, avšak komentáre R. Ondrejcsáka sa neorientujú na ľudí, ktorí by chceli poznať názor Ruska.
Obzvlášť nerozumné bolo vyjadrenie veľvyslanectva: „Domnievame sa, že kým je takýto úradník vo vedení vojenského rezortu, slovenská verejnosť sa skutočne nemôže cítiť bezpečne“. Je síce pravdou, že R. Ondrejcsák svojou agresivitou k bezpečnosti Slovenska neprispieva, avšak vo vyjadrení veľvyslanectva uvedené slová zaznieť nemali. Veľvyslanectvo nedocenilo, že v polemike R. Ondrejcsáka ide o provokácie, ktoré majú vyvolať konfrontáciu a tak presvedčiť verejnosť, že SR potrebuje zbrojiť proti Rusku. Podobnú taktiku použili aj viaceré mainstreamové médiá, ktoré reakciu veľvyslanectva podali ako ruské zasahovanie do vnútorných záležitostí SR. Táto taktika zaberá najmä na skupiny osôb, ktoré sledujú politiku povrchne a možno u nich rozvíjať predsudky, spojené so sovietskou minulosťou.
Keby sa veľvyslanectvo obrátilo na ministra M. Lajčáka s nótou, kde by nehodnotilo osobu R. Ondrejcsáka, ale žiadalo iba vyjadrenia k jeho nediplomatickým výrokom, minister by musel štátneho tajomníka kritizovať sám a zrejme aj verejne poučiť o slovenskej zahraničnej politike. Takto však MZVaEZ v prvom rade vystupovalo ako kritik vyjadrení ruského veľvyslanca, ktorého si tam zavolali, odmietli jeho výroky o R. Ondrejcsákovi a odovzdali mu vlastnú nótu. Tým sa prekryl aj základný problém celej kauzy, spočívajúci vo vytváraní predstavy o vzájomnom nepriateľstve medzi oboma štátmi, ktorú však ministerstvo taktiež rozumne odmietlo.
Ako sa do lesa volá
Na celej kauze bola dosť zaujímavá aj rétorika R. Ondrejcsáka po ruskej nóte. Povedal, že si nevie predstaviť, že by slovenský diplomat používal podobný jazyk a spôsoby voči oficiálnym predstaviteľom Ruska, ako Rusi použili voči nemu. Pritom práve R. Ondrejcsák je dlhodobo známy svojou hrubou nediplomatickou rétorikou. Stačí si spomenúť na jeho slová o vojnách na Blízkom Východe, alebo aj na výroky o Venezuele zo začiatku tohto roku. Tie boli oveľa závažnejšie než ruská nóta: išlo o hrubé zasahovanie do vnútorných záležitostí iného štátu, navyše autor kádroval štáty, či patria alebo nepatria do „slušnej spoločnosti“ (netreba sa pýtať, kam zaradil Rusko). Nejde však ani o to, že vyjadrenia R. Ondrejcsáka sú jednostranné a neobjektívne, ale keď on sám používa hrubý nediplomatický jazyk, Slovensku sa to vracia podľa príslovia „Ako sa do lesa volá, tak sa z lesa ozýva.“
Rétorika R. Ondrejcsáka je typická pre mnohých ľudí, ktorí fluktuujú medzi „mimovládnym sektorom“ a vládnymi funkciami. Zvykli si vystupovať ako proamerickí aktivisti a keď získajú verejnú funkciu, tak svoju aktivistickú rétoriku prenášajú i na ministerstvá. Títo ľudia by si však mali včas uvedomiť, v akej funkcii sa nachádzajú a aký dopad na medzinárodné vzťahy môžu mať ich nevyberané vyjadrenia. Vojnové konflikty vznikali v minulosti aj kvôli hrubému jazyku politikov a treba urobiť všetko pre to, aby v mene SR hovorili ľudia, ktorí sú schopní zhodnotiť percepciu svojich vyjadrení u ich adresátov.
Branislav Fábry
