V jednej z menej známych dobrodružných noviel Karla Maya zasadenej do obdobia búrskej vojny, nájdeme spisovateľove alter ego (Old Shatterhand či Kara ben Nemsi, nehodiace si škrtnite) cválať s Keesom Uysom vnútrozemím Južnej Afriky.
Avšak stačí malá zmena v obsadení, aby sme tamojšieho patriota nahradili otcom historického materializmu a obaja páni tak môžu priateľsky diskutovať o vývoji ľudského pokolenia.
Keďže sme vstúpili do jeho diela, slušnosť a dobré vychovanie velí, aby sme najskôr udelili slovo hĺbavému autorovi dobrodružných románov:
– Tvrdím a dokazujem, že vôbec nijaké dejiny nemáme. Môžem preukázať pravdivosť svojho tvrdenia a nie je to také ťažké, akoby sa na prvý pohľad zdalo. Samozrejme, dákemu učenému profesorovi by som sa s tým nesmel ukázať na oči, títo páni uznávajú niekedy prapodivné dogmy. Z rozličných učeností zostavujú svoje myšlienky a úsudky a stavajú z nich nebotyčné budovy, ktoré s nedajú obývať. Pritom zanedbávajú tie trvanlivé látky, ktoré poskytujú možnosť výstavby, pod strechou ktorej by ľudstvo mohlo žiť v bezpečí a mieri. Títo páni popísali už kopu dejepisných traktátov. No márne by v nich človek hľadal pravé a skutočné dejiny.
Majme pochopenie pre to, že korpulentný bradatý mysliteľ z Trevíru so sympatickou slabosťou pre cigary a napenený chmeľový mok sa spočiatku do tohto rozhovoru nezapojí. Napokon nesedí pri pive, ale jazdí na práve tak mohutnom, ako aj starom pracovnom koni, ktorého druhovia už zaiste ťahali Napoleonovo delostrelectvo z jednej víťaznej bitky do druhej. Pravdu povediac, tento chladnokrvný valach má v skutočnosti tvary i kroky slona, preto na jeho chrbte učupený filozof viac zarýva prsty do jeho hustej hrivy ako používa kantár, čo sa stáva len v tých najdôležitejších prípadoch. Skrátka a dobre, hoci by sa k úvahe svojho spoločníka rád vyjadril názorom o angažovanej straníckej historiografii, nateraz mlčí a snaží sa utriediť myšlienky. Preto May vo svojom monológu pokračuje:
– Dovoľte, aby som porovnával. Prírodná veda sa delí na tri čiastky: na prírodné úkazy, na prírodné sily a na zákony prírody. Treba dokázať, ako isté sily podľa nezvratných zákonov vytvárajú určité javy v prírode. Teda malo by sa učiť o dejinných zákonoch, dejinných silách a javoch. Malo by sa dokázať, že určité dejinné sily podľa presných a nezvratných dejepisných zákonov vyvolávajú dejinné javy. Ktoré dejepisné dielo však takéto sily a zákony opisuje? Ktoré nám podáva presné vysvetlenie o nutnom vývoji určitej udalosti vo svete podľa naznačených zákonov a síl?
A v tej chvíli sa dostáva Karl Marx vo chvíli krátkej vlády nad konskou svojvôľou, strmeňmi a uzdou konečne k slovu:
– Mein Freund, dovoľte, aby som vás poučil. Dejiny všetkých doterajších spoločností sú dejinami triednych bojov. Slobodný či otrok, patricij či plebejec, cechový majster alebo tovariš, inými slovami vykorisťovateľ a vykorisťovaný, viedli nepretržitý – raz skrytý, inokedy otvorený – boj, ktorý zakaždým skončil revolučným pretvorením celej spoločnosti alebo spoločným zánikom bojujúcich tried. Buržoázia zohrala v dejinách neobyčajne revolučnú úlohu. Zničila všetky feudálne, patriarchálne, idylické pomery a neponechala medzi ľuďmi žiaden iný zväzok, ako čisté sebectvo a bezcitné platenie hotovosťou. Utopila v ľadovej vode egoistickej vypočítavosti posvätnú bázeň náboženského vytrženia, rytierskeho nadšenia a meštiackej sentimentality. Premenila osobnú dôstojnosť človeka na zmennú hodnotu, namiesto oprávnených a riadne nadobudnutých slobôd postavila jedinú, bezohľadne chladnú slobodu obchodu. História je iba dejinami vzbury výrobných síl proti výrobným vzťahom, hoci musím priznať, že ani vaša argumentácia nie je každodenná. Zdá sa mi, že viete aj presviedčať a taký agitátor by sa nám rozhodne zišiel.
V tej chvíli pritiahne duchovný otec Vinnetoua svojmu koňovi opraty, až sa zviera s erdžaním zaspätí a rozvášnene otočí ku svojmu spoločníkovi:
– Es scheint nur, lieber Karl? Povedzte mi, čo možno nájsť v dejepise o dejinných pravdách! Opis udalostí, ktoré sa prihodili alebo mohli prihodiť v dobe, o ktorej chcem hovoriť. A to nie je predsa dejepis. To je iba kronika, lebo kde pritom ostali dejiny, ovplyvňujúce sily a zákony? Prírodopisec, chemik, hvezdár pôsobí – aj keď vo vymedzených hraniciach – tvorivo tým, že podľa jemu známych síl a zákonov niečo mení, ničí alebo tvorí. Čo však robí dejepisec? Zhromažďuje povrchné udalosti, dáva im pozadie, navlieka ich na nitku ako perly, ale nevie vysvetliť, prečo a ako tie perly vznikajú. Dovoľujem si vám tvrdiť, že až spoznáme tie tajuplné hlbiny, z ktorých všemohúci tvorca usmerňuje dejinné udalosti podľa nezvratných zákonov, až potom budeme môcť povedať, že poznáme dejiny. Tak budeme pánmi svojho osudu a utvoríme ho ako remeselník svoj výrobok, ako básnik svoje dielo. Potom zrodí dejepis svoje dieťa: politiku, ktorá ako vládkyňa zeme donesie jej večný mier, zmení ostrý meč na pluh a radlicu, načo budú spory a vojny nemožnosťou, lebo každý človek bude poznať zákony a sily, ktorými sa riadi svet. Namiesto súperenia v zbraniach bude sa súťažiť v mieri a rozvoj ľudstva sa dostane do koľají, ktoré sú veľmi vysoko nad dnešnými udalosťami. No až dovtedy musíme hľadať veľmi horlivo a usilovne tie hlbiny poznania, z ktorých možno čerpať pravdu a priznajme sa pokorne, že sme v tomto iba obyčajní babráci.
Miloš Jesenský pre ihodnoty.sk
Pár poznámok.
Citujem1: „Malo by sa dokázať, že určité dejinné sily podľa presných a nezvratných dejepisných zákonov vyvolávajú dejinné javy. Ktoré dejepisné dielo však takéto sily a zákony opisuje?“
A) Dejepis nie je vedou, pretože popisuje náhodné dejinné udalosti. Dejepis nepopisuje jediný zákon, či prírodný alebo spoločenský.
Citujem2: skončil revolučným pretvorením celej spoločnosti alebo spoločným zánikom bojujúcich tried.
B) Marxovi oponenti vyčítajú Marxovi, že by nevedel uviesť jediný príklad, kde by sa tak stalo.
My však vieme, že sa to dialo v stredoamerických indiánskych civilizáciách a naposledy prekvapujúco nám archeológovia odhalili civilizáciu EL ARGAR (La Almoyola, La Bastida) neskutočne vyspelá civilizácia na území dnešného Španielska, ktorá zanikla takmer súčasne vo viacerých mestských osídleniach po vzbure najnižších vrstiev spoločnosti. O tejto civilizácii nič nevieme okrem archeologických zistení o vypálení sídiel bez zásahu invázie zvonka.
Citujem3: „… z ktorých všemohúci tvorca usmerňuje dejinné udalosti podľa nezvratných zákonov…“
C) Marx bol dôsledný ateista, hoci s pochopením pre toto „ópium“. Sotva mohol May s ním viesť takýto „provokujúci“ rozhovor.
„Prírodná veda sa delí na tri čiastky: na prírodné úkazy, na prírodné sily a na zákony prírody.“
Všimli ste si, že toto je presná analógia s Trojicou z kresťanstva?
Nemôžem si pomôcť, ale fiktívny May tu spomedzi Karlov pôsobí duchaplnejšie a presvedčivejšie, ako Marx.
„…každý človek bude poznať zákony a sily, ktorými sa riadi svet.“
Veď presne na tomto by mali stáť základy ľudovej (alebo aj priamej) demokracie.
Nadvláda jednej triedy nad druhou je možná len preto, že jedna z nich ovláda nejaké „panské huncútstvo“, ktoré tej druhej ostáva skryté. Znalosti, to je najsilnejšia zbraň Revolúcie.
Lenže tá Trojica nemá základ v ničom. Je to čistá vymyslenina.
Demokracia nie je transhistorická kategória. Je to len forma moci – jej koniec sa zhoduje s koncom tried.
Marxov monológ je prevzatý z Komunistického manifestu a samozrejme v tomto prípade pôsobí viac ako strnulo.
Tá Tvoja prvá veta je kľúčom k tomu, prečo sa nemôžeme takmer na ničom zhodnúť. Vôbec sa nesnažíš preniknúť pod povrch vecí. Za socializmu, blahej pamäti, mali tento štýl myslenia len fanatici, čo učili dejiny MRH a KSČ. Filozofi a vedeckí komunisti by povedali niečo celkom iné. Žiaľ, v oficiálnej ideológii ťahali za kratší koniec.