V čoraz viac chaotizovanom svete, ktorým sa Západ vedený USA snaží zastrieť svoj úpadok, je mnoho vecí plných paradoxov. K nim patrí v západnom hlavnom politicko-mediálnom prúde aj jednostranná interpretácia mierových „snažení“ v ukrajinskej vojne. Súčasná etapa bojov v nej sa začala po špeciálnej vojenskej operácii Ruska vo februári 2022, ale ide o súčasť vleklej ukrajinskej krízy prinajmenšom od čias Euromajdanu na konci roku 2013.
Švajčiarsko navrhlo uskutočniť veľkolepú akciu na hľadanie ciest mierového riešenia vojny na Ukrajine 15. a 16. júna v luxusných kúpeľoch Bürgenstock v kantóne Nidwalden neďaleko od Lucernského jazera. Išlo už o piatu a zatiaľ najväčšiu akciu pri hľadaní jednostranného mierového riešenia súčasnej etapy ukrajinskej krízy, ktorého základom je 10-bodový mierový plán, navrhnutý na konci roku 2022 prezidentom Volodymyrom Zelenským.
Prvýkrát sa o pláne na medzinárodnej úrovni diskutovalo v júni 2023 v Kodani. Možnosti jeho medzinárodnej podpory posudzovali zástupcovia štátov G7 a EÚ ako aj Indie, Južnej Afriky, Brazílie a Turecka. Nasledovalo stretnutie v auguste 2023 v Džidde za účasti zástupcov asi 40 štátov medzi nimi z EÚ, USA, Brazílie, Číny, Egypta, Indie, Indonézie, Juhoafrickej republiky, Mexika a Zambie. Vtedy sa uvažovalo o uskutočnení stretnutia k plánu na úrovni hláv štátov ešte v roku 2023. Na konci októbra 2023 sa však podarilo na Malte zorganizovať len stretnutie na úrovni popredných národno-bezpečnostných expertov zo 65 štátov. Štvrté stretnutie sa konalo v polovici januára 2024 v Davose pred Svetovým ekonomickým fórom za účasti zástupcov z 83 štátov a organizácií.
Po stretnutí v Davose švajčiarska prezidentka Viola Amherdová povedala, že Švajčiarsko chce k plánu zorganizovať mierovú konferenciu. Zdôrazníme, že formálne síce išlo o švajčiarsku aktivitu, ale jej obsahom bola ukrajinská idea (10-bodový mierový plán), podporovaná USA a ich spojencami.
Myšlienku zorganizovať „samit“ o mierovom riešení eskalujúcej sa ukrajinskej vojny treba uvítať. Ak sú mierové rokovania o nejakom konflikte, mali by sa naň pozvať v prvom rade všetky jeho strany. Bez účasti RF, ako jedného z hlavných aktérov súčasnej fázy ukrajinskej vojny, nemôže mať rokovanie význam. Nehľadiac na to, že hľadanie mierového riešenia súčasnej etapy ukrajinskej krízy nesmierne skomplikovalo, že prerástla do zástupnej vojny medzi RF a USA, na stranu ktorých sa pridalo okolo 50 štátov, najmä z NATO a EÚ.
V Bürgenstocku bola, žiaľ, len jedna z ďalších veľkých politicko-mediálnych akcií, na ktorej sa síce zišlo mnoho vplyvných predstaviteľov moci, ale pokrok pri riešení avizovaného problému sa nedosiahol. Podobne, ako aj na predchádzajúcich štyroch stretnutiach, bolo zase veľa slov ale bez praktických krokov. Rozprávanie o potrebe mieru na Ukrajine navyše niektorí účastníci akcie využili aj na útoky až nadávky na adresu Moskvy, ktoré nemajú zmysel a atmosféru len zhoršujú.
Ľudia budú v dôsledku pokračujúcich bojov hynúť naďalej a budú rásť aj nesmierne materiálne škody. Najviac to pocíti Ukrajina a jej nešťastní obyvatelia. Podľa viacerých znakov to však nevyzerá na to, že by pri tom predstavitelia kyjevskej moci nejako trpeli. Okrem toho v štáte prekvitá korupcia, na čom niektorí ľudia (kruhy) aj vo vojnou zmietanom štáte bohatnú.
Napriek relatívnej neutralite Švajčiarska, ktorá je v prípade ukrajinskej vojny z viacerých aspektov diskutabilná, celá akcia smeruje k scestnému scenáru USA, kde v „záujme Ukrajiny“ od každého, kto je ochotný, vyžadujú zapojenie sa do nových bojov za porážku Ruska. Na podporu washingtonskej vízie porážky RF sa ihneď pridalo NATO a úplne aj so stratou sebazáchovného pudu sa jej podriadila i EÚ pod tlakom jej súčasného končiaceho vedenia. Spôsob prístupu k riešeniu súčasnej etapy ukrajinskej krízy škodí však mnohým obyvateľom štátov EÚ. Ani v prípade vládnucich elít EÚ v takmer všetkých jej členských štátoch to nevyzerá tak, že by im to nejako uškodilo a až na výnimky majú agresívnu rétoriku. Našli sa aj ďalšie podporno-spojenecké štáty pre washingtonskú víziu, najmä Japonsko, Južná Kórea, Austrália a v menšom počte aj niektoré iné.
Akcia sa oficiálne vzletne nazývala „Samit o mieri na Ukrajine Švajčiarsko 15. – 16. júna“. Pridalo sa k tomu aj heslo Cesta k mieru. Pozvaných bolo vraj asi 160 štátov. Už tu vzniká jedna z mnohých otázok, ktoré sú spojené s organizáciou „samitu“. V OSN je 193 členských štátov, a prečo (a na akom základe) pozvánky nedostalo najmenej 30 suverénnych štátov.
Podľa dokumentu švajčiarskej vlády „Summit on Peace in Ukraine Participating countries and organizations“ ktorý bol vydaný so stavom k 14. júnu o 16:00 sa na stretnutí zúčastnilo okrem hostiteľského štátu ďalších 92 štátov (vrátane neuznaného Kosova) na rôznej úrovni zastúpenia, pričom Brazília a Vatikán vyslali len pozorovateľov. Matematicky vzaté, na „samite“ teda nebola viac ako polovica členov OSN, najmä z Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky, preto ho uvádzame v úvodzovkách. Okrem toho prišli zástupcovia 8 organizácií (Európska komisia, Európska rada, Európsky parlament, Rada Európy, Organizácia amerických štátov, Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe. Organizácia Spojených národov a Ekumenický patriarchát boli zastúpené len pozorovateľmi). Na „samite“ bola v sobotu podľa mediálnych zvykov súčasnosti urobená aj „rodinná fotografia“ jeho účastníkov.
Divíme sa len tomu, že NATO nebolo ako organizácia na „samite“ zastúpené. Neobjavil sa tam ani jeho generálny tajomník omieľajúci v posledných rokoch niekoľko otrepaných bezpečnostno-politických fráz, ktoré by tam niektorí účastníci iste privítali. Predpokladáme, že to môže byť preto, že neutrálne Švajčiarsko paktu pozvánku neposlalo.
Nebudeme uvádzať celý zoznam účastníckych štátov. Uvedieme len, že z 32 štátov NATO a 27 štátov EÚ sa zúčastnili všetky do jedného. Okrem toho prišli i Bosna a Hercegovina, Srbsko a Moldavsko i trpasličie štáty Európy. Spolu s Ukrajinou a Švajčiarskom to bolo 42 európskych štátov. Okrem Ruska nebolo z Európy zastúpené už len Bielorusko. Ak pripočítame spojencov USA, ako Austrália, Izrael, Japonsko, Južná Kórea a Nový Zéland, tak viac ako polovica účastníkov stretnutia bola zo Západu a jeho najvernejších spojencov. Zo „zvyšku“ účastníkov bolo viacero štátov tiež s prowashingtonskými režimami. Prozápadný (atlantický) duch „samitu“ dokazovala aj účasť 5 európskych organizácií a Organizácie amerických štátov.
Ak to opäť zoberieme matematicky, tak zhruba zo 140 „nezápadných“ štátov na svete v Bürgenstocku nebolo asi 100, teda viac ako dve tretiny. A to by sme našli viaceré štáty, ktoré tam prišli skutočne hľadať viac mierové riešenie problému ako vyjadriť podporu kyjevskej moci a jej washingtonským tútorom.
„Samit“ mal vysokú štátnickú úroveň. 57 štátov reprezentovali hlavy štátov a vlád. Z USA prišla viceprezidentka Kamala Harrisová, čo podľa médií nebolo pre Ukrajinu lichotivé a navyše zo „samitu“ odišla už v sobotu večer. Rýchlo odišiel aj japonský ministerský predseda Fumio Kišida. 30 štátov bolo zastúpených na ministerskej úrovni (medzi nimi zo štátov NATO Maďarsko, Rumunsko, Slovensko a Turecko a okrem nich aj Vatikán) a 5 na nižšom stupni (Brazília, Indonézia, Izrael, Juhoafrická republika a Zjednotené arabské emiráty).
Ukrajinský prezident niekoľko mesiacov chodil takmer po celom svete, aby podobrotky – pozlotky presviedčal (či skôr nútil) štáty na čo najväčšiu účasť na tomto jednostrannom podujatí. Vrcholom frustrácie z „neuznania“ jeho utkvelej predstavy, že boje na Ukrajine sú najväčším problémom súčasného sveta, boli jedovaté poznámky na adresu ČĽR, ktorá vyhlásila, že bez účasti RF nemá zmysel diskutovať o mieri na Ukrajine. S čínskym názorom súhlasili aj ďalšie štáty, ktoré na akciu prišli s nádejou, že niečo „mierové“ sa dohodne a podnikne. Boli tam však aj štáty, ktoré prišli v záujme prezentovania jednoty NATO a EÚ pri postupe pri riešení súčasnej etapy ukrajinskej krízy, ale nie so všetkými krokmi, ktoré sa dejú spravidla pod nátlakom USA, súhlasia.
Podľa organizátorov „samit“ mal vychádzať z diskusií o ukrajinskom 10-bodovom mierovom pláne, ktoré sa uskutočnili v posledných mesiacoch. Jeho hlavným cieľom bolo inšpirovať budúci mierový proces. V záujme toho sa má:
– platforma pre dialóg o ceste ku komplexnému, spravodlivému a trvalému mieru pre Ukrajinu na základe medzinárodného práva a Charty OSN;
– podporiť spoločné chápanie možného rámca na dosiahnutie tohto cieľa;
– spoločne definovať plán, ako zapojiť obe strany do budúceho mierového procesu.
Na diskusii o dosiahnutí týchto cieľov sa malo podieľať široké spektrum štátov. Zdôraznilo sa, že Švajčiarsko má dlhú tradíciu podpory dialógov a aj v tomto duchu považuje výmenu rôznych názorov na ceste k mieru na Ukrajine za životne dôležitú.
V tomto výstižnom, ale abstraktnom vymedzení cieľa „samitu“ možno položiť ďalšiu otázku, ako sa chce dosiahnuť „zapojenie oboch strán do budúceho mierového procesu“. Naivná, ale aj arogantne prezentovaná predstava, že všetky štáty v diskusii podporia ukrajinský 10-bodový mierový plán a že do RF sa pošle odkaz, aby sa mu podriadil, však ďaleko od luxusných kúpeľov nezájde.
Najväčším neúspechom organizátorov „samitu“, na ktorých nevyberane tlačil V. Zelenskyj, bolo, že sa na ňom nezúčastnila ČĽR. Treba pripomenúť, že Peking predložil vo februári 2023 vlastný projekt politického riešenia súčasnej etapy ukrajinskej krízy, ktorý má 12 bodov. Ukrajina ho síce zobrala na vedomie, ale pod vplyvom Západu ho prehliada.
Ruský prezident Vladimir Putin vystúpil v predvečer konania „samitu“ s novým mierovým návrhom. Na rokovaní „samitu“ i mimo neho bol hneď ostro kritizovaný.
K dispozícii sú teda najmenej tri mierové návrhy pre Ukrajinu s rôznym obsahom i duchom. Rokovania o mieri na Ukrajine majú už aj svoju históriu. Spomenúť treba rokovania Ukrajiny a Ruska, ktoré boli v Istanbule v marci 2022 na dobrej ceste k záväznej dohode a k rýchlemu ukončeniu vojny. Hoci boli podporované veľkou časťou medzinárodného spoločenstva vrátane štátov EÚ, menovite aj Nemeckom a Francúzskom, v dôsledku intríg a tlaku Veľkej Británie a USA na Kyjev sa nakoniec nič neschválilo.
Napriek ťažkej, nezávideniahodnej situácii Kyjeva sa komplikujúcim faktorom stal aj jeho krok v októbri 2022. Ukrajinský prezident schválil rozhodnutie Rady národnej obrany a bezpečnosti Ukrajiny o nemožnosti uskutočnenia rozhovorov s V. Putinom. Na druhej strane ani Moskva neskrýva antipatie voči V. Zelenskému a dnes poukazuje najmä na to, že jeho mandát už vypršal.
V nesmierne zložitej situácii jediným východiskom zo zdanlivo patového stavu môže byť len rokovanie zástupcov (delegácií) Ukrajiny a RF. Je viacero štátov, ktoré sú ochotné na seba zobrať rolu sprostredkovateľov. Napriek tomu, že Rusko sa všeobecne označuje za agresora, treba vidieť že kríza ani boje sa nezačali vo februári 2022 a majú aj viacero aspektov. Každé rokovanie takéhoto druhu pritom vyžaduje kompromisy, ktoré by mali vychádzať z existujúcej reality.
Na „samite“ sa prijalo záverečné vyhlásenie. Jeho obsah a ohlasy naň, ako aj diskusia na „samite“, vyžadujú samostatnú analýzu. Zakončíme tým, že aj tento dokument ukázal, že vo vzťahu k ukrajinskému 10-bodovému mierovému plánu ani medzi účastníkmi „samitu“ nevládla úplná jednota. Podpísali ho predstavitelia len 78 štátov, teda necelých 84 % zúčastnených štátov. Okrem pozorovateľov (Brazília a Vatikán) ho nepodpísali Arménsko, Bahrajn, India, Indonézia, Juhoafrická republika, Kolumbia, Líbya, Mexiko, Saudská Arábia, Thajsko a Zjednotené arabské emiráty. Svoje pôvodné podpisy zrušili Jordánsko a Irak. Medzi signatármi zostalo teda 37 štátov NATO a EÚ, Švajčiarsko a Ukrajina, 8 ďalších európskych štátov vrátane 4 trpasličích a Kosova a verní spojenci USA Austrália, Izrael, Japonsko, Južná Kórea a Nový Zéland, teda spolu 52. Nezápadný „zvyšok sveta“, ktorý podporuje kyjevský mierový plán, predstavuje 26 štátov.
Napriek rozsiahlej medializácii „samitu“ okrem krátkych informácií nie je o ňom k dispozícii oficiálna správa organizátorov. Podivností, ktoré sú spojené so „samitom“ pribúda, ale Západ šíri pozitívne správy.
S datovaním 16. júna bolo uverejnené „Spoločné komuniké o mierovom rámci“ (Summit on Peace in Ukraine: Joint Communiqué on a Peace Framework), ktoré malo pomerne všeobecný a fragmentárny charakter. Opieralo sa o „ducha“ OSN, ale nezvyklé je, že OSN bola na samite len v pozícii pozorovateľa. Na zamyslenie je aj konštatovanie z úvodu komuniké, že „samit“ bol založený na predchádzajúcich diskusiách o ukrajinskom mierovom vzorci a iných mierových návrhoch (o ktoré ide, sa však neuvádza – zvýraznil autor), ktoré sú v súlade s medzinárodným právom vrátane Charty OSN.
O obsahu spoločného komuniké zo „samitu“
Obsah bol stručne komentovaný a hodnotený v mnohých zdrojoch. Zopakujeme, že sa zdôraznila spoločná vízia účastníkov samitu v troch oblastiach:
– Využívanie jadrovej energie a jadrových zariadení musí byť bezpečné, zaistené, chránené a environmentálne vhodné. Ukrajinské jadrové elektrárne a zariadenia, vrátane jadrovej elektrárne Záporožie, musia fungovať bezpečne a byť pod úplnou suverénnou kontrolou Ukrajiny, v súlade so zásadami MAAE a pod jej dohľadom. Akákoľvek hrozba alebo použitie jadrových zbraní v kontexte prebiehajúcej vojny proti Ukrajine sú neprípustné.
– Globálna potravinová bezpečnosť závisí od nepretržitej výroby a dodávok potravinových produktov. V tejto súvislosti je rozhodujúca bezplatná, úplná a bezpečná komerčná plavba, ako aj prístup k námorným prístavom v Čiernom a Azovskom mori. Útoky na obchodné lode v prístavoch a pozdĺž celej trasy, ako aj na civilné prístavy a ich infraštruktúru sú neprijateľné. Zaistenie potravinovej bezpečnosti nesmie byť ozbrojené. Ukrajinské poľnohospodárske produkty by sa mali bezpečne a bezplatne poskytovať tretím krajinám, ktoré o to majú záujem (čo sa myslí pod bezplatnosťou je nejasné – pozn. autora).
– Všetci vojnoví zajatci musia byť prepustení a úplne vymenení. Všetky deportované a nezákonne vysídlené ukrajinské deti a všetci ostatní ukrajinskí civilisti, ktorí boli nezákonne zadržaní, musia byť vrátení na Ukrajinu.
V texte je vyjadrené presvedčenie, že dosiahnutie mieru si vyžaduje zapojenie všetkých strán a dialóg medzi nimi. Preto sa v budúcnosti majú podniknúť konkrétne kroky vo vyššie uvedených oblastiach s ďalším zapojením zástupcov všetkých strán. Na záver sa uvádza, že ako základ pre dosiahnutie komplexného, spravodlivého a trvalého mieru na Ukrajine má slúžiť Charta OSN vrátane zásad rešpektovania územnej celistvosti a suverenity všetkých štátov.
Zúžené rokovanie o troch z desiatich bodov ukrajinského mierového plánu
To, že na „samite“ sa rokovalo len o troch z desiatich bodov ukrajinského mierového plánu, naznačuje vážne ťažkosti s jeho realizáciou. Napriek snahám Kyjeva vydávať tento plán za podpory Západu za jediný, na základe ktorého by sa mala riešiť ukrajinská kríza, ide len o zbožné prianie jednostranného charakteru. Obsah uvedených troch bodov bol navyše pomerne odtrhnutý od reálnej situácie v regióne.
Viaceré zdroje poukazovali na to, že bolo ticho o bode plánu „stiahnutie ruských vojsk z Ukrajiny“. Poukazovalo sa síce na zásadu rešpektovania územnej celistvosti (tiež jeden z bodov plánu) a suverenity všetkých štátov, ale len všeobecne.
Hlbšie zamyslenie si vyžaduje aj abstraktná téza „komplexný mier na Ukrajine“. Ak nie sme „kyjevsky zaslepení“, je nevyhnutná zmena, a to podstatná, aj v ukrajinskej politike vo vnútri štátu (napr. relikty nacizmu, nacionalizmus, nehovoriac o stave demokracie, korupcii atď.) i vo vzťahu k rešpektovaniu záujmov susediacich štátov, najmä RF, ale aj Bieloruska.
Na okraj poznamenáme, že k problému ukrajinskej krízy sa neštandardne vyjadril v súčasnej predvolebnej kampani vo Veľkej Británii kontroverzný Nigel Farage, ikona Brexitu. 21. júna v rozhovore pre BBC povedal, že EÚ a NATO „vyprovokovali“ ruskú inváziu na Ukrajine tým, že sa rozšírili na východ. Z rozpútania vojny však obvinil V. Putina, ktorý vraj využil to, čo sa urobilo, ako výhovorku. Popredných britských politikov tým doslova rozzúril a na jeho adresu sa zniesla spŕška nevyberanej kritiky. Paradoxne to môže zvýšiť jeho šance na získanie kresla poslanca, čo sa mu ešte ani raz nepodarilo, hoci sa o to viackrát pokúšal.
Podivný charakter spoločného komuniké
Charakter komuniké výrazne zrelativizoval jeden z hovorcov švajčiarskeho ministerstva zahraničných vecí Pierre-Alain Eltschinger, keď povedal, že „fyzický“ dokument, ktorý by bol riadne podpísaný všetkými uvádzanými signatármi, neexistuje. Má len podobu „živého spisu“, ku ktorému sa môžu „prihlasovať“ ďalší signatári. 17. júna podpis odvolala Rwanda. Dokument podľa organizátorov zo švajčiarskeho ministerstva zahraničných vecí po jeho uverejnení (ale bez uvedenia ďalších detailov) podpísali 18. júna Antigua a Barbuda (s niečo viac ako 100 tisíc obyvateľmi) z Karibiku, 19. júna Zambia (viac ako 20 miliónov obyvateľov) z Afriky. 21. júna ho podpísali Marshallove ostrovy (niečo viac ako 40 tisíc obyvateľov) z Oceánie a Barbados (asi 280 000 tisíc obyvateľov) z Karibiku. S výnimkou Zambie ide teda len o trpasličie štáty.
Sú zdroje, ktoré tvrdia, že minister zahraničných vecí Ukrajiny Dmytro Kuleba povedal, že organizátori „samitu“ uvádzali signatárov spoločného komuniké ešte pred tým, ako niektorí účastníci stretnutia svoj súhlas definitívne vyjadrili.
Veľa patetických informácií o „samite“ prináša len málo nového a konkrétneho
Program vystúpení na „samite“ tiež nie je k dispozícii. Uviedlo sa, že ho otvorila švajčiarska prezidentka Viola Amherdová (Opening address by President Viola Amherd at the Summit on Peace in Ukraine). Médiá sa spravidla v krátkosti zmieňovali najmä o vystúpeniach ukrajinského prezidenta, viceprezidentky USA, francúzskeho prezidenta, britského predsedu vlády, nemeckého kancelára a predsedníčky Európskej komisie. Aj rokovanie uzavrela V. Amherdová (Closing address by President Viola Amherd at the Summit on Peace in Ukraine). Ocenila, že prvýkrát sa na najvyššej úrovni hovorilo o mieri na Ukrajine. Uviedla však aj to, že diskusia ukázala na existenciu rôznych názorov. Diskusia na „samite“ sa točila okolo troch vyššie uvedených záverov z komuniké.
Pohľad na „samit“ ilustrujeme dvomi článkami z nemeckého Tagesschau. Prvý znel poeticky „Veľa symboliky v malebnom prostredí“ (Viel Symbolik vor malerischer Kulisse). Druhý však už bol pesimistický „Mier je ešte vzdialený“ (Der Frieden ist noch in weiter Ferne).
Politici a médiá na Západe „samit“ pateticky označujú za významný krok pri mierovom riešení ukrajinskej krízy. Vyúsťuje to však do opakovaných kritických fráz na adresu RF a jej prezidenta. Inde, neraz nepriamo, však pripúšťajú, že by sa s nimi malo rokovať.
Čo nového a realistického však môžeme čakať od plejády takých neúspešných politikov, ako Emmanuel Macron (podľa niektorých názorov môže radikálne pravicové Národné združenie v blížiacich sa parlamentných voľbách získať nadpolovičnú väčšinu kresiel), či Riši Sunak (ktorého v parlamentných voľbách čaká jedna z historicky najťažších a potupných porážok konzervatívcov), alebo Olaf Scholz (ktorého SPD utrpela tiež poriadnu porážku v eurovoľbách a mnohí pochybujú, že ním vedená vláda vydrží do konca mandátu). Veľmi často to vyzerá tak, že svoje neúspechy doma sa títo politici snažia kompenzovať siláckou rétorikou o Ukrajine. O nič lepšie na tom nie je ani agresívna proamerická Ursula von der Leyenová, ktorej očakávaná opakovaná nominácia na post sa na prvý pokus nepodarila. Slávu nezožína ani Kamala Harrisová v USA, kde sa o nej trúsia všelijaké reči (na duo Biden – Harrisová by sa mohlo použiť aj slovenské príslovie „aký išiel, takú našiel“ – uštipačná poznámka autora). Radia jej, že lepšie urobí, keď sa na jeseň bude uchádzať o kreslo guvernérky Kalifornie.
V týchto podmienkach môžu rozhodnejšie vystupovať politici z druhej línie, teda menších štátov EÚ, ktorí majú doma relatívne dobrú pozíciu. Nadšeným aktivistom Západu sa stáva český prezident Petr Pavel, u ktorého sa prelína „natofilstvo“ a „amerikanofilstvo“ spojené so vzťahom k EÚ podriaďujúcej sa NATO a USA. Vo svojej havlovsko-masarykovskej nostalgii, ktorú mu pripisujú kritici, sa tentokrát podobal na posla dobrých správ z rozprávok. Podľa správy TASR zo 16. júna povedal, že „pôvodné očakávania, že samit prinesie aspoň nejaký pokrok na ceste k mieru na Ukrajine boli naplnené“. Škoda, že neuviedol, aký ten pokrok bol. Zato hovoril o nejakých pracovných skupinách na „samite“, o ktorých sa však inde nič neobjavuje.
„Samit“ vyústil do veľkej PR akcie, ale nič nezmení
Politicky nekorektne zhrnieme, že „samit“ nebol veľkou medzinárodnou udalosťou. Napriek zastúpeniu na veľmi vysokej úrovni išlo nakoniec len o jednu z častých PR akcií, ktoré západná politika mimoriadne obľubuje. „Samitu“ predchádzal 13. – 15. júna samit G7 v meste Fasano v Taliansku. Znovu poukážeme na to, že aj tam išlo o akési stretnutie neúspešných vodcov, lebo zo siedmich zúčastnených štátov len talianska predsedníčka vlády Giorgia Melloniová nemá doma nijaké vážne problémy. G7 vysiela svetu rôzne signály, ale ten je pri ich prijímaní opatrný, lebo sa nevie, koľko z týchto vodcov a ako dlho sa ešte udrží pri moci. A v súvislosti s rozvojom BRICS už ani G7 nie je tým, čím bola pri svojom vzniku.
Záujem o „samit“ v Bürgenstocku zrejme v podmienkach presýtenosti Západu podobnými akciami netrval ani povestné tri dni. Niektoré konzervatívne kruhy na Západe, najmä v USA, ktoré sú nespokojné s neoliberálnou politikou bidenovského establišmentu, poukazujú už dávnejšie, že vzhľadom na vývoj situácie na bojiskách sa Zelenskym tvrdo presadzované požiadavky Kyjeva nezdajú príliš reálne. Toto tvrdenie viackrát zopakovali aj v súvislosti so „samitom“. Napriek nesmiernej tragickosti bojov na Ukrajine a ťažkej pozícii jej prezidenta sa objavujú (a nielen v Rusku) hodnotenia, že máloktorý vodca v dejinách svojmu obyvateľstvu uškodil pri presadzovaní cudzích záujmov tak ako V. Zelenskyj Ukrajine.
Doplníme ešte myšlienky českého bezpečnostného odborníka Jaroslava Štefeca. V rozhovore po „samite“ povedal, že „Európu jednoducho doháňa ekonomická realita vojny na Ukrajine, v ktorej sú jediným skutočne čoraz viditeľnejšie zarábajúcim aktérom USA“. Na margo „samitu“ uviedol, že bez ohľadu na kampaň médií hlavného prúdu naprieč takmer celou Európou i v dôsledku vývoja situácie tak na Ukrajine ako aj globálne, sa stal len obyčajnou politickou maškarádou.
S Moskvou sa musí rokovať
Na „samite“ ako i pri jeho hodnotení sa často poukazovalo na to, že bez účasti Moskvy na rokovaniach sa konflikt riešiť (ukončiť) nedá. Je to o to naliehavejšie, že sa ukazuje, že línia Ukrajiny na získanie podpory štátov globálneho Juhu, najmä väčších, pre svoj mierový plán nie je úspešná. A ako ukázala návšteva Vladimira Putina vo Vietname 19. – 20. júna, akosi nefunguje ani snaha Západu izolovať Rusko.
Aj v týchto podmienkach podľa poradcu ukrajinského prezidenta Ihora Žovkvu by Kyjev chcel, aby sa ešte do konca roka uskutočnil ďalší mierový samit „niekde na globálnom Juhu“. Zakrátko sa ozvala Saudská Arábia, že ona ho organizovať nebude. Údajne to súvisí s charakterom výsledkov „samitu“, komuniké z ktorého nepodpísala. Podľa predstaviteľov Kyjeva sú ďalšie štáty, ktoré sú ochotné takýto samit usporiadať. Ide však nielen o organizačne, ale aj finančne náročnú akciu, ktorá sa napochytro pripraviť nedá. Na ďalšom samite Kyjev „už pripúšťa“ účasť Moskvy, ale len s podmienkou, že bude ochotná rokovať iba o ukrajinskom pláne a nebude vznášať „ultimáta“.
K dispozícii je čínsky návrh na mierové rokovania, ale s prístupom Pekingu Ukrajina nesúhlasí a už viackrát sa na jeho adresu vyjadrila arogantne. V súvislosti so „samitom“ v Bürgenstocku V. Zelenskyj povedal, že Čína ho sabotovala. Čínske ministerstvo zahraničných vecí po „samite“ uviedlo, že sa k nemu nebude vyjadrovať, lebo Čína sa na ňom nezúčastnila. Vzhľadom na súčasnú zlú situáciu na upadajúcom Západe, ktorého súčasťou je aj ukrajinská kríza, sa nedá predpokladať, že by o tomto návrhu Ukrajina riadená zvonku, bola ochotná rokovať. Všetko však môžu zmeniť čoraz ťaživejšie následky oslabujúcej sa ekonomickej i vojenskej sily Ukrajiny napriek jej mohutnej podpore zo strany USA a ich spojencov.
Ruské ohlasy na „samit“ sa dajú zhrnúť do širšieho záveru, v ktorom sa rôzne poukazuje, že bol neúspešný a nepriniesol nijaké výsledky. Deň pred začiatkom „samitu“ V. Putin ohlásil, zrejme s cieľom ovplyvniť jeho konanie, nový ruský návrh na riešenie situácie na Ukrajine. Je len pochopiteľné, že iné ako kritiku zatiaľ nevyvolal.
Záver nejasný, ale aj smutný
Politicky korektne sa dnes v štátoch NATO a EÚ o „samite“ v Bürgenstocku má hovoriť len ako o celkovo úspešnom podujatí. Snaha nájsť riešenie ukrajinskej krízy politickou cestou, rokovaním, je správna a treba ju podporiť. Otázne však zostáva, či k tomu nerealistický ukrajinský prístup podporovaný Západom prispieva.
Mravokárne poznamenáme, že podobne, ako sme sa to učili v matematike, správny musí byť nielen výsledok, ale aj spôsob riešenia úlohy. Na a ten postup pri rokovaniach je predsa len zložitejší ako pri výpočtoch v matematike. Na rokovaniach sa musia zúčastniť všetky zainteresované strany. O čom sa zatiaľ vôbec nehovorí, je, ako k tomu pristúpia USA, ktoré z bojov na Ukrajine urobili zástupnú vojnu s RF. Veľmi ťažké bude aj to, aby sa nekládli nereálne podmienky a pri rokovaniach sa vychádzalo zo stavu, ktorý v regióne existuje. Nezaobíde sa to ani bez kompromisov, ktoré môžu byť ťažké. Významná bude aj úloha sprostredkovateľa rokovaní, ktorý zatiaľ nie je vo výhľade.
(Koniec)
