Dňa 8. júna 2024 sa na Slovensku uskutočnia voľby do Európskeho parlamentu (EP). Tieto voľby sú dôležité, a to napriek tomu, že EP je parlamentom len podľa názvu a zohráva obmedzenú úlohu v legislatívnom procese v EÚ. Nedostatok právomoci si však EP vynahradzuje ostrou rétorikou. Práve v ňom sa koncentrujú aktivisti, ktorí s odvolávkou na hodnoty EÚ vedú svoje „kultúrne vojny“ a agresívnymi rezolúciami uľahčujú Európskej komisii vytvárať nátlak na štáty, ktoré „nechcú poslúchať“.
Lenže práve títo aktivistickí predstavitelia EP svojím prehnaným prístupom veľmi poškodzujú obraz EÚ v jej členských štátoch vrátane Slovenska. Okrem toho, aktivistické úderky, ktoré sa tak veľmi oháňajú Európou, samy neveľmi rešpektujú Chartu základných práv EÚ (ďalej len „Charta“), ktorá by mala byť základným katalógom hodnôt EÚ. Ide o dokument, ktorý na konci 20. storočia pripravil tzv. Konvent o ľudských právach, čiže široká skupina zástupcov členských štátov i európskych inštitúcií pod vedením nemeckého ex-prezidenta Romana Herzoga – vyhlásený bol na summite v Nice v roku 2000. Kto však číta tento dokument v súčasnosti, musí vnímať, ako veľmi sa od neho práve agresívni aktivisti vzdialili. V najbližších voľbách sa treba voči nim postaviť a do EP zvoliť politikov, ktorí namiesto svojich kultúrnych vojen budú brať vážne európske hodnoty uvedené v Charte.
V nasledujúcom texte sa budem venovať jednotlivým častiam dokumentu a realite ich dodržiavania:
Mier a národná identita
Dôstojnosť
Slobody
Rovnosť
Solidarita a občianske práva
Spravodlivosť
Mier a národná identita
Pokiaľ ide o text Charty, treba si všimnúť najmä slová, ktorými sa Preambula a teda i celý dokument začína: „Národy Európy sa rozhodli vytváraním stále užšieho zväzku zdieľať mierovú budúcnosť na základe spoločných hodnôt.“ Žiaľ, idea, že národy Európy majú zdieľať mierovú budúcnosť, je aktuálne vzdialená predstavám mnohých politikov-aktivistov. Európu zachvátila horúčka militarizmu, ktorú cítiť na všetkých stranách. Spoluzodpovednosť za to nesie aj Rusko, ale to sa často používa ako výhovorka pre európskych militaristov na zakrytie ich vlastnej zodpovednosti. Vojna na Ukrajine totiž nebola prvou ani poslednou protiprávnou imperiálnou vojnou – na mnohých z nich sa zúčastnili štáty EÚ (Kosovo, Irak, Líbya, Sýria atď.). Otázky vojny a mieru stále pretrvávajú aj priamo na území EÚ, pretože viac ako tretinu územia ostrovného štátu Cypru okupujú turecké vojská. Avšak hoci cudzia mocnosť okupuje až 37 % územia členského štátu EÚ, Brusel namiesto nových vĺn sankcií akceptuje kompromisné prímerie. Európski politici v prípade Cypru pochopili, že i také prímerie je lepšie než zabíjanie. Lenže tí, ktorí sa zasadili o prímerie na Cypre, by mohli kde-čo naučiť aj súčasných politikov-militaristov, najmä aby brali ideu „mierovej budúcnosti“ vážne. A aby nehlásali len jedinú propagandistickú verziu, že Ukrajina musí vytlačiť Rusov zo svojho územia, inak sa s nimi nedá rokovať.
V Preambule Charty stoja za zmienku i tieto slová: „Únia prispieva k zachovaniu a rozvoju týchto spoločných hodnôt pri rešpektovaní rozmanitosti kultúr a tradícií národov Európy, ako aj národnej identity členských štátov.“ Takže vedúcu ideu v systéme európskych hodnôt predstavuje aj rozmanitosť kultúr a tradícii národov Európy. Keby však dnes tieto slová povedal niekto pred konkrétnymi politikmi v Bruseli, napr. pri rodových témach, tak by ho označili všelijakými hanlivými nálepkami. Slovenská kultúra a tradície sa môžu zdať mnohým „spiatočnícke“, ale ak má existovať rozmanitosť kultúr a tradícií, tam medzi nimi môžu existovať i takéto rozdiely. V súčasnosti sa však objavuje skôr snaha potláčať rozmanitosť kultúr európskych národov a úsilie o jej zachovanie sa vníma ako čosi „protieurópske“. Hoci ide len o naplnenie požiadavky zo základného hodnotového dokumentu EÚ… Podobný trend cítiť aj v otázke národnej identity členských štátov, najmä pri zachovaní veta národných štátov v Európskej rade. Veľké európske štáty často neakceptujú, že EÚ má prispievať k rôznorodej národnej identite členských štátov. Platí, že ak nejaký členský štát vzhľadom na svoje historické skúsenosti vníma nejakú problematiku v súlade s vlastnou národnou identitou, je to postoj, ktorý má EÚ rešpektovať. Samozrejme, treba vidieť aj hodnoty, ktoré majú Európu zjednocovať a ktoré sú vymenované v jednotlivých hlavách Charty. Lenže tie neobsahujú presne to, čím sa dnes oháňajú samozvaní bojovníci za európske hodnoty.
Dôstojnosť
Je očividné, že najdôležitejšou hodnotou EÚ je dôstojnosť človeka. Tá tvorí názov celej Hlavy I, ale priamo v čl. 1 Charty sa zdôrazňuje: „Ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná. Musí sa rešpektovať a ochraňovať.“ Lenže práve v súčasnosti je ľudská dôstojnosť v krajinách EÚ ohrozená a to tými, ktorí najviac hovoria o hodnotách EÚ. Ľudská dôstojnosť by mala byť jadrom ľudských práv, avšak celoeurópskym trendom súčasnosti je dehumanizácia oponentov, často skrytá pod zámienkou satiry. Úplne opomeniem dehumanizačnú rétoriku médií, ale takto potupovala napr. aj oficiálna stránka Polícia SR – hoaxy a podvody v minulých rokoch, keď nepohodlným skupinám ľudí upierala atribúty ľudskej dôstojnosti, najmä hanlivými zvieracími označeniami (pozri Excesy policajnej komunikácie proti hoaxom). Ďalšími dehumanizačnými označeniami boli pojmy ako „dezolát“ či „luza“. Z posledných mesiacov je známy prípad, kde dokonca česká ministerka obrany verejne propagovala pri vstupe do reštaurácie heslo: „Slovákům a dezolé vstup zakázán.“ Tieto pojmy majú jasný cieľ porušovať ľudskú dôstojnosť nepohodlných ľudí. Pojem dezolát je na úrovni pojmu „podčlovek“, pretože priznáva takto označenej skupine ľudí menšiu ľudskú hodnotu a nemožno s ním sedieť ani za jedným stolom. Fakt, že ministerka českej vlády zaradí národ Slovákov na jednu úroveň s dezolátmi je problém aj preto, že ide o posilňovanie nebezpečných historických predsudkov v Česku o menejcennosti Slovákov. Skúsme si analogicky predstaviť pri vstupe do nejakej reštaurácie nápis „Cikánům a dezolátům vstup zakázan.“
V čl. 2 Charty sa zasa uvádza: „Každý má právo na život.“ Berú však štáty EÚ toto právo naozaj vážne? Európa pri otázkach ochrany života už stratila autoritu a napr. krajiny globálneho Juhu konkrétne štáty EÚ vnímajú ako spolupáchateľa genocídy v Gaze. Nikaragua za to žaluje Nemecko pred Medzinárodným súdnym dvorom. O arogantných reakciách slovenských politikov pri úmrtiach vo väzbe radšej úplne pomlčím. V čl. 3 ods. 1 Charty sa zasa stanovuje: „Každý má právo na rešpektovanie svojej telesnej a duševnej nedotknuteľnosti.“ V čl. 3 ods. 2 sa ďalej uvádza: „V oblastiach medicíny a biológie sa musí rešpektovať najmä: a) slobodný a informovaný súhlas dotknutej osoby za podmienok vymedzených zákonom;…“ Ide o významné formulácie z hľadiska statusu jednotlivca ako slobodnej bytosti, treba však spýtať, čo to platilo aj počas pandémie Covid 19. Neúctu k inštitútu informovaného súhlasu bolo veľmi cítiť počas pandémie v celej Európe. Na Slovensku sa „informovaný súhlas“ prejavil napr. počas celoplošného testovania antigénovými testami v roku 2020. O testovaní bola laická i odborná verejnosť informovaná veľmi neskoro, pričom dlho nebolo možné zistiť ani to, aké sankcie hrozia za neúčasť.
Slobody
Hlava II Charty sa začína čl. 6, teda právom na slobodu a osobnú bezpečnosť. Sloboda sa po roku 2020 ocitla skutočne vo veľkom ohrození. Stačí si len spomenúť na obmedzovanie slobody prostredníctvom svojvoľných väzobných stíhaní. Keď niekoho po roku a pol brutálnej kolúznej väzby ako nevinného prepustili, tak sa niektoré médiá tvárili, ako keby sa vôbec nič nestalo. Pre týchto ľudí však išlo o doživotnú traumu a obdobie rokov 2020 a 2023 možno kvôli neúcte k slobode otvorene nazvať obdobím neslobody. A ako je to s osobnou bezpečnosťou, zasa ukázal útok na premiéra SR. Avšak aj ďalší z nás majú bohaté skúsenosti s vyhrážkami či priamymi fyzickými útokmi z minulosti. Podobne aj práva v čl. 7 a 8 boli v nedávnej minulosti masívne porušované, najmä prostredníctvom rôznych „špicľovacích“ praktík. Spomedzi ďalších tradičných práv, spadajúcich do Hlavy II Charty možno spomenúť najmä vlastnícke právo (čl. 17): „…Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku, s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada…“ Lenže skúsme sa zamyslieť, kto v EÚ chce vyvlastňovať majetok ruských subjektov, a to bez náhrady. Na Slovensku bol zvlášť hanebný spôsob, akým bez náhrady zbavili majetku slovenského občana Jozefa Hambálka. Formálne síce išlo o „zmrazenie“, a nie o vyvlastnenie. Lenže toto „zmrazenie“ malo znaky nepriameho vyvlastnenia, pričom nerozhodol žiadny súd, ale skupina politikov na základe niekoľkých manipulatívnych článkov médií (pozri Kauza Hambálek na ceste do neslobody) Pri voľbách do EP treba myslieť na to, kto nikým neodsúdeného občana SR pozbavil majetku a kto sa zasadil o jeho vyňatie zo sankčného zoznamu.
Azda najvážnejším hrozbám v 21. storočí čelia sloboda myslenia (čl. 10), sloboda prejavu a právo na informácie (čl. 11), ako aj sloboda zhromažďovania (čl. 12). V čl. 11 ods. 1 sa uvádza: „Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie a myšlienky bez zasahovania orgánov verejnej moci a bez ohľadu na hranice.“ Ods. 2 zasa hovorí: „Rešpektuje sa sloboda a pluralita médií.“ Vzhľadom na tieto formulácie v Charte si treba neustále pripomínať totalitné praktiky vypínania nepohodlných webových stránok v roku 2022. NBÚ vtedy dotknutým médiám vypnutie ani len neoznámil, pričom neproporcionalita zásahu bola očividná. Toto bola skutočná cenzúra, nie to, o čom hovoria mainstreamoví novinári dnes, keď strácajú svoje informačné privilégiá, ktoré im dlho zabezpečovali oligarchické médiá. Aj pri voľbách do EP treba pamätať na to, ako konkrétne politické sily rešpektovali čl. 11 Charty v čase cenzúry. Kto vypínal nepohodlné médiá v roku 2022 bez uvedenia dôvodov a kto ich nevypínal ani po atentáte na Roberta Fica, hoci mesiac pred atentátom na nenávisť šírenú troma denníkmi poukazoval aj premiér osobne… Pod tlakom sa ocitá aj sloboda zhromažďovania, najmä pokiaľ ide o zhromaždenia nepohodlných skupín obyvateľstva. Stačí si len spomenúť na nedávne rozháňanie propalestínskych zhromaždení v štátoch EÚ, pričom v Nemecku rozpustila polícia dokonca aj Kongres pre Palestínu. Aj na Slovensku si však treba porovnať to, ako agresívne pri zhromažďovaní nespokojných občanov konali vládnuce sily v rokoch 2020 až 2023 a ako slobodne sa mohli realizovať opozičné protesty v minulých mesiacoch.
Rovnosť
Hneď na úvod Hlavy III Charty sa spomína rovnosť, a to ako rovnosť pred zákonom (čl. 20). V Európe sa z historických dôvodov tento princíp presadil ako kľúčový, zvlášť v druhej polovici 20. storočia. V 21. storočí však nastal určitý odklon a postupne sa obnovuje nerovnosť pred zákonom, napr. privilegovaným systémom ochrany investícii, ktorý garantuje investorom viac práv než malým podnikateľom (tu TTIP – neznalosť práva neospravedlňuje?). Na Slovensku nerovnosť pred zákonom najlepšie demonštrovala pandémia koronavírusu. Stačí si všimnúť výnimky z pandemických pravidiel… Dojem preferenčného zaobchádzania vytvárali napr. výnimky pre návštevy predsedu Národnej rady SR počas jeho hospitalizácie v roku 2020, hoci matky chorých detí v tom istom čase podobné výnimky nedostali.Ďalším príkladom boli výnimky pre Igora Matoviča a Jaroslava Naďa na skrátenie 10-dňovej karantény. Obzvlášť nehorázna bola výnimka pre konferenciu GLOBSEC Bratislava Forum zo 7. – 8. októbra 2020. Organizátori dostali výnimku na zhromaždenie stoviek ľudí – asi 250 hostí a množstvo obslužného personálu v uzavretom priestore. Samotné prednášky a panelové diskusie sa pritom vôbec nemuseli uskutočňovať kontaktne, mohli sa urobiť aj online. Pre porovnanie, kvôli pandemickým obmedzeniam sa zrušilo mnoho plánovaných podujatí, napr. svadby, ktoré sa nedali nahradiť online formou. Zjednodušene povedané: čo je dovolené „globsecom“, nie je dovolené „postsedliakom“.
V čl. 21 Charty sa zasa uvádza: „Je zakázaná akákoľvek diskriminácia z akéhokoľvek dôvodu, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, etnický alebo sociálny pôvod, genetické charakteristiky, jazyk, náboženstvo alebo viera, politický alebo iný názor, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, narodenie, postihnutie, vek alebo sexuálna orientácia…“ V súvislosti s témou rovnosti treba uviesť, že práve táto Hlava III sa zaoberá otázkami pohlavia a sexuálnej orientácie. V čl. 21 sa pri zákaze diskriminácie výslovne spomína aj zákaz diskriminácie kvôli sexuálnej orientácii, čo je správne, súčasne však treba uviesť, že v čl. 23 sa hovorí iba o rovnosti mužov a žien. Ani tu a ani v ďalších ustanoveniach Charty sa téma rodovej rovnosti ďalej nerozvíja, i keď EÚ v iných dokumentoch otvára aj dané témy. Samozrejme, diskusia o rodových otázkach má prebiehať, je však na rozhodnutí štátov, ako si túto tému upravia. Ak si schvália napr. homosexuálne manželstvá, je to ich právo, nejde však o požiadavku, ktorá by sa nachádzala v Charte. Pri diskriminácii sa treba viac zamyslieť nad diskrimináciou kvôli príslušnosti k národnostnej menšine. Tá sa v EÚ masívne realizuje a napr. príslušnosť k ruskej menšine v Lotyšsku a Estónsku je dlhodobým dôvodom na diskrimináciu, ktorú „obhajcovia európskych hodnôt“ tolerujú. Mimochodom, diskrimináciou je aj vylúčenie hráčov KHL zo slovenskej hokejovej reprezentácie, a to napriek protiprávnosti ruskej invázie na Ukrajine. Platí to obzvlášť v prípade, keď moralizujú ľudia, ktorí hrali v NHL počas invázie USA do Iraku…
Solidarita a občianske práva
Na základe európskej historickej skúsenosti sa veľmi dôležitou hodnotou stala solidarita, ktorá je aj názvom Hlavy IV Charty. Z jej obsahu treba spomenúť najmä: právo pracujúcich na informácie v podniku (čl. 27), právo na kolektívne vyjednávanie (čl. 28), ochrana v prípade neoprávneného prepustenia (čl. 30), primerané a spravodlivé pracovné podmienky (čl. 31). Taktiež sem patria: zákaz detskej práce (čl. 32), sociálne zabezpečenie a sociálna pomoc (čl. 34), zdravotná starostlivosť (čl. 35), ochrana životného prostredia (čl. 37), ochrana spotrebiteľa (čl. 38) atď. Celkovo ide o práva, ktoré mnohí liberálni politici vnímajú ako „socialistický“ prežitok. A žiaľ, ani na Slovensku sa v posledných 30 rokoch tieto práva nebrali príliš vážne, dokonca ani zo strany sociálno-demokratických vlád. I tak si však treba všímať, kto tieto práva dnes ohrozuje najviac. Nie je to tak dávno, čo vláda Ľudovíta Ódora pripravovala opatrenia na konsolidáciu verejných financií a ak by sa dané návrhy stali realitou, znamenalo by to katastrofu pre mnohé práva zo Hlavy IV Charty. Vzhľadom na to, že „solidárne práva“ sú finančne dosť náročné, treba sa pýtať, nakoľko sa stanú prioritou pre budúcich poslancov EP. Posilnenie týchto práv totiž najviac koliduje s výdavkami na zbrojenie, ktoré je pre mnohých súčasných politikov EÚ prioritou. Netreba sa dať oklamať tými, ktorí síce formálne hlásajú solidárne práva podľa Hlavy IV Charty, avšak prostriedky na ich zabezpečenie pri prvej príležitosti presunú na zbrojenie.
Pokiaľ ide o Hlavu V Charty (Občianske práva), zvlášť treba spomenúť právo na dobrú správu. V čl. 41 ods. 1 sa uvádza: „Každá osoba má právo, aby inštitúcie a orgány Únie riešili jej záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranom čase.“ V čl. 42 ods. 2 sa objavuje ešte aj právo každej osoby na vypočutie skôr, ako je prijaté akékoľvek individuálne opatrenie, právo každej osoby na prístup k svojmu spisu či povinnosť správy zdôvodniť svoje rozhodnutia. Keď sa však pozrieme na rozhodovanie napr. o Jozefovi Hambálkovi, zistíme, že jemu európske občianstvo žiadne práva negarantovalo. Hoci zotrvával na území v SR a bol k dispozícii štátnym orgánom, ktoré mu nič nedokázali, i tak sa ocital v pozícii bezprávneho subjektu. Podobne to platí aj pri hodnotení čl. 45 Charty (Sloboda pohybu a pobytu): „Každý občan Únie má právo na slobodný pohyb a pobyt na území členských štátov.“ Prípad vyššie uvedeného nespravodlivo sankcionovaného občana SR zaráža aj tu, veď sa nemohol dostať ani k príbuzným do ČR a namiesto toho ho deportovali z krajiny. To, ako ľahko dnes európski politici bez rozhodnutia súdu odnímajú občianske práva nevinným ľuďom, je veľkou obžalobou opierajúcou sa o hlavný ľudsko-právny dokument EÚ. Exemplárne vytvorenie „bezprávneho človeka“ treba brať do úvahy aj pri nasledujúcich voľbách do EP. Môže sa to totiž stať aj nám ďalším, ktorí máme „nesprávny“ názor.
Spravodlivosť
V Hlave VI Charty sa spomína spravodlivosť, teda ideál, ktorý už od obdobia antiky považuje európska spoločnosť za najvyšší. V hlave s daným názvom sa pritom objavujú justičné práva. Mimoriadnu úlohu zhráva prezumpcia neviny (čl. 48): „Každý, kto bol obvinený, sa považuje za nevinného dovtedy, kým mu nie je preukázaná vina podľa zákona.“ Na Slovensku to však v minulých rokoch neplatilo a vládol tu mediálny lynč. O vine rozhodovali konkrétne médiá a politici a od OČTK sa očakávalo iba to, že „odsúdeným“ uložia vysoký trest. Zvlášť očividné to bolo v prípade vraždy Jána Kuciaka, kde mali médiá od začiatku o vinníkoch jasno a „odsúdili“ dokonca aj Roberta Fica. V súčasnosti sa ale stále jasnejšie ukazuje, že celé to bolo inak, a podľa rozhodnutia ŠTS dokonca aj s Mariánom Kočnerom. Smutným prípadom vytvárania „prezumpcie viny“ bola kauza Búrka, kde v marci 2020 za spolupráce médií obvinili 13 sudcov a päť z nich vzali do väzby – ostatných väzobne nestíhali len vďaka „brzde“ zo strany Ústavného súdu. Dnes po vyše štyroch rokoch sa kauza rozpadla a podarilo sa urobiť len jednu dohodu o vine a treste, navyše s nízkym podmienečným trestom. Netreba pritom spomínať, akú traumu pre ktoréhokoľvek sudcu znamená väzba – nič nevyváži toto poníženie, ani keď sa neskôr potvrdí, že ho obvinili krivo a povesť mu ničili bezdôvodne… Žiaľ, mediálne rozhodovanie o vine prinieslo extrémny zásah do práv aj u ďalších konkrétnych osôb – popísal to napr. Martin Ribár: Za právny štát .
V Šiestej hlave Charty treba upozorniť ešte na jedno ustanovenie – čl. 49 ods. 3: „Prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu.“ To je veľmi aktuálne ľudské právo, ktoré bolo na Slovensku dlhodobo vážne porušované. Niektorí na to poukazovali pri tzv. drogových trestných činoch, platilo to však aj pri korupcii, pozri tu: Pozornosť, dar alebo korupcia?
https://googleads.g.doubleclick.net/pagead/ads?gdpr=1&gdpr_consent=CP5gXIAP5gXIAEsACBSKAmEoAP_gAEPgACRQINJD7D7FbSFCwHpzaLsAMAhHRsCAQoQAAASBAmABQAKQIAQCgkAQFASgBAACAAAAICZBIQAECAAACUAAQAAAAAAEAAAAAAAIIAAAgAEAAAAIAAACAAAAEAAIAAAAEAAAmAgAAIIACAAAhAAAAAAAAAAAAAAAAgAAAAAAAAAAAAAAAAAAAQOhQD2F2K2kKFkPCmQWYAQBCijYEAhQAAAAkCBIAAgAUgQAgFIIAgAIFAAAAAAAAAQEgCQAAQABAAAIACgAAAAAAIAAAAAAAQQAAAAAIAAAAAAAAEAAAAAAAQAAAAIAABEhCAAQQAEAAAAAAAQAAAAAAAAAAABAAA&addtl_consent=2~2072.70.89.93.108.122.149.196.2253.2299.259.2357.311.313.323.2373.338.358.2415.415.449.2506.2526.486.494.495.2568.2571.2575.540.574.2624.609.2677.864.981.1029.1048.1051.1095.1097.1126.1201.1205.1211.1276.1301.1344.1365.1415.1423.1449.1451.1570.1577.1598.1651.1716.1735.1753.1765.1870.1878.1889.1958~dv.&client=ca-pub-5872109758621430&output=html&h=280&adk=3704145344&adf=1547410791&pi=t.aa~a.1415766347~i.39~rp.4&w=747&abgtt=7&fwrn=4&fwrnh=100&lmt=1717404783&num_ads=1&rafmt=1&armr=3&sem=mc&pwprc=6541118066&ad_type=text_image&format=747×280&url=https%3A%2F%2Fnoveslovo.eu%2Fkomentare%2Fcharta-zakladnych-prav-ako-manual-pre-europske-volby-2024%2F&host=ca-host-pub-2644536267352236&fwr=0&pra=3&rh=187&rw=747&rpe=1&resp_fmts=3&wgl=1&fa=27&dt=1717407601737&bpp=2&bdt=2086&idt=2&shv=r20240529&mjsv=m202405280101&ptt=9&saldr=aa&abxe=1&cookie=ID%3De6b35f5a58965784-226666025fde00b3%3AT%3D1693210580%3ART%3D1717407582%3AS%3DALNI_MZjTcDSByKN8ZF2k8Wr276uDLsyjA&gpic=UID%3D00000ccc1e50ed87%3AT%3D1699440964%3ART%3D1717407582%3AS%3DALNI_MaTOeH8kI7boIS5EEBbi_FccSfg1g&eo_id_str=ID%3Dc241a2ee7f8ccead%3AT%3D1706630615%3ART%3D1717407582%3AS%3DAA-AfjaM-ZAsfsUPEafVxfai0Afc&prev_fmts=0x0%2C727x436%2C269x600%2C269x600%2C269x600%2C641x124&nras=3&correlator=6211671108372&frm=20&pv=1&ga_vid=1370479270.1657723108&ga_sid=1717407601&ga_hid=1107606374&ga_fc=1&u_tz=120&u_his=3&u_h=864&u_w=1536&u_ah=816&u_aw=1536&u_cd=24&u_sd=1.25&adx=206&ady=7489&biw=1536&bih=703&scr_x=0&scr_y=4747&eid=44759875%2C44759926%2C44759837%2C31084200%2C42532524%2C44798934%2C95331696%2C95334159%2C95334311&oid=2&psts=AOrYGskrTJd2fz6vlW-zJHjlL6AECJqPLN0m5zYwhDDCvSnqN7i6wN2ZLZXAWvHyOYJekjZm8mBibMeIyYmX_1h6r469MpUDm6v7fVYivnR1sTrbasY32VdeS0ah&pvsid=769797270005461&tmod=605274150&uas=3&nvt=1&ref=https%3A%2F%2Fnoveslovo.eu%2F&fc=1408&brdim=-7%2C-7%2C-7%2C-7%2C1536%2C0%2C1550%2C830%2C1536%2C703&vis=1&rsz=%7C%7Cs%7C&abl=NS&fu=128&bc=31&bz=1.01&ifi=7&uci=a!7&btvi=5&fsb=1&dtd=72732
Teba si všimnúť, že Charta negarantuje žiadne právo na „prísny trest pre páchateľa“, ale neprimeranú prísnosť trestov akcentuje ako zásadný problém. Pri voľbách do EP preto treba myslieť na to, kto pri novele trestných kódexov bral do úvahy primeranosť trestov a kto v minulosti robil „pexesá“ alebo volal „Zavrite ich všetkých!“. V oblasti trestného práva by sa dali nájsť ešte mnohé ďalšie javy z nedávnej minulosti, ktoré boli v rozpore s Chartou, od selektívneho zverejňovania informácií zo spisov až po „trestno-právne romány“, údajne inšpirované skutočnosťou, ktoré falošne podsúvali verzie proti nepohodlným osobám. Ľudia, ktorí na Slovensku nechcú opakovanie trestno-právnych praktík z minulých rokov, by na to mali myslieť aj pri nových voľbách do EP.
Na záver možno iba zopakovať vodidlá pre budúce voľby do EP: sloboda, rovnosť, solidarita a spravodlivosť, ale najmä mier a ľudská dôstojnosť. To znamená nevoliť tých, ktorí vidia v ľuďoch s inými názormi luzu alebo dezolátov, právo nahradzujú mediálnym lynčom, vojnu si predstavujú ako počítačovú hru a inšpirujú svojich voličov k politickým atentátom.
Prevzaté so súhlasom autora aj pre Veci verejné
