Dobro a zlo vo svete politiky a propagačné video o NATO

I.

Môžeme uznať, že propagačné video o NATO nám predstavuje jedno z dobier (dobro) demokratického Západu ?

Na konci roka 2017  Ministerstvo zahraničných vecí  a európskych záležitosti Slovenskej republiky spustilo informačnú kampaň s názvom We Are NATO.  Tá prostredníctvom krátkych videí vysvetľuje (?) dôvody členstva v NATO, význam Aliancie pre zabezpečenie mieru  (?). Informačná kampaň o NATO bola vraj spustená s tým zámerom, aby sme si my, občania Slovenskej republiky,  mohli lepšie uvedomovať a chápať, že neexistuje lepšia alternatíva zabezpečenia obrany a bezpečnosti ako tá, ktorá ponúka členstvo SR v severoatlantickej aliancií. O tom je presvedčený aj štátny tajomník  ministerstva Ivan Korčok.

Kto si pozrie propagačné video, pochopí, že sa v tomto „dokumente“ nič nevysvetľuje, že sú proklamované iba frázy o NATO a o členstve Slovenskej republiky v tejto organizácií. Na tejto kampani si môžeme uvedomiť, že za peniaze daňových poplatníkov štátny orgán ju robí tak, že ide o jednosmerný vzťah od ústredného štátneho orgánu v smere k občanom – voličom. Je na škodu veci, že ani štátny tajomník nepochopil, že v otázkach obrany a bezpečnosti, teda v otázkach vojny a mieru sú v prvom rade oprávnení hovoriť a rozhodovať občania tejto krajiny a že vláda je povinná plniť ich vôľu. To sa nikdy nestalo a preto sa z úrovne vládnej moci hľadajú iba náhradné riešenia ako v tomto prípade.

Žiadna vláda ani za situácie, že Slovenská republika je demokratický právny štát, nedovolila občanom, aby sa k otázkam nášho členstva v NATO či vôbec k otázkam vojny a mieru viedli otvorené celospoločenské diskusie a aby občania v zásadných otázkach mohli aj rozhodnúť. Podmienky pre slobodu slová, myslenia a slobodu prejavu neboli úmyselne vytvorené, čo nie je to isté, ako ich zakotvenie v ústavnom zákone. Informačná kampaň nespĺňa žiadne kritéria na vytvorenie  podmienok pre účasť občanov na správe vecí verejných.  Je to len snaha štátneho orgánu, aby občan Slovenskej republiky si sám pre seba neustále pripomínal, že má byť proeurópsky  a proatlantický a že takúto orientáciu má podporovať bez pripomienok. Toto nezmyselné „vystrájanie“ vládnej moci mi pripomína roky normalizácie po krízových rokoch 1968 – 1969, keď sa od občanov vyžadoval kladný postoj k vstupu vojsk  Varšavskej zmluvy do ČSSR.

S čím sa v skutočnosti stotožňujú pojmy „proeurópsky“ a „proatlantický“?  Pojem „proeurópsky“ nemá v skutočnosti žiadny zmysel, pretože všetci žijeme v Európe a túto časť planéty berieme ako prirodzený priestor, v ktorom sa odohráva život civilizovaného človeka. Je to náš kontinent, ktorému môžeme najlepšie rozumieť a ku ktorému prejavujeme určitý vzťah sympatie, pozornosti a aj našich túžob. V tomto zmysle nemá žiadne opodstatnenie, aby nám vládna moc pripomínala našu orientáciu a aby k tomu musela organizovať aj propagačnú kampaň. Najskôr je teda možné predpokladať, že pojem „proeurópsky“ vládna moc chápe v inom zmysle.

Význam tohto pojmu vládna moc vidí v tom, že musíme si postupne vstrebať do svojho vedomia, do svojej mysle, do svojej pamäti, že sa od každého vyžaduje,  aby rešpektoval moc, ktorá sídli v Bruseli, pretože vraj iba táto moc je rozhodujúca pre našu krajšiu budúcnosť. A rešpektovať Brusel  znamená rešpektovať za každých okolnosti EÚ podľa súčasne  platnej tendencie jej vývoja až v smere ustanovenia európskeho super štátu.  K tejto orientácií  sa nepripúšťa žiadna diskusia, žiadny tvrdý politický boj, je to ako určitý výsek textov z Biblie, ktorý nie je možné zmeniť, ale je potrebné naučiť sa ho citovať.

Pojem „proatlantický“ má svoj jasný zmysel – ide o ľudský život  (napríklad v Európe) spojený s pohľadom na zaoceánsky svet – Severnú Ameriku. Je na každej individuálnej bytosti, ako svoj život má záujem či potrebuje tento záujem a potreby spojiť so životom v priestore Severnej Ameriky. Keď môj dedo bol viacej ako 20 rokov v Kanade, tak môžem povedať, že bol „proatlantický“ či „transatlantický“. Politické elity aj s médiami pojem „proatlantický“ zdeformovali do absurdnej polohy.  Tento pojem dostal jasný politický obsah, pretože v tomto prípade už ide o to, že ním sa označujú  určité cnosti, ktoré musí mať každý obyvateľ Slovenska či Európy. Čo sa od nás požaduje ?

Jednoducho ide o politickú lásku k USA, ide o to, aby naše videnie sveta v globálnom pohľade vychádzalo z politického videnia sveta (unipolárneho), ktoré majú v svojej moci najvplyvnejšie vojensko-priemyselné, politické a finančné kruhy. Pritom aj politická láska si vyžaduje od nás, obyvateľov Slovenska, aby sme boli verní USA za každých okolnosti a zároveň boli poslušní. Naša vládna moc pod vedením Bruselu svojim obyvateľom – občanom SR vytvorila dostatočné podmienky k tomu, aby sme mohli slobodne prejavovať svoju politickú lásku k USA, teda aby sa naplnilo želanie, že politická láska v tomto prípade má byť „proatlantická“.  Ja, ako vnuk svojho deda, už nemusím vycestovať  do Kanady, aby som tam prežil určitú časť svojho života. Namiesto toho po mne vládna moc požaduje, aby som bol orientovaný plne proatlantický (transatlantický).

Nemám záujem živiť v svojej myslí a v svojom srdci takúto neoliberálnu cnosť. Chcem ostať človekom  s normálne rozvinutým zmyslom pre svedomie. Čo by som mal chápať ako človek, ktorý sa svojim duchom pridal k proatlantickej orientácií?

Že je skvelé, ak v demokratickom Západe existuje vzťah USA a západnej Európy založený na poručníctve USA v dobrom aj v zlom?

Že je skvelé, keď nás americké základne v Európe (vraj) chránia a my si môžeme pokojne užívať slobodu?

Že je skvelé, keď sme boli ochotní vstúpiť do koalície ochotných a podporovať inváziu do Iraku?

Že bolo skvelé, ak blokáda Iraku v deväťdesiatich rokoch minulého storočia  zo strany demokratického Západu znamenala  smrť pol milióna nevinných deti vo veku do 5 rokov?

Že bolo skvelé, ak demokratický Západ zničil Juhosláviu, bombardoval, zabíjal nevinných ľudí a ešte pomohol v Kosove postaviť USA jednú z najväčších vojenských základní?

Bolo skvele, že sa demokratickému Západu na čele s USA podarilo zničiť Líbyu, zavraždiť Kadáfiho a rozvrátiť život v krajine?

Bolo skvelé, že sa USA podarilo vytvoriť  ohromné zástupy teroristických bojovníkov zjednotených do Islámského štátu?

Bolo skvelé napadnúť Afganistan a urobiť si z neho svoju kolóniu?

Bolo skvelé založiť vojnu v Sýrií vraj len kvôli tomu, aby bol zničený prezident Baššár al – Asad ? Bolo skvelé zmeniť Sýriu z krajiny, ktorá sama prijímala utečencov a pomáhala im, na krajinu, z ktorej museli jej obyvatelia utekať pred vojnou ? Bolo skvelé, aby NATO v Sýrií pomáhalo opozícií v boji pri vládnej moci ? Je skvelé, že v Sýrií existujú zo strany členských krajín NATO vojenské základne, ktoré boli postavené svojvoľne  bez súhlasu vládnej moci?

Bolo skvelé pomáhať zorganizovať štátny prevrat na Ukrajine v mene založenia konfrontačnej politiky demokratického Západu s  Ruskom, len aby bolo možné vykrikovať a vytrubovať do sveta, že Rusko je agresor a teda aj nepriateľom Európy?

Je skvelé, že NATO má pripravený vojenský plán Barbarossa 2 s cieľom napadnutia Ruska a jeho zničenia?

Bolo skvelé pripravovať plány o tom, že Krym sa stane silnou základňou NATO  a Rusko sa o tom nič nedozvie?

Je skvelé militarizovať Východnú Európu a v tichosti sa pripravovať na vojnu s Ruskom?

Je skvelé podporovať občiansku vojnu na východe Ukrajiny a pomáhať strane štátnej moci?

Je skvelé využívať ľudské masy vo svete len ako nevyhnutnú nákladovú položku na dosiahnutie koristníckych cieľov?

Je skvelé podporovať tajne teroristov a na strane druhej pod vlajkou bezpečnosti občanov postupne zbavovať ich slobody a určitých práv?

Tieto a podobné otázky či otázky v podobnom duchu sa verejne nekladú. Média o nich nemajú záujem a pre väčšinu politickej elity na Slovensku to nie sú témy pre politický boj a pre úprimné analýzy potrebné k pochopeniu verejnosťou. Nepredpokladám, že niekto z vládnych predstaviteľov bude ochotný a schopný úprimne a pravdivo odpovedať na položené otázky. Politici tieto otázky zvyčajne obchádzajú, pretože ich riešenie za veľkého záujmu verejnosti môže ohroziť aj postavenie každého z nich. Politici sa neboja občanov – voličov, ale tých „tajomných mecenášov“, ktorí im v prvom rade umožňujú využívať výhody svojho postavenia. Sú to teda politický nekorektné otázky.

Takže ak ma bude chcieť niekto presvedčiť, že mám byť proatlantický, bude musieť byť schopný  podať vysvetlenie na položené otázky. Treba iba konštatovať, že k verejnému vysvetleniu nastolených otázok sa na Slovensku neodvážil nikto z vládnej koalície a skoro nikto ani z opozície. Zdá sa, že politici majú záujem verejnosti hovoriť len o  skvelých výsledkoch v ich politickej činnosti. O tom, ako  zlo ničí krajiny a ľudí, o tom už nechcú hovoriť. Takže teraz sa môžeme pristaviť pri problematike dobra a zla. Musíme sa totiž dopátrať k tomu, či NATO naozaj predstavuje dobro pre demokratický Západ a celý svet.

II.

Dobro a zlo vo svete politiky z všeobecného pohľadu

Z globálneho pohľadu ľudské dobro a ľudské zlo predstavujú „súrodencov“ každého malého či veľkého spoločenstva ľudí, sú „rukami“, ktoré sa snažia vždy niekoho udržať pri sebe prostriedkami, ktorých účel vždy zodpovedá záujmom a cieľom každého z nich osobitne. „Súrodenci“ sa dokážu  zjednotiť na jednej spoločnej platforme, hoci osobitne každý z nich má svoju platformu.  Ich existencia v živote každej spoločnosti je založená na vedení „boja“ s určitým výsledkom, ktorý je realizovaný v rámci politických aktivít, programov a projektov. Oficiálne má každá  politická činnosť byť organizovaná tak, aby sa presadzovali hodnoty obecného dobra. Ak by celkový politický život spoločnosti bol organizovaný iba v tomto smere (obecného dobra), tak fakty o politikoch, politických aktivitách a ich výsledkoch by boli verejnosti predkladané celkom otvorene a iba pravdivo.

Nerozluční „súrodenci“ však žijú v celom priestore našej planéty. Zlo disponuje veľkými schopnosťami politiku obecného dobra  za použitia svojich prostriedkov silne rozrušovať.  Zlo má iný „štatút“ svojej činnosti ako dobro a jeho štruktúra je zložená nielen z aritmetického ale aj geometrického pohľadu. Snahou zla je akosi zákonite sa vsúvať medzi „rebra“ politiky obecného dobra a cez toto dobro sa pred svetom aj prezentovať. Zlo v svojom „štatúte“ musí mať preto zakomponovanú úlohu : skrývať skutočnú pravdu o svojom charaktere, o jeho zámeroch a plánoch a, samozrejme, aj dosiahnutých výsledkoch.  Ďalšou úlohou podľa „štruktúry“ je prevracať hodnoty života v prospech zla a zdôvodňovať svoju vlastnú pravdu „zlou stránkou“ dobra, t. j. démonizovať dobro, aby verejnosť sa mohla stotožniť s činmi skutočného zla.

Z týchto  dôvodov musí mať zlo v svojom „štatúte“ zakomponované vlastníctvo masmediálnej sféry. Tento nástroj zla, pre ktorý pracuje mnoho slušných a rozumných ľudí s pocitom dobra pre spoločnosť,  má absolútnu prevahu nad postojom jeho „súrodenca“ – dobra, ktoré si rado hovie v etickom postoji o dobrej viere. Obmedziť moc a schopnosti zla môže iba dobro. Zdrojom dobra sú oficiálne všetci občania príslušného ľudského spoločenstva. Na vrchole pyramídy dobra má byť štát, ktorého zdroj ( občania ) uspôsobuje, že má byť demokratickým nástrojom. Zdrojom zla je indivíduum zo svojej ľudskej podstaty či rôzne ohraničené a záujmami a potrebami zoskupené personálne štruktúry ( niekde trieda ) s osobnou ( súkromnou ) ekonomickou a politickou mocou nadobudnutou zákonnou či nezákonnou cestou.

Ak žiadame, aby dobro obmedzilo moc a schopnosti zla, tak potom je potrebné, aby dobro malo k dispozícií všetky legálne dostupné prostriedky a mohlo ich aj použiť. Zlo má oproti dobru výhodu v tom, že jeho prostriedky k páchaniu zla sú väčšie, často rafinované, vyznačujú sa schopnosťou využívať aj prostriedky oficiálne platné pre dobro. Zlo zo svojej podstaty nemusí brať ohľad na zdroj dobra, pretože z jeho „štatútu“ nevyplýva potreba používať demokratické prostriedky. Z hľadiska efektivity sú schopnosti a moc dobra a zla veľmi rozdielne. Zlo vie v masovom meradle napáchať veľké škody, ktoré potom dobro musí dlhé roky s nesmiernym úsilím naprávať a obnoviť dôstojné podmienky pre život.  Kvantita určená počtom občanov ako zdroja dobra nie je pre zlo žiadnou prekážkou v jej plánoch niečo zle (dobre z vlastného pohľadu ) zrealizovať. Práve naopak.  

Masa ľudí sa dá využívať na rôzne nekalé ciele a je aj podstatným zdrojom nárastu ekonomickej a politickej moci zla. V demokratickom právnom štáte má (mať) dobro k dispozícií všetky potrebné legálne dostupné prostriedky k obmedzovaniu moci a schopnosti zla. Napriek tomu využitie týchto prostriedkov v prospech spoločného dobra a teda zdroja dobra je často veľmi problematické. Hlavným dôvodom je využitie v politickej praxi princípu zastúpenia (zastupiteľskej demokracie). Tento princíp rozčlenil zdroj (moci) dobra na dve základné skupiny: a) na nefunkčnú absolútnu väčšinu oddávajúcu sa etickému princípu o dobrej viere a na b) na zastupiteľskú ( parlamentnú ) skupinu oddávajúcu sa politickým aktivitám už podľa vlastného svedomia a osobnej  (skupinovej) zainteresovanosti. Princíp zastupiteľskej (parlamentnej) demokracie dáva teda zlu veľkú príležitosť ovplyvňovať konanie politickej elity ako oficiálnej vrchnosti dobra.

Vzťah zástupcov strany zla a zástupcov strany dobra je organizovaný v rôznych formách a zvyčajne sa presadzuje tendencia, aby politika zameraná na presadzovanie spoločného dobra zohľadňovala najskôr záujmy strany zla. Tento vzťah medzi zlom a dobrom praktický deformuje a degraduje celú štruktúru moci dobra. Najjasnejším výsledkom tohto procesu je čoraz okatejšie rušenie politických väzieb medzi nefunkčnou absolútnou väčšinou a zastupiteľskou elitou. Slovo občanov – voličov nemá u vládnej moci žiadnu váhu a využitie prostriedkov obmedzovania moci a schopnosti zla sa deje bez vedomia a súhlasu absolútnej väčšiny ako základu dobra.

Prečo sa musí ľudská spoločnosť organizovať týmto spôsobom ? Odpovede na položenú otázku je možné a potrebné hľadať. Schematický povedané, záujmy sa rozčlenili na verejné a súkromné.  Podstatné  je však poznanie, že sloboda spoločnosti sa stále viacej stotožňuje len s tým,  ako sa presadzuje a bude ďalej presadzovať súkromné. V zásade  problematika súkromného sa dotýka každého člena spoločnosti ako základu dobra. Lenže aj v tomto prípade bolo nutné otázku súkromného pre ekonomickú stránku ( z dôvodov chápania slobody ) spoločnosti podstatne zredukovať na „prirodzený“ výber súkromných osobnosti založený na nedemokratických princípoch. Z redukcie slobody a teda aj súkromného pre určitú vyvolenú skupinu vyplýva, že nie je možné zlo vnímať iba ako výsledok súkromného a dobro iba ako výraz  verejného. Dobro a zlo sú totiž často prepletené v akýsi „politický vrkoč“ a každá stránka tohto vzájomného vplyvu využíva svoje prednosti a nedostatky toho druhého.

Prednosťou zla je často túžba po bohatstve, ziskoch či peniazoch, prednosťou zla je túžba po moci, túžba po ovládaní iných ľudí. Tieto túžby sa spájajú s bezohľadnosťou k prírodnému prostrediu či k ľudským spoločenstvám. Pre zlo je otázka deficitu demokracie nepodstatná a nepotrebná, pre dobro je to jeden zo základných  ukazovateľov politiky obecného dobra. Dobro ako žiaduca potreba pre ľudskú spoločnosť sa zásadne posudzuje podľa toho,  či jeho autorita sa zakladá na demokratických princípoch.

Treba si uvedomiť, že iba zlo je zainteresované na zrušení verejného. Z tohto dôvodu sa  dobro musí mať na pozore a musí k tomu prijať zásadné opatrenia. Strana dobra je reprezentovaná zákonodárnou mocou a táto moc musí prijať aj také zákony, ktoré zlu v jeho spojení so súkromným  postavia účinné prekážky.  V tejto našej dobe si môžeme všímať, že zlo podporované súkromným pod zástavou slobody sa usiluje o úplnú privatizáciu verejného a teda aj o podstatné oslabenie štátu ako tej moci, ktorá patrí dobru.

Ukazuje sa, že dobro za určitých podmienok si ľahko môže  osvojiť ciele a plány zla, ktoré má dostatočné schopnosti za využitia svojich prostriedkov silne rozrušovať politiku obecného dobra. Zlo má svoje vlastné nástroje práce s politickými elitami a to tak edukačného ako aj finančného zabezpečenia. Zlo má vybudovaný svoj systém pre prípravu a organizovanie volieb do zákonodarných zborov v jednotlivých krajinách mimo oficiálnej štátnej štruktúry. Rozrušovanie politiky obecného dobra zvonku má za následok, že dobro je schopné dopúšťať sa zla a maskovať toto svoje zlo dobrom.

III.

Dobro a zlo ako „súrodenci“ v NATO

V novodobej histórií ľudstva je to aj prípad takej organizácie ako je NATO. NATO je medzivládna organizácia, v ktorej si vraj členské krajiny zachovávajú svoju suverenitu a nezávislosť. NATO je teda taká organizácia, ktorá dostáva svoju moc od jednotlivých štátov a teda aj od občanov ako základu štátnej moci. Keďže štát patrí  jednoznačne strane dobra, NATO má plniť úlohy, ktoré sa výlučne tohto dobra dotýkajú. Ak berieme do úvahy hľadisko dobra, tak NATO má byť združením slobodných krajín, ktoré sú zjednotené v snahe chrániť svoju bezpečnosť prostredníctvom vzájomných záruk a stabilných vzťahov s inými krajinami.

Predpokladá sa, že pre zabezpečenie dobra v rámci krajín Severnej Ameriky a Európy je základnou úlohou NATO chrániť všetkými potrebnými prostriedkami, vrátane vojenských, slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru národov založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku. V zásade teda ide o ochranu demokratického právneho štátu, čo hneď ukazuje, v akom smere má táto ochrana fungovať. Smer je teda jasný: ide o ochranu do vnútra demokratického právneho štátu. Lenže má zmysel udržiavať takú medzivládnu organizáciu ako je NATO pre účely ochrany demokratického právneho štátu zvnútra ? Veď takáto ochrana, to je úloha samotného štátu a jeho zložiek moci v rámci zabezpečenia dobra pre spoločnosť. Má zmysel používať taký nástroj ako je NATO na ochranu demokracie a ľudských práv proti časti vlastných občanov, ktorých politici, média a ich prisluhovači uznajú ako extrémistov?

Nedáva to zmysel, najmä ak si uvedomíme, že napríklad v otázke ilegálnej migrácie či teroristických útokov v niektorých európskych mestách NATO svoju základnú úlohu ochrany spoločného dedičstva a kultúr jednotlivých národov  vôbec neplnilo a ani plniť nebude.  To je už novodobý historický fakt, ak berieme do úvahy, že úlohou NATO  nie je iba otázka kolektívnej ochrany pred napadnutím. Znamená to, že skutočný zmysel existencie takej medzivládnej organizácie ako je NATO treba hľadať v inom smere, pretože ochrana do vnútra demokratického právneho štátu nie je rozhodujúcim poslaním, hoci má zabezpečovať bezpečnosť, stabilitu a prosperitu Severnej Ameriky a Európy.

Zmysel existencie NATO je životne dôležitý v smere k vonkajšiemu svetu na našej planéte., pretože bezpečnosť, stabilita a prosperita transatlantického priestoru sa lepšie navyšuje či zhodnocuje aj za pomoci NATO a jeho aktivít vo svete. Vzťah Severnej Ameriky a Európy k vonkajšiemu svetu sa verejnosti predkladá v rôznych možných polohách. Napríklad:

1. že ide o riešenie globálnych bezpečnostných otázok,

 

2. že ide o vonkajšie vzťahy NATO, ktoré je otvorené spolupráci aj s nečlenskými krajinami. V rámci týchto vzťahov bola založená euroatlantická partnerská rada, existuje vojenská spolupráca v rámci Partnerstva pre mier, bola založená Koordinačná bunka tohto partnerstva na koordinovanie spoločnej vojenskej činnosti, špecifický bol riešený vzťah medzi NATO a Ruskom – vznik Stálej spoločnej rady NATO – Rusko, bolo založené Partnerstvo NATO s Ukrajinou, dialóg Aliancie v oblasti Stredozemného mora, boli realizované niektoré iniciatívy NATO v juhovýchodnej Európe.

 

3. že ide o pripravenosť k operáciám pod vedením OSN či OBSE, či stabilizáciu krízových oblasti a boj proti nedemokratickým režimom. Je možné si spomenúť na medzinárodné sily KFOR pod vedením NATO v Kosove alebo operáciu SFOR v Bosne a Hercegovine.

 

4. že hrozby pre Severnú Ameriku a Európu prichádzajú zvonku, zo sveta a na rôzne hrozby musí NATO účinne reagovať, napríklad aj na hrozby medzinárodného terorizmu.

 

5. že potenciálne najväčšou hrozbou pre našu bezpečnosť sú zbrane hromadného ničenia, pokrok v biologických vedách, útoky chemickým a radiačným materiálom.

 

6. že teroristické útoky z 11.9.2001 na USA sa podľa článku 5 Washingtonskej zmluvy pokladajú za napadnutie všetkých členov NATO a to oprávňuje spoločne brániť sa proti teroristickým silám zvonku, zo sveta.

 

7. že oblasti na Blízkom a Strednom Východe, kde sa prejavuje extrémizmus, sú pomerne blízko Európy a preto ju ohrozujú.

 

8. že NATO má potenciál ako pomôcť pri riešení etických a náboženských konfliktov vo svete.

 

9. že NATO má potenciál poskytovania humanitárnej pomoci, k čomu bolo zriadené Euroatlantické koordinačné centrum pre pomoc postihnutých katastrofami. Príklady: koordinovanie dodávok utečencom z Kosova v roku 1999, pomoc Turecku v roku 2003 pripraviť opatrenia pre prípad, že by Turecko bolo napadnuté zbraňami hromadného ničenia počas vojny v Iraku ( ! ).

Čo z uvedeného prehľadu vyplýva ? Že  NATO sa z medzivládnej organizácie na ochranu svojho vlastného územia a hodnôt spätých s charakterom demokratického právneho štátu  zásluhou určitých síl  ( strany zla ) zmenilo na vojensko – priemyselný a politický komplex transatlantického územia, ktorý má za úlohu robiť politiku podľa unipolarného videnia sveta za použitia všetkých možných prostriedkov vplyvu a nátlaku, vrátane vojenskej sily a to buď otvorene alebo skryto. V intenciách posudzovania dobra a zla je možné konštatovať, že vplyvom rozrušovania dobra založeného na spolupráci štátnych orgánov, zo strany zla sa smerovanie z pozície ochrany  štátov do vnútra zmenilo a rozšírilo na smerovanie vraj ochrany štátov – členských krajín NATO pred vonkajším svetom.

Zmenou smerovania sa dobro pretransformovalo na zlo, ktoré podľa konkrétnych záujmov a postupov škodí okolitým  krajinám – štátom, ale pritom zároveň posilňuje slobodu vlastného územia  v zasahovaní do záležitosti iných štátov, posilňuje ochranu príslušných prírodných zdrojov vo vlastný prospech ( prosperitu ) a použitie  vojensko – politických prostriedkov pre nastolenie takých režimov, ktoré budú rešpektovať požiadavky demokratického Západu.

Najprv sa v štruktúrach niektorých štátnych moci a NATO naprogramujú určité hrozby a nadväzne k ním je naprogramované, ako bude NATO či skupina členských štátov postupovať. To, čo už dlhú dobu robí NATO v politickej a vojenskej oblasti vo svete, nemá nič spoločného s obsahom Severoatlantickej zmluvy. Vie sa uvádzať hlavne článok 5 tejto zmluvy, ktorý bol aktivovaný s udalosťami v USA v septembri 2001.  Udalosti, ku ktorým došlo, oficiálna štátna moc vyhlásila za napadnutie USA a preto takýto akt bol vyhlásený za dôvod pre kolektívnu obranu. Vznikla koalícia ochotných, ktorá podporovala všetky potrebné kroky USA vo vojenskej oblasti. Bezohľadnosť, bezočivosť a beztrestnosť sa stali výraznými črtami zahraničnej politiky NATO.

Zlo medzivládnu organizáciu NATO využíva vo svoj prospech a preto dokáže robiť iba takú politiku, ktorá spĺňa kritéria pre zaistenie globálnej nadvlády nad svetom, čo zodpovedá unipolarnému videniu sveta. Toto zlo ani v rámci organizačnej štruktúry NATO sa žiadna členská krajina  ani nepokúša zlomiť či obmedziť, ale najskôr tomuto zlu vyjadruje vernosť a podporu. Náš premiér Róbert Fico je v tomto smere jasným príkladom vernosti a preto Slovensko je verným sluhom ako strana dobra. Mať v radoch NATO aj skupinu členských štátov, ktoré majú mať povinnosť presadzovať svoje štátne dobro aj v medzivládnej organizácií, to je pre stranu zla veľká výhoda z mnohých dôvodov.  Výsledkom takejto „bratskej spolupráce“ zla a dobra je napríklad militarizácia Východnej Európy a pod heslom  kolektívnej obrany Európy smerovanie k totálnej invázií proti Rusku. V tejto situácií Rusko vie, že jedným z výsledkov plánovania NATO je vojenský plán Barbarossa 2, ktorý je aktuálnym plánom  nadväzujúcim na fašistický plán Barbarossa 1 vo vzťahu k ZSSR a ktorý  militarizáciou Východnej Európy bol aktivovaný.

Nepredpokladám, že tí, čo bez rozmýšľania a štipky svedomia  podporujú  NATO, majú záujem si položiť otázku, ako Irak, Afganistan, Juhoslávia, Sýria, Líbya ohrozovali a ohrozujú demokratický Západ a bolo potrebné ich zásadnými vojenskými údermi spacifikovať, zničiť, vyvolať humanitárnu katastrofu a podobne. Rovnako nebudú mať záujem pochopiť obrovský podiel viny demokratického Západu na založení ukrajinskej krízy a vzniku konfrontačnej politiky s Ruskom. Zlo nemá v žiadnom prípade záujem v oblasti zahraničnej politiky uznať potrebu rovnováhy vo svete založenej na multipolárnom videní sveta. Tomuto zlu vychádza plne v ústrety aj EÚ so svojou integračnou politikou vedúcou k zabezpečeniu  globálnej moci – európskeho super štátu.

Je načase zdôrazniť, že existuje aj zaujímavejšie ustanovenie Severoatlantickej zmluvy ako je článok 5, ktorý vôbec nebolo potrebné uviesť do praxe.  Ide o preambulu tejto zmluvy. Z toho, čo som uviedol, vyplýva, že preambula zmluvy je zo strany NATO absolútne ignorovaná a verejnosti sa ani nepripomína. Dovolím si preto citovať: „Strany tejto zmluvy potvrdzujú svoju vieru v účel a princípy Charty OSN a svoje prianie žiť v mieri so všetkými ľuďmi a všetkými vládami… Sú odhodlaní zjednotiť svoje úsilie pre kolektívnu obranu a zachovanie mieru a bezpečnosti.“

Poďme sa pozrieť na propagačné video o NATO, ktoré je určené obyvateľom Slovenska.

IV.

Propagačné video o NATO – divadelná opona pred zlom. Existuje jasná alternatíva, ktorú nám vládna moc skrýva.

Vo videu sa tvrdí, prečo sme v NATO. A dáva sa jednoduchá odpoveď: v NATO sme preto, že nič lepšie pre našu bezpečnosť  na medzinárodnej úrovni neexistuje!!! Toto je argument pre deti z materskej školy, ale tomuto argumentu verí aj veľa dospelých ľudí a veľká väčšina politickej elity na Slovensku. Dovolím si preto poopraviť odpoveď na otázku, prečo sme v NATO. V NATO sme v skutočnosti preto, lebo nič lepšie pre našu bezpečnosť na medzinárodnej úrovni nesmieme hľadať či nesmie existovať.

Z unipolarného videnia sveta vyplýva, že Stredná a Východná Európa musí byť pod sférou vplyvu demokratického Západu. Mocenská politika demokratického Západu na čele s USA núti naše politické elity, aby program vlády  pre každé volebné obdobie deklaroval túto vernosť a sféru vplyvu.  Z tohto dôvodu, ak politická strana SNS chcela byť súčasťou vládnej koalície, musela zmeniť svoj postoj k NATO, respektíve tento postoj jasne deklarovať a zároveň aj niečim istiť. Čím ? Pozíciou ministra obrany pre SNS !  Pre politiku NATO sú dôležité nielen zdroje nerastného bohatstva, ale aj samotná krajina ( územie ) ako taká a politické elity. Z tohto dôvodu výber politických strán a kandidátov do volieb a ich samotná podpora sú v rámci NATO záležitosťou Trilaterálnej komisie. Občania si už dávno všimli, že ich úloha vo voľbách je iba o hlasovaní  a zmena neprichádza.

A čo je lepšie na medzinárodnej úrovni?

Pre našu bezpečnosť je dôležité rozvíjať dvojstranné priateľské vzťahy s Ruskom na základe platnej zmluvy o priateľstve a spolupráci, rovnako aj s každým ďalším štátom. Z titulu svojho členstva brať účasť v totálnej invázií proti Rusku bude pre Slovensko predstavovať veľké nebezpečenstvo. Pre Slovenskú republiku existuje aj lepšia alternatíva ako NATO, ale aby sme túto lepšiu alternatívu – priateľstvo s Ruskom – mohli rozvíjať, bolo by potrebné, aby vládna moc mala v svojej právomoci celú oblasť zahraničnej politiky. Predseda SNS zmenil pod vidinou byť súčasťou koaličnej vlády svoj postoj k NATO, vládna moc už dávnejšie sa vzdala zahraničnej politiky v prospech Bruselu a EÚ. Pre obyvateľov SR je dôležité rozvíjať dobre vzťahy tak s USA ako aj s Ruskom, pre demokratický Západ takýto záujem nemá podporu. Bezočivosť a bezohľadnosť politiky demokratického Západu  dávajú aj našim politickým elitám iba možnosť výberu na jednu stranu, čo je v rozpore s princípmi Charty OSN žiť v mieri so všetkými ľuďmi a všetkými vládami.

Aj ďalšia téza z videa ukazuje, že jeho tvorcovia si myslia, že verejnosť je hlúpa, nič nechápe, pretože „žere“ slamu. Táto téza znie: Slovenská republika je rovnocenným partnerom pre ostatných členov Severoatlantickej aliancie. Keď nám, Slovenskej republike, nie je umožnené robiť si vlastnú zahraničnú politiku a musíme sa vo všetkom podriadiť zásluhou našich zradných politikov politike unipolárneho videnia sveta, potom o skutočnom partnerstve nemôže byť žiadna reč.

NATO je organizácia, v ktorej  zlo a dobro sa určitým spôsobom premiešalo a spoločne predstavujú „partnerstvo“. V základných politických otázkach zlo niečo navrhuje, dobro musí s tým súhlasiť, aby dosvedčilo svoju vernosť. Zlo ma iniciatívu a silu, pretože na jeho strane je mohutný vojensko – politický komplex a idea unipolárneho videnia sveta. Túto pozíciu USA nikto nemôže zmeniť a preto v tomto smere hovoriť o partnerstve je úplný nezmysel. Partnerstvo v sile (vojenskej, politickej) Slovensko nedoženie. A čo je hlavné – neexistuje ani partnerstvo v záujmoch. Dá sa s určitosťou tvrdiť, že záujmy Slovenska skôr vychádzajú so záujmov jeho občanov, pretože spoločnosť ako taká nie je nasiaknutá v prílišnej miere vojensko – politickým komplexom  či mocou vlastných finančných elít. Určitým spôsobom ovládať územia iných štátov či mať v moci politické elity iných štátov, to nie je v záujme Slovenska a preto nemá svoje vyjadrenie ani v politike.

Ostáva teda zvláštny typ „partnerstva“ – zapredať sa záujmom zlá. Keď sa urobí tento dôležitý politický krok, potom nie je problém v štruktúrach plánovania a rozhodovania Aliancie zvládať ďalšiu formu „partnerstva“ – konsenzuálne pravidlo. Každé rozhodovanie je prijaté len vtedy, ak s ním súhlasia všetky členské krajiny NATO. Vraj bez ohľadu na veľkosť a silu ( ! ) je možnosť zablokovať prijatie rozhodnutia, keďže možnosť zdržania sa neexistuje. Z predchádzajúcich vysvetlení je už aspoň čiastočne jasné, prečo zlo potrebuje pre svoje záujmy Slovenskú republiku. Možno ťažšie je dopátrať sa odpovede na otázku, prečo Slovenská republika potrebuje pridať sa celkom vedomé a dobrovoľne k zlu.  Je to kvôli pocitu partnerstva ? Je to kvôli poznaniu, že zlo má možnosti postarať sa pre svoje spoločenstva  (demokratického Západu) o blahobyt s dostatočnou životnou úrovňou ? Je to preto, že ničiť, rozvárať, vykorisťovať je zákonitou  rovnicou pre blaho demokratického Západu ? Je to preto, že sme sa rýchlo naučili chápať zlo  na strane demokratického Západu ako nástroj voľného trhu ? Je to preto, že politické elity  nemôžu dlho existovať bez primeranej podpory zla, pretože politika je bojom o moc ?

Ak životne potrebujeme ako občania Slovenska mať k dispozícií zlo podľa scenára demokratického Západu, potom sa nezaoberáme  zločinnosťou, ktorej sa zlo dopúšťa vo vzťahu k vonkajšiemu svetu. Potom vzniká paradoxná situácia: popierame svoju vlastnú zločinnosť či jej podporu, ale vadí nám popieranie holocaustu. Zlo teda získalo do svojich rúk aj Slovensko a Slovensko  z vďačnosti sa stalo jeho „partnerom“.

Podľa videa prinášame pre NATO kredibilitu, vernosť, zodpovednosť, stále dobré plnenie úloh. Je pochopiteľne, že ak sa cítime byť „rovnoprávnymi“ partnermi medzi členskými krajinami NATO, snažíme sa vzorne plniť dané úlohy. Takže kredibilita, vernosť, zodpovednosť, stále dobre plnenie úloh zo strany Slovenska v konečnom dôsledku umožňujú posilňovať NATO. Sme verní takej politike NATO, ktorú robia jeho silní hráči. Na svoje plecia berieme  celkom otrocký svoj diel zodpovednosti za zločiny, ktoré pod značkou NATO boli páchané. Stále dobre plnenie úloh je dôležité k tomu, aby zlo bolo spokojné a nemuselo na nás ceriť svoje zuby.  Lenže do NATO prinášame aj niečo iné a podstatné. Svojho suverénneho územia (krajiny) aj s obyvateľstvom  sa vzdávame v prospech nadnárodných síl, ktoré si v rámci nášho „partnerstva“  môžu zriaďovať  všelijaké základne a praktický kontrolovať život obyvateľstva vrátane politického. Stratu štátnej suverenity, ktorú okrem NATO narúša hlavne Brusel s EÚ, naša vládna moc pokladá za najlepšiu záruku ochrany nášho obyvateľstva  a udržanie mieru.  Je to perfektný spôsob propagandy zla, aby verejnosť si osvojila dobro, ktoré toto zlo koná.

Demokratický Západ pokladá NATO za dobro, ktoré treba využívať v prospech každého členského štátu. Viera v toto dobro je preto prezentovaná aj vo videu. Je to vraj prostriedok ( NATO )na udržanie mieru. Slovenská republika musí byť súčasťou NATO, pretože vraj iba tak je možné ochrániť naše rodiny a naše deti. Pred kým máme ochraňovať naše rodiny a naše deti ? Konfrontačnou politikou demokratického Západu s Ruskom bolo obnovené poslanie fašistického Nemecka  zlikvidovať Rusko. Plán Barbarossa 2 v trezoroch NATO nie je o zachovaní mieru.  V súčasnosti v Európe rodiny a ich deti ohrozuje mohutná vlna ilegálnej migrácie, ktorá je perfektne organizovaná z rôznych nadnárodných úrovni riadenia a žiadne NATO sa nepripravuje proti tomu zasiahnuť. Prve naopak, robia sa v súčinnosti EÚ a OSN spoločné opatrenia k tomu, aby migrácia v masovom meradle pokračovala.

V júli 2017 vydala OSN propagačné video so slovami: „244 miliónov migrantov je v pohybe. Migrácia je potrebná. Migrácia je žiadaná.“ Súčasne s organizovanou migráciou postupuje z úrovne Bruselu riadená deštrukcia štátnej suverenity jednotlivých členských štátov EÚ. NATO sa nechystá a nie je určené k tomu, aby takúto deštrukciu zastavilo. Ochrániť naše rodiny a naše deti , to si v prvom rade vyžaduje , aby štátna suverenita  a národné štáty  ostali zachované v plnej sile (v potrebných kompetenciách). Video o NATO dezorientuje verejnosť v tom smere, že ochrana rodiny a deti je založená na armáde, čo je doslova obyčajná lož a hlúposť.  Keď chceme ochrániť naše rodiny a naše deti, musíme zastaviť ilegálnu migráciu ( masovú migráciu ) a musíme národným štátom vrátiť ich štátnu suverenitu. Proti tejto suverenite s plnou vážnosťou brojí aj francúzsky prezident Macron, keď v svojom novoročnom prejave vyzval Európu, aby nedala šancu niečomu takému ako je národovectvo !

Výroku z videa o NATO odporuje aj stanovisko samotného prezidenta USA Donalda Trumpa, ktorý počas svojej návštevy Poľska v minulom roku povedal aj to, že prežitie západnej civilizácie nie je založené    na armáde a hospodárstve, ale na  silnej rodine a hodnotách. Na demokratickom Západe musíme teda naše rodiny a naše deti chrániť z vnútra. Potrebujeme ich chrániť proti vplyvom Ruska, ktoré demokratický Západ pokladá za najväčšie zlo na našej planéte ? Skôr je potrebné si uvedomiť, že patríme  s našimi rodinami a našimi deťmi do civilizačného priestoru Slovanstva a preto je potrebné sa s Ruskom priateliť. Ak je Rusko podľa demokratického Západu jeho nepriateľom, prijmime priateľstvo s týmto zlom ako nevyhnutnú podmienku mierového života v Európe a vo svete.

Slovenskú republiku netreba ochraňovať pred Ruskom cez organizáciu NATO. Najlepšou ochranou našej krajiny bude, ak naša vládna moc si naspäť zoberie svoje právomoci z oblasti zahraničnej politiky a sebavedomo začne rozvíjať  vzťahy s Ruskom na základe zmluvy o priateľskej spolupráci a vzájomnej pomoci. Jednoducho napísané, potrebujeme skončiť s podporou konfrontačnej politiky demokratického Západu s Ruskom, dištancovať sa v rámci NATO od militarizácie Východnej Európy a prestať vnímať Rusko ako agresora Ukrajiny a nepriateľa Európy.  Obraz Ruska ako nepriateľa Európy a tým aj jeho obyvateľov nám do našich hláv a nášho vedomia vtĺkajú iba tí predstavitelia národných a nadnárodných, ekonomických síl (vojenských, politických, ekonomických, finančných), ktoré potrebujú novú korisť pre svoje neustále rastúce potreby.

Dištancujme sa od zámeru posielať našich otcov a synov  našich rodín do prvej línie bojov proti Rusku. Ak to urobíme a budeme neskonalé podporovať NATO v jeho pláne  napadnúť Rusko, potom náš domov a naše rodiny nám Rusko bez milosti zničí a naši západní partneri ako členovia bojujúci na strane „frontovej línie“ proti Rusku nám po vzore svojich dedov a otcov z ostatnej vojny, nebudú mať možnosť poskytnúť ochranu a pomoc, pretože budú zaneprázdnení ochranou svojej vlastnej existencie. Naša vládna moc je povinná vzhľadom na skutočné záujmy obyvateľov Slovenska usilovať sa o rovnovážny vzťah v oblasti zahraničnej politiky a rozvoja medzinárodných vzťahov. V rámci rovnovážneho vzťahu môžeme ako Slovensko ponúknuť  iba svoju účasť v takých aktivitách NATO, ktoré sa budú dotýkať nutnej obrany v prípade napadnutia niektorého členského štátu. Budeme mať možnosť odmietnuť svoju podporu a svoju účasť v rámci integrovaných ozbrojených síl  vysielaných vonku do sveta mimo územia členských štátov NATO. Mimo obrany územia členských štátov z rozhodnutia najvyššieho rozhodovacieho orgánu Aliancie integrované vojska nemajú čo hľadať.

Členstvo v NATO ako medzivládnej organizácie nám nesmie brániť v tom, aby sme medzivládnu organizáciu týkajúcu sa mierovej spolupráce a vojenskej súčinnosti nemohli mať dohodnutú (založenú) aj s Ruskom. Je to úplne v súlade s princípmi Charty OSN a vytvorenia rovnovážneho vzťahu v Európe a vo svete. Určitý prvok rovnovážneho vzťahu existoval už na úrovni NATO a Rusko, keď v roku 1997 bol podpísaný Zakladajúci pakt a vznikla Stála spoločná rada NATO – Rusko, ktorá v terajšej dobe nefunguje. Skutočne múdra vládna moc si bezpečnosť svojej krajiny  a jej obyvateľov zabezpečí iba takým spôsobom, keď sa bude otvorene dištancovať od plánov NATO napadnúť Rusko a neustále ho obviňovať z expanzívnej politiky a keď zároveň v svojom partnerstve  ( priateľstve ) s  Ruskom bude zmluvne dohodnuté, že tak Slovensko ako aj Rusko si v prípadoch vzniku vojenských konfliktov namierených proti ním, vzájomne pomôžu.

NATO nie je vhodný prostriedok na udržanie mieru v Európe a vo svete, rovnako ani na ochranu našej krajiny. Najvhodnejším prostriedkom na ochranu mieru a našej krajiny je múdra a rozumná politika našej vládnej moci. Práve takáto politika v reálnom živote jasne absentuje, pretože je politický extrémna, zameraná výlučne na podporu zla, ktoré sa s NATO spája.. Vyprosujem si, aby niekto vykrikoval, že Slovensko je NATO, my sme NATO. Slovensko bolo a je mierumilovnou krajinou, nikomu vo svete sme neubližovali, neorganizovali sme  žiadne prevraty, život nášho obyvateľstva nebol a nie je založený na drancovaní bohatstva cudzích krajín a nikdy sme  neorganizovali rozvrat cudzích krajín, nedopúšťali sa zločinov na cudzích ľuďoch. V rámci NATO existuje určitý počet členských štátov, ktoré si to o sebe povedať nemôžu.  Z týchto, ale aj iných dôvodov, naša vládna moc nesmie podliehať v rámci svojho členstva v NATO mocenským vplyvom silných hráčov bez rozmyslu a vo všetkom.

Okolo každého štátneho telesa (republiky) existuje pomyslený, reálny, ale aj neviditeľný  „mocenský kruh“, ktorý je pomerne stabilný a v ktorom je možné identifikovať rôzne dôležité (či menej dôležité) mocenské sily. V geopolitickom priestore sme prijali hru na jednu bránku a preto sme sa úplne oddali predstavám, že pre náš život má blahodarný význam iba  vplyv demokratického Západu. Ak nie sme ostražití, schopní a múdri, tento vplyv nemáme záujem vôbec z našej strany  nejakým spôsobom či prostriedkami usmerniť, regulovať, brániť sa, ovplyvňovať a podobne. V politike našej vládnej moci sa prejavuje hlboká, ba až otrocká dôvera k demokratickému Západu, pričom máme naivnú vieru  v jeho ľudskosť, láskavosť, schopnosti zabezpečiť  komfortný život pre každého. Náš slovánsky  pôvod je nám na príťaž a na výsmech a preto sa chceme transformovať  na niečo, čo sa dá nazvať ako anglo – saská orientácia. Táto potreba premeny ducha Slovana na osvieteného inteligenta a demokrata váľajúceho sa v „rajskej konzumnej záhrade“ tvorí akési pozadie  – vnútornú príčinu, prečo sme ako národ tak poddajní a prečo nás fascinuje aj zlo, ktoré v rámci NATO má svoje dominantné postavenie.

„Mocenský kruh“ berieme ako priestor (miesto) iba pre demokratický Západ. A v tom je veľký omyl našej vládnej politickej predstavivosti. V skutočnosti z „mocenského kruhu“ nie je možné  nikoho vylúčiť či „uzatvorkovať“ a najmä nie Rusko. Hrá na jednu bránku je hrá demokratického Západu proti Rusku. Futbal ako šport sa týmto spôsobom nedá hrať a v politike takáto deformovaná zmena vzťahov môže mať  a má pre život Európy iba negatívne dôsledky. „Mocenský kruh“ vplyvov rôznych síl nemôže byť založený na metóde vylučovania z tohto kruhu, hoci aj na základe rôznych dôvodov často vykonštruovaných a vymyslených ( anexia Krymu, agresia na Ukrajinu ), ale na zásadách vzájomnej ochoty o porozumenie, rešpektu k odlišnostiam, rovnoprávnosti v medzinárodných vzťahoch. Zdá sa, že politika v rámci „mocenského kruhu“ sa musí robiť iným spôsobom, ako len tým, že členovia NATO budú vykrikovať o tom, že musíme byť jednotní, pretože vraj uznávame rovnaké hodnoty. Skôr má teda platiť, že pre zabezpečenie ochrany vlastnej krajiny a jej obyvateľov sa nemôžeme viazať jednostrannou vernosťou k svojmu členstvu v medzivládnej organizácií, ale máme mať priestor pre uplatnenie rovnovážnej politiky, ktorá je v otázkach vojny a mieru prioritná.

V samotnom vnútri demokratického Západu prebiehajú rozkladné procesy toho najdôležitejšieho, čo súvisí s demokratickými hodnotami – ide o procesy rozkladu jednotlivých demokratických právnych štátov  v prospech ustanovenia európskeho super štátu. Tento rozkladný proces, ktorý plánovite pokračuje cez projekt  reformy EÚ, dosvedčuje, že NATO nie je žiadna organizácia na ochranu vlastného územia  a hodnôt spätých s  právnym štátom. Brusel ako hlavné mesto EÚ sa stal riadiacim centrom boja proti slobode slová. Namiesto racionálneho kritického myslenia sa vedie zápas za politickú korektnosť, členské štáty sú povinné bojovať  proti extrémizmu, do ohromných rozmerov sa rozrástla internetová cenzúra a sieť „strážcov demokracie“ – udavačov. Vládnuce elity  demokratického Západu spustili kampaň na vypnutie platforiem ich kritikov. Novinár Chris Hedges, nositeľ Pulitzerovej ceny, tvrdí, že vládnuce elity pochopili, že ideológia globálneho korporatného kapitalizmu a imperiálnej agresie už nemajú morálnu a intelektuálnu dôveryhodnosť.

Napriek tomu všetkému video o NATO tvrdí, že sloboda je dar, ktorý si musíme chrániť. Akú slobodu teda v skutočnosti chráni NATO, keď to nie je o hodnotách demokratického právneho štátu a v rámci neho o slobodu slová? NATO je určené chrániť  iba slobodu dôležitú pre vládnuce elity a touto slobodou určenou k ochrane vojensko – priemyselným a politickým komplexom je sloboda bezprostredne spätá s ideológiou globálneho fašizmu a imperiálnej  expanzie. Sloboda pre vládnuce elity demokratického Západu nie je identická so slobodou pre obyčajného človeka – obyvateľa Európy. Sloboda, ktorú nepotrebuje NATO za žiadnych okolnosti chrániť, v konečnom dôsledku má umožniť, aby už v tomto storočí človek predstavoval amorfný, nezakotvený typ „ovčana“ bez vzťahu ku krajine, jeho etniku a histórií, bol úplne ľahostajný k svojim blízkym, aby predstavoval osamotenú pracovnú a spotrebnú jednotku bez potreby premýšľať.

Ukazuje sa, že v skutočnosti nie sme si rovní v poňatí slobody a jej zabezpečenia pre každého. Proklamovaná a uznávaná  rovnaká dôstojnosť všetkých jednotlivcov bez ohľadu na pohlavie, postavenie, rasu sa v priestore demokratického Západu akýmsi čarovným spôsobom vyparuje, vytráca.

Ak sa dôslednejšie zamyslíme nad obsahom videa o NATO, môžeme si vôbec dovoliť povedať či tvrdiť, že Slovensko je NATO, my sme NATO? Takéto zvolanie je taký istý nezmysel, ako bolo za socializmu heslo: Nech žije komunizmus, nádej a perspektíva ľudstva  ! My nemôžeme byť NATO, pretože je to medzivládna organizácia a pretože nás, občanov – voličov, sa nikto nedotazuje, čo si o tejto organizácií myslíme, rovnako ako si od nás nikto nežiada súhlas k tomu, aby sme boli v NATO a mali svojho nepriateľa. My na Slovensku nie sme NATO, pretože nikto si nemôže dovoliť nás, absolútnu väčšinu, stotožniť so zlom, ktoré NATO napáchalo vo svete. My nie sme NATO, pretože to jasne vyplýva z určenia slobody pre vládnuce elity a pre obyčajných ľudí.

NATO na Slovensku, to je organizovaná skupina politickej elity v štátnych funkciách a prisluhovačov v mimovládnych organizáciach, ktorí spoločne postupujú podľa inštrukcií a záujmov nadnárodných štruktúr a v otázkach vojny a  mieru bez aktívnej účasti občianstva predstavujú  bezpečnostné riziko vysokého stupňa.

Dušan Hirjak

Foto: Utenriksdepartementet UD

---