9. MAREC, DEŇ NARODENIA FRAŇA KRÁĽA
HOSPODÁRSKA KRÍZA, VYKORISŤOVANIE, GEMERSKÁ BIEDA A CHUDOBA V KRÁĽOVEJ CESTE ZARÚBANEJ
Fraňo Kráľ (1903 – 1955) je jedným z najrýdzejších proletárskych spisovateľov. Detstvo prežité v liptovskej dedine Smrečany „v biede a pri robote“ znamenalo preňho popri očarení tatranskou prírodu aj prvé bolestivé dotyky s nespravodlivou spoločenskou skutočnosťou.
Ako spisovateľ-komunista zobrazil Fraňo Kráľ vo svojej prozaickej tvorbe zápas robotníckej triedy proti útlaku aj budovateľských rozmach po oslobodení.
Poničan ako súčasť generácie DAVistov, spolu s Jilemnickým a Poničanom, historicky pravdivo vystihovali podstatné rozpory doby.
Román Cesta zarúbaná (1934) je nepochybne najznámejším dielom Fraňa Kráľa. Jeho čiateľská obľuba ako aj historická a vývinová hodnota spočívajú v závažnosti nastolenej spoločenskej problematiky a v spôsobe jej riešenia.
Ako námet tomu románu poslúžila spisovateľovi osobná skúsenosť, ktorú získal počas svojho učiteľského pôsobenia na prelome 30. rokov v gemerskej doline Výšna Slaná.
Krupár sa začervenel a jazva na sluche mu sfialovela. – Hej mňa vyhodili, že som brojil. Brojil som, keď nám chceli znižovať i tak už žobrácke pláce! – Ale tu tvoj muž ani nebrojil, a predsa ho prepustili z bane. . . bez rozdielu, či brojil proti pánom alebo im päty lízali! A nie je ešte koniec, nemajú sa veru čomu tešiť ani tí, čo sa posiaľ ako-tak v robote udržali. I na tých príde rad. A bez rozdielu, či sú pokorení alebo rebelanti. Páni majú skladištia preplnené, odbytu niet. Zastavujú podniky a v najbližšom čase zastavia i našu pílu.
Fraňo Kráľ, Cesta zarúbaná, s. 17
Do obrazov románovej Radzímky premietol javy vtedajšej spoločnosti – hospodársku krízu, bezohľadné vykorisťovanie, biedu a hlad, sociálne choroby a vysťahovalectvo.
Hlavným hrdinom je prostý ľud. V druhom dejovom pásme sa objavuje sčasti autobiografická postava mladého učiteľa Baricu, ktorou autor apeloval na vedomie čestnej inteligencie.
Základom sujetovej výstavby románu Cesta zarúbaná je sociálny kontrast. Tento princíp uplatnil aj v tvorbe postáv, ktoré chápal zväčša ako sociálne typy bez hlbšieho psychologického prekreslenia.
Takí sú napr. predstavitelia vykorisťovateľskej triedy notár Holec a statkár Poľan. Zato v postave Žofy Zábrelky a v jej synovi Janíkovi sa autorovi podarilo v úspornej skratke stelesniť tragické obete nespravodlivého poriadku. Kompozícia románu je vcelku jednoduchá a prehľadná. Mozaikové spojenie viacerých príbehov vytvára v súhrne plastický obraz doby a jej protirečení.
„Bolo to už všetko rovnaké. Bezmedznosť svojvôle narážala na hrádze vzdoru. Ťarcha útlaku zdvíhala páku odporu. Miera lotrostiev dovršovala mieru trpezlivosti. Výkriky bolesti splývali s prísahou pomsty. Bolo to všetko jednaké. Blysk zlata v bankových trezoroch trblietal sa ako lesk sĺz hladujúcich detí. Grgot preplnených žalúdkov urážal ako vrzgot prázdnych čriev. Rehot hýriacich poburoval ako stony hynúcich. Cveng pohárov prerýval sa so štrngotom zbraní. Krása mierových fráz odpovedala špine vojnových vrážd. Chrlenie slov o odzbrojení vyrovnával prskot expolodujúcich nábojov. Bezradnosť vládcov a uvedomovací proces más. Mláky ľudskej krvi na uliciach a plamene vzdoru v zrakoch mordovaných. Odpočinky na Riviére a dovolenky v žalároch. Všetko sa sebe podobalo.“
Fraňo Kráľ, Cesta zarúbaná, s. 17
S autorovým ideovo-estetickými zámerom súvisí aj jazyk a štýl románu. Hlavným štylistickým postupom v Ceste zarúbanej je opis vonkajšieho prostredia a kolektívnych pohybov dedinskej chudoby, čo jej vtláča reportážny ráz. Autorská reč i prehovory postáv plynú vzrušeným tokom. Sú plné vnútorného napätia a citového vzruchu. Napriek rýchlosti, s akou autor písal román, dbal o jeho jazykovú čistotu.
Vydaním Cesty zarúbanej vo Hviezdoslavovej knižnici pri príležitosti nedožitej sedemdesiatky národného umelca Fraňa Kráľa dostáva sa do rúk čitateľskej verejnosti po dlhšom časovom odstupe opäť dielo, ktoré je neodmysliteľnou súčasťou slovenskej socialistickej literatúry.
Zdenko Kasáč
Fraňo Kráľ: Cesta zarúbaná … by L. P. on Scribd