ČERVENÁ ČIAPOČKA II

Červená Čiapočka vošla do lesa. Je sparno, globálne oteplenie. Povetrie napĺňa ospalý bzukot motorových píl, kdesi spieva nová automobilka, vzduch je nasýtený emisiami, padá kyslý dážď. Ponad hlavu preletí kŕdeľ stíhačiek F16. V malebnom údolí sa rozrastá základňa NATO.

„Rodný môj kraj, bol si zo všetkých najkrajší…“

Nôti si národne orientovaná Červená Čiapočka a vykračuje si po starom zarastenom chodníčku popri novej asfaltke, ktorá sa kľukatí rednúcim lesom. Má namierené k svojej babičke, ktorá žije na periférii spoločnosti v malej chalúpke za lesom.

Zo zákruty vyletí zlatá metalíza, zaškrípu brzdy, dvere sa otvoria a vyskočí z nej vlk. Zasunie si prepotené modré tričko s americkou zástavou do modrých značkových kraťasov a vycerí na Červenú Čiapočku drahé porcelánové zuby. „Súkromný pozemok, nevšimla si si? Tie časy sú preč, keď mohla po tomto lese behať kadejaká háveď! Les je teraz môj, získal som ho legálne poctivým kšeftovaním s pozemkami.“ Z vrecka vytiahne zlatú tabatierku a zapáli si marišku.

Červená Čiapočka nechápavo pozerá na vlka

„Idem k babičke, z dôchodku do konca mesiaca nevyžije, nesiem jej v košíčku sociálny balíček,“vysvetľuje.

Vlk na ňu bohorovne pozrie cez štýlové okuliare s modrým rámom a labou s pestovanými pazúrmi si pohladí hlavu holú ako koleno. „Nemám čas baviť sa s tebou o dôchodcoch, ponáhľam sa na zraz eurovlkov,“odvrkne vlk, ktorému zjavne chýba sociálne cítenie.

„Vĺčko, dovoľ mi prejsť cez tvoj les,“ prosí Červená Čiapočka, „babička ma potrebuje. Aj ty raz budeš starý, aj ty raz budeš odkázaný na pomoc iných.“

„Pch, ja ? Trhal som, my vlci to máme v génoch, teraz som slobodný, sebestačný, zabezpečený do konca života, i moje vĺčatá. V mojom lese platí vlčí zákon, nestrpím v ňom žiadnu červenú lúzu, a vôbec, nechce sa mi počúvať tvoje červené kecy o nejakej solidarite,“ chripí vlk a cerí na Červenú Čiapočku drahé porcelánové zuby.

Červená Čiapočka pozerá na zuby a rozmýšľa, musí, keď nechce skončiť v pažeráku vlka. Spomenie si, že má v košíčku červenú dymovnicu z minuloročného protestného zhromaždenia.

„Aha, vĺčko, auto ti horí,“povie Červená Čiapočka, a keď sa vlk otočí, vytiahne dymovnicu, škrtne zápalkou a kým sa vlk snaží zorientovať v hustom červenom dyme, ktorý sa naňho valí z dymovnice, Červená Čiapočka je už dávno za horami, vlastne za súkromným rednúcim lesom. Vykročí na lukratívnu čistinku s krásnym výhľadom na Tatry, na ktorej stojí babičkina chalúpka. Príde bližšie a čo nevidí? Dvere zapečatené, okná zadebnené. Od horára, ktorý ide práve okolo, sa dozvie, že chalúpka je v exekúcii.

„A kde je moja babička?“pýta sa Červená Čiapočka horára.

Horár krúti hlavou. Vraj nebol u babičky už dávno, vraj má starosti, lebo sa vlci  v revíri premnožili a šarapatia v kraji.

Červená Čiapočka hľadá babičku všade, no po babičke akoby sa zľahla zem. Ani v neďalekej dedine zahalenej do informačného smogu o babičke nič nevedia, o letných výpredajoch, o ruskej propagande, o Skripaľovi vedia všetko, to áno, ale o nejakej babičke, kdeže, o tej nič nevedia.

Jeden nemenovaný ľavicový zdroj Červenej Čiapočke prezradí, že pod mostom za dedinou už mesiac prespáva nejaká osoba.

„Panebože, veď je to moja babička,“zhrozí sa Červená Čiapočka, ktorá si išla pod most overiť pravdivosť spávy.

„Babička,“ radostne zvolá Červená Čiapočka, no spozornie. „Máš veľké oči, babička. Prečo?“opýta sa  Červená Čiapočka. „Lebo chcem viac, ako sa dá,“ vysvetlí babička vnučke frazeologizmus a zosmutnie.

„Nebuď smutná, babička, niečo som ti priniesla,“povie láskavo Červená Čiapočka a vytiahne z košíčka sociálny balíček. Babička je dojatá, toto veru nečakala.

„A čože je v rozpávke nové?“opýta sa babička.

„Na Ukrajine rehabilitujú banderovcov a poslanci v parlamente si zase zvýšili platy, o rozprákovú tisícku. A j tebe zvýšia dôchodok, babička, prilepšíš si o jedenásť eur.“ Babička sa veeeľmi potešila, stratila síce strechu nad hlavou, ale aspoň bude mať na rožky. A charita jej sľúbila prístrešok pre bezdomovcov.Čo si viac môže na staré kolená v tejto kapitalistickej rozprávke jednoduchý človek priať?

Zvečerilo sa, tma hustne a sadá na krajinu.

Červená Čiapočka si ľahla k babičke na starý plesnivý matrac pod deravý zatuchnutý paplón. Neďaleko sa rozsvietili okná honosnej vily, na oblohe hviezdy a nad mostom zablikala nová pouličná lampa, jej jedovaté neónové svetlo vycerilo zuby a rozhrýzlo tmu.

„Babička, prečítaj mi rozprávku,“ prosíkala Červená Čiapočka. Babička vytiahla z batoha Marxov Kapitál a čítala, čítala, čítala, čítala, až kým Červená Čiapočka  nezaspala.

Tej noci mala Červená Čiapočka veľmi zlé sny, snívalo sa jej o nadnárodných korporáciách, neoliberálnej globalizácii a svorke vlkov, ktorí si sprivatizovali rozprávkový les.

Slavomíra Kotrádyová

Obrázok: N Veenstra , CC

---