Dnešné spoločné foto na Slavíne pri príležitosti ukončenia 75. výročia ukončenia 2. svetovej vojny. Prišli sme spoločne osláviť Deň víťazstva nad fašizmom a zároveň uctiť si všetkých tých, ktorí bojovali a aj padli za našu slobodu, za slobodu ľudí, ktorých nikdy nevideli a o ktorých nikdy nepočuli. Prísť a položiť kvet, prípadne sa aspoň zúčastniť sa tohto aktu, je to najmenej, čo môžeme pre nich urobiť, pretože oni urobili pre nás tak veľa. Obetovali svoje životy. A prísť a obetovať 1 hodiny nášho času je to najmenej , čo môžeme my pre nich, pre ich rodiny, urobiť.
Je to jedno z krásnych, poetických a zároveň aj smutných miest v Bratislave. Krásny výhľad a zároveň aj bolesť keď sa pozerám na náhrobné kamene. Toľko mladých ľudí položilo svoje životy za našu slobodu. Muži, ženy nehľadiac na svoj osud, ktorý mali už vopred napísaný, obetovali svoje životy pre ľudí. Nezabúdajme nikdy, kto oslobodil našu krajinu a nikdy nedopusťme, aby sa história opakovala. Máme veľmi blízko k vojne. Všetci títo ľudia si zaslúžia hlbokú našu úctu.
Prednedávnom som prešiel bratislavským Slavínom. Prechádzal som sa pomedzi hroby vojakov a v duchu ďakoval každému jednému, že išli na neznáme Slovensko, kde možno ani v tom najväčšom sne netušili, že sa tam raz dostanú a už vôbec, že tam položia svoje životy. Každý jeden z nich bol synom a každá jedna matka si vie predstaviť tú bolesť, keď vie, že jej syn padol a padol za slobodu pre nich v neznámej zemi.
Pozeral som si fotografie, ktoré sú na hroboch a bol som z toho smutný, že niekto dovolil, aby vojna zvíťazila nad životom, že peniaze a boj o moc malej skupinky zničili život miliónov nevinných ľudí.
Každý jeden z nich chcel žiť, milovať, užívať si života. Padli za našu slobodu, aby sme sa my a aj naše deti mali lepšie ako mali oni. Padli v nádeji, že už ďalšie generácie nepoznajú čo je to hladomor, vojna a genocída. Fašizmus zničil milióny rodín, zabil milióny ľudí. Smrť má veľa podôb, ale vždy je na konci rovnaká.
Mocné české květnové srdce
Môj drahí, bratský český ľud,
čo v máji roku štyridsaťpäť ste povstali,
svetu ste svoju hrdosť a vieru ukázali,
strachu ste sa nepoddali.
Národu můj milený,
od Ašu, Sněžku i cez Prahu, Vltavu i Ostravu,
v jedno srdce jsme se spojili,
hermana s černým pláštěm,
ze své vlastní země,
v které po tisíc let žijeme,
holíma rukama vyhnali,
jen s vírou v srdci,
s láskou ke své vlasti,
proti všem což naši milovanou zemi zradili.
Bez rozdílu,
zda je Čech, Slovák a či Rus,
proti satanovi odětém v černém plášti se postavili,
nehleděli na to, zda je to žena a či muž,
společně tam všichni stáli,
do očí budoucnosti spolenčne hleděli,
všichni společně, jak jeden člověk,
v časech, když život byl horší než smrt,
toho léta v květnu čtyřidsátem pátem povstali.
Naše země, je nám patří,
líbam vás moje slovanské sestry i ruský bratři,
děkuji všem, co společně na barikádach stáli,
že za pravdu bojovali.
Nezapomeň lid můj milený,
i když čas už vítr zavál,
herman žije v černých srdcích,
svou pouť, kterou válka se nazýva,
chtějí dokončit.
(V Bratislave 5.5.2015)
Sovietski vojaci priniesli slobodu. Oslobodili našu krajinu a za to im patrí veľká vďaka, veľká úcta a veľká pokora.
Predstavoval som si pocity tých matiek rodiny, priateľov, žien a detí, všetkých tých, čo sa to bytostne dotýkalo. Čo cítili keď bojovali a čo cítili ich rodiny, keď sa dozvedeli, že ich syn, manžel, otec, brat zahynuli.
Zomierali preto, lebo určitá časť ľudí sa chcela zmocniť krajín a svoje vlastné malé egá chceli cez bolesť iných povýšiť. Ale hlavne zomierali preto, lebo ľudia nespoznali zlo a nepostavili zlu už na začiatku.
Každý jeden z nich bol synom a každá jedna matka si vie predstaviť tú bolesť, keď vie, že jej syn padol a padol za slobodu pre nich v neznámej zemi, kde si ich nik neváži. Fašizmus zničil milióny rodín, zabil milióny ľudí… a… stále ešte žije. Len pod iným „menom“.
Za seba, za rodinu, za deti, za vlasť, za lásku, za hrdosť a tradície, za Slovensko…proste za nás, Slovákov a všetkých Slovanov. V hrudi nám bije Slovanské srdce a žilách koluje Slovanská krv. Buďme hrdí na zem, po ktorej kráčame, na našu rodnú hrudu, na zem našich predkov, na naše milujúce Slovanské srdce.
A jedno moje malé prianie na záver. Milujte svoju krajinu, zem našich predkov, buďme všetci hrdí a milujúci a tento dar predávajme ďalej ďalším generáciám. Veďme naše deti k láske a k múdrosti. Sme Slovania a vždy budeme Slovania a nezáleží či sú to Slováci, Česi, Rusi, Rusínci, Bulhari, Bosniaci, Čiernohorci, Gorani, Chorváti, Macedónci, Pomáci, Srbi, Slovinci, Kašubovia, Lužicki Srbi, Moravania, Poliaci, Slezania, pomoranskí Slovinci, Bielorusi, Ukrajinci.
Srdečne Vám ďakujeme za všetko, čo ste pre nás urobili.
