Svieži vysoký sedemdesiatnik (1940), krátke sčesané vlasy, vysoké čelo, za okuliarmi bystré oči; jeden z najvýznamnejších európskych filozofov a politických sociológov, predstaviteľ druhej generácie frankfurtskej školy, žiak Jürgena Habermasa – profesor Claus Offe. Pred pražské auditórium predstúpil s nezvyčajnou nonšalantnosťou a vtipom: „Naposledy som tu prednášal pred 34 rokmi pred podobným publikom, teraz rozmýšľam, ako pokračovať v načatej prednáške, vlastne ani neviem, kde som skončil, myšlienkovú niť som už stratil, dúfam preto, že mi nebudete zazlievať, ak tentoraz nastolím aktuálnu tému – Od migrácie v geografickom priestore k migrácii v biografickom čase.“ Claus Offe momentálne vyučuje na súkromnej univerzite v Berlíne, na Hertie Scholl of Governance. Doktorandské štúdium ukončil na univerzite vo Frankfurte, habilitoval sa na univerzite v Konstanze. Stál na čele katedier politických vied a politickej sociológie na univerzite v Bielefelde (1975 – 1979) a v Brémach (1989 – 1995) ako aj na Humboldtovej univerzite v Berlíne (1995 – 2005). Pôsobil ako spolupracovník a hosťujúci profesor, okrem iného, na Institutes for Advanced Study v Stanforde, na Austrálskej národnej univerzite, na Harvardovej univerzite, Kalifornskej univerzite a na New School University v New Yorku.
Svojimi prácami výrazne prispel k pochopeniu vzťahov medzi demokraciou a kapitalizmom, sústredil sa na otázky inkorporovania ekonomiky a štátu ako takého do demokratických procesov. Patrí medzi zakladajúcich členov siete Basic Income European Networks (dnes Basic Income Earth Network), hnutia za všeobecný občiansky príjem. Napísal veľa kníh, štúdií a esejí v oblasti politickej sociológie, sociálnej politiky, teórie demokracie a transformačných procesov.
Od migrácie v geografickom priestore k migrácii v biografickom čase
• V istom výskume sa Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe pýtala odborníkov aj občanov, čo pokladajú za najväčšie zdroje napätia v modernejspoločnosti. Odpovede sa sústredili na tri základné okruhy – práca verzus kapitál, manažment verzus zamestnanci a migranti verzus domáce obyvateľstvo. V našom rozhovore sa budeme zaoberať treťou oblasťou napätia, ktorá sa v poslednom období vyhrocuje rovnako intenzívne ako zvyšné dve. Nie je to iba globálna kríza, rastúca nezamestnanosť a chudoba, ale aj tragické excesy, akým bola napríklad nedávna tragédia v Oslo.44 Čo treba robiť a hlavne, čo by sme mali urobiť, aby nedochádzalo k takým poľutovaniahodným pnutiam?
Odpoveď na to nie je jednoduchá. Táto otázka je predovšetkým problémom distributívnej spravodlivosti. V tejto súvislosti je dobré si pripomenúť veľmi zaujímavú knihu od kanadskej politologičky Ayelet Shachorovej Prírodná lotéria. Zdôrazňuje v nej, že miesto narodenia je jedným z rozhodujúcich predpokladov a podmienok určujúcich výšku príjmu človeka a vôbec všetkých súčastí jeho blahobytu. Vyše 90 percent príjmu sa odvíja od miesta narodenia. Distribučný vzorec, žiaľ, vo veľkej miere nekorešponduje a nesúvisí s rozhodnutiami, úsilím a ambíciami jednotlivých osôb, s ich produktívnym prínosom pre spoločnosť. Na druhej strane miesto narodenia si nemôže nikto sám vybrať a zväčša o tom nerozhodujú ani samotní rodičia, je to skrátka mimo ich kontroly. Väčšina ľudí zdedí občianstvo podľa miesta narodenia. Také priznávanie občianstva a stým spojených privilégií, resp. nevýhod nemožno pokladať za nič iné, ako za obrovskú prírodnú lotériu
• Proti tomu nemožno nič namietať, človek sa môže narodiť do bohatstva alebo chudoby. Občianstvo je nám takto dané, môžeme sa z neho tešiť, prípadne ho útrpne znášať. Otázka priznávania občianstva je značne právne komplikovaná. Čo s tým?
Dovoľte mi to vysvetliť: Občianstvo môžete ako potomok zdediť na základe princípu ius sanguinis, ale aj v prípadoch, keď sa uplatňuje prísna logika ius soli (v súčasnosti v Európskej únii také niečo nepoznáme). Čistý režim ius soli znamená, že sa vám prizná občianstvo len za podmienky, že ste sa v danom štáte narodili, nezávisle od občianstva, pobytového statusu a pôvodu vašej matky či rodičov. Uplatňovanie čistej verzie ius sanguinis spočíva v tom, že získate občianstvo podľa občianstva matky či rodičov, bez ohľadu na to, kde ste sa narodili. Možný je aj mix oboch týchto princípov, a to tak, že vám udelia občianstvo na základe dlhodobého legálneho pobytu jedného z rodičov v príslušnej krajine.
• Po tomto vysvetlení, nevyhnutnom na pochopenie celej problematiky, sa môžeme vrátiť k prírodnej lotérii. Viem, že teoretici a praktici, filozofi, sociológovia, politici (máloktorí) sa usilujú eliminovať jej dôsledky. Je to vôbec možné?
Normatívna teória distributívnej spravodlivosti sa už viac ako tridsať rokov sústreďuje na otázky, ako od seba oddeliť komponenty šťastia a ľudského úsilia. Táto výzva je ešte naliehavejšia v súvislosti s interpersonálnym rozdeľovaním životných šancí na globálnej úrovni. Dôležitý rozdiel medzi normálnou lotériou a prírodnou lotériou spočíva v tom, že tá druhá zahŕňa možnosti (obmedzené) corriger la fortune, vyúsťujúce do premeny lotérie na určitý úžitok v prospech človeka. Jednou z ciest je napríklad migrácia, zmena občianstva, priznanie dodatočného občianstva, priznanie (legálneho či nelegálneho) pobytového statusu v krajinách s väčšími možnosťami a príležitosťami. Markantné a rozsiahle regionálne rozdiely sú silným podnetom na využitie týchto možností. Prirodzene, musí sa to opierať o právne normy, umožňujúce ľuďom odchod z krajiny a vstup do štátu, upravený jeho migračným režimom.
• Vo vašej prednáške Od migrácie v geografickom priestore k migrácii v biografickom čase ste vyslovili niekoľko myšlienok v tom zmysle, že ľudí s migračným pozadím možno rozdeliť do šiestich kategórií vo vzťahu k hlavným cieľom a okolnostiam ich pobytu a udeleného legálneho statusu. Bližšie ste však tieto kategórie nešpecifikovali. Bol by som rád, keby sme sa k tejto téme vrátili podrobnejšie…
V úvode len stručne: Sú to nelegálni migranti, utečenci a žiadatelia o azyl, ďalej rodinná migrácia, mobilita v rámci Európy, pracovná mobilita z tretích krajín, mobilita etnickej príbuznosti.
• Všetkých šesť migračných kategórií vyvoláva vo svete a v Európe nemálo problémov. Najviac starostí spôsobujú nelegálni migranti a utečenci.Mnohé krajiny sa stým nevedia vyrovnať, domáce obyvateľstvo protestuje. Pristavme sa teda najprv pri nelegálnych migrantoch…
Popri legálnych pravidlách vstupu (daných migračným režimom príslušnej krajiny) je tu veľa okolností a podmienok, ktoré umožňujú príchod do štátu a pobyt v ňom bez rešpektovania právneho rámca. Sú to chodníčky, ktorými nelegálni migranti bez dokumentov, akýchkoľvek povolení porušujú migračný a vízový režim, pokútne prekračujú hranice. V súčasnosti to nedokážu prekaziť ani moderné komunikačné a organizačné prostriedky, ani dômyselné kontrolné mechanizmy v rámci schengenského priestoru. Do kontinentálnej Európy sa nelegálni migranti dostávajú pomerne ľahko – jednotlivo, alebo hromadne prostredníctvom cestovných kancelárií, ďalej prostredníctvom prekračovania platnosti trvania turistických a študijných víz; pritom príslušné krajiny narážajú na veľké ťažkosti pri vyhosťovaní nelegálnych migrantov do krajiny pôvodu (ide o celý rad právnych, logistických a politických prekážok, vrátane toho, že niektoré štáty odmietajú prijať späť vlastných občanov).
• Nepochybujem o tom, že štatistika v tomto smere nie je nijako ružová. Máte o tom nejaké údaje?
Podľa jednej talianskej štúdie zhruba 60 – 65 percent nelegálnych emigrantov tvoria tí, čo si svojvoľne predĺžili víza, ďalšia štvrtina emigrovala na základe falošných dokumentov a zvyšok emigroval ilegálne cez more či cez hranice na súši. Ako určite viete, v roku 2005 vytvorila Európska únia špeciálnu hraničnú políciu s názvom FRONTEX, ktorá má mandát strážiť vonkajšie hranice EÚ. Prirodzene, je to aj veľký humanitárny problém, pred ktorým mnohé kapitalistické krajiny zatvárajú oči. A navyše to nie je iba európsky problém. Predstavte si napríklad, že pri Berlínskom múre zabili za 28 rokov 950 ľudí, pričom na hraniciach medzi Kaliforniou a Mexikom zomiera ročne 350 ľudí. Nedá sa to síce porovnávať, ale ľudský život je ľudský život…
• Hromadenie nelegálnych migrantov v niektorých krajinách má ďalekosiahle dôsledky vo vzťahoch s domácim obyvateľstvom. Najviac však na to doplácajú onisami, na svojich životoch, na svojom postavení, na svojej biede. Ako sa pozeráte na tento problém?
Týmto ľuďom niet čo závidieť. Zväčša sú nútení prijať nekvalifikovanú, často nebezpečnú, krátkodobú a nízko platenú prácu, nezriedka v sivej ekonomike, a často patria k 3 D kategórii (dangerous, difficult, dirty – nebezpečná, ťažká a špinavá práca). Pracujú ako upratovači, ošetrovatelia, poľnohospodárski robotníci, v turistických a stravovacích zariadeniach, neraz aj ako sexuálni pracovníci. Človek s ilegálnym pobytom, bez dokumentov, nie je subjektom iba štátnych represií, ale aj extrémnych foriem závislosti a vykorisťovania.
• Pán profesor, dovoľte prejsť na druhú kategóriu migrantov – utečencov a žiadateľov o azyl. Je nepochybné, že pri nich treba uplatňovať iný migračný režim. Utekajú totiž pred represívnymi režimami a medzinárodnými i občianskymi vojnami. Takým ľuďom je potrebné pomôcť, vyžaduje si to globálna spravodlivosť a morálna povinnosť. Aké tu vidíte východiská?
Niektoré opatrenia na zabezpečenie slobody vstupu sú zahrnuté v medzinárodných humanitárnych konvenciách, týkajúcich sa utečencov. Kým pojem utečenec popisuje podmienky, za akých človek utiekol, pojem azyl vyjadruje status, ktorý by mal získať po príchode. Práva vstúpiť a zostať (v prípade azylu sú presne špecifikované)sú podmienené reštriktívnymi opatreniami, ako napríklad vylúčenie z ekonomickej aktivity, obmedzená mobilita, vysoká neistota. Môžeme povedať, že slobodný vstup (popri obmedzenej slobode po vstupe) dostanú iba tie prípady, pri ktorých je jasné, že budú rešpektovať utečenecké a azylové podmienky. Pravda, tu sa treba zamyslieť nad tým, či by nebolo účinnejšie a efektívnejšie posielať na miesta vojen a konfliktov potraviny, lekársku pomoc, lieky a dokonca sa pokúsiť o intervenciu v úsilí odstrániť režim, ktorý sa dopúšťa genocídy na svojich obyvateľoch.
• Lenže intervencia sa dá ľahko zneužiť. Pod kepienkom obrany demokracie a ekonomickej pomocisa často skrýva úsilie podmaniť si krajinu. V posledných desaťročiach nám to viackrát predviedli Spojené štáty. A nielen ony…
Tu vari len toľko: podobné aktivity možno robiť iba so súhlasom celého medzinárodného spoločenstva, a nie na vlastnú päsť. Potom vždy hrozí riziko, že z intervencie sa stane okupácia.
• Ako podľa vás zvláda Európska únia situáciu s utečencami?
Myslím, že s tým má veľké problémy. Zoberme si len dnešnú situáciu: na taliansky ostrov Lampedusa, na Maltu a do Španielska sa následkom výbušných pomerov v južnom Stredomorí nahrnula veľká migračná vlna. Niektoré krajiny dokonca plánujú obmedziť určité ustanovenia Schengenskej dohody, hoci Výbor pre občianske slobody (Civil Liberties Committee) schválil na začiatku mája 2010 nový utečenecký status, ktorý rozširuje ich práva. Prípad z augusta 2011: utečenci z Líbye cestovali tri dni natlačení v podpalubí lode, no na pobrežie Európy už nedošli! Pre nedostatok vzduchu sa udusili. V prístave na ostrove Lampedusa prišli na to až vtedy, keď ostatných tristo imigrantov opustilo loď. Od začiatku nepokojov v severnej Afrike prišlo k brehom Lampedusy asi štyridsaťtisíc migrantov. A Európa má veľký problém. Na druhej strane treba priznať, že jeho riešenie nie je ozaj jednoduché…
• Nová situácia nastala aj v súvislosti s Kosovom. Aká azylová politika by sa mala uplatňovať voči jeho občanom?
Poskytovanie azylu Kosovčanom po skončení občianskej vojny by malo byť záležitosťou minulosti, tobôž keď väčšina krajín Európskej únie uznala Kosovo ako štát. Skrátka, stratili sa všetky relevantné právne dôvody na udeľovanie azylového statusu ľuďom, ktorí opustili tento región ešte v čase, od ktorého už uplynulo pol či jedno generačné obdobie. Pravda, vynára sa tu problém spojený s nepríjemnou realitou – Kosovo zatiaľ nemá nijaký právny rámec ani finančné prostriedky na to, aby mohlo repatriantov ubytovať, poskytnúť im prácu a stým súvisiace nevyhnutné sociálne zabezpečenie. Posielať týchto ľudí „domov“ (spolu s deťmi narodenými už v cudzine, neovládajúcimi albánčinu či srbčinu, skôr hovoriacimi po nemecky alebo po francúzsky a podobne) je však z politického a morálneho hľadiska neprípustné. Riešenie tejto otázky je vecou celej Európskej únie a každej krajiny osobitne.
• Je všeobecne známe, že medzi krajinami v rámci Európy existujú v azylovej politike značné rozdiely. Určite to nie je dobrý a žiaduci jav, nepochybne to sťažuje situáciu utečencom a žiadateľom o azyl a aj krajinám, ktoré sú v tomto smere ústretovejšie. Ako sa pozeráte na tento problém?
Najštedrejšie udeľujú azylový status v Holandsku, Dánsku a vo Švajčiarsku, kde v roku 2009 priaznivo vybavili až 48 percent žiadateľov, pričom v Grécku to bolo iba 1,1 percenta a v Španielsku 7,8 percenta. V súvislostiso žiadateľmi o azyl (nespúšťajúc zo zreteľa, že väčšina z nich patrí medzi nelegálnych migrantov) treba zdôrazniť, že v Európe jestvuje široký balík práv a legislatívnych opatrení (dokonca zakotvených aj v ústavách niektorých členských štátov EÚ) – je to výsledok niekoľkých kôl európskeho harmonizačného úsilia. Naposledy sa do kompetencie Európskej únie dostala oblasť víz, poskytovania azylu, imigračná a ďalšia politika vo vzťahu k voľnému pohybu osôb. Spomenutý balík obsahuje sociálne, ekonomické a legislatívne práva žiadateľov o azyl, ako je napríklad výživa, základná zdravotnícka starostlivosť, sťahovanie, právo na ubytovanie, na konania pred súdom, ochrana detí pred násilným odsunom do krajiny pôvodu.
• V predchádzajúcej odpovedi ste sa, pán profesor, nepriamo dotkli rodinnej migrácie. Čo pokladáte v tejto oblasti za najväčšie problémy?
Je ich viacero. Dovoľte mi predstaviť niektoré: Rodinná migrácia obsahuje tri podskupiny formovania rodín – zjednocovanie rodiny, právny status detí imigrujúcich spolu s rodičmi a národný legislatívny rámec týkajúci sa pobytu, ktorý detailnejšie reguluje všetky tieto prípady, súc inšpirovaný troma základnými podozreniami. Po prvé, ide o sobáš, pre ktorý ženy emigrujú na báze dobrovoľnosti, alebo rodičia či príbuzní prinútia ženy vstúpiť do nastrojeného manželského zväzku? Po druhé, a opačne – uskutočňuje sa imigrácia s cieľom vstúpiť do manželského zväzku, alebo je sobáš iba prostriedkom na získanie právneho statusu na dlhodobý pobyt? Po tretie, a najmenej významné, je partnerov pobytový status (a jeho príjem) dostatočný na ubytovanie a obživu manželskej dvojice či rodiny? Je nepochybne veľmi dôležité dosiahnuť férovosť v rodinnej migrácii, osobitne v právnom statuse detí imigrujúcich so svojimi rodičmi. Vieme, že vo svete žije veľa rodín oddelene, či už z politických, ekonomických, alebo iných dôvodov. Poznám aj prípad zo Slovenska, keď manžel (Egypťan) uniesol dieťa svojej slovenskej manželke a matke a odišiel s ním do Egypta. Matka už štyri roky bojuje, aby získala svoje dieťa späť a domohla sa tak svojich práv. Vidíte teda, že práve tu sa budeme musieť ešte popasovať s nejedným problémom.
• Dnes, po skončení „gastarbeiterskej“ migrácie, po skončení návratu cudzích menšín do vlasti, tvorí rodinná migrácia najväčší podiel z ročného prílevu migrantov z teritórií mimo Európskej únie. Osobne mám však pocit, že rodinná migrácia nie je u domáceho obyvateľstva vítaná. Prečo?
Máte pravdu. Neželajú si ju predovšetkým z ekonomického hľadiska. Podiel žien – migrantiek na pracovnom trhu je podstatne nižší ako u domáceho obyvateľstva; znamená to, že etnicky homogénni rodičia môžu byť silnou prekážkou pri integrácii ďalšej generácie do danej spoločnosti, najmä v lingvistickej oblasti. Prinajmenšom však etnická homogénnosť pri formovaní rodiny si vyžaduje vynaložiť oveľa väčšie úsilie zo strany vzdelávacích inštitúcií a jazykového zaradenia. Prirodzene, liberálne štáty rešpektujú práva rodinnej migrácie len po určitú hranicu, po hranicu, ktorá migrantom zabezpečí, že sa s nimi bude zaobchádzať ako s ľudskými bytosťami, aby si mohli dobrovoľne vytvárať partnerstvá a mať deti. Tieto práva otvárajú dvere na rezidenčný a dokonca aj občiansky status pre členov rodiny narodených v cudzine, vrátane budúcich manželov a manželiek.
• Nová situácia si podľa môjho názoru žiada všeobecné normatívne pravidlá a zároveň aj odpoveď na otázku, čo hostiteľské krajiny dlhujú migrantom a ich deťom?
Myslím si, že im dlhujeme to, na čo sme im poskytli dôvod, že môžu od nás niečo očakávať. Tieto očakávania sú opodstatnené a legitímne, ak sú postavené na posúdení rizík a príležitostí zo strany migrantov, na právnom poriadku prijímajúcich štátov a ich normatívnych záväzkoch. Treba však poznamenať, že niektoré z nich nie sú celkom nezávislé. Podľa štatistiky Európskej komisie v členských štátoch je osem miliónov nelegálnych migrantov, z nich 400- tisíc v roku 2007 zatkli a prinajmenej 180-tisíc deportovali do krajiny pôvodu, čo predstavuje asi dve percentá zo všetkých nelegálnych migrantov. Právne a administratívne praktiky (uplatňované v tejto oblasti), ktoré sa môžu stať základom na splnenie očakávaní nelegálnych migrantov pri budúcom usporiadaní ich postavenia v hostiteľskej krajine (vrátane regulačných pravidiel), nie sú vonkoncom zanedbateľné. Tieto záväzky sa vo vzťahu k jednotlivým štátom a kategóriám migrantov výrazne odlišujú. Pripravenosť a schopnosť ochraňovať ľudské práva svojich „neobčanov“ sa vo všeobecnosti ústavne garantuje, a v tom rozsahu, ako to umožňujú tri rozhodujúce faktory: váha medzinárodnej verejnej mienky, humanitárny politický tlak zo strany občianskych iniciatív vo vnútri štátu a vplyv reštrikčných, populistických a xenofóbnych politických síl.
• Práva voľného pohybu, vychádzajúce z občianstva Európskej únie, vstúpia do úplnej platnosti najneskôr v roku 2014. Čo možno očakávať na základe doterajších skúseností od aplikácie tejto právnej normy?
Predpokladám, že migrácia za prácou bude postupne klesať, okrem, a to je prirodzené, vysoko kvalifikovanej práce, kde má globálny pracovný trh veľké rezervy. Je však ešte priskoro na identifikáciu podstaty integračných problémov spôsobených pracovnou migráciou vo vnútri Európskej únie, tobôž nemožno robiť definitívne závery zo skúseností pracovnej migrácie Poliakov do Veľkej Británie, Írska a Švédska (často končiacej návratom do vlasti), ktorá mala a má viacero pozitívnych stránok. Treba mať tiež na pamäti, že niektoré bohaté krajiny Európskej únie zaznamenali od roku 2005 výraznejšie zníženie prílevu cudzích štátnych príslušníkov (či už v rámci EÚ, alebo mimo nej); napríklad v Rakúsku (pri porovnaní rokov 2005 a 2006) predstavoval pokles 18 percent, pričom jedine v Portugalsku sa zaznamenal dramatický nárast(118 percent) – a to vďaka procesu zjednocovania rodín z Ukrajiny. Nárasty menšieho rozsahu zaregistrovali v Slovenskej republike, Švédsku, Írsku a Dánsku.
• Pracovná mobilita v rámci Európskej únie sa začína postupne riadiť všeobecne akceptovanými pravidlami a normami, problémy sa postupne vytrácajú. Naposledy sa takto otvoril pracovný trh Slovákom v Rakúsku a Nemecku. Veľa nedoriešených otázok však súvisís pracovnou migráciou z tretích krajín. Ako pristupovať k tejto problematike?
V mnohých krajinách Európskej únie si musia politici (verejná mienka vo všeobecnosti) uvedomiť, že oveľa väčší problém pre nich predstavujú doterajší usídlenci z tretích krajín (hoci sa už aj integrovali) ako prílev nových imigrantov. Dynamické zmeny posunuli trh do inej roviny, od potrieb k požiadavkám. Nedá sa to riešiť v priestore aktivizáciou reemigrácie, nebodaj deportáciami, problém je riešiteľný iba v čase, ktorý je potrebný na komplexný a úspešný proces integrácie, ku ktorému musia rovnakým dielom prispieť obe strany (ľudia, ktorí majú migračné pozadie, a aj tí, čo ho nemajú). Aj keby sa efektívne uzatvorili hranice pre nových prisťahovalcov, osud ľudí s cudzími koreňmi, ktorí v krajine už dlhšie žijú, je hlavnou výzvou pre verejnú politiku.
• Ako ste už uviedli, pán profesor, jednou z foriem migračnej mobility je aj úsilie o migráciu na báze etnickej príbuznosti, povedzme, Arabi sa snažia dostať do arabských enkláv, Poliaci, Slováci a podobne do svojich enkláv. Je to prirodzené a logické, lenže nie bez problémov…
Tento typ migrácie sa výrazne rozšíril po páde železnej opony, vtedy sme ho mohli rátať na stovky tisíc prisťahovalcov. Po dvoch posledných migračných vlnách v rokoch 2004 a 2007 už nehrá nejakú významnú úlohu. Etnická migrácia sa ešte aj dnes privileguje v takých krajinách, ako sú Grécko, Maďarsko a Poľsko, kým na druhej strane v Nemecku sa usadil najväčší počet etnických migrantov.
• Záujmy sú v živote každého človeka veľmi dôležité. Prečo ľudia migrujú, čo podnecuje ich záujem migrovať, prečo sa rozhodnú migrovať?
Migračné záujmy spočívajú v dvoch rovinách – po prvé, v individuálnej a bezprostrednej, týkajúcej sa jednotlivca, a po druhé, v kolektívnej a dlhodobej, týkajúcej sa štátu. Najprv mi dovoľte povedať niekoľko slov o záujmoch emigrujúcich migrantov. Väčšina emigrácie sa uskutočňuje z menej rozvinutých do bohatých krajín. Napríklad sedem najbohatších krajín (Spojené štáty, Nemecko, Francúzsko, Spojené kráľovstvo, Taliansko, Japonsko a Kanada) s menej ako osminou svetovej populácie prichýlilo tretinu všetkých migrantov. Migrácia závisí aj od úrovne kvalifikovanosti migrantov, predpokladaného príjmu, zodpovedajúceho kvalifikácii, dopytu po práci v krajine určenia a od (nedostatku) ekonomických príležitostí dostupných doma. Tieto faktory sú dôležitým ekonomickým impulzom na rozhodnutie migrovať – či už legálnou, alebo nelegálnou cestou, permanentne alebo dočasne.
• Migrácia je spojená nielen so ziskami, ale aj s nákladmi. Táto skutočnosť nepochybne pôsobí na migrantov stresujúco, nové situácie si vyžadujú vyrovnať sa s novými podmienkami. Čo ich v tomto smere čaká?
Prirodzene, migranti sa musia vyrovnať s tým, že opustia svoje domovy, známych, priateľov a rodiny. Musia akceptovať všetky riziká migrácie, neistoty vyplývajúce z procesov prispôsobovania sa, možnú diskrimináciu a vykorisťovanie, ktoré ich čakajú v cieľových krajinách.
• V tejto súvislosti však nemožno zabúdať na kolektívne a dlhodobé záujmy vysielajúcich štátov. Niet pochýb o tom, že odchodom ich občanov (najmä ak je veľký) sa vystavujú určitým rizikám. Ako sa im vyhýbať?
Máte pravdu. Na jednej strane sa tu prostredníctvom exportu pracovnej sily črtá veľká možnosť na zlepšenie celkovej ekonomickej situácie týchto štátov a vytvárajú sa predpoklady na vytvorenie úzkych bilaterálnych vzťahov s prijímajúcimi krajinami, no na druhej strane vzniká dilema: vysielajúce štáty si musia dávať pozor na to, aby eliminovali riziká demografickej katastrofy a úniku mozgov, ktorých získavanie sa stáva strategickým zámerom prijímajúcich krajín. Preto niektoré štáty, poskytujúce študentom štipendiá na zahraničné štúdium, ich zároveň pod hrozbou finančných sankcií zaväzujú po jeho skončení k návratu domov. Ak tak neurobia, sú študenti povinní vrátiť štátu celé štipendium vynaložené na štúdium.
• Do úvahy treba však brať aj individuálne záujmy jednotlivcov a skupín v hostiteľských krajinách…
Verejná mienka vo väčšine krajín bývalej EÚ-15 sa prikláňa k reštrikciám, týkajúcim sa udeľovania statusu pobytu a občianstva. Vyplýva to predovšetkým zo strachu z ekonomických dôsledkov migrácie (strata zamestnania, tlak na znižovanie miezd, znižovanie sociálnych istôt), zo strachu z politicky motivovaného násilia, kultúrneho nesúladu a z neho plynúcich konfliktov. V hlavách ľudí sa začína prehlbovať identitárna panika, strach zo straty vlastnej identity, vlastných tradícií, vyhlasuje sa vojna multikulturalizmu. Na druhej strane, zamestnávatelia a ich asociácie často obhajujú postupný prílev kvalifikovanej práce, stredná trieda zase využíva (v domácnostiach) nekvalifikovanú a lacnú prácu na upratovanie, taxislužbu a na starostlivosť o deti a prestarnutých ľudí. Poukazuje to v mnohých krajinách a regiónoch na fakticky etnickú deľbu práce, pričom sa neraz mrhá mozgami a kvalifikáciou (keď napríklad profesionálny učiteľ histórie z Kamerunu pracuje ako upratovač úradu v Paríži). Treba však otvorene povedať, že nejestvuje nijaký pádny normatívny argument, ktorý by bolo možné obrátiť proti imigrantom – jednotlivcom a sociálnym skupinám, ich záujmom, týkajúcim sa kvantity a kvality imigrácie.
• Lenže čo ak nastane situácia (povedané vašimi slovami), že čln sa naplní. Čo potom?
Viem, mnohí politici a často aj verejnosť vravia, že ak ešte viac ľudí vstúpi do člna, potopí sa. Niet pochýb o tom, že už dnes môže byť čln plný. Potreby však treba dôveryhodne preukázať a aj hromadné utrpenie je nevyhnutné férovo rozdeľovať. Ak je čln preplnený, ľudí možno požiadať, aby z neho vystúpili, alebo postaviť väčší. Je to otázka morálky. Z hľadiska etiky je nevyhnutné akceptovať, že výzva na integráciu je jedna z rozhodujúcich požiadaviek týkajúcich sa nielen migrantov, ale nás všetkých. Splniť ju možno za podmienky, že sa preorientuje verejná mienka a správanie verejnosti. Spoločnosti sa musia vydať na cestu zmien, a to v dôsledku imigračných procesov.
• Migrácia je vo veľkej miere záležitosťou politických elít a vlád hostiteľských krajín. Akú úlohu by mali zohrávať v tomto procese?
Politické elity a vlády sa takisto ocitli v dileme: na jednej strane sa musia vyrovnať s reštrikčnými pozostatkami vo vlastných ústavách, na druhej strane nemalý prílev migrantov z nových členských krajín EÚ je niečo, čo nemožno mlčky obísť v európskom práve a v prípadoch, keď je to potrebné, pozitívne to využiť na zlepšenie demografickej situácie (pri financovaní zaužívaných sociálnych výhod, dôchodkov a zamestnanosti). Navyše sa v súčasnosti dostáva do popredia medzinárodný trh, hľadajúci vysokokvalifikovanú prácu z tretích krajín, na ktorom sa členské štáty EÚ usilujú posilniť svoje konkurenčné postavenie; pritom dochádza k výraznému umocňovaniu znalostnej ekonomiky v spoločnosti. Oba tieto faktory, prispievajúce k zvýšeniu miery imigrácie a k efektívnejšej integrácii detí a vnukov imigrantov, treba pokladať za ťažiskový imperatív, hoci akokoľvek nepopulárny.
Celý rozhovor v knihe si môžete prečítať v knihe Pavla Dinku: Besy kapitalizmu.
