K autorom, ktorí prispeli k fundovanosti projektu ročenky DAV DVA sa pridal aj docent filozofie Richard Sťahel, ktorý v súčasnosti pôsobí ako vedúci Filozofického ústavu SAV. V ročenke DAV DVA 2020 sa zameral podobne ako Adrián Ondrovič, predovšetkým na otázky ekologické v konfrontácii s tézou budovania „kapitalizmu“ s ľudskou tvárou. Ročenku DAV DVA si stále môžete objednať. Prinášame vám exkluzívne celý text…
1, Ako vnímate tzv. kapitalizmus s ľudskou tvárou, ktorý pokrytecky presadzujú tzv. progresívci, ktorí na jednej strane chcú zachovať trendy voľného trhu a hyperspotreby a na druhú stranu požadujú etický kapitalizmus?
Súčasný ekonomicko-politický systém je postavený na imperatíve rastu – rastu výroby a spotreby, ale tým aj rastu spotreby prírodných zdrojov na jednej strane a rastu množstva odpadu a emisií skleníkových plynov na strane druhej. Takže je zjavné, že je z hľadiska prírodných zákonov a toho čo priniesli výsledky výskumov vied o Zemi v posledných desaťročiach neudržateľný. Prehlbovanie disproporcie medzi bohatým severom a chudobným juhom v množstve spotrebovávaných zdrojov, produkovaných odpadov a počtom obyvateľov, rovnako ako prehlbovanie sociálnej a tiež environmentálnej nerovnosti vo vnútri jednotlivých spoločností zase ukazuje neudržateľnosť tohto systému z hľadiska sociálneho, a tým pádom aj politického.
Čím dlhšie sa politici, a to bez ohľadu na to ako sa označujú, alebo ku ktorému politickému prúdu sa hlásia, budú snažiť ignorovať fakt, že súčasný ekonomicko-politický systém naráža prinajmenšom na environmentálne limity rastu, tým tvrdší bude náraz na realitu klimatického kolapsu a prudkého poklesu biodiverzity. To sú pritom iba dva z množstva kľúčových predpokladov, resp. subsystémov planetárneho systému, umožňujúceho existenciu civilizácie a napokon aj samotného živočíšneho druhu homo sapiens.
Nie sú to však jediné dva subsystémy, ktoré kolabujú v dôsledku celoplanetárneho pokusu usporiadať ekonomické a politické vzťahy na chybnom predpoklade možnosti neobmedzeného rastu výroby, spotreby, životnej úrovne či bohatstva. Skutočne progresívna bude až politika, ktorá svoje základné ciele odvodí z faktu konečnosti prírodných zdrojov, rovnako ako konečnosti schopnosti planetárneho systému absorbovať množstvo odpadu produkovaného súčasným spôsobom výroby a spotreby.
2, Tento rok asi najviac pociťujeme radikálne environmentálne zmeny. Čo sú hlavné determinanty týchto zmien?
Rastúca výroba a spotreba všetkého na čo si len spomeniete, ale predovšetkým energie z fosílnych palív, teda uhlia, ropy a zemného plynu. Významne k tomu prispieva globalizácia spotreby v posledných 30 rokoch, keď sa stalo samozrejmým dovtedy nepredstaviteľné – preváženie tovarov každodenne spotreby neraz doslova cez pol sveta.
Energetická náročnosť a tým aj uhlíková stopa všetkých výrobkov sa tak mnohonásobne zvyšuje. Uverili sme tvrdeniu, že prevážanie tovarov naprieč kontinentami a oceánmi je racionálne. V skutočnosti však ide o uprednostnenie práva na podnikanie pred právom na priaznivé životné prostredia, teda záujmu malej skupiny pred záujmom celku. Environmentálne náklady takého podnikania nikto nebral do úvahy, resp. boli odsunuté na najchudobnejších súčasného sveta a na budúce generácie. Globálny turizmus, postavený na lacnej leteckej doprave a tiež množstvo vojenských operácií prebiehajúcich po celom svete, ktoré sú rovnako závislé na energeticky mimoriadne náročnej globálnej logistickej sieti, sú tak isto obrovským zdrojom emisií skleníkových plynov a ďalšieho znečistenia.
Rozbiehajúce sa nové kolo závodov v zbrojení, do ktorého sa zapája už aj Slovensko, funguje doslova ako prilievanie benzínu do už horiaceho domu. A to nielen množstvom emisií, ktoré produkuje každý kus vojenskej techniky, ale aj tým, že čoraz obmedzenejšie zdroje sa míňajú na vývoj, výrobu, nákup a prevádzku vojenskej techniky na miesto toho aby sa použili na zmierňovanie následkov klimatických zmien na obyvateľstvo, na krajinu a jej schopnosť poskytovať vodu a potravu. To zas prispieva k tomu, že konfliktov o vodu, pôdu a územia s klímou zlučiteľnou s ľudským životom bude pribúdať. Pritom už existujúce zbrane dokážu zničiť život na tejto planéte, a to hneď niekoľkokrát. Samotné klimatické zmeny však s veľkou pravdepodobnosťou zabijú mnohonásobne viac ľudí a spôsobia väčšie materiálne škody, než obe svetové vojny minulého storočia dovedna.
Vynakladanie čoraz väčších prostriedkov na vývoj, nákup a prevádzku ďalších zbraní, je teda čisté šialenstvo. Dostávame sa tak bludného kruhu, či presnejšie zničujúcej špirály. Tá veľmi pravdepodobne zmietne všetky predstavy o raste, udržateľnom rozvoji či progresívnych riešeniach, ktorých skutočným cieľom je len udržať v chode existujúci systém výroby, spotreby a prerozdeľovania. Nič z toho ale nemá šancu pretrvať v novom klimatickom režime, ktorý vytvárame práve tým ako súčasný globálny ekonomicko-politický systém snažíme udržať v chode.
3, Témou čísla je otázka, čo robiť… Ak by ste mali možnosť a vplyv na vládu alebo globálny systém, aké riešenie by ste navrhli?
Musela by to byť séria riešení. Existuje množstvo vedeckých štúdií, ktoré sa zaoberajú tým aké opatrenia treba prijať, aby ľudstvo malo aspoň teoretickú šancu na prežitie, takže nespomeniem nič výnimočné a ani zďaleka nevymenujem všetko potrebné. Prvým opatrením by malo byť zastavenie subvencií, daňových úľav a iných foriem podpory výroby energie z fosílnych palív a zároveň zavedenie uhlíkovej dane na všetky tovary a služby, možno okrem základných potravín a liekov. Zastavenie vývoja, výroby a nákupu nových zbraní a tiež vojenských operácií v zahraničí je ďalšie opatrenie, ktoré by významne prispelo k zníženiu emisií skleníkových plynov i spotreby množstva surovín, o ušetrených životoch a financiách ani nehovoriac.
Takto získané zdroje je potrebné presmerovať do vývoja a inštalácie obnoviteľných zdrojov energie, ale aj do takých úpravy krajiny, miest a obcí, obytných a verejných budov, ktoré by zmiernili dopady klimatickej zmeny, a to vrátane rozšírenia siete a elektrifikácie verejnej dopravy, predovšetkým koľajovej. Podpora miestnej výroby a spotreby energie i potravín by mala byť samozrejmosťou.
Systém vzdelávania by mal byť preorientovaný z „potrieb trhu“ na potreby spoločnosti a jej prežitia. Aspoň verejnoprávne médiá by mali prestať prostredníctvom komerčnej reklamy podporovať konzumný a koristnícky spôsob života. Mali by verejnosti vysvetľovať, že lacné tovary a služby, potraviny či cestovanie si môžeme dovoliť iba preto, že žijeme na úkor iných – zväčša obyvateľov chudobného juhu, na ktorých klimatické zmeny a ďalšie prejavy devastácie životného prostredia dopadajú najtvrdšie, a to napriek tomu, že sa na ich vzniku podieľali minimálne.
Mali by verejnosti vysvetľovať čomu čelíme a ako možno zmenou spôsobu života a opatreniami, o ktorých som hovoril, aspoň čiastočne zmierniť drastickosť dopadov klimatického kolapsu. Inými slovami, politickou prioritou už nesmie byť „zlepšovanie podnikateľského prostredia“, ale záchrana toho, čo sa zo životného prostredia ešte zachrániť dá. Vo filozofickej rovine to znamená, že imperatív rastu musí byť nahradený imperatívom prežitia, imperatív krátkodobého zisku malej skupiny vlastníkov veľkých korporácií, musí byť nahradený imperatívom dlhodobej udržateľnosti predpokladov života pre celé ľudstvo. Ak by sa to podarilo, možno by sme ešte mali šancu zachrániť aspoň niečo zo súčasnej úrovne poznania a humanistických ideálov, vrátame aspoň niektorých ľudských alebo aspoň občianskych práv.
ROČENKU DAV DVA 2020, ČO ROBIŤ, ktorú si môžete objednať na stránke.
O autorovi
doc. Richard Sťahel, PhD je slovenský filozof, ktorý sa zameriava na
dejiny filozofie 20. storočia, politickú filozofiu, filozofiu práva a štátu
a environmentalizmus. Pôsobil ako vedúci Katedry filozofie FF UKF
v Nitre, v súčasnosti vedie Filozofický ústav SAV. Od roku 2017 je
docentom.
