Braňo Fábry: Vojna s Ruskom alebo vojna s pomníkmi v Prahe?

V priebehu roku 2019 sa v meste Praha odohral zásadný spor o hodnotenie histórie, ktorý vzbudil záujem aj v zahraničí, najmä v Rusku. Išlo o snahu odsrániť sochu maršála Koneva v mestskej časti Praha 6 a o vybudovanie pomníka jednotkám tzv. Vlasovovcov v mestskej časti Řepořyje. Hlavným „hrdinom“ tohto sporu sa stal starosta P. Novotný, ktorý svoje myšlienky a predstavy prezentoval výstredným spôsobom doma i v ruských médiách. Pri uvedených akciách si však treba uvedomiť aj možné následky, ktoré takéto kroky vyvolajú a tie sa nebudú týkať len niekoľkých pražských politikov.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Excesy starostu Novotného • Hodnotenie histórie a potreba vzájomného rešpektu • Následky pražských rozhodnutí?

Excesy starostu Novotného

Aktivity starostu P. Novotného sú dobre známe, pretože majú širokú publicitu. Na konci roku 2019 sa „zaskvel“ viacerými provokatívnymi výrokmi na adresu Ruska: veľmi nedôstojné bolo jeho vystúpenie v ruskej televízii, kde robil grimasy a uškŕňal sa či jeho list prezidentovi V. Putinovi s vyjadreniami typu „vy karikatury sebe sama s atomovým kufříkem za zadkem a hlavou plnou vodky a černého svědomí“. Vďaka tomuto vystupovaniu sa politik stal hviezdou niektorých médií a je možné, že do budúcna si vytvoril perspektívnu politickú kariéru v ODS aj na celoštátnej úrovni. Kým bolo Novotného vystupovanie iba hulvátske a neseriózne, dalo sa to obísť mlčaním, avšak závažnosť jeho vyjadrení sa postupne zvyšovala až vyvrcholila výrokom pre ruských novinárov: „Když vyhraju válku proti Rusku, nechám vás žít. Vrátím Krym Ukrajině, propustím všechny politické vězně a pověsím Lavrova“.

Podobné výroky sú však nielen urážlivé, ale aj právne závažné a spoločensky nebezpečné. Trestný zákoník ČR pozná dokonca trestný čin Podněcování útočné války. Podľa § 407 ods. 1: „Kdo veřejně podněcuje k útočné válce, na které se má podílet Česká republika, takovou válku propaguje nebo válečnou propagandu jinak podporuje, bude potrestán odnětím svobody až na pět let.“ Novotného vyjadrenia o víťaznej vojne s Ruskom pritom možno určite chápať ako naplnenie znakov TČ podľa § 407, zvlášť keď ich vyslovil z  pozície verejného činiteľa. Podozrenie z TČ posilňujú aj ďalšie výroky starostu, v ktorých možno vidieť jeho snahu viesť vojnu s Ruskom, napr. výrok: „Velice se stydím za našeho prezidenta. Kdyby tu byl Havel, řekl by, že to bylo vyhlášení války a požádal by NATO, aby chránilo Ukrajinu“. O vojne s Ruskom, ktorá by mohla byť úplne posledná, nemožno hovoriť, ako keby išlo o hru.

Novotného výrok však naznačuje aj neúctu k českému ústavnému poriadku. Podľa čl. 6 Listiny základných práv a slobôd nikto nesmie byť pozbavený života a trest smrti sa zakazuje (mimochodom, ani v RF už sa nevykonáva). Takže ak sa v ČR niekto vyhráža ministrovi Lavrovovi, že ho obesí, vyhráža sa mu vlastne vraždou. Nebudem riešiť, či by sa v prípade starostu Novotného mohli objaviť aj podozrenie pre ďalšie TČ, napr. Podněcování k nenávisti… podľa § 356 TZ. Vo všeobecnosti som však zástancom širokej slobody prejavu a trestné stíhania za výroky sa mi nepozdávajú a tiež si uvedomujem, že trestným stíhaním by si Novotný mohol ľahko zvyšovať popularitu.

Bude teda zaujímavé sledovať, či v ČR začnú stíhať politika, ktorý sa takto populisticky vyjadruje a preto stal hrdinom určitej časti protirusky zmýšľajúcich ľudí, najmä z Prahy. Nepochybujem, že v prípade analogických výrokov voči iným štátom by k stíhaniu prišlo. Skúsme si napr. predstaviť, že by nejaký antisemitský politik v ČR použil pred židovskými novinármi výrok: „Když vyhraju válku proti Izraelu, nechám vás žít. Vrátím východní Jeruzalem Palestině, propustím všechny politické vězně a pověsím Netanyahua.“ Zaujímavý na celej kauze bude aj postoj Novotného strany ODS. Po minulých vyjadreniach vedúcich predstaviteľov sa zdá, že konanie starostu dokonca schvaľujú…

Hodnotenie histórie a potreba vzájomného rešpektu

Keď z Prahy v roku 2019 prichádzali iniciatívy na odstránenie pomníku maršála Koneva a vybudovanie pomníku Vlasovovcom, miestni politici sa mali viac zamýšľať nad tým, čo ich vyjadrenia spôsobia. Na rozdiel od ČR je v Rusku téma Druhej svetovej vojny totiž stále „posvätná“: žiadny národ v žiadnej vojne nezaznamenal tak veľké ľudské straty ako práve Rusi v Druhej svetovej vojne. Zvlášť medzi generáciou prezidenta V. Putina, ktorá vyrastala po vojne, je táto problematika citlivá. Diskusia na uvedenú tému s Rusmi má podobne emocionálny obsah ako diskusia s Izraelcami o Holocauste. Vystupovanie českých politikov pri takejto diskusii by preto malo byť serióznejšie a vážnejšie: úškľabky a znevažujúce gestá pred ruským publikom, aké predviedol P. Novotný, zbavujú diskusiu o pomníku pre vlasovovcov racionálneho obsahu. Dokonca aj pobaltskí politici, ktorí sa usilujú rehabilitovať miestne jednotky Waffen SS, vystupujú v ruských médiách veľmi vážne.

Pokiaľ ide o hodnotenie významu úlohy Konevových a Vlasovových jednotiek počas Pražského povstania, malo by byť tiež vykonané zodpovednejšie. Ak by sa vytvorila situácia, že sa pomník maršála Koneva odstráni a postaví sa pomník tzv. vlasovovcom, vznikol by mylný dojem o udalostiach z mája 1945. Je síce pravda, že časť Vlasovových jednotiek pod vedením Buňačenka sa do Pražského povstania zapojila na strane povstalcov, avšak Schörnerovu armádu poraziť nemohla. Na určitých miestach mohli Vlasovovci nemecký postup dočasne zastaviť, ale aj to len preto, že Nemci mali iné priority. Hlavným dôvodom, prečo nacisti nemohli svoju vojenskú prevahu nad povstalcami využiť, nebol odpor vlasovovcov, ale postup Konevových jednotiek. Kvôli tomu nemalo pre Nemcov význam zapojiť sa v plnom rozsahu do bojov v Prahe a väčšina sa ponáhľala čo najskôr do americkej zóny.

Pokiaľ ide o zásluhy maršála Koneva o oslobodenie od nacistov, jeho osoba je v mnohom symbolická nielen pre Prahu, ale aj pre Čechov a Slovákov celkovo: práve jeho jednotky oslobodzovanie ČSR na Dukle začali a v Prahe ho dokončili. Samozrejme, že maršalovi Konevovi možno vyčítať mnohé veci, najmä jeho úlohu pri potlačení povstania v Budapešti v roku 1956. Tvrdenia o jeho úlohe pre sovietsky prieskum pred okupáciou z roku 1968 sú však dosť problematické, keďže v máji 1968 navštívil ČSSR už mimo služby a je zrejmé, že prieskum pre okupáciu sa uskutočňoval hlavne pri vojenskom cvičení Šumava v lete 1968. Celkovo, tak ako možno mať mnoho kritických výhrad voči Konevovi, možno ich mať aj voči aj voči mnohým osobnostiam zo Západu, ktoré dnes oslavujeme. Napr. W. Churchillovi, otvorenému zástancovi rasistického kolonializmu, sa v Indii pripisuje hlavná zodpovednosť za tzv. Bengálsky Holocaust s miliónmi obetí, ale napriek tomu sa v Európe oslavuje ako jeden z hlavných hrdinov Druhej svetovej vojny.

Následky pražských rozhodnutí?

Nech je však hodnotenie histórie v Prahe akékoľvek, treba vnímať ešte jeden dôležitý faktor a tým sú následky, ktoré boj o „historickú pravdu“ môže priniesť. Keď na jar 2019 jeden opozičný ruský poslanec navrhol udeliť účastníkom okupácie z roku 1968 status veteránov, rokoval kvôli tomu český parlament. A to sa ruská vládna moc k návrhu vôbec neprihlásila… Našťastie, v súčasnosti Rusko oficiálne odsudzuje „nepřípustné použití síly proti Československu v roce 1968“ (v zmluve RF a ČR z 26.8.1993). Škandálózne vystupovanie pražských politikov interpretáciu histórie nezjednotí, naopak, môže viesť k tomu, že niektorí ruskí politici, napr. starostovia, začnú masovo stavať pamätníky „hrdinom bratskej pomoci“ z roku 1968. Narastajúca vojna o „historickú pravdu“ z posledných rokov už  mala negatívny dopad na pamätníky čs. légií v Rusku a tu značnú časť zodpovednosti nesú aj ruské orgány.

Hoci sa to môže zdať paradoxné, práve súčasní pražskí politici sú dôležitými spojencami tých síl v Rusku, ktoré si želajú ďalšie zhoršovanie rusko-európskych vzťahov. Vystupovanie starostu Novotného v ruskej televízii bolo pre nich doslova „darom“ a ruskej verejnosti ukázalo dôvody, prečo sa s Európanmi nedá rozumne dohovoriť. Novotného ODS sa tak stáva spojencom Žirinovského LDPR pri budovaní vzájomnej nenávisti Európy a Ruska. Na oboch stranách však stoja aj ľudia, ktorí sa snažia ďalšie zhoršovanie vzájomných vzťahov zastaviť. Preto by sa mali teraz ozývať silnejšie a zasadiť sa o to, aby nenávistní fanatici na oboch stranách nezískali prevahu. Z uvedených dôvodov je potrebné, aby sa aj v ČR a SR našiel niekto, kto dá najavo, že postoje niekoľkých pražských politikov nevyjadrujú názory všetkých ľudí v našich krajinách.

Aj preto podporujem myšlienku presunúť pamätník maršala Koneva po jeho odstránení z Prahy VI, na nejaké dôstojné miesto na Slovensku, kde by mohol symbolizovať snahu o česko-slovensko-ruské porozumenie a vďačnosť za obete Červenej armády pri oslobodzovaní ČSR – ak Praha VI zotrvá pri svojom rozhodnutí. Za zmienku stojí, že toto riešenie navrhol J. Čarnogurský, disident, ktorý sa dokázal vzoprieť sovietskym okupantom pred rokom 1989, keď to nebolo vôbec jednoduché. Líši sa tým od „dodatočných hrdinov“, ktorí sa pred rokom 1989 príliš nevyznamenali, ale dnes sa snažia o „hrdinstvo“ v politickom boji s Moskvou, hoci tento ich boj je už iba lacným prostriedkom k popularite v mainstreamových médiách.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


3 thoughts on “Braňo Fábry: Vojna s Ruskom alebo vojna s pomníkmi v Prahe?

  • 3. januára 2020 at 18:35
    Permalink

    Dobry den, p. Fabry, clanok je prilis kratky, chcelo by to aspon na 10 A4-iek a viac….

    Reply
  • 3. januára 2020 at 22:36
    Permalink

    Dobrý text. Pristavil by som sa pri „slobode slova“. Nemala by sa vysvetľovať a uplatňovať tak, že človek môže trieskať úplné nezmysly podľa ľubovôle. Dôsledok určitých vyjadrení totiž závisí od kontextu – od funkcie daného človeka a od celkovej situácie. Chvastanie o vojne s Ruskom môže úplne pokojne zaznieť v krčme alebo v domácnosti, ale keď presne to isté niekto ako primátor povie do televízie… to sa teoreticky dá vysvetľovať tak, že hovorí za niekoľko tisícok ľudí a naozaj to môže mať vážne dôsledky.

    Ako príklad použijem slobodu pohybu. Je veľký rozdiel, kam smie človek ísť, keď kráča pešo a kam smie ísť s vozidlom (zmena kontextu a situácie). Nenáležité uplatňovanie slobody slova (zneužívanie) by sme nemali v spoločnosti trpieť.

    Nemám na mysli hneď trestnosť a zatváranie do väzenia. No podobne ako v doprave by malo byť aj nenáležité používanie slov hodnotené ako priestupok so zákazom činnosti na určitý čas. Vo verejných funkciách by mali byť ľudia s určitou dávkou chochmesu a sebadisciplíny.

    Reply
  • 4. januára 2020 at 19:06
    Permalink

    Skoro každý niekomu alebo niečomu fandí.Mal som v Bratislave spolužiaka z Martina, ktorý fandil futbalistom pražskej Dukly. Zdôvodnil to tým, že nerád prehráva. a preto vždy drží momentálne najsilnejšiemu. Nuž vypočítavosť či ľahostajnosť?Bude to zrada niekoho? Nič to.
    „Predvídavým“ bol už Beneš svojou zmluvou so Stalinom v prelomovom období 2. sv. vojny. Keď Protektorátu hrozila prinajmenšom neistá alebo neznáma povojnová budúcnosť, pre istotu sa počas
    Pražského povstania „pozicherovali“. Vraj museli. Po voľbách v r.1946 Praha prevalcovala slovenských demokratov a ako silnejšia súčasť spoločnej republiky určovala jej smerovanie. Iba slepý človek alebo zarytý dogmatik v povojnovom období nevidí aj pozitíva. Prišiel ale čas, keď zaznela aj veta:“Kdyř chtějí, ať si jdou!“ V súčasnosti sú americkejší ako samotní Američania. Mám na mysli tzv. „revolučných politikov“, ktorí svojimi výrokmi a krokmi spôsobujú neistotu a vedu svet k akokalypse.
    Juraj Bzanský

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom
%d blogerom sa páči toto: