DAV, zima 1924: Výber básní a myšlienok

ŠTVAVÁ REČ z r. 1917

Zmĺknite
rty plné obžaloby staletí.
Bedári z chalúp podkroví podzemných dier
vystavte z tiel slabých more ohromného
Davu!
Vtrhnite potopou do hýriacich veľkomiest
čo pyramídami faraónov stoletia XX.
Buďte úderom tvrdých Himalájou
a lávou žeravou zakryte všetok hnus
smiech výskot živých mŕtvol žiariacich kaviarní
hééjj rup!
Dave roztiahni
milión otrockých paží
vykoľ shasínajúce oko Boha.
Na ohni tísícletých modlí
uvar si polievku večera.
Diktátori dňa nech sú ti púhou podnožou
Nad zrúcaninami zaves slnce nových staletí
a z hrdiel milión zapej pohrebnú pieseň
nad zdochýňajúcim svetom
Internacionálu!
A súď!

Ľudstvo speje nezadržateľne v ústrety internacionalizmu kultúry. Národnostná základňa tu zostáva ovšem i naďalej, ale internacionalizmus tiež nepredpokladá zničenie národných pohnútok vo všeľudskej symfónii, ale jedine ich bohaté a voľné zharmonizovanie. (Lunačarský)

Jarko Elen: Balada každodenná

Pol sta bolo zápaliek,
v škatuľke modrej,
pol sta to bielučkých panien
s hlávkami rudými,
s hlávkami rudými,
ktoré sa v jedinej chvíľočke
zmenili
v červený plameň.
A potom ruky ich hodili,
čo drievko zčernalé
do blata ulice, Ech!
Pol sta prišlo dievčat
do fabriky šedej,
pol sta ešte bielostných panien,
s hlávkami rusými,!
s hlavkami žltými,
ktoré sa za jednej chvíľočky
zmenili
v červený plameň.
A potom ruky ich surové hodili
tak ako fabričky
bezcené, špinavé,
do blata úzkej
a ztemnelej uličky… Ach!

Kult osobnosti a modloslužby, prevádzaný s maliarmi a básnikmi a zvyšovaný týmito spôsobom šarlatánskym dľa ich nadania, je iba zbieraním starožitností. Čím „geniálnejšia“ osobnosť, tým väčší zisk. (George Grosz)

Jozef Tomášik: Báseň

Ona v kaviarni posluhovala
poháre k srdcu priviňovala
Haja – ja –
Na srdci chlapčeka nosila
raz tak stalo sa divotvorne
na rúčkach chlapčeka ukazovala
Haja – ja –
Po líčkach rozkošne zasmiala sa
jej smiech chlapčok bol bosý
dnes sa narodil z ranej rosy
aby vyrástol na apača noci.

Jozef Tomášik: Noc, oči a hviezdy

Hľa, ktosi hľadá noc a hviezdy dolu.
My sme prišli i more s nami spolu.
Do noci, do temnoty.
Vlajky lodi pláli rudým plameňom.
Slnce bolo na nich víťazoslávne prítomné.
Korúhev a sťažeň vysoko kričali na mori,
aby ľudia tíško spali na hladine,
aby nezabudli, že mračná kryjú hviezdy.
Sny poletovali okolo.

Bola už tma. Noc bola sama na mori,
v objímaní. Spí v objatí.
Hľa, ktosi hľadá hviezdy.
Hľa, ktosi neverí, že obloha je posiata
snehovými vlajkami.

Tam
za svetlom, za súmrakom
zapadá slnko za obzorom.
Je noc, sú hviezdy,
je more
i oči sú na obzore …

„… chceme len, aby každý myslel svojou hlavou a aby si roľník nedával svoj mozog predpisovať mešťanom, lebo že tento roľníkov mozog nemôže byť tak zlý, dokazuje to, že všetci naši veľkí štátnici, hudobníci, básnici a umelci pochodili z roľníckej chalupy a že ani Spasiteľ sveta sa nehanbil prísť na svet v jasliach medzi roľníkmi.“ (Slovenský Denník, 29.V. 1924)

Jozef Hora: KLASY A RYBY

Oh léto, teplou vodou když dni voní
v rozkyvu kosy, modře svítíci
mandele s větrem po poli se honí
a byl to hrozen,
jenž připomenul mi pláň moře zářící,
klasy a ryby!

Bárkaři z Anzia, sekáči ze Strenic,
co ve vašich rukou chvěje se to?
Hle, jedním pohybem svou kořist chytáte,
hle, jednou křupejí svých upocených čel,
jež jedním pohybem svých loktů stíráte,
oslavujete léto.

Plavčíku Rybo, sekáči Žito,
s vašeho talíře jím.
Na pole, na moře měsíc se položil,
aby se vyspal se své tesknoty,
že nepřišel, k práci by přiložil
stříbrnou tobě, Rybo, síť
a tobě, Źito, ostrý svůj srp.

Měsíci, trp.

Červeným vínem Vám připíjím,
tobě, ty na slaném pomoří polednem spálený,
tobě, ty větrnou rovinou na houžev skalený!

Přišel večer, lámejte a jezte!

LENINIZM je marxizmom epochy imperializmu a proletárskej revolúcie. Leninizm je teóriou a taktikou proletárskej revolúcie všeobecne, teóriou a taktikou proletárskej diktatúry osobitne. (Stalin)

Daniel Okáli: Balada o tehotnej

Zúfalý domov blok
Do nebies mĺkva stena čnie
Dnes soboty poludnie
mäkké poludnie
tehotnej teplú ruku podalo
by neštkalo
dieťa
ktoré dnes večer narodiť sa má
slepému invalidu
V ulici biela pieseň doznieva
tíško doznieva

V predmestí zmiera križovatiek krik
Smiech elektrík
tu nepočuť nikdy nepočuť
Na očiach tehotnej čierny rmut
a hluchá beznádeja
Dieťaťu pieseň nezaspieva
na svete človek žiadon
až s bľadým hladom
sťa s veľkou mátohou
zápasiť jeho rúčky budú
bo tehotná je žena z ľudu
a prsia má dávno nemé
dávno nemé

Z nažltlej tvrdej zeme
nasleplá lucerna vyrastá
by otrokom ktorých tisíce a stá
nezabila svetlom
krajších svetov sny
by človek vo dne nešťastný
nemusel v noci svoju biedu zrieť
by celý celučičký svet
v náručie tvrdé mohol brať
a milovať
milovať šialene

Na oči tehotnej znavené
osleplej lucerny šepot padá
prišla
s večerom pozdným smrti bľadá
na bielom tele s ružou krvavou
Tma z olova visela nad hlavou
Na prsiach zaškrtenú lásku zriem
Zahrabať vlastné dieťa nemôžem
Bože nemôžem

Postavu devy pohltila tma

Tu ženo tehotná
zo srdca až ti láska s bôľom vyrastie
s nocou jej život vyhaste
by nezačula nikdy biedy sten
a neuzrela ostrie štyroch stien
čo hluchým hrobom sú
kým belasú
oblohu
bozkávajú červené rozmaríny

Oči
úbohé oči snáď snili
ste cudzí osud len?
Ak hlavu k nebu pozdvihnem
neha lucerny zahalí mi tvár

Kamený tvrdý kde trotoár
krok tehotnej mrtvolne už znie
pri rade domov zmĺkli posledné
kde zíva tmavý otvor stoky
tehotnej ženy kroky
kroky
kroky

V čiernej rakvi lucerna už plá
a túha vražedná
nazerá v okná invalida
sú slepé
slepé sú
až ruky muža rakvičku vynesú
za nimi
červené rozmaríny
zvädnú

DAV združuje všetkých priekopníkov socialistických ideí mladej generácie na Slovensku, ktorí sú činí v oblasti myšlienkovej a umeleckej.. Prichádzame až po siedmych rokoch. Prichádzame zaťažení vedomím, že staršie generácie ustrnuli v zajatí a lieni starootcovských tradícií. S vedomím, že nevykonali takmer nič, aby doterajší rád útisku a vykorisťovania človeka človekom bol odstránený. Nahradený novým a lepším, ktorému upravuje cestu v mysliach ľudí socializm. (DAV redakcia)

Ladislav Novomeský:

VO VLAKU

Je vecí mnoho ako stromov v lese:
vojaci, slúžky, dvere, v okne hrad,
zdá sa ti: vlak tak mnoho vecí neunesie
a musí, musí ťarchou pozastať.

Na vlaku
sme jako ľahké tanečnice
(stúpila práve na provaz
má obav, strachu na tisíce
že padne – zláme biely väz) –

sme jako ľahké tanečnice,
lež miesto štránku s padákom,
my stáli sme na koľajnice,
tancovať – zradiť otcov dom.

Som vlastný život chytil v chabú hrsť
(bárs je tak slabá, mäká)
a pekné, štíhle dievča teplých úst
ma márne, márne čaká.

Tak rád bych videl nepoznanú dráhu
sa rútiť vpred a vpred
krajinu slievať, chvieť sa v ťažkom strachu
sa rútiť – a kam? – to nevedeť.

Chceme poukazovať na nespravodlivosť dnešného spoločenského rádu. Chceme kritickým rozborom všetkých jeho javov, ktoré pozbyli už dávno životnej oprávnenosti, prispieť k jeho konečnému vyvráteniu. Chceme aspoň týmto spôsobom dokumentovať svoju solidaritu s pracujúcimi a splatiť aspoň čiastočku dlhu staletí. (Redakcia DAV)

Ján Rob Poničan: KAVIARŇA DUNAJ

Mesto –
sťa pohádky kamený obor spí
robustné telo nehybné – čuší.
Široko rozvitá je života pláň,
i tu je tak asi stotisíc duší.
Čo z nich jednou je kaviarňa „Dunaj“
na tele mesta tisíce rán.

Na tele mesta kliatba kliatych století.
Domy sú špinavými oblokmi rán.
Žien tisícov dvadsať? v manžela objatí
pre ostatné, kaviarňa „Dunaj“ dokorán.

Dievča,
čo biele telo máš,
čo v očiach hovoria ti noci bludné,
kto ich zazrie, čo jediný raz,
ten na tvoje oči nezabudne.

Žien desaťtisíc? po boku manžela
a dievčat desaťtisíc snáď
ukolembáva sen:
len
jediný jeden raz, len objať ten pocit radostný
a potom ruky, keď aj navždy – sňať.

Dievča,
čo suchotinami zbarvené telo máš
a dene piješ ľúbosti kúpy – predaje alkoholický oldomáš
buď vzdychom, ktorý
sa v srdcia a mozdy ľudí vnorí,
by kvílivý, besný, vyrútil sa von:
On to bol,
On ….

Vstupujeme v život s úmyslom, aby sme pripomínali i ostatnej inteligencii jej povinnosť voči pracujúcemu proletariátu. Na rtoch s obžalobou. Lebo ona dosiaľ sťa poddajná slúžka vstupuje v služby kapitálu. Mätie mysle davov heslami otrokárskymi. Toto kričíme do duší a svedomia študujúcej mládeže. Z veľkej časti vychádza z chalúp pracujúcich a za kus chleba zrádza záujmy vlastných otcov a matiek. (Redakcia DAV)

DAV:
VLAJKA NA HIMALÁJI

Vyznanie PRÁCE A ČLOVEKA

Romantika. Idylky. Zábavy a plesy.
Mlčiace pláne. Zotročená príroda.
Veselosť. Bujarosť. Smiech a spité hlavy.
Polícia. Bajonety. Vojsko.

Keď …
padnú PRVÉ ÚDERY!
Prejavy SILY A ŽIVOTA.
Čakáme —
Hľa
široká plachta sa hýbe. Tvrdá pôda a pláne sa vlnia pod údermi. Kraje sú zelené a živé. Ľudia silní a pracovití.
Ćakáme. Veríme.
NIE SME PRESVEDČENÍ!
Svet je nekonečný, veľký a dobrý. Len bruchopasníci sú pľuhaví. Len bajonety sú krvavé. Len reakcia je čierna. Len modly sú staré.
Život je nový, tvorivý. Vieme, že pôjde ďalej. Že nestojí. Veď svet je nekonečný.
Kruh. Pohyb. Sila. Aktivita.
Veríme.
NIE SME PRESVEDČENÍ!!
že PRÁCA, AKTIVITA, SILA je podkladom všetkého
že ENERGIA SLNEČNÁ je dosiaľ nevyčerpaná
že ZEM JE OKRÚHLA a že sa KRÚTI
že VŚETKO vzniklo v pote tváre nie boha lež ČLOVEKA
že LÁSKA je silou slabých
že prvý je PUD, SEBAZÁCHOVA
NENÁVISŤ A PÄSŤ!
Ďalšie údery. Päsť skáče. Bije. Drtí kamené sochy a modly. Rozrezáva zem v priepasti. Pochováva rakve s telami trúdov. Vybíja okná, paláce a oči.
PLÁNE sa trasú. Nemlčia! Nesmú mlčať!
Prvý, druhý, tretí Úder!
ZEM kvíli.Plače.
Ale NIE naša zem.
NIE, nový život. Ten prúdi ďalej.
Zem zdochýňa. Stará zem. Vyschlé oči a pergamentová tvár. Mizne. S modlami a krížmi. S uniformou a titulmi. S kolíkami, ktoré sú nasadené medzi národy a štáty.
Zem sa chveje. Vystiera sa ako starena. Ako opilý. Ako kôň, ktorý zdochýňa a kope.
Injekcie. Rany. Silné, príliš silné sú údery. Nestačia konferencie. Zelené stoly, figúrky, biliard a svetový mier. Ani reči, ktoré povedal premiér X,Y,Z. Ani výzva kardinála Merciera na záchranu civilizácie. Ani pušky. Delá a otravné plyny. Ani Morgan. Ani výpary pekla.
SVETLO PATRÍ TÝM, KTORÍ CHCÚ SVETLO! Energia slnečná sa premieňa v ENERGIU PRÁCE! A preto …
ÚDERY! Ďalšie údery. Kladivo a päsť.
ENERGIA je s nami. Telefón, telegraf a rádio. Železo, oceľ a betón. Aeroplán a stroje. Myšlienka, sila, svaly a dlaň. Všetko – POHYB.
Neznáme hraníc! Neznáme kolíkov! Vidíme len dlaň. Vystretú, rovnú. Letíme na Himaláje. Skúmame Mars. Pijeme z kokosového orecha mlieko v pralesoch Afriky. Tančíme tanec UWA-UWA na Yave a Borneu (takt udáva PÄSŤ!) Zem spájame SILOU nášho tela. Poviažeme ju vlastnými svalmi a vynesieme bližšie – k SLNCI. A jestli nebude taká, ako MY chceme – PRÁVO PÄSTI – vhodíme ju do tlamy cynického OBRA – i s metafyzikou. A zaspievame TE DEUM LAUDAMUS.
Zem je chorá, lebo chorí sú, ktorí ju regulujú. Ženy sú neplodné, lebo neplodná je tvorba nadčloveka. Pláne sú pusté, lebo kapitalisti majú pusté mozgy. Krv tečie z proletárov, lebo nemôže tiecť masť.
ÚDERY BIJÚ. BLÍŽIA SA
Zem stone.
Modly dymia.
A bahno smrdí.
To nevadí. Nie je dosť. Stoja ešte paláce, pralesy, regimenty vojska a polície. Sú ešte zátišia. Možno vzývať boha. Dovolené je dať almužnu. Dovolená je dobročinnosť. Dobročinné spolky, humánne inštitúcie. Veľmi osožné, potrebné veci. Tlumia údery pästi. Plodia výkvety bahna.
BITKY
1000 mŕtvych
1000 vdov
5000 sirôt
Pôv.tel.zpráva „TLAC. KANC.“
Aká harmónia. Aký súlad. (A výsmech? To cynizm proletárov)!
ŠTRAJK V KRVI UDUSENÝ!
A preto …
slávme triumf víťazstva
(FANFÁRY!)
slávme hody veľkonočné
(BARANCE A TEĽCE!)
vzývajme Krista a Boha
(GOLGOTA A KRÍŽ!)
verme v posmrtný život
(PENIAZE A BANKY!)
v mene lásky v mene Boha
(BIBLIA!)
zabime človeka!

A na koniec
potlačme PRÁCU, ČLOVEKA A ENERGIU!
Vyjdime na HIMALÁJU a opanujme SVET
Eifelovu vežu
americké mrakodrapy
banky a paláce
stroje a aeroplány
a ČLOVEK je NÁŠ!
A …
údery bijú, bijú a BIJÚ!
Zem sa trasie. Mrakodrapy sa váľajú. Železo sa spúšťa. Banky sa premieňajú v tmavé hroby. Stroje sa boria. Aeroplány padajú ako muchy.
ÚDERY BIJÚ, BIJÚ
A …
zdochýňajúci kôň posledný krát kopne. Vloží do toho všetku silu. Aby oklamal klátivých. Aby uverili v jeho vzkriesenie. V podvod, ktorý je sladký a vábivý.
Ten prízrak zahaľuje hmlou nekonečné pláne. Hmla, ilúzia sa mieša v šum vábnych piesní. Navracia sa panenstvo prírody. Sviežosť zakvitlých lúk. A prízrak ten zaťahuje sieť svoju ďalej, ďalej do ríše metafyziky.
Spev neznáma je taký lahodný.
Tráva je tak mäkká a voňavá.
Kvety utešené
a kúzlo sladké.
Život je hudba, rytmus, opojenie.
Život je ustavičný klam, ilúzia.
Spása je inde, je tam
kde kúzlo, klam, ilúzia sú skutočnosťou.
Pažravosť prízraku je nenásytná! Príšernosť tmy je zdrcujúca! Človek začína veriť v nemožnosť. Začína tonúť v hlbinách prázdna. Hľadá seba, hľadá spásu – v šere prežitkov, v pliesni minula. Hmla zahaľuje všetko. Ľudská duša spí, tak sladko drieme …
KEĎ …
ZAVZNEJE HRMOT ÚDERY a PÄSŤ
Zem zkvíli. Pláne zarevú a ilúziu pohltí čierny dym fabrík.
Život víťazí, ŽIVOT TVORÍ!
ENERGIA je sila.Aktivita.Pohyb.
ROZUM je silnejší ako cit.
ROZUM je PRÁCA.VYNALIEZAVOSŤ. TVORBA.
Údery bijú, bijú, bijú.
Svet praská, zem stonie a pláne revú.
Rádio, telefón, telegraf prerážajú mŕtvu atmosféru a vesmír.
Aeroplány krúžia nad zemou. Reflektory hádžu litery do všetkých končín sveta. Plakáty, brožúry sypú sa na hlavu čiernych Afričanov. Výzvy, ktoré letia, prerážajú kviľbu mŕtvych století.
PROLETÁRI, SPOJTE SA!
Život je náš! Je trudom našej práce!
MASY sa hýbu a duní pod nimi zem. Pláne revú. A prízrak mizne v roztopenej krvi …
ÚDERY bijú, bijú.
Krvou je zabarvená zem. Krvavý je vzduch, nebo, slnce a všetko, čo je medzi nimi. Všetko je červené. Velebné a ohromé. Ako slnečný obor. Ako krv srdca, prerazeného zákernou dýkou.
ÚDERY bijú, PÄSŤ skáče.
V krvi sa brodia milióny. Ohromné zástupy. MASY. Pochodujú po celej zemeguli. Pod jedným práporom. Pod jednou myšlienkou. Zliate s jednotou. V celok. V kolektívum PRÁCE. Malajec a Afričan, Eskymák a Rus. Stroje a aeroplány. Telefón, telegraf a rádio. Energia, svaly a ruka – POHYB.
A …
nech padne POSLEDNÝ ÚDER!
zareve MĹKVA PRÍRODA
vzbĺknu pláne, pralesy a moria.
A MY nad hrobom STOLETÍ zatančíme KOLO
zaspievame FINIS nad rovom
tu odpočíva TRADÍCIA
ako SYMBOL VÍŤAZSTVA PRÁCE A ČLOVEKA
vztýčime na VRCH HIMALÁJE
RUDÚ VLAJKU!
Nech vlaje tam a dáva pozdrav
SÚDRUŽSKÉMU MARSU!

Nečakáme porozumenie našich starších inteligentov. Bez cudzej hmotnej podpory. Neľakáme sa neznámych dejov budúcna. Činíme tak jedine, že sme týmto povinní do tej najvyššej miery. Úspech a priateľský stisk mozoľnatých dlaní nás iba utvrdí v našom podujatí. (Redakcia DAV)

Pre DAV DVA spracovala Soňa Valovičová

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


2 thoughts on “DAV, zima 1924: Výber básní a myšlienok

  • 11. augusta 2019 at 5:17
    Permalink

    DNES – 11.8.2019 si spomínam na AUGUST 1944 v Turanoch – keď dnaja chudobní chalani z ORAVY – ako privandrovalci z ORAVY- UTIEKLI – jeden do Sklabine a druhý do Snílova – aby – ako neroznážni a chudobní MLÁDENCI ukázalai -ČO – to neviem ani po rokoch….LEN ich RODIČIA – a hlavne ich MATKA – žila v streachu a OCHORELA na srdce – HLAVME POTOM – ako 25. movembra 1944 PRIŠLI do ich malého domu príslšníci SS a POHG – PO UDANÍ ich RODINY – istým občanom Turian – zaistiť a odviesť CELÚ RODINU – … KAM – to si len domýšľam po 75 rokoch ….114819516

    Reply
  • 11. augusta 2019 at 13:03
    Permalink

    Diali sa zlé veci. :(

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom