Diabol nosí kravatu

Banka. Ľudia považujú túto inštitúciu za finančne veľmi zodpovednú organizáciu, skoro ako na úrovni štátneho úradu. Ja som ju vždy vnímala ako nejakého nezávislého správcu našich financií, výhradne v našom záujme, poprípade, ak máme akýkoľvek problém, tak nás spoľahlivo podrží, finančne založí.

Keď ma vzali pracovať do banky, prirodzene som sa tešila. Predtým som pracovala ako finančný poradca, tak som si myslela, že to už poznám. Príde klient, ktorý chce pôžičku, alebo chce hypotéku, a ja mu potom pomôžem nájsť pre neho optimálnu ponuku, jemu šitú na mieru a najvýhodnejšiu na trhu.

Pred nástupom sa ma asi pokúšali varovať už tie “znamenia”, že to nebude prechádzka ružovou záhradou. Hneď som si v banke zrušila účet. Poradkyňa klienta sa ma sklamaná pýtala, prečo ruším účet? A ako ma nahnevali? Rýchlo som jej vysvetlila, že s účtom som bola naozaj spokojná, ale idem pracovať do inej banky, kde budem mať zamestnanecký účet zdarma, tak mi je ten ich už nepotrebný. Poradkyňa na mňa len vyvalila oči a posmešne poznamenala: “Úprimnú sústrasť a veľa šťastia, budete ho potrebovať.“ Ale vzápätí si uvedomila, že ma trošku vystrašila, tak sa len pousmiala a povedala, “no veď ako v každej banke, ale držím Vám prsty, ak niečo budete potrebovať, alebo vysvetliť, pokojne sa mi ozvite.” Povedala to s lišiackym úsmevom, ale predsa bola milá. Išla som odtiaľ dosť šokovaná. Mala som naozaj zmiešané pocity, nevedela som, či to povedala iba kvôli tomu, že idem ku konkurencii a chcela ma nastrašiť, alebo to myslela úprimne a fakt je to až také zlé, ako to všetci hovoria!

Pri vstupnej lekárskej prehliadke sa objavilo znamenie číslo 2. Keď sa ma doktorka pýtala, kde nastupujem, len sa pousmiala a povedala, že tento rok odtiaľ už mala piatich a nikto tam nevydržal. Že si mám radšej vybrať iný odbor, keď chcem byť psychicky zdravá. A tiež mi zapriala veľa šťastia. Fakt som sa už začínala obávať.

Prvé dni v banke boli celkom pohodové. Všetci boli veľmi milí a priateľskí, keď som niečo potrebovala ochotne mi všetko ukázali a vysvetlili. No skoro všetci, vedúca tímu bola od začiatku mrcha. Prvá a možno aj najcennejšia rada, ktorú som dostala od ostatných bolo: “Daj si na vedúcu veľký pozor, všetko, čo povieš použije proti tebe a ešte to aj nabonzuje riaditeľke. Keď niečo nevieš, radšej sa nás pýtaj, v žiadnom prípade vedúcej. Aj tak ti nikdy nepomôže a bude sa ešte tešiť z tvojho zlyhania a že sa môže u riaditeľky blysnúť, aká je ona múdra a všetko vie a ostatní sú babráci.” Veľmi sa mi tomu nechcelo veriť, že v jej veku vie byť niekto ešte taký zákerný a detinský, ale brala som to na vedomie. Ľudia sú rôzni a pre kariéru a teplé miestečko spravia čokoľvek. Zo začiatku mi pridelili moju mentorku, ktorá ma mala zaúčať, a to počas prvých troch mesiacoch, chodili sme aj na školenia. Ja som si ju hneď premenovala na “dementorka”, kedže jej výklad a celkovo to “učenie” mi vôbec nič nedalo a skôr ma učila svoje skostnatené zastaralé postupy, ktoré ma viac zbrzdili v práci, ako mi mohli pomôcť. A popravde sa mi ani nejako extra nevenovala, patrila k riaditeľkiným „riťolezkám“, tak na ňu som si dávala tiež pozor a veľa som sa jej nepýtala.

Ranné porady boli skoro stále o tom istom. Zo začiatku riaditeľka predniesla pár teplých slov, novinky a štatistiky a potom si ako vždy si našla jednu obeť, na ktorú zniesla všetku svoju frustráciu a zlosť voči všetkým a všetkému. Obvinila tú svoju obeť zo všetkého zlého, čo sa stalo v našej pobočke aj dokonca z toho, čo sa nestalo, ale mohlo sa stať, aj rovno za všetko zle čo sa stalo v celej banke, pred celým tímom bez jediného povšimnutia. Hlášky ako – “Ťaháš celu pobočku dole! Rovno aj celý región, vlastne celú banku! Ako sa cítiš, keď kvôli tvojej neschopnosti príde celý tím o provízie? A prečo si vlastne taká/ý neschopná/ý a nič nevieš predať? Všetci majú plány len ty nie!“ – boli na dennom poriadku. Na druhý deň si našla novú obeť a osobu, ktorá bola včera zatracovaná, dnes zrazu za niečo zázračne pochválila, aby ju trošku motivovala. A tak to išlo dookola celý týždeň, kým sa neprestriedali všetci zamestnanci na “lavičke hanby”. Vedúca tímu len posmešne prikyvovala a nezabudla riaditeľke pripomenúť všetky zlyhania a chyby, na ktoré riaditeľka náhodou zabudla. Na záver strelili do éteru ešte niečo motivačné, čo ta skôr naštvalo, ako motivovalo, a celé natešené svojimi “manažérskymi schopnosťami” si išli niečo “vybaviť” do mesta alebo sa robili že majú strašne veľa práce. Ako nechápala som nikdy z akej super-motivačnej knihy nabrali také praktiky, ale nefungovali! Vedúca tímu celý deň potom len snorila za chrbtom a všetko poslušne hlásila riaditeľke. Najlepšie bolo ako vždy ráno na porade s anjelským hláskom, ale so zákernou iskrou v očiach nám vždy vravela: “Keď niečo nevieme, len za ňou máme chodiť sa pýtať, ona nám to vysvetlí.” A potom, ak niekto za nou prišiel po radu, nezabudla sa sťažovať riaditeľke, že nič nevieme a sa nesnažíme a že chudera ona , všetko nám musí dookola vysvetľovať. Vlastne, ja som sa jej “nápomocným radám“ oblúkom vyhýbala. Kým by mi to ona s „taškou biedou“ len do polovice neochotne vysvetlila a zvyšok by ma nechala v predpisoch hľadať, pod tlakom nervóznych klientov, radšej som sa išla spýtať kolegov, ktorí boli oveľa ochotnejší a nemali problém niečo normálne vysvetliť.

Veľmi zvláštna vec, ktorú som si všimla hneď zo začiatku, bola celkovo podivná priorita predaja. Najväčšia “topka” pre banku bolo životné poistenie. Čo som zo začiatku veľmi nechápala, veď banka je finančná, nie poisťovacia inštitúcia. Myslela som si, že im pôjde hlavne o úvery a hypotéky. Ale asi v „životkách“ boli väčšie prachy. Ak sa niekomu podarilo ju predať, vedenie sa z toho išlo doslova poskladať. Mali hotového Silvestra, dobre že šampanské neotvárali. Mne keď sa podarila moja prvá „životka“, prišla mi od riaditeľky „chválospevná“ sms-ka, kde ma vychválila do neba, aká som šikovná a že mi praje všetko dobré. Gratulácie, ako keby som práve urobila štátnice. Prišlo mi to dosť čudné až trápne. Lenže ja som sa nevedela stotožniť s tým produktom a veľmi som ho nepretláčala. Bolo mi ju trápne ponúkať klientom, keď som vedela, ako to pri “životkách” naozaj funguje a sú podľa mňa dosť nevýhodne. Dokonca, keď bol slabý mesiac na „životky“, vedenie vyvíjalo na nás taký tlak, že niektorých kolegov zlomili a museli si uzavrieť „životku“ medzi sebou, len aby ”boli plány”. Párkrát sa ma snažili presvedčiť, aby som si ju aj ja dala, že všetci ju musia mať, no nedala som sa.

Asi mesiac po školení ma preradili na menšiu pobočku do susedného mesta, kde je 70% Rómov. Inak celkom som sa tomu aj potešila, že som z tej psychiatrie vypadla. Niekedy som sa nestihla ani poriadne napiť, o obede ani nehovorím. No tu som zas mala trošku inú klientelu. Klientov som už poznala naspamäť. Veď prečo nie, keď sme im robili doslova peňaženky. Denne si prišli vybrať a vkladať na vkladné knižky x-krát . Nechápala som, prečo si to nevyberú/vložia naraz. Už som si z nich robila žarty, že už im viac nedám peniaze, nech si vyberú všetko naraz. Jasné, že to bolo ako ”hrach o stenu hádzať.”

Čo sa týka plánov, nula bodov. Rómom, hoci strašne chceli, úver nikdy nedali už len kvôli ich platobnej neschopnosti a historickej delikvencii. Lenže náš premúdrení manažment sa robil, že to ”neexist, klienti ako klienti, pole neorané”, bol ich obľúbený argument. Hoci veľmi dobre vedeli, že ani sami by viacej vody nenamútili.

Už počas skúšobnej doby som rozmýšľala nad tým, ako odtiaľ čim skôr zdupkám , ale nenašla som odvahu dať výpoveď hneď po 3 mesiacoch. Stále som si nahovárala, že to bude lepšie, len treba vydržať. Ale realita taká nebola a po 8 mesiacoch som už stratila posledné ilúzie. Všetci sa mi čudovali, kedže som mala celkom “dobrú robotu” a zamestnať sa na východe je dosť ťažké, ale mne sa vážne uľavilo. Nikdy by som si nemyslela, že niekedy budem svoju výpoveď oslavovať. No pre mňa to bol ten najlepší deň za posledných 8 mesiacov. Pracovať pod neustálym tlakom a stresom z mesačných plánov, na to sa zvyknúť dá, ale na ohováranie, intrigy a primitivizmus zo strany manažmentu nikdy. Zas a znova sa mi potvrdilo, že z “hovna šľahačka nikdy nebude” a keď je niekto raz gadžo, hoci by bol na najvyššom kariérnom poste, gadžom vždy ostane.

Teraz si o to viac vážim inteligentných ľudí, ktorí, keď sa dostanú na nejakú pozíciu, nehrajú sa na všemocných a nedávajú svoju nadriadenosť ostatným tak prízemne pocítiť. Nadčasy nepreplácali, pokojne buď v robote aj 4 hodiny po pracovnej dobe, veď je to z “lojality k banke!” A keď sme potrebovali nejaké voľno, nebolo jednoduché si ho vybaviť. Väčšina starších kolegýň všetkých doktorov si riešili počas dovolenky a “paragraf” ani nepoznali.

Zisk, plány, čísla, boli podstatné. Klienti, ich skutočné potreby a problémy, zlodejské produkty ktoré sme im museli vnucovať, veľa krát tak nevýhodne a vôbec nie potrebné, banku vôbec, ale vôbec nezaujímali. Nikdy som sa nevedela s tým stotožniť a bolo mi proti srsti zadĺžencom ponúkať ešte jeden úver navyše a ešte aj k tomu poistenie a kreditku, aby málo nebolo. Neskákala som, ako mi pískala banka a klientov som nikdy do ničoho nenútila a skôr som ich odrádzala od nevýhodných produktoch a zadlženia sa na pol života.

Dúfam, že keď si tento článok niekto prečíta, bude si trochu viac dávať pozor pred tlakom zo strany bánk a nie všetkému, čo mu v banke budú tvrdiť, aj uverí! Nie je pravda, že pri pôžičke alebo úvere je potrebná aj životná poistka na poistenie úveru. To je len modul, ktorý si vymysleli sami iniciatívni poradcovia, asi zo zúfalstva, aby sa im ta „životka“ vôbec predala. V žiadnych podmienkach, ani zákonom to tak nie je ustanovené. Jedine hypotéky tak musia byť poistené, ale nikde sa nepíše, že tou najdrahšou poistkou, aká vôbec na trhu existuje. Ani keď si dáte DSS (II. pilier) nezískate automaticky po niekoľkých mesiacov pôžičku alebo debet. A “životka” kryje iba výhradne to, čo je napísane v zmluve, a také ako “podvrtnutie kolena” nie je to isté ako “vyvrtnutie” podľa zmluvy. Treba dať pozor, čo Vám Váš doktor do správy napíše a keď sa to nezhoduje so zmluvou, hold smola! Mali ste si to tiež pripoistiť. Účty zadarmo zo zákona áno, ale len na priame vypýtanie klienta! Núkať ich sme mali zakázané. Úroková miera na hypotéke vôbec nie je smerodajná, treba si sledovať RPMN (ročná percentuálna miera nákladov), to sú ozajstné percentá a náklady čo zaplatíte za úver. Väčšinou sú napísane veľmi malými písmenami. Treba byť len správne informovaný a nenechať sa zlákať ani oklamať. Veď aj sa vraví: Diabol dnes chodí v kravate a hovorí “prosím, tu to podpíšte”.

B.kiss

Foto: Drew Stephens , CC