V súvislosti so špecifickým postavením Iránu vo svete boli aj medzinárodné reakcie na smrť jeho prezidenta rozdielne. Tieto reakcie v medzinárodnej politike vyjadrujú nielen vzťah k osobe zosnulého, ale často aj vzťah k štátu, ktorého predstaviteľom bol. Na Irán sa od roku 1979 vzťahovalo najväčšie množstvo sankcií na svete. Uvalila ich nielen Bezpečnostná rada OSN, ale aj USA, spravidla v protiklade k medzinárodnému právu a „principiálne“ sa k nim pridala aj EÚ ako ich oddaný nasledovník. Sankcie voči Iránu ako štátu už stratili platnosť a naďalej existujú už len voči niektorým jeho predstaviteľom. Najviac sankcionovaným štátom sa od februára 2022 stala RF.
O reakcii medzinárodného spoločenstva na haváriu Ebrahíma Raísího
Medzinárodné reakcie na smrť E. Raísího možno zaradiť do troch skupín. V prvej skupine boli úprimné prejavy sústrasti, ktoré prišli zo spriatelených a blízkych štátov, popr. organizácií. Druhú skupinu tvorili diplomatické, formálne kondolencie. Do tretej skupiny možno zaradiť reakcie, ktoré vyjadrovali odmeraný vzťah k Iránu.
V prvej skupine boli reakcie z moslimských štátov. Turecko a Pakistan vyhlásili jednodňový a Libanon až trojdňový štátny smútok. Sympatie obsahovali kondolencie zo Sýrie a Iraku. Sústrasť vyjadrili aj Egypt, Jordánsko (kráľ Abdalláh II. spomenul bratstvo, čo uvádzal aj Pakistan), Spojené arabské emiráty a Katar ako i Saudská Arábia. Z ďalších kondolencií spomenieme ČĽR a RF, ktoré E. Raísího označili za priateľa. India tiež ocenila rozvoj vzťahov v čase vlády zosnulého prezidenta. Na Západe sa s kritikou stretli smútočné reakcie Hizballáhu, Hamásu a jemenských hútíjskych povstalcov, ktoré ďakovali za pomoc.
Do druhej skupiny patrila väčšina reakcií zo Západu i zo štátov „globálneho Juhu“. V mene celej EÚ kondoloval predseda Európskej rady Charles Michel a reagoval aj Josep Borrell. Medializovali sa vyjadrenia maďarského predsedu vlády Viktora Orbána a poľského prezidenta Andrzeja Dudu (doma však bol ostro kritizovaný za to, že nehodu prirovnal k nehode poľského lietadla pri Smolensku v apríli 2010). Reakcie dosluhujúcej slovenskej prezidentky Zuzany Čaputovej sme nenašli ani na stránke prezidentskej kancelárie ani na webových stránkach TASR či SITA, ani nikde inde. V jej silne prozápadnej orientácii tejto reakcii zrejme ani jej poradcovia neprikladali význam. Podobne nebola medializovaná ani reakcia českého prezidenta Petra Pavla (môže to byť zapríčinené aj charakterom dnes zjavne okliešteného neplateného vyhľadávania na internete – pozn. autora). Z ďalších štátov EÚ médiá poukazovali na kondolencie nemeckého kancelára Olafa Scholza a talianskej predsedníčky vlády Giorgie Meloniovej. K prejavom sústrasti sa pripojili aj generálny tajomník OSN António Guterres, pápež František a dokonca i NATO.
V tretej skupine je najmä reakcia Izraela, ktorý sa podľa anonymného zdroja poponáhľal v súvislosti s haváriou oznámiť, že „my sme to neboli.“ Formálne kondolovali aj USA, ktoré boli kritické nielen voči E. Raísímu, ale aj voči samotnému Iránu. Nemá veľký zmysel ich rozoberať, lebo v nich vidieť stále „nestrávenú“ iránsku traumu a pokračujúce agresívne nepriateľstvo. Poukážeme len na vyjadrenie, že udalosť vraj ponúka Bidenovej administratíve (možno vydrží len do konca tohto roku, ale zato nesmierne usilovne produkuje nebezpečný chaos po celom svete – pozn. autora) šancu prehodnotiť stratégie ochrany záujmov Ameriky a Izraela(!). Niektoré médiá v USA však poukazujú na to, že naivné nádeje na zmenu pomerov v Iráne, ktoré majú demokrati ešte z čias Baracka Obamu, sa môžu stať ešte naivnejšími.
Posledná rozlúčka s E. Raísím bola 22. mája v Teheráne a obrady odslúžil Alí Chameneí. Pohreb sa konal o deň neskôr rodnom meste E. Raísího Mašhade (narodil sa tam aj Ali Chameneí). Telesné pozostatky bývalého prezidenta uložili do hrobu vo svätyni Imám Reza, ktoré sa považuje za najsvätejšie šiítske miesto v Iráne. Na oboch rozlúčkach sa zúčastnili desiatky tisíc ľudí, ale správy uvádzajú, že ich nebolo toľko ako na pohrebe generála Gásema Solejmáního v roku 2020. Niektoré kruhy na Západe sa tomu „tešia“ a považujú to za znak úpadku sily iránskeho konzervatívneho režimu. Ak sa nad tým zamyslíme hlbšie, je to možno varovanie, že iránske obyvateľstvo napriek ťažkým podmienkam svojho života zareaguje na snahy do zasahovania vo svojom vývoji zo Západu a tobôž ešte násilne, veľmi ostro.
O vybraných otázkach ďalšieho vývoja v Iráne
O ďalšom vývoji situácie v Iráne sa v hlavnom mediálnom prúde na Západe vyjadruje prevažne v málo objektívnom, neraz až nevľúdnom tóne, čo je zrejme podmienené preferovaním pohľadu USA a Izraela. Ruský a čínsky pohľad majú celkom iný charakter, lebo z medzinárodného hľadiska stoja na strane Iránu a k jeho vnútornej situácii sa nevyjadrujú. Ak k tomu pridáme odlišné mechanizmy mocenského riadenia, než na aké sme zvyknutí v našom „geopolitickom“ priestore, zostaneme zatiaľ len pri všeobecnej charakteristike situácie a bez predpovedí možného vývoja.
V súvislosti s tým, že zosnulý E. Raísí sa považoval za možného nástupcu duchovného vodcu Alího Chameneího, vznikli vlastne dve otázky. Prvou jednoduchšou je, kto bude zvolený za nového prezidenta, lebo tam sú jasne stanovené úlohy i termíny. Druhou komplikovanejšou je to, kto nahradí Alího Chameneího. Ten bol pred zvolením do funkcie prezidentom republiky, ale v súčasnosti taký stav nie je. Jeho zvolenie bolo do určitej miery nečakané. Rozoberanie toho, ako to bude vyzerať na tejto pozícii, by sa dnes podobalo vešteniu z kávovej usadeniny, hoci na Západe sú priam rozžeravení z očakávania zmeny.
Úradujúcim prezidentom Iránu sa stal Mohammad Mochber (*1955), ktorý bol od augusta 2021 prvým viceprezidentom. Napriek tejto funkcii nebol v popredí západnej mediálnej pozornosti. Má doktoráty z medzinárodného práva a manažmentu. Počas iránsko-irackej vojny slúžil v zdravotnom oddiele Islamských revolučných gárd. Potom pôsobil v hospodárskych funkciách a v správe provincie Chúzestán, odkiaľ pochádza. Neskôr bol bankovým manažérom a mal vedúcu pozíciu v charitatívnej nadácii, ktorá je blízka Islamským revolučným gardám. Od júla 2007 do menovania za prvého viceprezidenta stál na čele štátom vlastnenej zložito štruktúrovanej hospodárskej organizácie „Vykonanie príkazu imáma Chomejního“. Ide teda o najmä o skúseného ekonóma, ktorý má dôveru vodcu. V rokoch 2010 – 2012 bol na sankčnom zozname EÚ. Niektoré zdroje ho nedočkavo označujú za favorita predčasných prezidentských volieb.
Úlohou M. Mochbera je okrem riadenia svetskej moci predovšetkým zorganizovať predčasné prezidentské voľby, ktoré sa uskutočnia 28. júna. Registrácia kandidátov bude od 30. mája do 3. júna a predvolebná kampaň potrvá od 12. do 27. júna. K téme sa môžeme vrátiť po 15. júni, keď sa rozbehne kampaň a budú známe aj volebné programy kandidátov. Iránsky prezident je na čele vlády, v ktorej sú okrem ministrov aj viceprezidenti (v súčasnosti ich je 10), ktorí pôsobia ako podpredsedovia vlády.
Zložitejšie to bude s nástupcom Aliho Chameneího. Funkcia duchovného (najvyššieho) vodcu je formálne doživotná. Ali Chameneí sa ním stal na druhý deň po smrti prvého vodcu Chomejního po zvolení Zhromaždením znalcov. Na Blízkom východe je najdlhšie vo funkcii hlavy štátu. Západné pramene často poukazujú na jeho zlý zdravotný stav.
Zhromaždenie znalcov má 88 členov, ktorí sú poprednými náboženskými znalcami. Podľa článku 111 ústavy volí duchovného vodcu. Má aj právo dozerať na jeho činnosť a aj ho odvolať, s čím sa však v praxi reálne nepočíta.
Voľba zhromaždenia je zložitá záležitosť, ktorá sa vymyká z chápania západnej liberálnej demokracie. Jeho členovia sa volia síce priamo obyvateľstvom, ale všetkých kandidátov preveruje Rada strážcov ústavy (niekedy aj Ústavná rada), ktorá má 12 členov. Šesť z nich menuje duchovný vodca a šesť Medžlis (iránsky parlament). V tomto roku boli voľby šiesteho zhromaždenia 1. marca v rámci dvojkolových volieb do Medžlisu. Účasť bola len 40,64 %. Zhromaždenie znalcov podľa iránskej ústavy pôsobí 8 rokov. Novozvolené zhromaždenie znalcov začne fungovať od júna a za jeho predsedu bol zvolený 21. mája ajatolláh Mohammad-Ali Movahedi Kermani (*1932, anglická transkripcia mena – pozn. autora). V predchádzajúcom zhromaždení sa uvádzali ako hlavné skupiny v zhromaždení Združenie bojujúcich duchovných (k nemu patril aj E. Raísí), Spoločnosť učiteľov kumských seminárov (Kum je iránske mesto – pozn. autora) a Ľudoví odborníci.
Aktuálnu politickú situáciu je ťažko stručne a jednoznačne popísať. V Iráne je špecifická dualita moci, ktorá sa prejavuje v tom, že ku konaniu vlády a prezidenta sa môžu vyjadrovať duchovní (ajatolláhovia), ktorí nemajú svetské mocenské pozície.
Základnou líniou mocenského boja je súperenie medzi konzervatívcami (radikálmi) a reformistami (umiernenými), pričom dlhodobo majú navrch konzervatívci. Reformisti boli aj prezidentmi (napr. Hasan Rúhání /2013 – 2021/ a najmä Muhammad Chátamí /1997 – 2005/), ale pomery v štáte výrazne nezmenili. USA ani Izrael však neboli ochotní politiku voči Teheránu modifikovať ani počas vládnutia reformistov a čiastočne na to reagovali EÚ a niektoré jej členské štáty.
Vnútropoliticky možno poukázať na dva výrazné dlhodobo pôsobiace procesy, ktoré sa navzájom prelínajú. Prvé sú spojené s opakujúcimi sa masovými protestmi. Naposledy vznikli v septembri 2022 potom ako v policajnej väzbe zomrela Mahsa Aminiová, ktorá bol do nej umiestnená za údajné porušenie zákona o hidžábe (šatke, ktorou si moslimské ženy zahaľujú vlasy a krk). Skončili na jar 2023. Zásahy iránskych bezpečnostných síl pri nepokojoch sú rázne, značne surové a dochádza pri nich aj k stratám na životoch.
Druhými procesmi sú viaceré sociálno-ekonomické ťažkosti Iránu, ktoré jeho obyvatelia pociťujú. Napriek tomu Irán dosahuje úspechy v zbrojnej výrobe a využíva aj svoje ropné bohatstvo. USA sa však stále snažia Irán vytlačiť nielen na okraj medzinárodného spoločenstva, ale mu spôsobiť aj hospodárske škody. Už zhruba 45-ročný mnohostranný boj USA s Iránom, však neviedol k úspechom Washingtonu, ale o to viac prispieva k udržiavaniu napätia na Blízkom východe.
Záver
Vnútropolitická situácia v Iráne sa musí hodnotiť podľa iných kritérií nielen ako na Západe, ale aj ako vo väčšine moslimských štátov. Nedajú sa v nej úplne vylúčiť väčšie či menšie zmeny, ktoré môžu prísť aj neočakávane. Samotná smrť E. Raísího pri havárii zatiaľ neznamená bod zvratu vo vývoji v Iráne, ako to uvádzajú viaceré západné pramene. Podľa druhého názorového spektra to je skôr zbožné želanie a možno je vedené aj snahou zakryť brutálne konanie Izraela v Pásme Gazy, ktoré viacero štátov po celom svete, vrátane niektorých západných, považuje za genocídu.
Do politickej analytiky nepatrí historické „keby“. Urobíme však výnimku a podmienečne zauvažujeme historicko-sociologickým spôsobom. Irán by možno nebol taký protizápadný, ak by nebolo došlo k bezohľadnému zásahu do jeho dejín pri zvrhnutí predsedu vlády Muhammada Mosaddeka v auguste 1953 (operácia Ajax). Anglosasi sa obávali ľavicovej orientácie jeho hospodárskej politiky a straty svojho vplyvu v krajine. V 70. rokoch proti zosilňovaniu národnej a sociálnej orientácie vlád vo viacerých moslimských, najmä arabských štátoch, USA podporili náboženský extrémizmus, ktorý na niekoľko desaťročí kontroverzne pomohol udržať ich moc na Blízkom východe. Viaceré zámery im však nevyšli, čo je aj prípad Iránu a asi čoraz viac to bude prinášať aj trpké ovocie.
Celkom na koniec možno položiť širšiu otázku. Dnes a nielen v Iráne ide aj o to, ako a kedy skončí upadajúci vplyv USA na Blízkom východe.
Doc. F. Škvrnda
