Peter Mišák: ALICINE PSY. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2017, 1. vyd., 161 s., ISBN 978-80-8061-999-2
Osobnosť Petra Mišáka (1950) netreba čitateľskej obci Literárneho týždenníka predstavovať, stretávame sa s ním na stránkach časopisu SSS nielen ako s viacdomým autorom, ale aj ako s aktérom a komentátorom literárneho života. Stačí preto stručne konštatovať, že rodák z Ružomberka dlhodobo pôsobiaci v Martine má na konte okrem poetickej aj prozaickú tvorbu pre dospelých, deti i mládež, takisto tvorbu literárnovednú i edičnú. Na základe jeho básnickej zbierky Rút (2014) vznikla dramaticko-hudobná kompozícia – melodráma, ktorú pripravilo a s veľkým úspechom koncom minulého roka uviedlo brnianske Divadlo poézie a hudby AGADIR (scenár a réžia Milena Fucimanová, hudba Ondřej Fuciman).
Najnovšie sa s P. Mišákom môžeme stretnúť v jeho zbierke poviedok Alicine psy. V pätnástich poviedkach do istej miery nadväzuje na predchádzajúcu knihu krátkych próz Pointa smrť (2007). Podobnosť nachádzame v type postáv, ktorými sú obyčajní malí ľudia, neraz outsideri, vytlačení na okraj spoločenské-ho záujmu, vysotení akoby aj z vlastných príbehov, odcudzení nielen iným, ale aj samým sebe. Ľudia nie vždy z vlastnej viny, no zhlukom nepriaznivých náhod vychýlení z normálneho života (postavy z poviedok Úsmev, prosím či Kde je Tornaľa?).
Niektoré z postáv sa usilujú nanovo postaviť na nohy, iné sa priklonia k rezignácii, nedôverujúc vlastným silám ani ústretovosti a podpore okolia…V jednom z rozhovorov sa P. Mišák vyjadril, že sa necíti ako epik, azda aj preto, lebo, ako dodal, nestačí napísať príbeh, ale: „treba sa usilovať o esenciu príbehu; dať mu všetko, čo k nemu patrí, no zároveň ho zbaviť nepotrebných ,príveskov‘ a čačiek…“
Pri čítaní poviedok v knihe Alicine psy som mala pocit, že autor sa prísne drží svojho vyhlásenia a vyhýba sa zbytočným rekvizitám, ktoré iba ukracujú príbeh o estetický aj etický účinok, ba naopak, usiluje sa skôr o metódu uberania, okresávania, smerovania k podstatnému.
Aj keď autor neuvažuje o sebe ako o epikovi, nazdávam sa, že príbeh je pre jeho poviedky dominantný. Nielen v zmysle sledu udalostí, ale skôr tým, že kompozícia príbehu akoby sa stala objektom zobrazovania (následne aj čitateľskej reflexie). Autor akoby nás nepriamo pozýval prizrieť sa metóde, akou utvára príbehovú os prózy, keď naznačuje, ako sa príbeh ustanovoval, ako získal dvojitú existenciu: raz takpovediac v predtextovom reálnom dianí či rozhovore, ktorý poviedka stvárňuje, inokedy už ako súčasť napísanej poviedky.
Pred čitateľom tak vyvstáva otázka o zložitosti vzťahu textu k reálnemu predobrazu. Príbeh poviedky pred nami čosi z tajomstva svojho zrodu odhaľuje, odkazuje na čosi jestvujúce mimo čítaného textu, no zároveň s ním súvisiace. Autorovi sa tak darí vytvárať zaujímavý čitateľský efekt:
„Chcel som len vedieť, či si myslíš to čo ja. / O čom? / Čo je to za veta, že píš, veď na to máš… / Hlúposť. / Aj ja si to mys-lím, a preto ti volám, fiačkám…“
Pre Mišákove poviedky je charakteristický svojský typ pointy, najčastejšie bizarnej, prekvapujúcej, dávajúcej novú optiku, nový uhol pohľadu na prečítané a aj impulz k novej (spätnej) interpretácii prečítané-ho. Pointa neraz nasvieti autorove poviedky z pohľadu inej logiky, spochybniac bežnú logiku jej príbehu, núti nás nanovo sa nad textom zamyslieť, hľadať zmysel výpovede, presunúť ho do inej roviny, priradiť k iným súvislostiam (exemplárnym príkladom je poviedka Zabiť Urbana či Pinka). Podobný účinok by som v niektorých prípadoch pripísala napätiu medzi názvom a textom poviedky (Akvarel trochu dočervena, Kde je Tornaľa?). Autor nenecháva ani pointu, ani názov náho-de, ale dômyselne ich volí vzhľadom na štruktúru textu. Starostlivo budovaná presná štruktúra nedovoľuje vstúpiť do textu nepotrebnostiam, nadbytočným postavám, udalostiam, slovám.
Ďalším kľúčovým bodom Mišákových poviedok je postava autorského rozprávača. Raz ho môžeme vnímať ako identického s niektorou z postáv, inokedy s au-torom, resp. ako postavu pozorujúcu a komentujúcu udalosti zvonka či aspoň z dostatočného dištancu: pozorujúcu, nezasahujúcu, niekedy vtiahnutú do vzťahov medzi postavami, inokedy takmer neutrálnu…Väčšina poviedok P. Mišáka je situovaná do dedinského či malomestského prostredia, aj keď najmä v spomienkach sa mihnú aj ulice veľkomesta. Problémový-mi okruhmi sú prózy zakorenené v našej nedávnej i sú-časnej spoločenskopolitickej realite s jej nedostatkami i deformáciami. Prózy svedčia aj o autorovom pozorovacom talente, o zmysle pre detail, skratku a náznak, nemenej aj o jeho zmysle pre kontrast.
Etela Farkašová pre Literárny týždenník
